Gaius Iulius Caesar

Autor : Peter Frišo / akvinsky 🕔05.10.2002 📕11.539

Je zaujímavé, že jediným záznamom účastníka z Caesarovho ťaženia v Galii sú Zápisky o vojne galskej, ktoré nenapísal nik iný ako samotný Caesar a potom z nich plytvali takí historici ako Plutarchos. Pretože sa však nechcem dlho zaoberať rozoberaním tohto diela, ktoré je síce pre historika zaujímavé, ale pre laika a obdivovatelia histórie predsa len nudné uvediem len toľko, že Caesar síce nebol úplne objektívny, ale nemohol byť ani subjektívny a vymýšľať si, pretože medzi vojakmi mali svojich ľudí senátori, Cicero i Catón.

Pre zaujímavosť ešte spomeniem, že Caesar si nevšímal iba vojnové ťaženia, ale aj život v Galii, triedne rozvrstvenie, remeslá, poľnohospodárstvo, dokonca v jednej kapitole opisuje i naše územie – Hercínsky Les.

Caesar začal ťaženie nie vojenskou, ale čisto diplomatickou a preňho typickou akciou. Práve boli na pohybe Helvéti, čo vyvolávalo množstvo vojen. Helvéti chceli prejsť cez Rímske územia. Caesar si vypýtal čas na rozmyslenie a zatiaľ sa tak opevnil, že Helvéti sa museli pustiť cez územia Galov. Caesar usúdil, že ich musí vojensky poraziť a tak ich predišiel s troma légiami na územie kmeňa Haeduov. V následnej bitke Caesarove légie helvétov úplne rozprášili. Po tomto boji sa zišiel snem všetkých Galov, na ktorom žiadali Caesara proti Germánom, ktorí prekročili Rýn. Po tomto sneme Caesar začal rokovať s Germánmi. Keďže Germáni neprijali jeho ultimátum Caesar sa pustil s nimi do boja. Rimania však mali vtedy z Germánov strach, po Caesarovej reči, v ktorej povedal : „ Ja sám pôjdem na barbarov, hoci len z jedinou, desiatou légiou, lebo tí s ktorými mám bojovať nie sú silnejší ako Helvéti ( Cimbrovia ) a ja nie som slabší vodca ako Marius.“ Výsledok bol taký, že všetci si pokladali za povinnosť bojovať proti Germánom. V septembri 58 p. nl. sa odohrala bitka s Germánmi a Rimania ju s prevahou vyhrali, pričom sa vyznamenal Publius Crassus, triumvirov syn. Germáni sa dali na útek za Rýn. Caesarove prvé ťaženia teda dopadli podľa jeho predstáv, nechal teda v zimnom tábore svojho zástupcu Labiena a sám odišiel do Prednej Galie rozhodovať súdne spory, čo tiež patrilo do jeho kompetencií.

V Galii to však opäť začalo vrieť, tak Caesar pridal k doterajším 6 ďalšie 2 légie. S týmto vojskom sa vypravil proti kmeňu Belgov, ktorý začal robiť problémy. Hoci boli Belgovia vo veľkej prevahe odohrala sa len jedna zrážka v ktorej Caesarova jazda porazila jazdu Belgov, načo sa ich vojsko rozpadlo. Potom sa odohrala veľmi ťažká bitka s Nerviami. Ich náhly útok bol pre Rimanov úplne nečakaný. Situácia bola kritická a zachránil ju Caesar a to osobne. Musel sa bezprostredne zúčastniť boja. Zjavoval sa vždy na miestach, kde to bolo najhoršie a dodával veliteľom i vojsku odvahu. Raz dokonca vytrhol štít vojakovi, vrhol sa do predných radov a rozkázal prejsť do útoku, pričom každého centurióna oslovoval po mene. O výsledku boja rozhodla prítomnosť Caesara, ktorý vždy pôsobil na vojakov nesmierne motivačne, ale i 10 légia, ktorú mu poslal na pomoc Labienus. Rimania bitku vyhrali a pobili skoro 60 000 Nerviov. Po týchto ťaženiach sa zdalo, že Caesarovi sa v priebehu roka 57 p. nl. podarilo úplne pacifikovať Galiu. Caesar teda odišiel na zimu do Ilýrie. Musel sa však vrátiť, lebo z Galie prichádzali nepríjemné správy.

Situáciu museli zachraňovať Caesarovi velitelia : Servius Galba, ale hlavne mladý Crassus, ktorý vyhrával 1 bitku za druhou. Ťaženia roka 56 p. nl. nakoniec zakončil sám Caesar, ktorý porazil kmene Venétov, Morinov a Menapiov. Caesar sa pravdaže na týchto ťaženiach riadne obohatil a bol ešte bohatší ako po ťaženiach v Hispánii.

Caesar si za tieto roky predovšetkým upevnil postavenie medzi vojakmi. Jeho reči dokázali vojakov vždy veľmi ovplyvniť, okrem toho sa nebál riskovať zranenie v bitke, keď často bojoval medzi samými vojakmi a svojich centuriónov, ba dakedy i vojakov poznal po mene.

V roku 56 p. nl. sa však okrem ťažení uskutočnilo aj slávne stretnutie triumvirov v Luke. Odohralo sa z Caesarovej iniciatíva a malo predovšetkým upevniť spojenectvo. Význam spočíval najmä v tom, že Caesar zmieril Crassa s Pompeiom, pričom si samozrejme ešte viac upevnil svoju pozíciu. Crassus a Pompeius sa dohodli, že budú kandidovať za konzulov a zároveň, že urobia všetko preto, aby Caesarovi ostala Galia i ďalších 5 rokov. V roku 55 p. nl. prebehli voľby na konzulov, ktoré rozhodli Caesarove vojská pod vedením Crassa mladšieho. Pompeius a Crassus sa stali opäť konzulmi a zároveň splnili i svoje záväzky voči Caesarovi.

Ťaženia v Galii sa začali v tomto roku skôr, ako Caesar pôvodne chcel a to z jednoduchého dôvodu, na územia Galov sa opäť preplavili germánske kmene. Caesar vraj porazil v bitke s týmito germánskymi kmeňmi ich 430 000 vojsko. V každom prípade to bolo jeho ďalšie veľké víťazstvo. V nasledujúcich ťaženiach prešiel Caesar Rýn, kde si vydobyl veľký strach germánskych kmeňov a na čas ich odradil od prechádzania cez Rýn a 2 krát sa vybral do Británie, kde sa mu však s domorodým obyvateľstvom, ktoré používalo svojské vozy príliš nedarilo.

Medzitým v roku 53 p. nl. sa pustil Crassus do svojho posledné ťaženia a v boji s Parthmi padol spolu so svojim synom. Tým sa samozrejme zmenili vzťahy medzi Pompeiom a Caesarom, lebo traja sú triumvirát dvaja však súboj. Pompeius bol zvolený za samostatného konzula, nestal sa však diktátorom, lebo ostal zodpovedný senátu a nakoniec mu za spolu konzula zvolili Metella Scipiona. Rozchod Pompeia a Caesara však nastal už Crassovov smrťou a postupne sa prehlboval.

Autor : Peter Frišo / akvinsky 🕔05.10.2002 📕11.539

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře