Žigmundove vojny I. - Posledná križiacka výprava ? Nikopol 1396

Autor : Peter Frišo / akvinsky 🕔12.09.2002 📕10.555

2. Žigmundova cesta na uhorský trón

Keď si chceme povedať niečo o vojne, ktorá sa rozhorela medzi Žigmundovým Uhorskom a Tureckom musíme sa predovšetkým pozrieť o niekoľko rokov dozadu, aby sme lepšie pochopili celú situáciu.

Predovšetkým sa musíme venovať samotnému Žigmundovi Luxemburskému. Ten bol potomkom naozaj veľkých osobností a sám sa tiež jednou z veľkých osobností stal. Veď medzi jeho predkov patrili také veľké osobnosti ako Přemysl Otakar II., či Karol IV. a to boli panovníci znamenitého formátu. Okrem toho jeho predkovia obsiahli mnohé významné rody: Arpádovci, Luxemburgovci, Přemyslovci, Jagelovci, Piastovci i Kapetovci, teda naozaj výber z celej Európy.

Žigmund sa narodil 14. 2. 1368 ako šieste dieťa Karola IV. a Alžbety Pomoranskej. Keďže Karol IV. uprednostňoval svojho staršieho syna Václava (IV.), tak sa Žigmund vyvíjal zdravšie, nebol taký rozmaznaný a bol oveľa dravší ako Václav. Žigmundovým znalcom bol hlavne Aeneas Silvius Piccolomini (neskorší pápež Pius II.), ktorý o ňom povedal: „Svojou priateľskosťou si získal každého, s kým prišiel do styku. Jeho vysoká postava, svetlé vlasy a dlhá pestovaná brada mu dodávali niečo veliteľské, podmanivé. Jeho vystupovanie ho predurčovalo na to, že bol od začiatku považovaný za kráľa kráľov.1

I o Žigmunda sa však otec postaral. Žigmund mal k otcovi o to väčší rešpekt o čo menej s ním pobýval. Prvé, čo sa Žigmundovi od otca dostalo bolo léno – brandenburské kurfirstvo v roku 1376. Neskôr sa práve vďaka diplomatickej obozretnosti a svadobnej politike stal Žigmund adeptom na Uhorský trón, ako nástupca Ľudovíta I. Veľkého, keďže sa v roku 1379 zasnúbil v Trnave s Máriou Uhorskou.2Je zaujímavé, že Žigmunda si Ľudovít I. (posledný významný panovník Anjuovcov v Uhorsku) veľmi obľúbil, avšak jeho manželka Alžbeta ho nemala rada. Žigmundova cesta k trónu však nebola taká ľahká, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať.

Keď Ľudovít I. 11.septembra 1382 skonal v Trnave, Žigmund sa mal stať novým uhorským kráľom a dokonca i poľským3. Skutočnosť však bola iná. Do Poľska odišla iná Ľudovítova dcéra Hedviga (ktorá sa vydala za litovské knieža Vladislava Jagelovského 18.februára 1386 a ten sa 4.marca stal poľským kráľom) a tak tu Žigmundove nádeje padli, navyše Alžbeta chcela vydať svoju dcéru Máriu inak ako jej manžel. Žigmund neváhal, verboval vojsko v Čechách i na Morave a vpadol do Uhorska: „Žigmund vtrhol v auguste 1385 s naverbovaným vojskom na západné Slovensko, obsadil viaceré hrady, medzi inými Bratislavu a Trnavu.4 Žigmund obsadzoval Uhorsko a s ním prišli i jeho tradičné spôsoby: „začali sa nové praktiky na ktoré neboli domáci mešťania, ale ani šľachtici zvyknutí. Mladý kandidát na trón si začal požičiavať peniaze tak od mešťanov ako od šľachticov.5Začalo sa rozdávanie toho, čo ešte nebolo ani Žigmundove. Avšak Žigmund nebol jediným adeptom na trón, hoci sa na radu palatína Mikuláša Gorjanského zosobášil 1.novembra 1385 s kráľovnou Máriou. (toto vyvoláva u mňa silné analógie, ktoré si môžeme v dejinách Uhorska povšimnúť v bojoch o trón – predovšetkým treba spomenúť boj, ktorý sa rozpútal za Arpádovcov medzi Šalamúnom a bratmi Gejzom a Belom – to však ostalo v rode, alebo boj Karola Róberta z Anjou o trón, ktorý dosiahol až po tom, ako o trón prišiel český Václav III. (v Uhorsku ako Ladislav) a Oto I., k analógiam z neskoršieho obdobia patrí boj medzi Jánom Jiskrom z Brandýsa a Jánom Huňadim). S nárokom na trón totiž vystúpil kráľ Karol II. (III.) Malý (z Vrače) z neapolských Anjouvcov (príbuzný kráľa Ľudovíta i Márie), knieža Chovátska a Slavónsky bán. Tým sa situácia maximálne komplikovala. Karol II. nenadarmo dostal prezývku 100-dňový kráľ. Bez ohľadu na stanovisko kráľovien, ktoré súhlasili pod tlakom udalostí so svadbou Žigmunda a Márie sa dal 31.decembra 1385 korunovať za kráľa v Stoličnom Belehrade. Smutná Karolova epizódka na uhorskom tróne sa chýlila ku koncu. Šľachta mu nebola príliš naklonená. A počínali si veľmi ľstivo, pozvali si kráľa na audienciu a tam ho Blažej Forgáč veľmi vážne zranil. Uvrhli ho do väzenia, najprv v Budíne a potom na Višegráde, kde pravdepodobne zomrel na následky zranenia, nedá sa však vylúčiť, že ho vo väzení dorazili, v každom prípade však 24.februára 1386 skonal (a nebol pochovaný, keďže bol pod cirkevnou kliatbou) a Žigmund ostal v podstate jediným reálnym kandidátom na uhorský trón. Jeho reakciou bolo, že na jar vtrhol i s bratom – českým kráľom Václavom IV. do Uhorska a začal sa upevňovať pri Rábe. Kráľovné spustili rokovania so Žigmundom, uznali zálohovanie (tak typické pre Žigmundovu politiku) pohraničných území západného Slovenska moravským markgrófom Prokopovi a Joštovi i ostatné dlhy Žigmunda, ktoré vyhlásili ich za dlhy uhorskej koruny.

25. júla 1386 však boli kráľovné zajaté v Srieme (Sriemska Mitrovica) Hovátiovcami, ktorí boli najvýznamnejší uhorskí podporovatelia Karola II. V otvorenom boji padol Mikuláš Gorjanský, ktorý vo funkcii palatína bol najvýznamnejším mužom Uhorska v období medzi smrťou kráľa Ľudovíta a Žigmundovou vládou, ďalej Blažej Forgáč a Ján Bánfi. Kronika Jána z Turca nám podáva o tom túto správu: „Medzi nepriateľskými stranami sa rozpútal prudký boj... Udatného bojovníka Blažeja Forgáča bojujúceho v prvých radoch nepriateľská kopija zrazila z koňa, zajali ho a pred zrakmi kráľovien sťali. Palatín Gorjanský videl, že sa v takom veľkom nebezpečenstve už nezachráni, zoskočil z koňa, zamieril k vozu kráľovien, vytasil meč a zo všetkých síl bránil seba i kráľovnú pred nepriateľom. Čo však osožila obrana jednou rukou, keď nepriateľské rameno dorážalo zovšadiaľ a zraňovalo ho ničivými šípmi. Tie zabodnuté do tela lámal ako trstinu, aby mu nebránili v boji. Napokon ho však jeden vojak pod kráľovniným vozom, odkiaľ nečakal útok chytil za nohy a zhodil na zem. Za silného náreku kráľovien a ich služobníctva strachujúcich sa blížiacej smrti ho namieste dosekali.6 Kráľovné sprvu uväznili na hrade Krupá, neskôr na Novom Grade v Dalmácii.

Táto správa prišla do Budína, kde narýchlo zvolaný snem zvolil Žigmunda do funkcie kapitána Uhorska. Ten sa rozhodol oslobodiť kráľovné, pretože ich pomocou mohol legalizovať svoje postavenie v Uhorsko ako i získať uhorskú korunu. Žigmund sa ešte mnohokrát ukázal ako výborný diplomat, keď sa mu podarilo spojiť sa s Benátčanmi, ktorí obľahli väzenie kráľovien na Novom Grade. Situácia povstalcov sa tak stala priam neudržateľnou. Pre Žigmunda sa celá udalosť skončila lepšie ako mohol čakať. Na začiatku roka totiž povstalci zavraždili kráľovnú Alžbetu, ktorá ho nikdy nemala rada. Žigmundovi sa však podarilo dohodnúť s Horvátiovcami a získal kráľovnú Máriu. Tak sa mu podarilo legalizovať svoje nároky na Uhorskú korunu, keďže vo všeobecnom zmätku, ktorý v krajine vznikol sa šľachta priklonila k jeho kandidatúre. Tu si treba povšimnúť jeden z významných prameňov, v ktorom Uhorské stavy kladú podmienky, za ktorých sú ochotné akceptovať Žigmunda Luxemburského ako Uhorského kráľa. V dokumente nachádzame tradičnú stredovekú výstavbu, Žigmund je tu oslovovaný ako „najjasnejšie knieža a pán, pán Žigmund, markgróf brandenburský a hlavný komorník Svätej rímskej ríše, znamenitý manžel najosvietenejšej princeznej a panej, pani Márie, kráľovnej Uhorska, správca a kapitán tohto kráľovstva...7 Dokument obsahuje pre historika zásadné informácie, významné predovšetkým s vedomím toho, ako sa Žigmund vzhľadom k tomuto dokumentu správal: „A nám nasledujúce články vo všetkých bodoch a klauzulách, ustanoveniach a častiach prisľúbil dodržiavať...8 A čo vlastne uhorskej šľachte prisľúbil ? „Po prvé, aby všetkým i jednotlivým prelátom, barónom, veľmožom, šľachticom..., nič neubral, ale bez umenšenia zachoval ich slobody... Ďalej prisľúbil, že jeho starými radcami majú byť preláti a baróni, ich potomkovia a dedičia.9 A výrazne bol dokument zameraný proti cudzincom: „...nemôže duchovným osobám, ani svetským ľuďom cudzieho pôvodu darovať nijaké hodnosti...a rovnako ani žiadne majetky.10 A na záver je nutné spomenúť i ius resistendi (právo odporu), ktoré si šľachta na Žigmunodvi vymohla: „...ak všetko, čo sa už spomenulo vyššie nebude chcieť dodržiavať..., v takom prípade my baróni, preláti a ostatní, ktorých pečate sú na tejto listine..., ho k dodržiavaniu spomenutého prinútime silami, ktoré budeme mať k dispozícii.11Ako uvidíme Žigmund zvykol nerešpektovať takéto podmienky.(a opäť by sme analógie našli u viacerých uhorských panovníkov)

Keďže ich v túto chvíľu prijal stal sa uhorským kráľom. O jeho korunovácii nás informuje jeden z najdôležitejších prameňov, ktorý bol v súvislosti so Žigmundovou vládou v Uhorsku napísaný. Ide o kroniku Jána z Turca. V nej sa píše: „Na prvý deň Turíc zišla sa šľachta v Stoličnom Belehrade. Kráľovná sa na zhromaždení postavila pred panstvo, utrela si slzy rinúce sa prúdom po lícach a ťažko vzdychajúc takto prehovorila: Páni a bratia, pamätáte sa a bratia, pamätáte sa na zásluhy môjho otca, boli ste mi oddaní a vládu, ktorú ste mi zverili ste neohrozil..., nazdávam sa, že vám nevymizlo z pamäti, aký manželský zväzok dohodol s vaším prispením blahej pamäti môj otec medzi mnou a týmto panovníkom (a ukázala rukou na stojaceho Žigmunda). Verím, že s čím ste vtedy súhlasili, súhlasíte aj teraz. Nuž podľa tejto dohody ustanovujem ho za kráľa, odovzdávam mu kráľovstvo a korunu...,potom sa postavila pred markgrófa a pred všetkými povedala: Tento je môj pán a manžel, ten je vaším kráľom.12 Asi si budeme musieť odmyslieť, že by sa takto uvedená scéna odohrala, považujem ju skôr za prostriedok stredovekej literatúry (avšak nevylučujem, že sa mohla takto odohrať), to podstatné je však jasné, Žigmund sa stal 31.marca 1387 uhorským kráľom. Vďaka politickej situácii a určite i vďaka svojim schopnostiam sa mu otvorila cesta k tomu, aby sa stal veľkým európskym panovníkom, Uhorsko bolo prvou veľkou skúškou, v ktorej Žigmund uspel a bolo to skôr vďaka jeho diplomatickým schopnostiam ako vojenským. Ako hovorí Július Bartl: „Žigmund nemal za sebou dostatočné finančné, majetkové, ani vojenské zdroje, aby mohol Uhorsko zdolať silou a donútiť feudálov k poslušnosti.13


1PICCOLOMINI Aeneas Silvius: Cosmographia, ed. BARTL Július, In: Žigmund Luxemburský. Budmerice: RAK, 1996, s.82.

2FRIŠO, Peter: Dračí rád. (seminárna práca - nepublikovaná), 2002, s.8.

3 Tu si môžeme povedať o prvej Žigmundovej vojne. Išlo o Poľsko, ktoré od roku 1370 do roku 1380 spravoval Ľudovít prostredníctvom svojej matky Alžbety, ktorá bola sestrou poľského kráľa Kazimíra Veľkého (tu je zaujímavé taktiež spomenúť Višegrádske stretnutie Kazimíra Veľkého, Jána Luxemburského a Karola Róberta z Anjou v roku 1335, ktoré mohlo byť určitým predobrazom dnešnej višegradskej štvorky). V dôsledku toho Poliaci nepociťovali nadvládu Uhorska ako ťaživé bremeno a obe krajiny boli spravované podľa vlastných zákonov a zvyklostí (napriek tomu v roku 1374 kráľ Ľudovít vydal tzv. Košické privilégium, ktoré platilo pre poľských feudálov ako stav. Oslobodzovalo feudálov od všetkých povinností voči štátu s výnimkou vojenskej povinnosti a povinnosti platiť daň. Benefície boli uznané za dedičské vlastníctvo. Okrem toho kráľ sa zaväzoval, že do funkcií vo vojvodstvách bude menovať iba predstaviteľov miestnej feudality. – BLAHO, Peter a spol., Všeobecné dejiny štátu a práva. Bratislava: Vydavateľstvo UK, 1997, s. 115.) Po smrti Alžbety v roku 1380 Ľudovít prevzal správu Poľska do vlastných rúk, avšak faktickú moc vykonávali miestodržitelia, ktorí rešpektovali predovšetkým jeho vôľu a záujmy Uhorska. Preto poľská šľachta nechcela pokračovať v uhorsko-poľskej únii. Časť šľachty akceptovala Ľudovítovu vôľu, aby sa poľskou kráľovnou stala niektorá s Ľudovítových dcér, no stanovila si novú podmienku, že nová kráľovná s manželom bude musieť sídliť v Poľsku. Kráľ Ľudovít v poslednom roku zvolal snem do Košíc a krátko na to 25. júla 1382 žiadal poľských zástupcov, aby uznali Žigmunda za poľského kráľa. Súčasne Žigmundovi zveril vládu nad Poľskom a poslal ho s intervenčným vojskom zloženým s Uhrov, Čechov a Nemcov, aby si podrobil poľské kráľovstvo. Poliakom však Žigmund nevyhovoval, pretože sa obávali zvýšenia moci Nemeckej ríše a nepriali si posilnenie silných Luxemburgovcov. Taktiež Čechy mali s Poliakmi stále spory. Tiež dvojtvárna politika Alžbety Žigmundovi nepomohla. Tá ho nechala viesť vojnu proti Poliakom v lete 1383. Súčasne však odkázala Poliakom, že Žigmunda nemusia prijať, ak prijmú jednu z jej dcér. Žigmundova prvá vojna – proti Poľsku dopadla krachom, Žigmund nič nedosiahol, iba obrátil na seba nenávisť poľskej šľachty. Materiál z BARTL, Július: Žigmund Luxemburský. Budmerice: RAK, 1996, s.13 – 14. skrátené a doplnené autorovými poznámkami

4BARTL, Július: Prvý cisár na uhorskom tróne. Bratislava: Literárne informačné centrum, 2001, s.17.

5BARTL, Július: Žigmund Luxemburský., s.17.

6TURÓCZY, Ján: Kronika Jána z Turca. In: Kroniky stredovekého Slovenska. ed.SOPKO Július, Budmerice: RAK, 1995, s.138–9.

7ed. LUKAČKA Ján: In: Prvý cisár na uhorskom tróne. Bratislava: Bratislavské informačné centrum, 2001, s.26.

8tamtiež

9tamtiež

10tamtiež, s.28.

11tamtiež

12TURÓCZY, Ján: Kronika Jána z Turca In: Kroniky stredovekého Slovenska, ed. SOPKO, Július. Budmerice: RAK, 1995, s.141.

13BARTL, Július: Žigmund Luxemburský..., s.24

Autor : Peter Frišo / akvinsky 🕔12.09.2002 📕10.555

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře