Konflikty o vodu na Blízkém východě

Autor : Viktor Vigoda 🕔17.02.2012 📕8.341

článek byl publikován na webu www.sekuritaci.cz
http://www.sekuritaci.cz/konflikty-o-vodu-na-blizkem-vychode/

Úvod

Voda je základná životná potreba, je podmienkou fungovania ekonomiky ale aj spoločnosti ako celku. Je preto dokonalým zhmotnením pojmu strategická surovina. Zabezpečiť jej prísun je preto prioritou každého štátu a táto priorita vystupuje do popredia najmä v regiónoch, kde je vody nedostatok. Jedným z takýchto regiónov je aj blízky východ, teda oblasť známa napätím a konfliktami, ktoré sa často popisujú ako náboženské či politické. My sa v tejto práci zameriame na iný rozmer napätia v tomto regióne a to práve na to, ktoré je vyvolávané nedostatkom pitnej vody a súperením o jej zostávajúce zdroje, pričom si ale nemôžeme zakrývať oči ani pred ostatnými problémami, pretože ako obyčajne aj tu všetko so všetkým súvisí. Napriek tomu sa však v tomto regióne dajú v prospech prehľadnosti analýzy izolovať tri základné subregionálne komplexy, ktoré sa nachádzajú na troch hlavných blízkovýchodných tokoch. Prvým je rieka Jordán a jej prítoky, druhým systém riek Eufrat a Tigris a tretím rieka Níl. (Berman, Wihbey 1999) V každom z týchto prípadov sa pokúsime pomenovať, kto sú aktéri tohto subregionáneho konfliktu a zmapovať trecie plochy medzi nimi. Na základe toho sa následne pokúsime vysloviť poučený odhad toho, či súperenie o vodu v tomto regióne je závažnou bezpečnostnou hrozbou a či by v blízkej budúcnosti mohlo viesť k ozbrojenému konfliktu.

Ako primárne zdroje nám poslúžia publikácie v tejto oblasti rešpektovaných odborníkov a ďalej články, ktoré sa tejto problematike venujú a boli publikované v médiách.

Voda ako strategická surovina

Voda bola od nepamäti príčinou mnohých sporov, ktoré sa často končili ozbrojenými konfliktami. Odpoveď na otázku prečo je pitná voda takým častým jablkom sváru, sú z veľkej časti jej najelementárnejšie vlastnosti. Po prvé, voda je základnou životnou potrebou všetkých živých organizmov – teda aj človeka ; a preto ak k nej niekto nemá prístup, pretože mu ho niekto odopiera, je tento človek nútený si vybrať, či zomrie od smädu, pôjde vodu hľadať niekde inde, alebo o ňu bude bojovať. Preto je prístup k dostatočnému množstvu pitnej vody často chápaný ako základné ľudské právo, čo zase kladie prekážky tomu, aby sa voda stala tovarom, ktorý sa proste kupuje a predáva. Národy a štáty, ktoré vodu musia, alebo by museli nakupovať, to často nie sú ochotné robiť a požadujú, nejakú formu delenia sa o ňu. Táto situácia sa ešte viac komplikuje ak zoberieme do úvahy geografické vlastnosti vodných zdrojov. Často sú nimi totiž rieky, ktorých toky prekonávajú značné vzdialenosti a pretínajú územia mnohých štátov. Obyvateľstvo a hospodárstvo štátov na dolnom toku týchto riek je pri tom na vode z nich dlhodobo závislé rovnako ako štáty, na ktorých území tieto rieky pramenia. Odkedy sa však ľudia naučili stavať veľké priehrady a prepravovať vodu neprirodzenými spôsobmi, sú tí pri prameni schopní významne obmedziť, alebo úplne zastaviť prísun pitnej vody tým na dolnom toku. To je samozrejme významný stimul pre medzinárodné napätie a prípadnú ozbrojenú konfrontáciu. Ďalším významným problémom je to, že zdroje pitnej vody nie sú nevyčerpateľné. V súčasnosti dostupné zdroje pitnej vody sú obmedzené a na blízkom východe je už možné sledovať ich dramatickú nedostatočnosť.

Už v najstarších textoch, akými sú biblický Starý zákon či Korán sa dajú nájsť pasáže, ktoré sa venujú pitnej vode a jej zdrojom, ako životne dôležitému problému a stanovujú na ich užívanie striktné pravidlá, alebo popisujú historické situácie, v ktorých boli národy nútené vstupovať kvôli nedostatku pitnej vody do konfrontácie. Ak si uvedomíme kde tieto texty vznikali, nemôže nás fakt, že sa vodou zaoberajú vôbec prekvapiť. Oba boli napísané na blízkom východe, ktorého podnebie a krajina nikdy množstvom vody neprekypovali. To samozrejme znamená, že deficit pitnej vody je v takomto regióne len závažnejším problémom. Aron Wolf to formuluje takto: „Konflikty o vodu sú obzvlášť nepríjemné v regiónoch, kde je suché podnebie, kde vodné zdroje už sú predmetom politickej konfrontácie a kde zdroje pitnej vody nie sú dostatočné na pokrytie jej spotreby obyvateľstvom.“1 (Wolf 1996, 2) Blízky východ vykazuje všetky tieto vlastnosti. Je tu jedno z najsuchších podnebí na zemi. Vodné zdroje ani z ďaleka nepokrývajú vzrastajúcu potrebu, čo výstižne ilustruje tento stručný súhrn faktov: „Obsahujúc 5% svetovej populácie blízky východ a severná Afrika majú k dispozícii len 0,9% svetových vodných zdrojov. Počet krajín ohrozených akútnym nedostatkom vody vzrástol z 3 (Bahrajn, Jordánsko a Kuvajt) v roku 1955 na 11 (Alžírsko, Izrael a okupované teritoria, Katar, Saudskú Arábiu, Somálsko, Tunisko, Spojené Arabské Emiráty a Jemen) v roku 1990. Očakáva sa, že do roku 2025 tento zoznam rozšíri ďalších 7 (Egypt, Etiópia, Irán, Líbya, Maroko, Omán and Syria) krajín.“2 (Berman, Wihbey 1999) Samozrejme je tu prítomná aj dlhá tradícia konfliktov o vodné zdroje, ktorými sa zaoberáme nižšie. Okrem nedostatku vody tu samozrejme existuje množstvo ďalších problémov a trecích plôch, pričom ani jeden nemožno pojednávať úplne separovane od ostatných, pretože sú to väčšinou problémy tých istých aktérov.

Napriek tejto neutešenej situácii sa väčšina odborníkov zhoduje na tom, že ak by dotknuté štáty dostatočne investovali do projektov a technológií, ktoré dnes už existujú – aj keď v rôznych štádiách vývoja ; a ak by dokázali nastoliť efektívnu dlhodobú medzinárodnú spoluprácu, tieto problémy by sa dali riešiť. (Wolf 1996) Bezpečnostná a politická situácia na blízkom východe však indikuje, že sa to asi nestane. V takomto prostredí teda voda ostáva problémom a robí ho závažnejším.

Jordán a Golanské výšiny

Najväčšia a najneprehľadnejšia spleť problémov sa počas druhej polovice dvadsiateho storočia vyvinula okolo najmenšieho blízkovýchodného dôležitého riečneho systému ; rieky Jordán a jej prítokov. Spory o kontrolu nad zdrojmi vody boli súčasťou širších konfliktov, ktoré sprevádzali vznik štátu Izrael, od úplného začiatku. Do popredia však výrazne vystúpili od roku 1964, keď sa arabské štáty dohodli na výstavbe vodohospodárskeho komplexu All-Arab. Išlo o sieť priehrad a kanálov, ktoré odvádzali vodu z prítokov Jordánu a mali potenciál zredukovať prítok vody do Izraelu o 35%. Práce na tomto projekte vyvolávali veľké napätie a tak prilievali olej do ohňa. Keď v roku 1967 vypukla Šesťdňová vojna, v ktorej Izrael obsadil dodnes okupované územia, z ktorých sú v kontexte vodných zdrojov dôležité najmä Golanské výšiny, o ktoré tak prišla Sýria a Západný breh Jordánu na úkor Jordánska, situácia sa úplne obrátila. Ešte v tom istom roku Izrael znárodnil všetky vodné zdroje na Západnom brehu, ustanovil limity na hĺbku studní a objem vody, ktorá sa z nich ročne môže vytiahnuť a to len na konzumáciu v domácnostiach. (Wolf 1995)

Tak silné napätie a tvrdý postup sú z veľkej časti spôsobené tým, že voda je tu nedostatkovou surovinou. Jordánsko, ktorého 4-miliónová a stále veľmi rýchlo rastúca populácia už v roku 1990 žila hlboko pod limitom, ktorý označuje krízový nedostatok pitnej vody, je pri tom na vode z Jordánu úplne závislé, pretože preň nie sú zaujímavé ani projekty budúcnosti ako napr. desalinácia. Podobne rýchlo rastie populácia aj v Izraely a Palestíne. Všetci títo ľudia sa budú deliť o tie isté vodné zdroje, ktoré sú už dnes nedostatkové. Izrael síce pripravuje veľký desalinačný projekt, ten ale z mnohých dôvodov nebude konečným riešením. (Darwish 1994)

Na arabskej strane navyše existuje aj v kontexte vody veľký pocit krivdy, ktorú je treba napraviť. Žiadny arabský expert či politik pri žiadnej príležitosti nezabudne pripomenúť fakt, že kým priemerná spotreba vody je v Izraely na obyvateľa a deň 300 l, na Západnom brehu je to len 80 l. Gaza je špeciálny prípad, kde ľudia nemajú takmer žiadnu vodu. Pri tom väčšina izraelskej vody pochádza zo zdrojov na okupovaných územiach, o čom sa Arabi vyjadrujú ako o krádeži. Podobná situácia je na Golanských výšinách, kde pramení väčšina prítokov jazera Kinneret/Tiberis, čo je systém, z ktorého Izrael pokrýva zhruba štvrtinu svojej spotreby. (Darwish 1994) (Berman, Wihbey 1999)

Hrozba vypuknutia ozbrojeného konfliktu je na tomto území takmer permanentná z dôvodov, ktorých analýza ďaleko presahuje možnosti tejto práce. Obmedzme sa teda len na definovanie vplyvu nedostatku vody na toto napätie. V prvom rade, kým Izrael nedisponuje dostatočnou náhradou za vodné zdroje na okupovaných územiach, sú plány na jeho stiahnutie sa z nich a tzv. konečné riešenie Izraelsko-Palestínskeho problému fantastickými predstavami. Voda tu teda konzervuje súčasný stav. Ďalej, napriek mnohým rokovaniam a zmluvám medzi Izraelom a Jordánskom a niekoľkým rokovaniam medzi Izraelom a Sýriou sa situácia dlhodobo nemení a významne prispieva k všeobecnému napätiu. Niekoľký arabský vládcovia, ktorí sú inak považovaní za umiernených, pri tom dokonca otvorene deklarovali, že voda je jediným dôvodom, pre ktorý by opäť vojensky vystúpili proti Izraelu.

Eufrat a Tigris

Život v Mezopotámii sa vždy odohrával okolo riek Eufrat a Tigris a to sa nezmenilo dodnes. Štáty, ktorými tieto rieky pretekajú a ktoré sú na vode z nich vitálne závislé sú Turecko, Sýria a Irak. Spory o vodu z týchto riek pritom nie sú medzi nimi zďaleka ničím novým a v poslednej dobe majú tendenciu naberať na intenzite, čo sa často neobíde bez otvorených hrozieb vojenským zásahom či presunom masívnych vojenských jednotiek na hranice dotyčných štátov.

Prvý vážny incident sa odohral v roku 1974, keď Sýria dokončila stavbu priehrady al-Thawara na Eufrate. Keď sa napúšťanie priehrady spojilo s extrémne suchým počasím, prítok vody do Iraku sa zredukoval na jednu štvrtinu. Irak na to reagoval vyhlásením, že priehradu bude bombardovať a na Sýrske hranice boli presunuté početné iracké jednotky. Konflikt sa vtedy podarilo zažehnať len vďaka intenzívnej saudskoarabskej mediácii. (Darwish 1994)

Nepriateľstvo medzi Sýriou a Irakom bolo časom ale zatlačené do pozadia tým, že sa na hornom toku objavil spoločný nepriateľ – Turecko. To v sedemdesiatych rokoch začalo s realizáciou gigantického Juhovýchodného anatólskeho projektu, ktorý zahŕňa konštrukciu 22 priehrad na tureckých úsekoch Eufratu a Tigrisu a použitie zachytenej vody na poľnohospodárske účely a konzumáciu. Tento projekt dáva Turecku teoretickú moc zatiahnuť kohútik a doslova vypnúť tok Eufratu. Táto teória sa preniesla do praxe po prvý krát v roku 1990, kedy bola dokončená Ataturkova priehrada. Jej uzavretie prakticky zastavilo tok Eufratu na mesiac, proti čomu Sýria samozrejme ostro protestovala a okrem iných odvetných akcií vystupňovala svoju podporu pre PKK. Obdobie do roku 1993 sa aj preto stalo najkrvavejšou kapitolou kurdského terorizmu v Turecku. Sýria tiež programovo vystupuje protiturecky pri všetkých diplomatických rokovaniach. Posledná a najvážnejšia kríza sa odohrala v septembri 1998, keď Turecko ako reakciu na Sýrsku podporu PKK presunulo na hranice značné množstvo vojenských jednotiek a bolo pripravené útočiť podobne, ako je to dnes na turecko–irackých hraniciach. Ozbrojený konflikt bol vtedy zažehnaný egyptskou iniciatívou, ale jeho príčiny zostávajú nevyriešené. Od vtedy sa nič závažné nezmenilo – Turecko pokračuje v realizácii GAP, v Sýrii je rýchlo rastúca populácia stále závislá na vode z Eufratu a požiadavky a aktivity PKK neutíchajú. Vzhľadom na posledný vývoj a napätie na iracko-tureckej hranici je možnosť ozbrojeného konfliktu v tejto oblasti nebezpečne reálna a problém s vodou by mohol pôsobiť ako silný katalyzátor. (Darwish 1994) (Elver 1998) (Lowi) (Berman, Wihbey 1999)

Níl

Ďalším problematickým tokom na blízkom východe je Níl, ktorý pretína územia niekoľkých štátov, ktoré majú vážne problémy so zabezpečovaním dostatku pitnej vody. Hneď na začiatku treba spomenúť naliehavú situáciu v Egypte. Už v roku 1990, keď bola egyptská populácia 58 mil., bola táto krajina na pokraji stavu, ktorý odborníci definujú ako absolútny nedostatok vody. Podľa súčasného trendu rastu populácie v Egypt sa počet jeho obyvateľov v roku 2025 odhaduje na 101 mil., pričom voda v jej tradičných zdrojoch a desalinačný projekt, o ktorom sa len nedávno začalo uvažovať, s touto populačnou explóziou zďaleka nedržia krok. (Darwish 1994) (Berman, Wihbey 1999)

Egypt je pri tom klasickým príkladom krajiny na dolnom toku rieky, na ktorej je závislá a preto veľmi citlivo reaguje na všetko, čo sa deje na jej hornom toku. Tu sú hlavnými aktérmi Sudán a Etiópia. Oba tieto štáty sú pri tom nespokojné so zmluvným stavom, podľa ktorého sa riadi tok Nílu. Sudán v auguste 1995 plánoval zachytávanie väčšieho objemu na svojom úseku a vyhrážal sa odstúpením od zmluvy z roku 1959, ktorá bola uzavretá v súvislosti s výstavbou Asuánskej priehrady. Podobne Etiópia nie je spokojná s touto zmluvou explicitne deklaruje, že ju považuje za nespravodlivú a plánuje od nej odstúpiť, alebo proste podniknúť kroky, ktoré sú v rozpore s jej ustanoveniami. Jedným zo zamýšľaných projektov bola sieť priehrad na Modrom Níle, ktorý je zdrojom 85% objemu toku Nílu na egyptskom území. Na všetky tieto plány a vyhlásenia reagoval Egypt rovnako agresívnou rétorikou, alebo dokonca demonštráciou vojenskej sily v podobe presunu jednotiek na svoje južné hranice. V súvislosti s Etiópiou je tiež zaujímavou skutočnosťou, že Egypt dlhodobo udržiava pomerne veľkú špeciálnu jednotku na boj v džungli, pričom na jeho území žiadne nie sú. Prepuknutie otvoreného ozbrojeného konfliktu tu však ešte stále zostáva len v hypotetickej rovine, pretože ani Sudán ani Etiópia majú zatiaľ veľa iných neliehavých problémov a na výstavbu veľkého a finančne extrémne náročného projektu nedisponujú dostatkom vlastných prostriedkov. (Darwish 1994) (Berman, Wihbey 1999)

Záver

V závere možno konštatovať, že na všetkých troch veľkých blízkovýchodných tokoch, ktorým sme sa venovali, je niekoľko sporov, ktoré prispievajú ku všeobecnému napätiu v regióne. Prípadom, kde by sa za primárnu príčinu prípadného konfliktu dala najpravdepodobnejšie označiť voda je Eufrat ; teda spor medzi Sýriou a Tureckom. V prípade rieky Jordán, je voda len jedným zo spleti dôvodov napätia. Na celý konflikt má však významný vplyv. Spor na Níle je tradičným a explicitným sporom o vodu, v súčasnosti a blízkej budúcnosti však aktéri v tomto regióne nedisponujú dostatočnými prostriedkami na podniknutie krokov, ktoré by mohli napätie vystupňovať. V latentnej podobe však aj tu napätie pretrváva. Vo všetkých troch prípadoch, je spoločným menovateľom fakt, že pitná voda je tu nedostatkovým tovarom a jej alternatívne zdroje v dohľadnej budúcnosti nedokážu nahradiť tie tradičné, o ktoré sa vedie spor. Konflikty o vodu alebo konflikty, ktoré by boli súperením o vodu tvarované, tu teda predstavujú reálnu regionálnu bezpečnostnú hrozbu.

Bibliografia
Berman, I. – Wihbey, P. M. (1999): The New Water Politics of the Middle East, on-line text (http://www.iasps.org/strategic/water.htm) – overené k 12. 11. 2007.
BBC (news.bbc.co.uk/1/hi/world/middle_east/764142.stm) – overené k 12. 11. 2007.
Darwish, A. (1994): The next major conflict in the Middle East? Water Wars, on-line text (http://www.hewett.norfolk.sch.uk/curric/newgeog/Africa/waterwa4.htm) – overené k 12. 11. 2007.
Elver, H. (1998): Emerging Water conflict in the Middle East? The Case of the Euphrates and the Tigris Rivers Basin, on-line text (http://www.american.edu/maksoud/water98/present8.htm) – overené k 12. 11. 2007.
Lowi, M. R. (): Political and Institutional Responses to Transboundary Water Disputes in the Middle East, on-line text (http://www.oranim.ac.il/courses/meast/water/Lowi%20Water%20Disputes%20in%20the%20Middle%20East.htm) – overené k 12. 11. 2007.
Wolf, A. T. (1996): Middle East Water Conflicts and Directions for Conflict Resolution, on-line text (http://www.ifpri.org/2020/dp/dp12.pdf) – overené k 12. 11. 2007.
Wolf, A. T. (1995): Hydropolitics along the Jordan River, on-line text (http://www.unu.edu/unupress/unupbooks/80859e/80859E00.htm#Contents) – overené k 12. 11. 2007.

článek byl publikován na webu www.sekuritaci.cz
http://www.sekuritaci.cz/konflikty-o-vodu-na-blizkem-vychode/ 

Autor : Viktor Vigoda 🕔17.02.2012 📕8.341

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře