PiusXII. a II.svetová vojna

Autor : Peter Frišo / akvinsky 🕔06.10.2002 📕7.638

Cirkev v Poľsku

Politické a vojnové udalosti postavili poľskú cirkev a Svätú stolicu pred nesmierne vážne problémy. Krajinu si rozdelili dve okupačné mocnosti, obe nesmierne nepriateľské voči cirkvi, obe nepriateľské proti poľskému národu. V kľude môžem vyhlásiť, že v Poľsku si tieto nechutné ideológie odbavovali svoje kruté mäsiarske chúťky.

Pápež sa obával použiť priame odsúdenie, aby ešte viac netrpela táto katolícka krajina, obetiam sa snažil ponúknuť aspoň slová útechy, 30.septembra 1939 v prítomnosti poľského prímasa kardinála Hlonda mal príhovor, ktorý mal poskytnúť Poliakom útechu a nádej. Spomenul slávne okamihy katolíckeho Poľska v dejinách, ukázal ako sa poľský národ vždy dostal z agónie a ako bránil kresťanskú Európu, povedal, že nech by sa dialo čokoľvek, nikdy nepríde k tomu, aby bolo Poľsko oddelené od Krista, alebo od jeho cirkvi.

O týždeň, keď Pius XII. upravoval inauguračnú encykliku svojho pontifikátu, poľský kardinál prímas navrhol, aby do nej zaradil niekoľko vyjadrení o situácii v Poľsku, ako aj presvedčenie o budúcnosti Poľska, o jeho obrode a vzývaní Panny Márie pomocnice kresťanov. Pre Poliakov top bolo posolstvo nádeje a viery. Pápež zavrhol tieto návrhy do encykliky Summi Pontificatus.

Zločinnosť nacistov sa v Poľsku prejavila aj voči katolíckej cirkvi, keď bolo popravených 1996 kňazov, 4 biskupi, 113 klerikov, 238 mníšok, 341 bratov laikov a okrem toho bolo do koncentračných táborov zavlečených 3642 kňazov, 389 klerikov, 341 bratov laikov a 1117 mníšok. Mučeníctvo mnohých cirkevných hodnostárov si musel Pius XII. ceniť ako veľkú jagavú perlu v boji katolicizmu proti nacizmu.

Hlavnou otázkou, ktorú bolo treba riešiť bolo riadenie diecéz. Niekoľko biskupských stolíc bolo neobsadených už pred vypuknutím vojny, medzi nimi aj varšavská, kde prebiehali rokovania o nástupcovi kardinála Alexandra Krakoského, ktorý zomrel v decembri 1938. Monsignor Adam Stephan Sapieha už bol veľmi starý a chorý a o svojom odchode z biskupského postu poslal pápežovi list. Poľský prímas kardinál Hlond sa nemohol vrátiť do svojej diecézy v Gniezne. Monsignor Stanisla Okonieski a Monsignor Karol Mieczyslaw Radónski, biskup v meste Wloclawek museli opustiť diecézu hneď na začiatku vojny. Pomocník biskupa Radónskeho Michal Kozal bol Nemcami zadržaný koncom roka 1939 a napriek protestom Vatikánu zomrel v Dachau. Podobný osud stihol aj pomocníka z Lublinu Wladislava Gorala, ako ja z Plocku Leona Wetmanského, ktorý zomrel v Osvienčime. V nasledujúcich rokoch pokračovala perzekúcia ďalších biskupov.

Hneď v prvých dňoch vojny postrieľali mnoho kňazov, katolícku inteligenciu pozvážali do koncentračného tábora v Oranienburgu. Nemcom išlo o oslabenie katolíckeho kléru, ktorý mal veľmi silnú pozíciu v Poľsku.

Kardinála Hlonda označili Nemci za svojho nepriateľa, podobne aj biskupov z Chelmne-Pelpline  a v Katoviciach. Poľskí biskupi, ktorí prežili sa mohli obracať jedine na nemeckého nuncia Orseniga. V posledných mesiacoch roka 1939 poslal Orsenigo pápežovi správu o katastrofálnom stave chelmno-pelplinskej diecézy v Pomoransku. Diecéza nemala biskupa a po nemckých zásahoch tu ostalo z pôvodných 500 už len 20 kňazov. Preto bol pápež donútený dočasne poveriť správou diecézy gdnaského biskupa, čo vyvolalo protest poľskej exilovej vlády.

Problém bol tiež z Vilniusom, mesto bolo pripojené k Litve, tam však žiadali iného biskupa ako Poliaka Jalbrzykowskeho. Vatikán ho však odmietol vymeniť, pretože biskupi sa nemajú meniť podľa dohôd armád. Biskup bol v roku 1942 z krajiny vyhostený nemeckými jednotkami. Ríšska vláda poslala Vatikánu 29.augusta 1941 podľa ktorej mala Svätá stolica oznamovať do Berlína všetky dôležité menovania na územiach, ktoré Nemci okupovali. 18.januára 1942 štátny tajomník kategoricky nemeckú požiadavku odmietol: Svätá stolica nič nemení v náboženskom živote krajiny, ktorá bola pripojená k inej krajine, alebo násilne vojensky anektovaná. Menovanie cirkevných hodnostárov záleží výslovne od cirkvi.

Nemecká odpoveď nenechala na seba dlho čakať, 10.júna Hitler vydal pokyn: kým Svätá stolica nedá Nemcom tieto práva, nebude môcť zakročiť u úradoch v týchto diecézach.

Potom, čo sa pápež dozvedel o zverstvách proti Poľsku páchaných počas vojny, rozhodol sa použiť vysielanie rádia Vatikán. 19.januára 1940 Monsignor Montini zaznamenal pápežovo rozhodnutie: Ex audientia Sanctissimi: poskytnúť nemeckému vysielaniu Rádia Vatikán niekoľko informácií o cirkvi v Poľsku. 21.januára 1940 stanica v nemčine, ale aj v iných jazykoch odsúdila nemecké zverstvá páchané v Poľsku. Hlásateľ oznámil: „Náboženské, politické a ekonomické životné podmienky vrhli šľachetný poľský národ, predovšetkým na územiach okupovaných Nemeckom, do hrôzovlády a barbarstva, ktoré sa veľmi podobajú na komunistický nátlak v Španielsku v roku 1936..., Nemci používajú rovnaké, ba ešte horšie prostriedky ako Sovieti

Spojenci prijali toto vysielanie veľmi kladne, napríklad Manchester Guardian. Nemci samozrejme nečakali dlho s odpoveďou. Okamžite prišli Nemci protestovať a kardinál Maglione musel poprosiť Rádio Vatikán, aby nevysielalo o situácii v Poľsku, aby sa toto vysielanie nestalo zámienkou pre nacistické represie. Nemci kvôli tomuto jednému vysielaniu totiž zakázali poľským kňazom opustiť Poľsko.

Rovnako komunisti a Sovieti vykonávali čistky proti katolíckemu duchovenstvu, v tej časti Poľska, ktorú okupovali. Keď od roku 1941 Nemci okupovali už celé Poľsko postupovali v tejto časti podobnými prostriedkami ako pred nimi komunisti. Od začiatku vojny Nemci povraždili obrovské množstvo katolíckych kňazov a niekoľkých biskupov, v októbri 1941 prišli do koncentračných táborov ďalšie stovky kňazov. Na čele oblasti veľkej časti Poľska bol Arthur Greiser, ktorý prišiel z mnohými proticirkevnými opatreniami, zatvoril niektoré kostoly, obmedzil vyučovanie náboženstva. Zaviedol dokonca svojim dekrétom katolícku cirkev nemeckého národa, ktorá mala zbaviť krajinu kresťanstva.

Pius XII. musel menovať apoštolského delegáta pre nemeckých katolíkov v meste Warthegau. Ďalší apoštolský delegát bol menovaný pre Poľsko. Poliaci sa o zásahoch Svätej stolice nedozvedeli a tak sa obávali, že mlčí. Pápež to musel akceptovať, aby poľských katolíkov nevystavil ešte väčším útrapám.

Kardinál Maglione však zároveň ukazoval, že pápež nemlčí a len v roku 1941 3krát pozdvihol hlas na obranu poľských katolíkov.

V Poľsku zároveň nemecká propaganda šírila, že pápež sa ľahostajne prizerá na osud poľských katolíkov. Bola to hádam veľká cena za životy Poliakov, ktorí mohli doplatiť na pápežove tvrdé slová voči  nemeckým okupantom ?

Napriek tomu sa najmä z Londýny ozývali hlasy pre odsúdenie nemeckých zločinov páchaných na poľskom národe. Kardinál štátny tajomník preto rozmýšľal o uverejnení pápežových listov poľským biskupom, poľský biskup Sapieha však navrhol nový list, ktorý by obsahoval i posolstvá predchádzajúcich. Kardinál štátny tajomník tak urobil 31.mája 1943. Pius XII. vzal tiež situáciu do svojich rúk. 2.júna 1943 prehovoril o situácii v Poľsku a vyjadroval sa slovami, aké nezazneli od prvého vojnového roku. Pápež sa vyjadril, že nezabudne ani na jeden národ, ktorý sa stal obeťou vojny, ale špeciálne sa vyjadrí k Poľsku „ktoré bijú raz z jednej, raz z druhej strany v dramatickom vojnovom víre. Naše učenie a Naše toľkokrát opakované vyhlásenia nenechávajú ani smietku pochybností o tom, ako treba posúdiť takéto a podobné činy, nech za ne nesie zodpovednosť ktokoľvek. Každý kto pozná dejiny kresťanskej Európy musí uznať a spomenúť, koľko poľských svätých a koľko hrdinov, vedcov a mysliteľov, prispelo k vytvoreniu európskeho a svetového duchovného dedičstva. A aj to, že jednoduchý a verný poľský národ ticho a hrdinsky trpel počas dlhých stáročí a prispel k rozvoju a zachovaniu kresťanskej Európy.

Poľskí cirkevní predstavitelia boli Svätému Otcovi nesmierne vďační v mene celého poľského národa za tento príhovor.

Taktiež nemecká vláda chápala význam tohto príhovoru, lebo tri mesiace pred ním dostala z Vatikánu protestnú nótu, ktorá bola kulminačným bodom protestov Svätej stolice proti udalostiam v Poľsku.

V Poľsku robili Nemci všetko proti katolíckej cirkvi, od zatvárania kostolov a seminárov, cez vraždenie kňazov, biskupov a rehoľníkov až po zákaz spovede v poľskom jazyku. Protest proti týmto praktikám bol doručený priamo do rúk Ribbentropovi. List sa dostal možno i k Hitlerovi, vyvolal však takú nevôľu Nemcov, že ho vrátili nunciovi Orsenigovi ako nedoručený.

Pius XII. konal rovnako nekompromisne, keď po porade s kongregáciou mimoriadnych duchovných záležitostí vo Vatikáne dal poslať Orsenigovi inštrukciu, aby ministrovi oznámil, že Svätá stolica považuje odmietnutie prijať list za nepriateľské gesto a list považuje za „doručený adresátovi“. A naozaj list bol preložený do nemčiny pre potreby najvyšších činiteľov.

Pius XII. pokračoval v ústretových krokoch smerom k Poľsku rozhodnutím akreditovať pri „londýnskej“ exilovej vláde svojho chargé d affaires. Mal to byť Mons.Godfrey, apoštolský delegát vo Veľkej Británii. 5.apríla Mons.Tardini informoval veľvyslanca Papého o pápežovom rozhodnutí a požiadal ho, aby informoval svoju vládu. Súhlasila s jeho menovaním a 14.mája kardinál Maglione oficiálne oznámil menovanie ministrovi zahraničných vecí , grófovi Raczynskému a Mons.Godfreymu a dostal ich plný súhlas.

V druhej polovici sa komunikácia Svätej stolice s Poľskom stala ešte slabšia a zriedkavejšia a informácie boli veľmi skreslené a nedostačujúce. Poľsko sa navyše dostávalo pod kontrolu Červenej armády v priebehu roka 1944. Pomocnému biskupovi z mesta Przemysl, ktorý bol vymenovaný apoštolským delegátom luckej diecézy bolo zabránené, aby sa tam dostal.

Začiatkom roka 1944 nacisti pozatýkali hierachiu katolíckej cirkvi v Poľsku i kardinála Hlonda, ktorý bol uväznený v Paríži a neskôr v Bar-le-Duc, až vo Wiedenbrucku ho oslobodili spojenci. Dostal sa do Paríža a odtiaľ do Ríma. Spojenci odmietli intervenovať u poľských úradov za návrat kardinála prímasa, prímas sa do Poľska predsa vrátil vo veľmi dobrodružnej a nebezpečnej ceste po oblastiach zničených vojnou. Svätá stolica odmietla vyslať zvláštneho pápežského reprezentanta a zvláštnymi a širokými právomocami poverila kardinála Hlonda, aby obnovil cirkevný život v krajine.            

Autor : Peter Frišo / akvinsky 🕔06.10.2002 📕7.638

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře