Kurdi v Iraku z hľadiska ústavno – právneho vymedzenia a národnej identity

Autor : Matúš Štulajter 🕔08.08.2012 📕1.475

článek byl publikován na webu www.sekuritaci.cz
http://www.sekuritaci.cz/kurdi-v-iraku-z-hladiska-ustavno-pravneho-vymedzenia-a-narodnej-identity/ 

Úvod

Po stiahnutí sa amerických vojsk z irackého územia ostáva stále otázkou, ako sa bude vyvíjať situácia v irackom Kurdistane. Je otázne, či Kurdistan dospeje k nezávislosti alebo ostane integrovaný v rámci irackého štátu. V tejto práci chceme poukázať na skutočnosť, že tvrdenia mnohých politických komentátorov o postupnom získavaní nezávislosti irackého Kurdistanu sú len jednou z možných hypotéz vývoja. Existujú totiž aj indikátory, ktoré naznačujú, že dochádza k centralizácii Iraku. V 2. kapitole našej práce preto poskytujeme analýzu irackej ústavy prijatej v roku 2005 z hľadiska postavenia Kurdov. Na základe tejto analýzy chceme demonštrovať, že ústava nebude viesť k federalizácii Iraku, ako tvrdia mnohí politickí analytici. Naopak, ústava je výrazom snahy irackých arabských politických elít o centralizáciu politickej moci v Bagdade. V 3. kapitole sa zaoberáme postavením Kurdov z hľadiska ich identity. Položili sme si otázku, aký vplyv bude mať centralizácia moci arabskými elitami v Bagdade na postavenie kurdského etnika. Budú Kurdi považovať centralizáciu moci za hrozbu pre svoju identitu? Budú Kurdi v dôsledku centralizácie donútení hľadať možnosti vytvorenia nového štátu? Pri zodpovedaní na tieto otázky sme využili model sociálneho konštruktivizmu M. Barnetta. Na jeho základe sme si stanovili hypotetický scenár, ako sa bude vyvíjať politická situácia v irackom Kurdistane, a aké geopolitické dôsledky prinesie. Vznikne nezávislá entita s vlastnou zahraničnou politikou? Mnohí geopolitickí analytici na Západe totiž často predpovedajú rozpad Iraku a vznik nezávislého Kurdistanu ako odpoveď na centralizáciu. Medzi nimi je i americký geopolitický analytik a bývalý zamestnanec ministerstva obrany USA plukovník R. Peters. Preto chceme v záverečnej časti poskytnúť náš postoj voči jeho tézam, do akej miery sú opodstatnené.

Situácia Kurdov pred rokom 2003

Kurdi sa považujú za pôvodných obyvateľov oblastí, v ktorých aj v súčasnosti žijú. Sú produktom evolúcie viacerých kmeňov, ako napríklad Guti, Kurti, Mani, Medi, Khaldi a iných indo-európskych kmeňových spoločenstiev, ktoré emigrovali do oblasti pohoria Zagros okolo roku 4000 pred naším letopočtom. Názov Kurdistan znamená v preklade “Zem Kurdov” a prvýkrát sa objavil v 12. storočí, kedy princ seldžuckých Turkov Saandjar zriadil rovnomennú provinciu, ktorá územne korešpondovala s oblasťou obývanou iránskymi Kurdmi. V súčasnosti sa za územia obývané Kurdmi považujú hornaté oblasti Iránu, Iraku, Sýrie, Turecka a čiastočne aj Arménska a Azerbajdžanu. Presné určenie hraníc a územia je však nemožné, keďže Kurdistan nie je suverénny štát. Čo sa týka počtu obyvateľov, je určenie tohto ukazovaľa nadmieru zložité, veď Kurdi sú všeobecne považovaní za najväčšiu etnickú skupinu bez vlastného štátu na svete (Yildiz, Blaz, 2003, s. 23). V minulosti Kurdi požívali relatívne vysokú mieru autonómie. Mocnosti, ktoré mali pod kontrolou tieto oblasti, využívali služby Kurdov za účelom udržania mieru vo svojich hraničných teritóriách (Yildiz, Blaz, 2003, s. 25). Prvá možnosť pre Kurdov mať vlastný štát nastala po 1. svetovej vojne a rozpade Osmanskej ríše. Kurdské snahy o sebaurčenie boli však mnohokrát obmedzované rivalitou medzi rôznymi kurdskými skupinami. Svetlým momentom pre Kurdov bolo známych 14 bodov amerického prezidenta W. Wilsona, ktoré mali za následok sformovanie prvej kurdskej diplomatickej delegácie zameranej na vzťahy s USA, s akcentom na ich účinkovanie na Parížskej mierovej konferencii. Jeden zo spomínaných bodov upravoval, že neturecké národnosti bývalej Osmanskej ríše majú mať garantovanú „nikým nerušenú možnosť na autonómny vývoj“ (LaFeber, 1994, s. 110). Hoci bolo toto ustanovenie z právneho hľadiska podľa nášho názoru veľmi vágne, najmä formulácia takzvaného autonómneho vývoja, kurdskí nacionalisti dúfali, že dôjde k založeniu samostatného a suverénneho Kurdistanu. Významným medzinárodným dokumentom upravujúci možnosť vzniku samostatného štátu Kurdov bola Zmluva zo Sèvres z roku 1920, ktorá v článkoch 62 – 64 upravovala najmä podmienky vzniku tohto štátneho útvaru. Neúspešná ratifikácia tohto dokumentu však zabránila aktu zjednotenia a navyše následná zmluva z Lausanne (1923) sa o samostatnom štáte Kurdov vôbec nezmieňovala a bol im udelený status menšiny v štátoch, ktoré obývajú. Tým sa možnosť zjednotenia Kurdov skončila, pričom vznik štátu Irak v roku 1931 tento proces úplne zastavil. Vývoj kurdskej problematiky v nasledujúcich troch desaťročiach v Iraku však nebol až taký nepriaznivý, pretože úroveň ich práv bola najvyššia zo všetkých štátov, ktoré Kurdi obývali. Spomeňme napríklad možnosť vyučovať na základných školách v kurdskom jazyku (od roku 1931), uznanie kurdskej národnosti (1958) a obmedzená autonómia z roku 1974 (Katzman, 2009). Následne však dochádzalo k rôznym perzekúciám a represáliám na Kurdoch po vzostupe moci S. Husajna a kurdská otázka ostávala naďalej nevyriešená. Táto etapa irackej histórie sa vyznačuje značnou nestabilitou a minimálnou snahou o demokratizáciu spoločnosti a blaho občanov (Manafy, 2007).

Postavenie Kurdov z hľadiska novej irackej ústavy

Po americkej invázii v Iraku sa Kurdi pridali k Irackej opozičnej frakcii operujúcej ako odbojová politická skupina. Po vojne sa situácia v regióne relatívne upokojila, až na rôzne snahy o destabilizáciu zo strany Iránu a Turecka, ako napríklad bombardovanie pohraničných oblastí, pretože sa obávali vzrastajúcej politickej sily irackého Kurdistanu. Veľmi významná z vnútroštátneho aj medzinárodného hľadiska bolo vytvorenie Kurdskej regionálnej vlády a prijatie novej irackej ústavy z roku 2005 (Iraqi Constitution, 2005). Kurdské politické elity ju prezentovali ako historický medzník alebo úspech najmä vo vzťahu k dlhoročnému útlaku voči Kurdom. Táto ústava bola prijatá 80 percentami voličov v referende, nad ktoré dohliadala OSN. Pokiaľ ide o štáto – právne hľadisko, základným východiskom tohto dokumentu je vytvorenie federácie s relatívne vysokou úrovňou decentralizácie a snaha o postupné budovanie demokracie v tomto štáte. Tvorcovia irackej ústavy by sa dali nazvať aj „obete Saddámovho režimu“, keďže ide o irackých šíitov a čelných predstaviteľov kurdskej menšiny. Došli ku konsenzu, že recentralizovaný Irak by bol hrozbou pre existujúce národnostné menšiny, náboženské komunity a občanov (Katzman, 2009). Do ústavy Iraku boli inkorporované ustanovenia, ktoré uznávajú autonómiu Kurdov v Iraku a dochádza aj vymedzeniu právomocí medzi centrom a jednotlivými regiónmi, čo môžeme z historického hľadiska považovať za krok vpred. Treba sa však pristaviť pri mnohých negatívach a protikladoch, ktoré táto ústava prináša. Prvým a základným je fakt, že samotná ústava nerozoznáva ako jeden zo základných atribútov svojho štátu dva národy: arabský a kurdský. Kurdský jazyk je uvedený v článku 4, región Kurdistan alebo kurdský región v článku 5, 114 a 137, avšak v žiadnom z ustanovení irackej ústavy sa nenachádza pojem kurdský národ. Na druhej strane je podľa nášho názoru dosť nezvyčajné, že v texte ústavy sú uvedené ako národy resp. národnosti Turkméni, Asýrčania a Chaldejci. Ďalším podľa nášho názoru nedomysleným konceptom v rámci irackej ústavy je samotná forma štátu, územné a správne usporiadanie, čo v konečnom dôsledku negatívne vplýva aj na postavenie Kurdov v Iraku. Ústava Iraku upravuje, že územno – správne usporiadanie Iraku je tvorené hlavným mestom, regiónmi a decentralizovanou oblasťou Mufahazat s možnosťou vytvárania sa nových administratívno – správnych jednotiek. Ide teda o federáciu alebo úniu? Podľa nášho názoru ide o veľmi nešťastne zvolenú koncepciu administratívneho federalizmu a nie usporiadania na základe geografických, etnických alebo historických regionálnych odlišností. Tento systém je nejasný a právomoci samosprávnych jednotiek a regionálnych autorít sú značne limitované a nemožno ich ani zďaleka porovnávať s tými na centrálnej úrovni. Regionálne ústavy, ak ich tak možno nazvať, a iné predpisy s nižšou právnou silou musia byť v úplnom súlade s centrálnou ústavou a teda úlohou Kurdského zákonodarného zboru je len interpretovať a vykonávať zákony prijaté v Bagdade a v prípade nesúladu týchto predpisov o nich rozhoduje Federálny súd, ktorý je obsadený výlučne sudcami arabskej národnosti. To teda len potvrdzuje premisu, že Irak nie je federáciou v pravom slova zmysle a tým je aj možnosť Kurdov aktívne sa podieľať na vládnutí vo veciach celoštátnej povahy limitovaná. V Iraku, v ktorom vládne šiítska vetva s majoritným postavením, ústava veľmi jasne zakotvila islamskú identitu štátu Irak prostredníctvom mnohých ustanovení (Katzman, 2009). Hneď druhý článok ústavy upravuje nasledovné: „Žiadny zákon nemôže byť prijatý v rozpore s islamských právnym systémom, žiadny zákon nemôže byť prijatý v rozpore s demokratickými princípmi, žiadny zákon nemôže odporovať základným právam a slobodám upraveným v ústave.“ Nielen citované, ale mnohé ďalšie články ústavy sú veľmi rozporuplné. Už na prvý pohľad je potrebný kritický postoj k porovnávaniu rozporu legislatívy so šaríou a demokratickými princípmi, z čoho jednoznačne vyplýva, že samotné aplikovanie niektorých termínov, konceptov a inštitútov je nezrozumiteľné, čo z nej robí prameň práva, na základe ktorého je a bude náročné prijímať komplexnú legislatívu. Absentujú v nej články, ktoré by upravovali dearabizáciu Kurdistanu, v dôsledku represívnej politiky režimu S. Husajna, ktorá bola spájaná s genocídou a veľmi spornou je aj oblasť Kirkúku, ktorá nie je súčasťou oblasti spravovanej Kurdskou regionálnou vládou, nehovoriac o ďalších 40 percentách bývalých kurdských teritórií, ktoré boli vyňaté z kurdskej administratívy počas vlády S. Husajna. V konečnom dôsledku práva národnostných menšín vo všeobecnosti podliehajú širokým kultúrnym a právnym reštrikciám. Z uvedených faktov nám vyplýva viacero záverov. Iracká ústava je manifestáciou nejednoznačnosti, vágnosti a snahy arabských politických elít v Iraku o koncetráciu moci, alibisticky sa odvolávajúc na kvázi – federálnu formu štátu. Je veľkým neúspechom štátov, ktoré sa angažovali pri prijímaní tejto ústavy, že mnohokrát už v minulosti deklarované práva Kurdov ostali na periférii a ich právo na sebaurčenie nemá podľa nášho názoru reálne kontúry. Ústava neberie do úvahy geografické, kultúrne a etnické osobitosti kurdského etnika. Možnosť regionálnych vlád podieľať sa na riadení štátu je do značnej miery limitovaná, čo dokumentujú vyššie uvedené fakty, týkajúce sa enumerácie právomocí medzi centrom a samosprávnymi jednotkami. Preto si myslíme, že krajina, kde absentuje akákoľvek demokratická tradícia, nie je a ešte veľmi dlho nebude schopná zabezpečiť požadovanú úroveň politickej participácie regiónov a ani možnosť sebaurčenia irackého Kurdistanu.

Národná identita Kurdov a geopolitický dopad na región

Na základe vyššie spomenutej analýzy irackej ústavy môžeme všeobecne skonštatovať, že iracká ústava nedostatočne garantuje autonómnosť kurdských orgánov a osobitné postavenie kurdského etnika v rámci Iraku. Naopak, ústava demonštruje snahu irackých arabských politických elít centralizovať moc. Práve preto, vychádzajúc zo sociálneho konštruktivizmu, sme sa rozhodli stanoviť hypotézu o tom, aký má vplyv centralizácia moci arabskými elitami na politický vývoj v irackom Kurdistane v súčasnosti a blízkej budúcnosti. Na začiatok by sme však chceli vopred stručne uviesť teoreticko – metodologický rámec, na základe ktorého sme si stanovili hypotézu. Jedným z kľúčových pojmov sociálnych konštruktivistov, z ktorého budeme aj my vychádzať, je identita. Identita je spôsob, ako sa ľudia, a teda i národy či etniká, vnímajú a charakterizujú vo vzťahu k okolitému materiálnemu svetu. Táto identita spočíva na spoločných historických, kultúrnych, politických i sociálnych aspektoch, ktoré zdieľajú jednotlivci v rámci určitej komunity ako etnikum, národ, štát (Nia, 2011). V našom prípade nás bude zaujímať najmä historický aspekt, keďže kolektívna história irackých Kurdov je charakterizovaná neexistenciou vlastného samostatného štátu. Ďalším významným aspektom spoločnej historickej pamäte Kurdov je útlak zo strany vládneho režimu. V tomto prípade máme na mysli najmä politiku zvrhnutého irackého prezidenta S. Husajna, ktorý potláčal rozvoj identity Kurdov, podporoval arabizáciu kurdských oblastí a dokonca aj násílím potláčal akýkoľvek odpor Kurdov voči centrálnej vláde. Jazykom konštruktivistu M. Barnetta (Telhami et al., 2002) môžeme konštatovať, že tieto silné historické momenty – odopieranie práva na vlastný štát a útlak zo strany vládneho režimu, sa stali historickými naratívami, príbehom, ktorý definoval spoločnú pamäť, t.j. identitu irackých Kurdov. Ako ďalej uvádza M. Barnett (Telhami et al., 2002), táto identita založená na spoločnej pamäti, poskytuje nové rámce, t.j. vysvetlenie javov a udalostí. V našom prípade bude dôležité sledovať, aký vplyv v súčasnosti má a v blízkej budúcnosti bude mať nasledujúca udalosť: prijatie irackej ústavy v roku 2005 a snaha o centralizáciu moci arabskými elitami. Otázka preto znie, či kurdská komunita bude interpretovať v dôsledku svojej historickej pamäte túto udalosť ako príležitosť alebo ako hrozbu. Na základe tohto modelu M. Barnetta sme si stanovili nasledujúci hypotetický scenár, aký bude mať vplyv udalosť, t.j. prijatie irackej ústavy a snahy o centralizáciu, na politický vývoj v irackom Kurdistane v súčasnosti a blízkej budúcnosti.
Hypotéza na základe modelu M. Barnetta: Odopieranie práva na vlastný štát a útlak zo strany vládneho režimu sú silnými historickými naratívami. Tieto naratívy poskytujú rámec, t.j. interpretáciu, pre udalosť – v našom prípade ide o prijatie ústavy v roku 2005 a snahy o centralizáciu moci arabskými elitami v Bagdade. V kontexte týchto naratív budú Kurdi vnímať prijatie ústavy negatívne, keďže koncentrácia moci arabských elít odkazuje na historickú skúsenosť útlaku vládnym režimom a nedostatočný dôraz na osobitosť kurdského etnika je odkazom na odopieranie práva na sebaurčenie voči Kurdom v minulosti. Je preto zrejmé, že vzhľadom na svoju historickú skúsenosť budú Kurdi považovať integráciu do irackého štátu založeného na tejto ústave za hrozbu pre svoju identitu. Z tohto hľadiska dôjde k zvýšenej snahe Kurdov o posilnenie vlastnej národnej identity a úsiliu o získanie nezávislosti od bagdadskej vlády. Geopolitickým dopadom na región by malo byť postupné utváranie nezávislej entity s vlastnou zahraničnou politikou.
Pokiaľ ide o overenie pravdepodobnosti hypotetického scenára stanoveného na základe Barnettovho modelu, v prvom rade by sme poukázali na určité číselné štatistiky týkajúce sa volieb prezidenta Kurdského regiónu v roku 2009 (Electoral Commission;, 2009). V týchto prezidentských voľbách vyhral kandidát M. Barzani, ktorého volilo až 69,6 percent voličov. M. Barzani je politikom, ktorý podporuje myšlienku vzniku Kurdistanu nezávislého od Iraku (Bengio, 2012). Ďalších 25 percent voličov odovzdalo hlas K. Mirawdlymu, ktorý je členom medzinárodného výboru organizácie Kurdistan Referendum Movement obhajujúcej myšlienku nezávislého Kurdistanu (Kurdistan Referendum Movement, 2005). Na základe týchto výsledkov môžeme konštatovať, že podporujú našu hypotézu stanovenú na základe Barnettovho modelu, t.j. značná časť irackej kurdskej komunity po roku 2005 podporuje myšlienku nezávislosti. Na druhej strane si je nutné uvedomiť, že samotné voľby ešte nemôžu byť dostatočným indikátorom, či sa Kurdi začínajú vymedzovať ako samostatný národ. V prvom rade, je otázne, koľko zúčastnených voličov hlasovalo prioritne podľa kritéria, či daný kandidát podporuje nezávislosť Kurdistanu. V druhom rade si je nutné uvedomiť, že Kurdi nie sú homogénnym etnikom. Kurdská identita je značne rozštiepená aj medzi rôzne kmene a klany. Ide napríklad o kmeň Jazidov. 300 000 príslušníkov kmeňa Jazidov obýva územie Iraku, pričom 95 percent z nich žije v severoirackých Kurdmi kontrolovaných územiach (Iraq´s Yezidis, 2005). Vedúci kurdskí politickí predstavitelia ich považujú za kurdské etnikum, hoci Jazidi sa považujú za samostatnú entitu. Na jednej strane je pravdou, že mnohí títo kandidáti zvyknú byť na zoznamoch kurdských nacionalistických strán. Napríklad, v januári 2009 takýmto spôsobom vyhralo vo voľbách do provinčnej rady v provincii Nineveh 8 z 12 kandidátov. Títo kandidáti to však nepovažujú za spôsob, ako sa stotožniť s kurdským etnikom, ale za možnosť, ako cez vplyvné strany získať moc a zastupovať záujmy kmeňa Jazidov (Robertson et al., 2009). Navyše, Jazidi majú aj svojich poslancov v irackom parlamente v Bagdade (Bozani, 2007). Snaha Jazidov mať zastúpenie v irackom parlamente naznačuje, že jednotlivé kurdské kmene nevnímajú centrálnu moc v Bagdade za hrozbu pre svoju identitu. Naopak, členstvom v centrálnych orgánoch sa snažia presadzovať vlastné záujmy. Ako teda vidieť na príklade etnika Jazidov, je ťažké jednoznačne hovoriť o snahe vytvoriť jednotný kurdský národ a úsilí získať nezávislosť od Bagdadu. Môžeme preto konštatovať, že je veľmi ťažké stanoviť hypotézy čisto na základe konštruktivistických modelov, v našom prípade modelu M. Barnetta. Ako vidieť, historické naratívy útlaku zo strany centrálnej vlády či odopieranie práva na sebaurčenie zatiaľ nevedú k tomu, že by sa kurdské kmene snažili nejakým osobitým spôsobom posilňovať svoju národnú identitu a hľadať nezávislosť od centrálnej bagdadskej vlády. V konečnom dôsledku si môžeme všimnúť prípad samotného irackého prezidenta J. Talabaniho, ktorý je príslušníkom severoirackého kurdského kmeňa Talabani. Príslušníci jeho kmeňa majú pod kontrolou ďalšie významné pozície v irackej centrálnej vláde, napríklad iracké ministerstvo pre vodné zdroje či post irackého veľvyslanca v Číne (Rubin, 2008). Ako vidieť, irackí Kurdi nemusia vyslovene vnímať centralizáciu moci arabskými elitami v Bagdade za hrozbu. Naopak, mnohé kurdské kmene ju môžu vnímať ako príležitosť k posilneniu svojho vlastného postavenia, preto dosadzujú svojich príslušníkov do irackých vládnych orgánov. Pokiaľ ide o geopolitický dopad na región, nemôžeme jednoznačne tvrdiť, že dôjde k vytvoreniu novej nezávislej entity s vlastnou zahraničnou politikou.

Ako už bolo vyššie spomenuté, Kurdi sú nejednotná komunita rozštiepená na rôzne kmene. To sa prejavuje aj na ich vzťahoch so zahraničím. Príkladom je prípad sunnitského irackého viceprezidenta T. al – Hashimiho. Tento viceprezident bol obvinený, že bol na čele prípravy atentátov proti irackým šíitskym politickým predstaviteľom s cieľom vyvolať sektárske násilie v Iraku. V decembri 2011 Iracká súdna rada vydala zatykač na T. Al – Hashimiho. T. al – Hashimi následne utiekol do irackého Kurdistanu s cieľom vyhnúť sa súdnemu procesu v Bagdade. Následne utiekol do Turecka. Turecká vláda odmietla vydať T. al – Hashemiho irackým orgánom. Turecko už dlhšiu dobu kritizuje irackú vládu vedenú šíitskym premiérom N. al – Malikim zo snahy koncentrovať svoju moc, pričom tento proces proti T. al – Hashimimu má využívať na odstránenie oponentov (Iraqi fugitive;, 2012). Na jednej strane kurdská regionálna vláda na čele s prezidentom M. Barzanim podporila T. al – Hashemiho, odmietla vydať irackého viceprezidenta a umožnila jeho exil do Turecka. V tejto súvislosti je nutné dodať, že prezident M. Barzani je členom vplyvného kurdského kmeňa Barzani (Barzani Tribe´s;, 2011). Na druhej strane vedúci predstavitelia kmeňa, ktorého príslušníkom je aj iracký kurdský prezident J. Talabani, podporili irackú centrálnu vládu a apelovali na tureckú i kurdskú regionálnu vládu, aby odovzdali T. al – Hashemiho irackým orgánom (Fugitive Iraqi VP;, 2012). Môžeme preto konštatovať, že Barnettov model nedostatočne objasňuje realitu, aj pokiaľ ide o zahraničné vzťahy Kurdov, nielen vnútropolitickú situáciu. V žiadnom prípade nemôžeme hovoriť o tvorbe novej nezávislej entity. Ako vidieť, kurdská komunita nevníma centralizáciu moci bagdadskou vládou za hrozbu. Miesto toho, aby využili rozpory v rámci irackej vlády na posilnenie samostatnosti, kurdskí politickí predstavitelia sa naopak aktívne zapájajú do politického procesu v Bagdade. Túto vnútropolitickú krízu využívajú jednotlivé kmene pre posilnenie svojej vlastnej pozície oproti iným kmeňovým zoskupeniam, avšak v rámci irackého štátu. V oblasti medzinárodných vzťahov, ako sme mohli vidieť na príklade irackého viceprezidenta, sa to prejavilo nejednotným postojom kurdských elít voči tureckej politike. Z tohto hľadiska nemožno hovoriť o tvorbe nového jednotného štátneho útvaru. Môžeme všeobecne skonštatovať, že je veľmi zložité predpovedať scenár čisto na základe konštruktivistických modelov, ako napríklad M. Barnetta. Na základe vyššie spomenutej analýzy je zrejmé, že samotné spoločné prvky identity, ako tvrdí M. Barnett, nemusia nutne viesť k vzniku novej entity. Model M. Barnetta nedostatočne objasňuje, prečo často prevládajú rozpory v rámci kolektívu nad spoločne zdieľanými prvkami identity. V našom prípade je zrejmé, že kmeňové rozpory často prevládajú nad spoločnými prvkami ako napríklad kolektívna historická pamäť. Z tohto dôvodu, napriek tomu, že irackí Kurdi boli v histórii utláčaní centrálnou vládou, nepovažujú centralizáciu moci za hrozbu. Naopak, často môže spolupráca s centrálnymi vládnymi orgánmi viesť k posilneniu moci kmeňa nad ostatnými kmeňovými zoskupeniami.

Geopolitická mapa Iraku navrhnutá R. Petersom

Na základe vyššie spomenutej analýzy sa domnievame, že úvahy viacerých zahraničných geopolitických teoretikov obhajujúcich vznik nezávislého irackého Kurdistanu sú dôkazom, že ignorujú kmeňové rozpory v rámci kurdského etnika. Príkladom je návrh amerického geopolitického analytika a bývalého zamestnanca ministerstva obrany plukovníka R. Petersa. V súlade s tézami M. Barnetta R. Peters poukazuje na skutočnosť, že USA a ich koaliční partneri spravili chybu, keď po invázii v roku 2003 začali podporovať integráciu Kurdov v rámci irackého štátu. Miesto toho mali napraviť historickú nespravodlivosť a umožniť Kurdom vytvorenie vlastného štátu, ktorý si želá väčšina kurdskej komunity (Peters, 2006). Z týchto tvrdení pána R. Petersa je zrejmé, že ignoruje zásadné skutočnosti, a to kmeňové rozpory. Poukazuje na kurdskú komunitu ako celok, ktorá si želá nezávislosť ako nápravu za odopieranie práva na vlastný štát v minulosti. Na druhej strane už neuvádza, že mnohé kurdské kmene využívajú práve centrálnu vládu na posilnenie svojho vplyvu. Príkladom môže byť aj politika bývalého irackého prezidenta S. Husajna, ktorý využíval kmeňové rozpory v rámci kurdskej komunity. Kurdské kmene Sorchy, Mezouri, Doski, Herki a Zibari dobrovoľne poskytovali žoldnierov S. Husajnovi v boji proti konkurenčným kurdským kmeňovým zoskupeniam. Počas iracko – iránskej vojny v 80. rokoch 20. storočia bolo v irackej armáde až 150 000 príslušníkov týchto kurdských kmeňov (Taylor, 2005). Ďalšie tvrdenie R. Petersa je skutočnosť, že vznik nezávislého irackého Kurdistanu by mal pozitívny geopolitický dopad pre USA a ich západných spojencov. Podľa R. Petersa by iracký Kurdistan predstavoval prozápadný a prodemokratický štát v regióne (Peters, 2006). Na jednej strane je samozrejme pravda, že takýto štátny útvar by mohol byť prínosom pre USA a ich spojencov z geopolitického hľadiska. Prozápadný Kurdistan by bol istou bariérou proti vplyvu protizápadného iránskeho režimu v regióne.

Na druhej strane je ale otázka, či skutočne sú Kurdi prozápadne orientovaným spoločenstvom. Príkladom sú vzťahy irackého Kurdistanu s iránskym teokratickým režimom. Napríklad, v roku 2007 príslušníci amerických ozbrojených síl počas ozbrojených akcií v kurdských mestách Erbil a Sulaymaniyah zadržali šesť príslušníkov iránskych spravodajských služieb. Zaujímavou je skutočnosť, že úrad kurdského prezidenta M. Barzaniho vo vyhlásení neodsúdil prítomnosť členov spravodajských iránskych služieb na svojom území, ale odsúdil akcie americkej armády, keďže vopred neinformovali kurdskú vládu o zásahu (Rubin, 2008). Napriek medzinárodným sankciám voči Iránu, Irak pokračuje s iránskym režimom v obchodných stykoch, pričom 70 percent obchodu s Iránom je realizovaný prostredníctvom kurdskej regionálnej vlády (Rubin, 2012). Je zrejmé, že vedúci politickí kurdskí predstavitelia nie sú proti rozvoju spolupráce s antizápadnými režimami ako Irán. Z tohto hľadiska sú tvrdenia amerických geopolitikov ako napríklad R. Petersa o prozápadnej kurdskej komunite značne nepodložené. Skôr sa v tomto prípade prejavujú značné kmeňové rozpory, ako napríklad vyššie spomenutý prípad irackého viceprezidenta T. al – Hashemiho. Ten je známy protiiránskym postojom, kritizuje Irán z podnecovania sektárskeho násilia v Iraku (Iran is Behind;, 2012). Pokiaľ by boli Kurdi skutočne prodemokratickou a prozápadnou komunitou, jednoznačne by odsúdili politiku irackého premiéra N. al – Malikiho, ktorý sa snaží zneužívať tieto procesy proti politickej opozícii na upevnenie moci. Zároveň by sa postavili na stranu protiiránskeho viceprezidenta T. al – Hashemiho. Naopak, časť komunity podporila tureckú politiku a časť podporila politiku centrálnej irackej vlády, ktorá spolupracuje s Iránom.

Záver

Na záver môžeme skonštatovať, že naša stanovená hypotéza na základe modelu M. Barnetta sa nezhoduje do značnej časti s realitou. Dôvodom je skutočnosť, že podľa viacerých indikátorov neprevládajú faktory spoločné pre celé kurdské etnikum ako útlak a odpieranie práva na sebaurčenie v minulosti. Miesto toho prevláda rozštiepenie kurdskej komunity na jednotlivé kmeňové zoskupenia. Mnohé tieto kmeňové zoskupenia nepovažujú centralizáciu moci bagdadskou vládou za hrozbu. Naopak, dobré vzťahy s centrálnou mocou môžu viesť k posilneniu jedného kmeňa na úkor ostatných zoskupení. Z tohto hľadiska nemôžeme v žiadnom prípade hovoriť o vzniku kolektívnej kurdskej identity, čo bude viesť k samostatnému štátu na geopolitickej mape blízkovýchodného regiónu. Navyše, vo vzťahoch so zahraničím sa tieto kmeňové rozpory viackrát prejavili v nejednotnom prístupe kurdských politických predstaviteľov, napríklad v prípade Turecka, ktoré odmieta vydať irackého viceprezidenta irackým orgánom. Z tohto hľadiska sa domnievame, že viacerí západní geopolitickí teoretici ako R. Peters zastávajú chybné tézy, keď obhajujú vznik nezávislého irackého Kurdistanu. Vzhľadom na značnú rozštiepenosť nemožno hovoriť o jednotnej identite. Navyše, hovoriť o geopolitickom prínose nezávislého prozápadného irackého Kurdistanu je tiež veľmi sporné. Viaceré prípady dokazujú, že irackí kurdskí politickí predstavitelia sú schopní spolupracovať aj s protizápadne orientovanými politickými režimami. Vzťahy irackých kurdských politických predstaviteľov so zahraničím sú určované prioritne kmeňovými rozpormi a nie prozápadnou orientáciou kurdskej komunity, ako tvrdí R. Peters.

Zoznam použitej literatúry
BENGIO, O. 2012. Will Barzani declare independence? [online] In Jerusalem Post. 2012. [cit. 20. 6. 2012]. Dostupné na internete: http://www.jpost.com
BOZANI, K. 2007. The Yazidi´s past and present. [online] In Niquash. 2007. [cit. 20. 6. 2012]. Dostupné na internete: http://www.niqash.org
Electoral Commission announces final results of Kurdistan Region elections. 2009. [online] In Kurdish Regional Government. [cit. 20. 6. 2012]. Dostupné na internete: http://www.krg.org
Fugitive Iraqi VP should be handed over, president´s tribe said. 2012. [online] In PressTV. [cit. 20. 6. 2012]. Dostupné na internete: http://www.presstv.ir
Iran is Behind Sectarian Strife. 2012. [online] In Euronews. [cit. 20. 6. 2012]. Dostupné na internete: http://www.euronews.com
Iraqi Constitution. 2005. [online] In uniraq.org. [cit. 20. 6. 2012]. Dostupné na internete: http://www.uniraq.org
Iraqi Fugitive Sunni VP Hashemi Death Squad Trial Delayed. 2012. [online] In Kurd Net. [cit. 20. 6. 2012]. Dostupné na internete: http://www.ekurd.net
Iraq´s Yezidis. 2005. [online] In Aina.org. 2005. [cit. 20. 6. 2012]. Dostupné na internete: http://www.aina.org
Kurdistan Referendum Movement ; International Committee. 2005. [online] In Kurdmedia. 2005. [cit. 20. 6. 2012]. Dostupné na internete: http://www.kurdmedia.com
MIRWAISI, H. 2011. Barzani tribe´s occupations of Erbil, Iraqi Kurdistan, are coming to an End Soon. [online] In Kurd Net. 2011. [cit. 20. 6. 2012]. Dostupné na internete: http://www.ekurd.net
NIA, M. M. 2011. A Holistic Constructivist Approach to Iran´s Foreign Policy. In International Journal of Business and Social Science. New York : Centre for Promoting Ideas. Vol. 2, No. 4, ISSN 2219-1933. p. 279 – 294.
PETERS, R. 2006. Blood Borders. [online] In Armed Forces Journal. 2006. [cit. 20. 6. 2012]. Dostupné na internete: http://www.armedforcesjournal.com
ROBERTSON, C., FARRELL, S. 2009. Ancient Sect Navigates Iraq’s New Voting Process. [online] In New York Times. 2009. [cit. 20. 6. 2012]. Dostupné na internete: http://www.nytimes.com
RUBIN, M. 2008. Is Iraqi Kurdistan Good Ally? [online] In Middle East Forum. 2008. [cit. 20. 6. 2012]. Dostupné na internete: http://www.meforum.org
RUBIN, M. 2012. Is Iraqi Kurdistan Iran´s Troyan Horse? In Commentary Magazine. 2012. [cit. 20. 6. 2012]. Dostupné na internete: http://www.commentarymagazine.com
TAYLOR, R. L. 2005. Tribal Alliances: Ways, Means and Ends to Successful Strategy. [online] In Strategic Studies Institute. 2005. [cit. 20. 6. 2012]. Dostupné na internete: http://www.au.af.mil
TELHAMI S., BARNETT, M. 2002. Identity and Foreign Policy in the Middle East. London : Cornell University Press, 2002. 207 p. ISBN 978-0-8014-3940-7.

článek byl publikován na webu www.sekuritaci.cz

http://www.sekuritaci.cz/kurdi-v-iraku-z-hladiska-ustavno-pravneho-vymedzenia-a-narodnej-identity/

 Autoři: Matúš Štulajter a Andrej Vaščík, analytici Projektu ARES

Autor : Matúš Štulajter 🕔08.08.2012 📕1.475

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře