PiusXII. a II.svetová vojna

Autor : Peter Frišo / akvinsky 🕔06.10.2002 📕7.205

Snaha o mier na začiatku vojny

V mierovom úsilí chcel Pius XII. pokračovať aj napriek tomu, že sa už začala vojna. Nastoliť čo najskôr mier bolo pre neho veľmi dôležité. Predovšetkým sa chcel postaviť proti rozšíreniu vojny, čo v praxi znamenalo udržať Mussoliniho mimo vojnu.

Situácia nebola v Talainsku jednoduchá, najmä po prvých nemeckých úspechoch bol Mussolini z niekoľkými ministrami za to, aby sa Taliansko ihneď postavilo Nemecku na bok a bojovalo spolu s ním. Ciano hlásil, že Talianska neutralita je neistá, avšak Mussolini sa nakoniec rozhodol počkať.

Po tomto uistení Svätá stolica apelovala prostredníctvom svojho nuncia na Francúzsko, aby sa snažilo udržiavať s Talianskom dobré vzťahy. Sám Pius XII. osobne pri každej príležitosti presadzoval neutralitu Talianska. 7.decembra, keď nastupoval nový taliansky veľvyslanec, Pius XII. sa nebál predpovedať pád komunizmu i nacionálnehosocializmu. Pápeža navštívil taliansky kráľovský pár a potom ich im návštevu oplatil, v oboch prípadoch ocenil Taliansku neutralitu a hovoril o mieri.

24.decembra sa pápež o 10.30hod. obrátil na kardinálov a prelátov pápežskej kúrie a prostredníctvom nich na celý svet, aby hovorili o mieri. Nebola to výzva na rokovanie, ale príprava na budúci mier, pevný a stály. Pápež rozviedol príčiny vojny, hovoril o jej hrôzach, o porušovaní ľudských práv a potom vymenoval 5 bodov svetového mieru, poriadku a spravodlivosti:

  1. zabezpečiť právo na život a nezávislosť všetkým národom, malým aj veľkým.
  2. Pomocou spoločne schváleného, organizovaného a postupného odzbrojenia oslobodiť národy od horúčkovitého zbrojenia.
  3. Obnoviť a založiť medzinárodné inštitúcie s prihliadnutím na nedostatky z minulosti.
  4. Uznať práva národnostných menšín, najmä v záujme európskej bezpečnosti.
  5. Uznať napokon nad všetky zákony a konvencie „posvätné a neochvejné Božie právo“.

Toto hovorí za všetko, tak Pius XII. formuloval svoje názory a ciele, čo bol oveľa výraznejší krok ako verejné odsúdenie nemeckej agresie, prípadné exkomunikácie, etc., ktorých jediným účinkom by bolo, že by sa stali zámienkami na represie proti poľskému ľudu, alebo nemeckým katolíkom, prípadne by sa v Nemecku využili (lepšie povedané zneužili) proti pápežovi.                                                       

Pius XII. tiež pridal radostnú správu, že prezident Spojených štátov sa rozhodol obnoviť oficiálne vzťahy s Vatikánom a jeho osobný zástupca pricestuje čoskoro do Ríma.  Počas vianočných sviatkov Roosevelt predstavil svojho zástupcu, ktorým sa stal Myron C. Taylor. Prezident Roosevelt poslal pápežovi tiež telegram, v ktorom prirovnával vtedajší svet so svetom v ktorom žil prorok Izaiáš a oznamoval, že spolupráca s pápežom je spoločným úsilím o mier a zmiernenie utrpenia.

Čoskoro písal Mussolini Hitlerovi, pretože mu chcel ukázať, že sa k nemu čoskoro pridá a nedbá na výzvy pápeža k neutralite Talianska. Usiloval sa zahladiť podozrenie, že by pápež mohol ovplyvňovať taliansku politiku.

Pius XII. zatiaľ hovoril britskému veľvyslancovi o rozhovore s niektorými poprednými nemeckými činiteľmi, ktorí vyhlásili, že by vedeli pri anglickej mierovej záruke vymeniť súčasnú nemeckú vládu a rokovať o obnovení Poľska a ČSR, pápež taktiež oznámil veľvyslancovi, že Nemci chystajú ofenzívu.

6.februára bol zas britský veľvyslanec pozvaný na viac-menej tajnú audienciu, kde mu pápež oznámil nespokojnosť nemeckých generálov s Hitlerom. Niektorí dôstojníci sa chceli pokúsiť o zvrhnutie režimu a žiadali záruku od Britov, že po zmene vlády v Nemecku nebude Nemecká ríša s pripojeným Rakúskom pre Britániu problémom. Osborne, britský veľvyslanec okamžite písal Halifaxovi.  Ten o týždeň napísal, že ak sú autori tohto plánu aj schopní ho vykonať, treba to prerokovať s francúzskymi spojencami.

Koncom mesiaca  prišiel do Vatikánu Myron Tylor a bol prijatý ako posol mieru. Misia Myrona Tylora bola súčasťou Rooseveltovho plánu na obnovu mieru v Európe. Teda aj tu vidíme, akú úlohu pripisoval Vatikánu americký prezident.

V tomto čase prišiel do Talianska na návštevu Ribbentrop. Veľvyslanec Nemecka vo Vatikáne von Bergen, ktorého predtým nebolo dlhé mesiace vidieť zrazu prišiel osobne žiadať o audienciu. Táto žiadosť nemohla byť pre Vatikán príjemná, ale nedalo sa jej vyhnúť ako to neskôr Pius XII. vysvetlil vroclavskému arcibiskupovi. V súčasnosti boli vzťahy medzi ríšou a Vatikánom také napäté, že odmietnutie by sa dalo považovať za nepriateľský akt.

A tak 11.marca 1940 prijal Pius XII. Ribbentropa. Rozhovor trval od 11.hodiny do 12.30 a týkal sa výlučne postavenia katolíckej cirkvi v Nemecku. Pius XII. chcel zaviesť reč na vojnu a mier, Ribbentrop však začal rozprávať o tom, že Nemecko stojí pred konečným víťazstvom.

18.marca prijal kardinál štátny tajomník amerického štátneho podtajomníka Sumnera Wellesa (spolu s veľvyslancom Myronom Tylorom), ktorý bol na okružnej ceste po Európe.  Najskôr Welles predložil závery, ktoré počas svojej cesty získal, potom sa Welles zhodol s kardinálom, že obe strany sú presvedčené o svojom víťazstve a tak žiadne sprostredkovanie mieru nie je možné. Potom sa reč obrátila na Taliansko a kardinál Maglione poznamenal, že Taliansko je proti vojne, Mussolini však za ňu. V závere sa diskutovalo o spoločnej akcii.

Išlo najmä o to, aby sa Mussolini nerozhodol pre vojnu.

Zatiaľ sa Mussolini stretol s Hitlerom v Brenneri, avšak Ciano hlásil, že talianska mierová politika  sa nemení, avšak keď prijal talianskeho nuncia už si nebol istý, že Taliansko ostane aj naďalej neutrálne.

Vo Francúzsku Mons.Valeri rokoval s predsedom vlády Paulom Reynaudom, ktorý hovoril, že má vážne obavy z Mussoliniho vstupu do vojna, aj on však vyzdvihol a ocenil činnosť Svätej stolice i Osservatore Romano.

18.apríla prišiel pre zmenu telegram z Washingtonu, v ktorom apoštolský delegát Amleto Cicognani informoval, že Taliansko sa chystá podľa amerických zdrojov čoskoro vstúpiť do vojny po boku Nemecka. Na druhý deň sa Myron Tylor stretol s kardinálom Maglionem v dlhom rozhovore. Obaja boli tej mienky, že Taliansko je vo veľmi kritickej situácii. Kardinál Maglione navrhol, aby prezident Roosevelt napísal Mussolinimu, aby nevstupoval do vojny. Tylor navrhol, aby to isté urobila aj Svätá stolica, kardinál mu povedal, že sa musí spýtať pápeža. Pius XII. nečakal, ako vždy v kritických situáciách aj teraz sa správal rozhodne a okamžite poslal za Mussolinim Venturiho. Ten niesol list, ktorý Svätý Otec vlastnoručne napísal. V ňom blahoželal Mussolinimu k neutralite a vystríhal ho, aby nevstupoval do vojny a ušetril od nej Taliansko.

Mussolini posolstvo dostal, ale ani sa nenamáhal skryť, že posolstvo na neho nemá žiadny vplyv. Vo svojej odpovedi z 30.apríla sa pápežovi poďakoval, ale zároveň napadol západné mocnosti a vyslovil sa, že ak Taliansko bude bojovať, tak to bude z dôvodu jeho cti  a budúcnosti.          

Udalosti však začali naberať na spáde, lebo 3.mája poslal kardinál štátny tajomník dva telegramy, jeden nunciovi do Bruselu a druhý internunciovi do Haagu. Bolo v ňom napísané, že sa blíži nemecká ofenzíva, ktorá môže zasiahnuť Holandsko, Belgicko a možno aj Švajčiarsko. Monsigno Micara išiel ihneď informovať kráľa Leopolda II.

Podobne 6.mája informoval pápež na audiencii o blížiacej sa ofenzíve francúzskeho veľvyslanca. Ešte v ten deň sa správa o ofenzíve cez Holandsko a Belgicko dostala aj k Britskému veľvyslancovi, ktorý ju však poslal domov s tým, že jej neverí.

 

10.mája napadlo Nemecko Francúzsko, Belgicko, Luxembursko a Holandsko, bez ultimáta obsadil wehrmacht územia troch neutrálnych štátov. Ešte v ten deň prijal francúzskeho veľvyslanca Pius XII. Charles-Roux mu predniesol, čo práve prišlo z Paríža. Žiadal odsúdenie agresie. S rovnakými požiadavkami vystúpili aj vyslanci Roosevelta, belgický a anglický. Briti žiadali, aby Svätá stolica využila všetok svoj vplyv a odvrátila Taliansko od vojny.

Pius XII. sa rozhodol tejto požiadavke vyhovieť. Kardinál Maglione pripravil oficiálne komuniké, ktoré bolo uverejnené v Osservatore Romano, Mons.tardini napísal pápežov list kardinálovi štátnemu tajomníkovi. Pius XII. osobne na svojom písacom stroji napísal telegramy určené belgickému kráľovi, holandskej kráľovnej a veľkovojvodkyni luxemburskej. Telegramy vyjadrovali sústrasť nad národom, ktorý sa stal obeťou vojnových hrôz. Napriek tomu, že to nebolo presne formulované, s telegramov bolo jasné odsúdenie nemeckej agresie. V závere pápež pridal, že prosí Boha, aby tieto národy mohli opäť žiť slobodne. Telegramy boli poslané 10.mája o 21.hodine. Na druhý deň uverejnil tieto telegramy tučným písmom Osservatore Romano.

Mussolini videl v telegramoch zásah proti svojej politike, nechal zakročiť proti predavačom i čitateľom katolíckych novín, mnohých dokonca zbili.

13. mája sa prišiel rozlúčiť taliansky veľvyslanec Alfieri, ktorý odchádzal do Nemecka, napriek tomu, že išlo o zdvorilostnú návštevu, Mussolini ho poveril, aby protestoval proti telegramom. Veľvyslanec povedal, že vo fašistických kruhoch panuje napätie a že by mohlo prísť k vážnym udalostiam, na čo mu pápež pokojne odpovedal, že sa vôbec nebojí ísť do koncentračného tábora. Pripomenul najkritickejšie okamihy svojej nunciatúry v Mníchove a dodal: „Nezľakli sme sa, keď na Nás mierili revolverom po prvýkrát, ešte menej sa zľakneme, keď sa to stane znova. Navyše Taliani veľmi dobre vedia, čo za strašné veci sa odohrávajú v Poľsku. My by sme mali ostro vystupovať proti takýmto veciam a jediné, čo Nám v tom bráni, je že vieme, že ak prehovoríme na nešťastných ľudí doľahne ešte väčšie utrpenie.

Mussolini nateraz ustúpil, pretože sa obával účinku pápežových slov na taliansky národ. 15.mája v Paríži prijal nuncius amerického veľvyslanca, ktorý sa vyslovil, že jediný, kto ešte môže zastaviť Mussoliniho pred vstupom do vojny je pápež. Mons.Valeri odpovedal, že pápež urobil a urobí pre to všetko, no nemožno od neho žiadať nemožné.

Pápež  sa však stále ešte o nemožné snažil. Keď prijal nového francúzskeho veľvyslanca Françoisa-Ponceta, ktorý ho informoval o ústupkoch, ktoré je  Francúzsko ochotné voči Taliansku urobiť, pápež rozmýšľal o novej intervencii u Mussoliniho.

Taliani však odmietli francúzske iniciatívy ešte skôr ako k tomu mohlo prísť. 

Na sv.Eugena 2.júna pápež Eugenio reagoval na blahoželania kolégia kardinálov. Hovoril o svojom úsilí o mier a konštatoval, že bolo zbytočné. Rozhodol sa preto obrátiť svoju pozornosť na okupované krajiny a krajiny, ktoré sú vo vojne. Zdôraznil povinnosť okupačných mocností, aby zaobchádzali z okupovanými slušne.

10.júna vstúpil do vojny Mussolini, ktorý sa preľakol, že sa skončí aj bez neho a ako hyena sa vrhol na Francúzko, neskôr za to tvrdo zaplatil.

Pápežova iniciatíva teda nedopadla dobre, pretože Mussolini nemal synovské uši, aby počúval Svätému Otcovi, radšej sa nechal strhnúť snom o vojnovej sláve, ktorý však Taliansku priniesol len utrpenie a spustošenie v závere vojny.

Autor : Peter Frišo / akvinsky 🕔06.10.2002 📕7.205

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře