Gaius Iulius Caesar

Autor : Peter Frišo / akvinsky 🕔05.10.2002 📕10.764

Kocky boli naozaj hodené. Zaujímavé je, že z celej občianskej vojny máme záznamy len z Ceasarových Zápiskov o vojne občianskej a Cicerónovu korešpondenciu. Hneď po prekročení Rubiconu 10. januára roku 49 p. nl. padla prvá rímska pevnosť Arminium, kde poslal Caesar svojich vojakov už dopredu. Ukázalo sa, že Pompeius nemá armádu, ktorou by mohol Caesara zastaviť. Pompeius nútil všetkých opustiť Rím, namiesto toho Caesar povedal, že nepodnikne nič proti tým, ktorý sa nepridajú ani k nemu ani k Pompeiovi. Medzitým prišiel k Pompeiovi Labienus a vyhlási, že Caesarova armáda je príliš slabá. Labienus bol zároveň jediný dôstojník, ktorý počas občianskej vojny Caesara zradil. Caesar však so svojou armádou bez problémov tiahol Itáliou. Caesar už v prvých dňoch zajal mnohých pompeiovcov, medzi nimi i konzula, no už vtedy sa stal známy uplatňovaním princípu clementia, čiže všetkých omilostil, hoci sa už na druhý deň objavili v tábore Pompeia. Pompeius sa namiesto boja preplavil na Balkán a tak sa Caesar stal za 60 dní pánom Itálie.

Caesar sa vydal na cestu do Ríma. Tam ho čakali s napätím. Caesar vysvetli svoje jednanie, požiadal senát o spoluprácu a na záver sa vyslovil za posolstvo Pompeiovi, s ktorým ešte stále chcel vyjednávať. Caesar sa potom zmocnil pokladnice.Caesar sa však v meste veľa nezdržal, stanovil praetora Lepida za veliteľa mesta a velenie vojsk tribúnovi ľudu Marcovi Antóniovi. To však bola len príprava na ťaženie do Pompeiovej Hispánie. Caesar bojoval proti 2 Pompeiovým legátom. Vojenské akcie sa sústredili okolo mesta Ilerda. Spočiatku sa Caesarovi príliš nedarilo, ale neskôr prešlo 5 hispánskych občín na stranu Caesara a postupne sa k nim pridávali ďalšie. Caesar porazil nepriateľov v Hispánii bez jedinej veľkej bitky, keď ich prinútil kapitulovať na mieste bez vody. Väčšina vojakov ešte pred kapituláciou prebehla k Caesarovi a tak jeho protivníkom nezostalo nič iné, iba sa 2.augusta vzdať a kapitulovať.

Caesar sa po tomto ťažení musel ponáhľať na pomoc mestečku Massilie. Počas týchto ťažení sa dozvedel, že Lepidus ho za jeho neprítomnosti vyhlásil za diktátora. Caesar sa vrátil do Ríma, kde koncom novembra 49 p.nl oficiálne prebral diktátorské právomoci. V meste pobudol iba 11 dní, ale zato ich naplno využil, keď sa okrem iného dal zvoliť za konzula, zariadil rozdávanie obilia a nezabudol ani na oslavu sviatku Jupitera Latiaria.

Caesar sa začal sústrediť na dokončenie vojny s Pompeiom. 5. januára sa začalo balkánske ťaženie, keď sa Caesar s 20 000 vojakmi vylodil pri brehoch Épeiru. Caesar a Pompeius sa stretli pri meste Dyrrarhachia, kde sa každý utáboril na jednej strane. Caesar však musel čakať na svoje légie, ktoré boli v Itálii. Keď dlhú dobu neprichádzali opäť sa rozhodol pre jeden zo svojich riskantných pokusov – rozhodol sa osobne vyviesť jednotky z Burundisia. Neskoro v noci, tajne, preoblečený za otroka nastúpil na neveľkú loď, ktorá mala po rieke vyplávať na šíre more. Strhla sa však nebezpečná búrka. Kormidelník rozkázal obrátiť loď. Caesar si uvedomil, že prišla chvíľa, aby sa odhalil a obrátil sa na kormidelníka svojim ďalším historickým výrokom : „ Len smelo vezieš Caesara a jeho šťastie . Aj tak sa však museli vrátiť. No i keď sa tento smelý pokus skončil neúspešne, podarilo sa niečo oveľa dôležitejšie : Marcus Antonius na Caesarove nástojčivé príkazy nakoniec dokázal vyviesť lode z Brundisia a 10. apríla pred očami Caesara aj Pompeia transport preplával okolo pobrežia Illyrica. Caesar i Pompeius ihneď vyviedli svoje vojská. Caesar sa chcel spojiť s Antoniom, Pompeius mu v tom chcel zabrániť. Vďaka Antoniovmu majstrovskému manévrovaniu sa operácia predsa podarila. Caesar disponoval už 34 000 pešiakmi a 1400 jazdcami. Napriek tomu mal Pompeius stále asi 2 násobnú prevahu. Nehľadiac nato Caesar bol pripravený na rozhodujúcu bitku, ba aj provokoval Pompeia. No Pompeius sa nazdával, že čas pracuje pre neho a pevne sa pridržiaval obrannej taktiky. Vtedy Caesar podnikol vydarený, hoci neľahký obchvatný manéver a odrezal Pompeia od Dyrrhachia. Tomu neostávalo nič iné ako premiestniť svoj tábor na nové, vhodnejšie miesto, čo aj urobil.

Pompeius rozložil tábor na skalnatej vyvýšenine neďaleko morského pobrežia. Keďže sa vojna zjavne preťahovala, Caesar sa rozhodol pre smelý a nezvyčajný ťah, naplánoval úplné obkľúčenie Pompeiovho tábora poľnými opevneniami. Vďaka úmornej a obetavej práci vojakov sa Caesarovi tento plán podarilo zrealizovať.

Pozičná vojna trvala od konca apríla až do začiatku júla. V Pompeiovom tábore medzi jeho najbližšími rástla netrpezlivosť, v Caesarovom, ako aj predtým mali ťažkosti so zásobovaním. Vojaci boli nútení piecť chlieb z akýchsi koreňov, ktoré rezali nadrobno a miešali z mliekom. Niekedy prehadzovali také chleby do Pompeiovho tábora a kričali, že kým zem bude rodiť takéto korene, obliehanie sa neskončí. Hovorilo sa, že Pompeius sa zhrozil, keď ochutnal, keď ochutnal tento chlieb, a tých, čo sa môžu uspokojiť s takou stravou pokladal za divé zvery.

V júli sa zrážky medzi tábormi stávali najčastejšie. Pompeiovci sa raz za Caesarovej neprítomnosti pokúsili preraziť obkľúčenie, no boli odrazení a utrpeli obrovské straty. Pompeiovi sa však v polovici júla predsa podarilo dostať sa z obkľúčenia a v nasledujúcej bitke utrpel Caesar vážnu porážku. Tento vážny neúspech postavil Caesara pred nevyhnutnosť zmeniť celý plán ťaženia. Caesar sa rozhodol bojovať v Macedónii proti Scipiónovi. Po rozhodnutí ako vždy nasledovali činy. Odtiahol z tábora hneď prvú noc po bitke, ale predtým zvolal vojenské zhromaždenie a predniesol vojakom veľmi zaujímavý prejav.

Caesar sa usiloval hlavne povzbudiť vojakov, presviedčal ich, že netreba podliehať panike pre jednu prehratú bitku, naopak treba ďakovať osudu zato, že im umožnil takmer bez strát dobyť Itáliu, podrobiť si obe Hispánie a nakoniec sa šťastne preplaviť na Balkán. Povedal : „ Ak sa nedarí všetko, treba pomôcť osudu vlastným úsilím.

Po tomto prejave zosadil niekoľko zástavníkov z ich čestnej funkcie a vydal rozkaz na odchod napriek tomu, že mnohí vojaci a dôstojníci chceli opäť bojovať priamo proti Pompeiovi. Keď sa Pompeius dozvedel o Caesarovom odchode rozhodol sa ho prenasledovať. Pri Heraklei sa spojil so Scipiónom a v Thessálii sa zjavil niekoľko dní po Caesarovi. V Pompeiovom tábore však vládla veľmi zlá atmosféra, keď si Pompeiovi vojaci už vopred delili funkcie, ktoré budú mať v Ríme po víťazstve nad Caesarom, o mnohé však mali záujem viacerí a tak medzi nimi prišlo k rozkolom. Všetci chceli čo najskôr do Ríma a tak tlačili na Pompeia, aby vybojoval z Caesarom rozhodujúcu bitku. Pompeius nakoniec musel ustúpiť a dal sa nahovoriť na bitku na svoje vlastné nešťastie a na nešťastie tých, ktorí ho nato nahovárali.

Pompeiovo vojsko po spojení so Scipiónovým malo do 50 000 mužov a prevyšovalo Caesarove sily viac ako o polovicu. Najmarkantnejšia bola prevaha jazdy. Na tisíc Caesarových ich mal Pompeius 7000. Pompeiovi dôstojníci sa zaprisahali, že sa z bitky vrátia buď ako víťazi, alebo vôbec.

Caesar ochotne pristúpil na rozhodujúcu bitku. Bola to slávna bitka pri Farsale, ktorá sa odohrala 9.augusta roku 48 p.nl. Pompeiovo vojsko bolo zoradené takto : na ľavom krídle boli 2 légie, ktoré mu svojho času odovzdal Caesar podľa rozhodnutia senátu. Stred šíku zaberal Scipio so sýrskymi légiami. Na pravom krídle bola ešte 1 légia, spojená s hispánskymi kohortami, ktoré sen priviedol Afrainus. Ostatné jednotky rozostavil Pompeius po celej bojovej línii. Celá jazda, všetci strelci a prakovníci boli umiestnení na ľavom krídle.

Caesar umiestnil 10. légiu na pravom krídle, na ľavom 8. a 9. Na ľavom krídle zveril velenie Marcovi Antoniovi, na pravom Publiovi Sullovi, v strede Domitiovi Calvinovi. On sám stál oproti Pompeiovi. Obával sa, aby presila nepriateľskej jazdy neobišla jeho pravé krídlo, preto vybral po jednej kohorte z každej légie tretej línie a vytvoril z nich 4. líniu vojakov a upozornil ich, že výsledok bude pravdepodobne závisieť od nich.

Pompeius rozkázal nehýbať sa a čakať v tvare na útok nepriateľa, aby sa útočníkov front roztiahol. Preto prví udreli Caesarovi pešiaci. Súčasne so signálom sa Caesar obrátil na jedného zo svojich skúsených, osbne známych centuriónov : „ Gaius Crastinius, aké máme nádeje na úspech a aká je nálada ? “ Centurio nahlas odpovedal : „ Dnes dosiahneme veľké víťazstvo, buď ma pochváliš živého, alebo mŕtveho !“ S týmito slovami sa prvý vrhol na nepriateľa a strhol so sebou celú manipulu.

Kým v centre prebiehal boj pechoty, Pompeiova jazda očakávane zatlačila slabšiu Caesarovu a začala obchvat Caesarovho nechráneného pravého krídla. Caesar si to všimol a dal signál osobitne vytvorenej 4. línii. Vojaci sa vrhli na jazdcov s takou zúrivosťou, že ich obrátili na útek. Strelci a prakovníci tak ostali bez ochrany a Caesarove vojská ich ľahko zničili. Caesar na dovŕšenie zapojil do boja vojakov 3. línie, ktorí zahnali pompeiovcov na útek. Caesar ihneď zaútočil na nepriateľov tábor a vtrhol doň. Na druhý deň jednotlivé oddiely kapitulovali.

Caesar sa aj teraz zachoval mierne : všetkých omilostil. Navyše rozkázal, aby spálili Pompeiovu korešpondenciu, aby jeho dosiaľ pre Caesara neznáme styky aj stúpenci aj naďalej ostali zahalené. V ten istý deň dorazil s niekoľkými légiami do Larissy, ale Pompeius tam už nebol. Ten sa rýchlo hnal preč, lebo sa bál Caesarovho trestu. Nakoniec sa nalodil na malú loď a odplával.

Tak sa skončilo balkánske ťaženie a jeho apoteóza – bitka pri Farsale. Podľa Caesarových údajov straty na oboch stranách boli takéto : Pompeius 15 000 mŕtvych a viac ako 24 000 zajatých. Caesar ukoristil 9 orlov rímskych légií a 180 zástav. Mŕtvych mal vraj len okolo 200. ( Čísla mŕtvych Caesarových vojakov však nie sú úplne dôveryhodné ).

Pompeius zahynul asi 2 mesiace po bitke pri Farsale. Rozhodol sa totiž ísť do Egypta. Pompeius sa dozvedel, že Ptolemaios je s vojskom pri meste Pelúsium, vyslal k nemu poslov a zamieril rovno tam. Poradcovia kráľa Ptolemaia sa rozhodli Pompeia prijať, ale potom ho zabiť. Keď Pompeius vystúpil na breh zacitoval 2 verše zo Sofokla, v ktorých povedal, že keď slobodný človek vstúpi do domu tyrana stáva sa otrokom. Medzitým sa na brehu zoradil veľký oddiel egyptského vojska na čele s kráľom, zahaleným v purpure. Vtedy vrahovia bodli Pompeia do chrbta a následne ho dorazili.

Keď Caesarovi v Alexandrii ukázali Pompeiovu hlavu a prsteň, vzal do rúk iba prsteň s pečaťou, odvrátil sa a vyhŕkli mu slzy. Takmer všetkých Pompeiových blízkych omilostil. Príchod Caesara do Egypta vyvolal už od začiatku negatívnu reakciu. Caesar povolal 2 légie z Malej Ázie k vojsku ktoré už mal ( 3200 leginárov a 800 jazdcov ) a išiel vymáhať dlh od Ptolemaia, ktorý bol 17 000 000 denárov. Caesar odpustil časť dlhu, ale žiadal 10 000 000 denárov. Ptolemaios mal sestru Kleopatru, ktorá mala podľa závetu ich otca vládnuť spolu s ním. Ptolemaios ju však vyhnal, no Caesar ju tajne pozval k sebe. Nato Egypťania povolali 20 000 armádu a Rimania boli obliehaní v meste. Caesar zajal mladého kráľa a držal ho pri sebe ako rukojemníka. Caesar podpálil lode a požiar zničil i alexandrijskú knižnicu. V meste sa neustále odohrávali tvrdé pouličné boje a Rimania mali proti sebe obrovskú prevahu. Vtedy však prišli Caesarovi posily od Mithriada Pergamenského. Rozhodujúca bitka sa odohrala v delte Nílu. V 2 dňovej bitke utrpelo egyptské vojsko porážku a padol aj ich tábor. Kráľ ušiel na lodi, ktorá sa však potopila spolu s ním. Tak ovládol Caesar celé mesto i Egypt. Za panovníčku dosadil Kleopatru s ktorou potom pobýval 9 mesiacov.

Potom Caesar bojoval s kráľom Farnakom, ktorý patril medzi pompeiových prívržencov. Rozhodujúca bitka sa odohrala 2. augusta 47 p.nl a Caesar o nej konštatoval veľmi jednoducho : Veni, Vidi, Vici – prišiel som, videl som, zvíťazil som.

Po tomto veľmi krátkom ťažení sa vrátil naspäť do Ríma. Tam sa fakticky vzdal diktátorskej funkcie a funkcií pozbavil aj Antonia, pretože Caesar zorganizoval na posledné 3 mesiace roka 47 voľby vyšších úradníkov. Za konzulov boli zvolení Caesarovi priatelia Pubnlis Vatinius a Fufius Callenus.

Vtom prišli do Ríma veteráni, ktorí chceli odmeny, ktoré boli sľúbené pred Farsalom. Caesar napriek odhováraniu priateľov, ktorí sa báli o jeho život smelo podišiel k vzbúreným vojakom a zrazu sa zjavil medzi nimi. Vojaci sa s krikom, ale bez zbraní, zbehli okolo tribúny na ktorú Caesar vystúpil a pozdravovali svojho imperátora.

Caesar sa spýtal, čo chcú. Vojaci sa neodvážili hovoriť pred ním o odmenách a keďže vedeli, ako veľmi ich Caesar potrebuje pre ťaženie v Afrike, žiadali iba prepustenie. Na ich veľký údiv Caesar povedal : „ Prepúšťam vás.“ V hrobovom tichu, ktoré nasledovalo doložil : „ A dám vám všetko, čo som sľúbil, keď budem sláviť triumf s inými vojskami.“ Okrem toho ich od tejto chvíle prestal nazývať vojakmi, ako obyčajne, ale občanmi. Týmito slovami Caesar definitívne zlomil náladu vojakov. Začali ho prosiť o odpustenie, boli pripravení odpykať si akýkoľvek trest, len aby ich vzal so sebou do Afriky.

Caesar všetkým odpustil, hlavne svojej obľúbenej desiatej légii a hneď ich aj poslal do Afriky. Pred odchodom na africké ťaženie Caesar zorganizoval voľby vyšších úradníkov na rok 46 p.nl. Za konzulov boli zvolení Caesar a Lepidus.

Do Afriky odišiel v decembri roku 47 p.nl. 25. decembra sa vylodil v Afrike. Keď vystupoval z lode, zle stúpil a spadol, zvolal : „ Afrika, držím ťa pevne.“ Caesar tiež držal v jednotke Scipióna, pretože od bitke pri Zame v roku 202 p.nl. keď Scipio Africanus porazil Hannibala Rimania verili, že v Afrike nemôže žiaden Scipio prehrať. Aj takto teda Caesar vplýval na svojich poverčivých vojakov.

Len čo sa dal Caesar na pochod zaútočila jazda numídskeho kráľa Iubu na jeho zadný voj. A vtedy sa stalo ničo neočakávané. Galskí jazdci, ktorých bolo menej ako 200, porazili dvojtisícovú mauretánsku jazdu.

Dňa 4. januára, v deň príchodu Caesarových posíl, prišlo k nečakanej zrážke s nepriateľom. Caesar vzal so sebou 30 kohort pechoty, 400 jazdcov a 150 lukostrelcov. Keď už odišiel pomerne ďaleko od tábora jazdecká rozviedka mu hlásila blížiaceho sa nepriateľa. Bol to silný oddiel jazdy vedený Labienom. Začala sa úporná bitka. Labienova jazda využila svoju početnú prevahu a obkľúčila Caesarových vojakov, ktorí sa museli zomknúť do tesného karé.

Caesar vydareným manévrom prerazil svojimi krídlami obkľúčenie, odrezal jednu časť prstenca od druhej a zahnal nepriateľa na útek. No vtedy sa objavil nový veľký oddiel numídskych jazdcov pod vedením Marca Petreia. Boj sa rozpútal znova a trval až do západu slnka. Potom sa Caesarovi vojaci vrátili do tábora. Caesar bol v ťažkej situácii, no mal šťastie. Numídsky kráľ Iuba sa nepripojil k vojskám Caesarových nepriateľov a navyše Caesarovi prišli v polovici januára posily : 2 nové légie. Obidve strany sa zatiaľ vyhýbali rozhodujúcej bitke, no v menších šarvátkach spravidla vyhrávali Caesarove vojská, alebo jeho jazda. Caesarovi však prišli na pomoc ďalšie 2 légie, tentokrát zo Sicílie. Caesar sa chystal na rozhodujúcu bitku. Za miesto vhodné na jej uskutočnenie si vybral mesto Thapsa pri ktorom sa utáboril.

Slávna bitka pri Thapse sa odohrala 6. apríla 46 a svojim významom pre priebeh občianskej vojny sa vyrovnala bitke pri Farsale. Táto bitka sa začala nepatrnou zrážkou. Keď však Caesarove vojská zbadali, že nepriateľ sa im nevyrovná prosili Caesara o signál k frontálnemu útoku. Caesar sa vzpieral, no signál zaznel paradoxne bez neho. Kohorty so zástavami vyrazili vpred. Keď sa centuriónom nepodarilo vojsko zastaviť sám Caesar dal signál aby sa vojsko vrhlo proti nepriateľovi. Bitka bola blesková a víťazstvo Caesarovho vojska úplné.

Potom sa Caesar vydal proti Utike, ktorá bola poslednou baštou pompeiovcov. Veliteľom Utiky bol Catón, ktorý z mesta urobil spoľahlivú pevnosť. Obyvatelia Utiky však boli Caesarovi priaznivo naklonení a tak sa nezúčastnili na pomoci catónovým vojskám.

Catón sa v tejto beznádejnej situácii rozhodol pre samovraždu, pretože nechcel, aby ho Caesar omilostil. Najprv si vrazil meč do brucha pod hrudníkom, no nepodarilo sa mu hneď sa zabiť. Lekári ho zašili a uložili na posteľ. No keď sa prebudil, roztrhal švy, otvoril si ranu, vytrhol si vnútornosti a v obrovských bolestiach zomrel.

Občianska vojna sa ťažením v Afrike skončila. 13. júna Caesar vyplával z Utiky, asi 2 týždne strávil na sardínii a odtiaľ sa vrátil do Itálie. Do Ríma sa vrátil 25. júla roku 46 p.nl.

Autor : Peter Frišo / akvinsky 🕔05.10.2002 📕10.764

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře