Druhá svetová vojna v Pacifiku z pohľadu konceptu totálnej vojny

Autor : Martin Kula 🕔16.02.2012 📕7.354

článek byl publikován na webu www.sekuritaci.cz
http://www.sekuritaci.cz/druha-svetova-vojna-v-pacifiku-z-pohladu-konceptu-totalnej-vojny/

1. Úvod

Táto analytická štúdia sa zameriava na koncept totálnej vojny a pokúsime sa v nej odpovedať na otázku, či možno stret USA a Japonska v Pacifiku počas druhej svetovej vojny označiť za totálnu vojnu. Hneď na úvod je potrebné vymedziť si pole skúmania. Hoci v Pacifiku sa stretlo niekoľko bojujúcich národov, zameriame sa špecificky len na USA a Japonsko a ich boje v oblasti Tichého oceánu. Tieto dve krajiny si autor vybral zámerne, pretože zviedli podstatnú časť bojov, ktoré sa na Ďalekom Východe okrem Pacifiku viedli aj na kontinentálnej Ázii. Cieľom autora je, aby výsledok tejto práce prispel k poznaniu o druhej svetovej vojne na Ďalekom Východe. Redukciou výskumného poľa zostáva otvorený priestor na možný podobne zameraný výskum, ktorý by doplnil výsledky, ku ktorým sa v tejto práci dopracujeme.

Text bude rozdelený na dve pomyselné časti. V prvej sa teoreticky zameriame na samotný koncept totálnej vojny, v tej druhej sa potom pustíme do zhodnotenia stretu USA a Japonska. Za použitia empiricko-analytického prístupu sa pokúsime dokázať, že druhá svetová vojna v Pacifiku bola USA a Japonskom vedená ako totálna vojna.

2. Totálna vojna – vymedzenie konceptu

Pojem *totálna vojna* sa stal pomerne rozšíreným a známym. Literatúra ho bežne spája s takými vojenskými konfliktami, ako boli vojny revolučného a napoleónskeho Francúzska, Americká občianska vojna a dve svetové vojny. Čo ale tento pojem predstavuje? V prvom rade je treba zdôrazniť, že je vykonštruovaný ľuďmi. Aplikáciou tohto konceptu na popis reality vojenského konfliktu mu prisudzuje určitú kvalitu. Ako to ale býva v súvislosti s umelo vytvorenými konštruktami na popisovanie nejakého sociálneho javu (v tomto prípade vojny), nie je ľahké určiť hranice, ktorých prekročenie indikuje istú kvalitatívnu úroveň (či je vojna totálna), ktorá daný jav odlišuje. Dospieť k jednotnej definícii toho, čo znamená totálna vojna, je náročná úloha. V nasledujúcich riadkoch uvedieme niekoľko vybraných definičných aspektov, ktoré sa viac či menej v určitých bodoch prekrývajú.

Začneme s Clausewitzom, hoci on nijakú definíciu totálnej vojny nepredostrel. Dokonca ani presne tento pojem vo svojom diele nepoužíva, no niektoré myšlienky sú v danej súvislosti hodné spomenutia. Podľa Clausewitza má vojna ako pokračovanie politiky inými prostriedkami svoj politický účel. Ten je prvotnou pohnútkou vojny a zároveň by mal určovať mieru pre cieľ, ktorý sa má dosiahnuť vojnovým aktom, a tiež pre úsilie, ktorého je k tomu treba. Inými slovami, čím menší význam má pre nás daný politický účel, tým menšia je jeho cena a aj naše úsilie. (Clausewitz 2008: 29) V časti venovanej tomu, čo nazýva absolútna vojna, ďalej tvrdí, že bojujúci protivníci sa snažia prekonať toho druhého vo svojom úsilí, čím na seba navzájom pôsobia. Ak by sa ich úsilie vyhrotilo do krajnosti, podľa Clausewitza by stratili zo zreteľa veľkosť politických požiadavkov, „prostriedok by stratil akýkoľvek vzťah k cieľu“. (Clausewitz 2008: 536) Identifikoval teda teoreticky určité limity, ktoré boli vo vojne zakorenené vzhľadom na účel, o ktorý išlo. Ian Beckett na druhej strane tvrdí, že „Vedomé opustenie väčšiny, ak nie všetkých zábran bolo sprevádzané širšími vojenskými cieľmi prijatými bojujúcimi stranami v totálnej vojne. Obmedzené dynastické ciele boli nahradené rozsiahlym teritoriálnym zväčšovaním a totálnou deštrukciou štátov a ľudí.“ (Beckett 1994: 258-259) Quincy Wright konštatuje, že „pravidlá vojny v 17. a 18. storočí mali tendenciu robiť z vojny skôr hru než skazu, ľahko začateľnú a ľahko ukončiteľnú, s nacionalizáciou a demokratizáciou armád tieto pravidlá mizli.“ (Wright 1969: 151) Prvok nacionalizácie spolu s technologickým rozvojom vo vojenstve si všíma Michael Howard:

*“[...] rozvoj politickej autority a administratívnej expertízy štátu umožnilo dať k dispozícii ozbrojených síl celkové národné zdroje v ľudskej sile, technickej zručnosti a priemyselnej produktivite. Rozvoj vedy, inžinierstva a priemyslu im rovnako sprístupnil zbrane bezprecedentnej deštruktívnej sily vo veľkom množstve. Vyzbrojení týmito zbraňami, plne využívajúc rozvíjajúcich sa prostriedkov prepravy po súši, mori a konečne aj vo vzduchu a vyčerpávajúc národnú ľudskú silu až do bodu vyčerpania, ozbrojené sily veľkých národov severnej hemisféry boli schopné sledovať v gigantickom rozsahu klasické ciele vojny: porážku protivníkových síl, za účelom odzbrojiť nepriateľa a postaviť ho pred alternatívy zničenia alebo kapitulácie.; alebo aspoň dostatočnú pravdepodobnosť porážky, ktorá preňho učiní rozumnou politiku prijatia podmienok.“ (Howard 1971: 199)

Nacionalizácia spoločností viedla k tomu, čo bolo pomenované ako „*nation in arms*“ – mobilizácia národa pre vojnové úsilie. Nešlo pritom len o službu v armáde. Pokus vytvoriť vojnovú ekonomiku viedol k tomu, že spoločnosť poháňajúca vojnu sa stala legitímnym cieľom akcií protivníka, akým bola aj armáda bojujúca v mene tejto spoločnosti[1]. (Beckett 1994: 225-227) Nástrojom, ako zasiahnuť spoločnosť protivníka v jeho tyle, sa stalo s rozvojom letectva bombardovanie. Útočilo na hospodárske ciele a civilné obyvateľstvo, čím sa podľa proponentov strategického bombardovania mala podlomiť morálka súperovej populácie ďalej viesť vojnu – táto téza sa ale ukázala byť prinajmenšom diskutabilná. (Overy 2007: 161)[2] Ako pokus o definíciu termínu v akejsi koherentnej podobe možno uviesť nasledujúce:

*„Termín priradený dvom svetovým vojnám dvadsiateho storočia, aby poukázal nielen na ich globálny rozsah, ale tiež usilovanie bojujúcich strán o „bezpodmienečnú kapituláciu“ ich protivníkov (fráza obzvlášť spojená so Západnými spojencami v druhej svetovej vojne). Totálna vojna tiež naznačuje mobilizáciu celých populácií – vrátane žien pre továrenskú prácu, záložné jednotky civilnej obrany, a ako polovojenské jednotky a záchranári – ako súčasť totálneho povolania všetkých telesne schopných občanov v snahe o víťazstvo.“ (Baylis , Smith c2005: 781)

Ako je z hore uvedeného vidno, v spojitosti s totálnou vojnou možno identifikovať niekoľko tendencií, ktoré viedli k totalizácii vojenského úsilia. Za prvé to je rastúca schopnosť štátov mobilizovať národné zdroje. Ďalej sa s rozvojom technológií a vojenského myslenia stalo možné zabíjať viac a viac ľudí čoraz rýchlejšie. Rozširoval sa aj rozsah vojenských cieľov. Náklady na vojnu rástli, dvíhalo sa úsilie a obete v mene národa. Priestor medzi víťazstvom a prehrou sa výrazne zmenšoval, úplné víťazstvo sa stalo žiadaným, a to nie len ako porážka protivníkovej armády, ale znamenalo aj zmenu protivníkovho režimu. Konečne sa rozširoval aj globálny rozsah vojenského konfliktu.[3] Takýto vývoj smerom k totálnosti vojny viedol niektorých teoretikov k záveru, že totálna vojna (narozdiel od vojny samotnej) už bola absurdnou. (Aron 1955: 37)

Ukázali sme si, že totálna vojna ako koncept v sebe zahŕňa niekoľko rovín. Z toho pre nás vyplýva niekoľko implikácií. V prvom rade, je otázne, či pri totálnej vojne musia byť prítomné všetky uvedené faktory, teda mobilizácia domácej spoločnosti a dopad totálnej vojny na ňu, nasadenie vysoko ničivých či brutálnych metód a zbraňových systémov (spôsobia veľké straty na životoch a majetku), politické ciele generujúce ohromné nasadenie vlastných zdrojov a úsilia, široký rozsah v rámci medzinárodného systému. Môžeme vojnu za totálnu označiť aj v prípade, že sa takmer nijako nedotýka domácej spoločnosti? Za nejednoznačné sa dajú označiť aj jednotlivé faktory, ktoré by mali, podľa jednotlivých autorov, byť prítomné, ak chceme vojnu označiť za totálnu. Aká vysoká miera moblizácie spoločnosti je potrebná, aby sme hovorili o totálnej vojne? Aká proporciálna časť populácie musí byť povolaná do zbrane? Aká časť produkcie má byť presmerovaná na výrobu pre potreby vojenského úsilia? Aké percento vojakov musí zomrieť v totálnej vojne?…

V podstate nemožnosť posudzovať jednotlivé vojny podľa nejakých objektívnych kritérií, ktoré by presne stanovili hranicu, od ktorej sa vojna už stáva totálnou, nás môže doviesť ku konštatovaniu, že na totálnu vojnu ako koncept by bolo zrejme vhodnejšie nazerať ako na weberovský ideálny typ, ku ktorému sa realita viac alebo menej približuje. (Imlay 2007: 563) Zameriame sa teda na prítomnosť štyroch vyššie uvedených tendencií (mobilizácia domácej spoločnosti a dopad totálnej vojny na ňu, nasadenie vysoko ničivých či brutálnych metód a zbraňových systémov (spôsobia veľké straty na životoch a majetku), politické ciele generujúce ohromné nasadenie vlastných zdrojov a úsilia, široký rozsah v rámci medzinárodného systému) vo vojne v Pacifiku, aby sme mohli zhodnotiť, či a do akej miery v nej možno badať prvky totálnej vojny.

3. Vojna v Pacifiku

Ešte predtým, než sa pustíme do zhodnotenia konkrétneho vojenského stretu, je zrejme vhodné upozorniť na jeden fakt. A to, že vojna ako istý spoločenský vzťah existuje (zvyčajne) medzi dvomi bojujúcimi stranami – nech už sú to jednotlivé štáty, alebo koalície viacerých krajín. Preto konštatovanie určitej kvalitatívnej chrakteristiky by malo byť doplnené o to, u ktorej bojujúcej strany daný jav pozorujeme, resp. či sa jedná o vzájomný jav.

3.1. Mobilizácia domácich spoločností a dopad vojny na ne

USA aj Japonsko zdieľali jednu spoločnú črtu. Tak ako USA bojovali okrem Pacifiku proti Hitlerovi v Afrike a Európe, aj Japonsko bolo okrem Pacifiku zaangažované v kampani na ázijskom kontinente, obzvlášť v Číne. Preto miera mobilizácie národných zdrojov a ľudského potenciálu nebola daná čisto potrebami ich vojenského stretnutia v Pacifiku.

Zapojenie sa USA do vojny akoby zachránilo ich ekonomiku z depresie. Tá im navyše pripravila ekonomiku na rapídnu konverziu na vojenskú výrobu. Pre depresiu prišlo mnoho ľudí o prácu, množstvo tovární bolo zatvorených, preto prechod na vojenskú výrobu nebol taký šokový. (Kennedy 1999: 617) Prezident Roosevelt od začiatku pripravoval Američanov na to, že civilná spotreba bude zrejme musieť ustúpiť vojenským potrebám. Jeho plány na produkciu[4] vojenského materiálu hneď po vstupe USA do vojny boli obrovské. Jeho zámerom však bolo psychologicky vplývať na nepriateľov, aby došli k presvedčeniu, že ich čaká vojna ekonomík, ktorá bude pre nich nočnou morou. Druhým podnetom k plánu rapídneho rastu produkcie bola nasledovná logika: USA mali radšej doma vyrábať zariadenia a získať materiálnu nadradenosť, ako posielať svojich občanov zomierať v rámci veľkej armády. (Kennedy 1999: 618-619) USA sa podarilo dosiahnuť taký rast produktivity, že počas vojny nezažili nedostatkovú ekonomiku. Bola dosiahnutá plná zamestnanosť, označovaná za najviac kľúčový faktor vo vojenskej produkcii. (Harrison 1988: 181) Dokonca 200 000 Mexičanov získalo dočasné pracovné povolenia, aby sa tak vyriešil nedostatok pracovnej sily. (Kennedy 1999: 777) Životná úroveň rástla o 75 percent na osobu. (Overy 2007: 168) Začiatkom roka 1943 Roosevelt mohol oznámiť produkčné úspechy napriek tomu, že ozbrojené sily navýšili svoj počet – na úkor pracujúcich – o 5 miliónov na celkových 7 miliónov vojakov. (Roosevelt 1943) Ekonomický úspech USA bol do značnej miery daný aj tým, že ich ekonomika nebola závislá na importoch zo zahraničia. (Harrison 1988: 189)

Japonská ekonomika bola závislá na dodávkach surovín ako ropa a kovy. To, konieckoncov, bolo čiastočne odôvodnením celého japonského vojenského pokusu. USA uvalili na Japonsko námornú blokádu, patrná bola už v roku 1943. (Dupuy, Dupuy 1997: 1325) Ekonomické zaostávanie Japonska za USA sa počas vojny plne prejavilo. Problémy s palivom sa napríklad pokúšali Japonci zmierniť tak, že viac ako milión ľudí bolo pridelených k ťažbe borovicových koreňov, z nich sa ďalej destiláciou vyrábala istá forma leteckého paliva. (Keegan 2003: 578) Mobilizácia japonského obyvateľstva pre vojenské úsilie bola dosiahnutá súborom ekonomických podnetov, donútenia a spoločenskej kontroly. Pre prácu boli mobilizované dovtedy okrajové zložky populácie, deti a ženy. Telesne schopní muži boli povolaní do armády. Japonská príkazová vojenská ekonomika ťažko obmedzila spotrebný tovar v prospech vojenských potrieb. Príkladom je napríklad to, že takmer žiadne textílie neboli produkované pre domácu spotrebu už v roku 1941. Nevyhnutnosť si vyžiadala v Japonsku prídelový systém nielen na potraviny, ale aj na oblečenie, topánky a podobne. (Partner 2003) Potravinové prídely boli v poslednom roku vojny znížené na minimum nevyhnutné k udržaniu života. (Keegan 2003: 578)

Nepriame dopady vojny sa teda výrazne dotkli Japoncov. Čo sa týka priamych dopadov, tiež sa výrazne dotkli japonských obyvateľov. Územia USA sa, okrem Hawaja, boje priamo nedotkli. Jediný prípad sa spomínajú 4 japonské bomby, ktoré ale nespôsobili žiadne vážne škody. (Kennedy 1999: 746) Na druhej strane, japonské materské ostrovy sa stali terčom US bombardovania po tom, čo to bolo možné vďaka postupu Američanov smerom bližšie k Japonsku. Bolo tak ničené Tokio a ďalších 5 dôležitých miest (Nagoja, Kobe, Osaka, Jokohama, Kawasaki).[5]

Svoju rolu pri mobilizácii spoločnosti zohrala aj propaganda. V USA bola mierená proti Japoncom ako národu, narozdiel od propagandy vedenej proti Hitlerovi a Musollinimu osobne. Japonská komunita v USA musela dokonca znášať internáciu. Niektoré extrémne hlasy volali po „takmer totálnej eliminácii Japoncov ako rasy“. (Torne 1994: 281-282) Japonci na druhej strane sa vnímali ako nadradení, dlhé roky indoktrinácie a špecifické kultúrne pozadie viedli k ich bezohľadnému správaniu. Nepriatelia boli v Japonsku vykreslovaní ako beštiálni a deštruktívni, pripravený zničiť jedinečnú japonskú rasovú kultúru. (Kennedy 1999: 811-813; Overy 2007: 169)

3.2. Zbrane a využité metódy

USA nasadzovali najmodernejšie konvenčné zbrane v priebehu vojny. Jej záver predznamenalo zhodenie prvých atómových bômb na Hirošimu a Nagasaki. Čo sa týka počtu obetí, ešte vyššie boli spôsobené následkom už spomínaného bombardovania Japonska pred použitím jadrových zbraní. Vo februári 1945 sa prešlo k novej ničivej taktike za použitia zápalných bômb. Japonské mestá pritom boli tvorené zväčša z dreva a papiera. (Keegan 2003: 576-578) Winston Churchill vo svojom veldiele uvádza, že Spojenci v júli a auguste zhadzovali pred bombardovaním Japonska letáky varujúce pred náletmi. Varovaním pre Japoncov pred atómovými bombami bolo do značnej miery ultimátum vydané Spojencami, v ktorom okrem iného stálo, že „Alternatívou pre Japonsko je úplná a naprostá skaza.“ (Churchill 2005: 618-619) Nebolo tak špecifické čo sa týka miesta útoku a jeho povahy, ako to bolo v prípade varovania pred konvenčnými náletmi. Avšak tieto varovania, obzvlášť poskytnutie šance civilistom zachrániť sa pred náletmi, možno napriek krutostiam predchádzajúceho bombardovania interpretovať ako prvok obmedzujúci totálnosť vedenia vojny.

Spôsob, akým viedli Američania boje, bol niekedy skutočne krutý. V bojoch o Guadalcanal Američania systematicky zmasakrovali všetkých Japoncov, ktorí prežili bitku. Dôvod bol ten, že japonský ranený sa pokúsil zabiť amerických medikov. (Kennedy 1999: 554) Niektoré praktiky, ako zbieranie „suvenírov“ z častí japonských tiel, neboli nevídaným javom. (Kennedy 1999: 812-813) Američania sa nevyhli ani zabíjaniu civilistov. Na Okinawe v jaskyniach zabili ich plameňomety a výbušniny tisícky civilistov – tieto jaskyne ale japonskí vojaci využívali ako operné body, preto je možné domnievať sa, že cieľom Američanov neboli civilisti. (Keegan 2003: 573)

Japonci spočiatku mali v konvenčných zbraniach výhodu nad USA, napr. ich kvalitné stíhačky Zero alebo torpéda Long Lance. Krutosť ich jednotiek musí byť vnímaná v kontexte kultúrneho pozadia Japoncov. Rozšíreným javom bolo, že ich vojaci sa radšej sami zabili, ako by sa mali vzdať a nechať zajať. Existujú príklady, kedy sa k vojakom pridali aj japonskí civilisti, ako na ostrove Okinawa. (Keegan 2003: 573)

Dôkazom krajnosti japonského odhodlania sa stali samovražedné útoky pilotov kamikadze a samovražedných člnov. Protivníkovi spôsobovali značné straty. Ak nemali Japonci úctu ani pred vlastným životom, tak ako to chápeme v západnej civilizácii, neprekvapuje potom ich kruté zaobchádzanie so zajatcami. Po kapitulácii Američanov na Filipínach museli zajatci absolvovať „pochod smrti“, pri ktorom na následky chorôb, zranení a zlého zaobchádzania zomrelo 25 000 ľudí. (Keegan 2003: 266) V súvislosti s japonským odhodlaním bojovať a radšej zomrieť ako sa vzdať je vhodné spomenúť, že po zhodení prvej atómovej bomby na Hirošimu chcel japonský minister vojny bojovať ďalej, napriek obrovskej sile novej americkej zbrane, v usilovaní o národnú česť. Deštrukcia Japonska by bola preňho jedinou čestnou cestou. (Payne 2004: 413)

Napriek tomu, že obe krajiny mali a vyvíjali rozsiahle zásoby chemických zbraní, tieto neboli v ich vzájomnom stretnutí nikdy použité.[6] Roosevelt počas vojny vyhlásil zásadu, že USA nepoužijú chemické zbrane ako prvé, ale v prípade ich použitia Osou prisľúbil okamžitú odvetu. (FAS 2000) Či už to bolo zo strachu z odvety, alebo jednoducho neboli chemické zbrane vhodným prostriedkom pre konkrétne boje, faktom je, že Japonci a v nadväznosti aj Američania dodržali toto obmedzenie počas trvania vojny.[7]

3.3. Politické ciele Japonska a USA

Aká stratégia hnala úsilie oboch krajín? Začneme s Japonskom, ktoré vojnu rozpútalo. Už sme spomenuli pocit kultúrnej nadradenosti, ktorý Japonci v sebe pestovali. Svoje postavenie medzi národmi vnímali ako nerovné a nehodné ich vyspelosti. Prejavom tejto nerovnosti bola pre nich Washingtonská námorná zmluva z roku 1922. Ako stratili potravinovú sebestačnosť a rástla ich závislosť na importoch surovín pre priemysel, ako riešenie sa naskytalo získať to, čo potrebujú, od ázijských susedov, a to rovno vďaka imperiálnemu záboru. (Keegan 2003: 242)

Vypracovali myšlienku Veľkej ázijskej sféry spoločnej prosperity pod japonským vedením. Ich expanzia by ale ohrozovala záujmy USA. Tie na Filipínach mali protektorát a nad Čínou držali ochrannú ruku. Pôsobilo tam mnoho amerických misionárov a obchodníkov. Po tom, čo sa Japonci pustili do svojho riskantného podniku, im dávali USA najavo svoj nesúhlas s ich expanzívnou politikou. (Keegan 2003: 245; Dupuy, Dupuy 1997: 1250) Admirál Jamamoto, strojca útoku na Pearl Harbor, prezieravo varoval svojho premiéra, že divoký postup môže udržať 6 mesiacov, ale ohľadom druhého, tretieho roku už nemal absolútne žiadnu dôveru. (Kennedy 1999: 526) Aby Japonci mohli realizovať svoju koncepciu „nového poriadku“ v Ázii[8], museli si zabezpečiť slobodu jednania tým, že eliminujú hrozbu USA. Ich plán počítal s tromi fázami. V prvej mali prekvapivým útokom zlikvidovať US Pacifické loďstvo a súčasne si uchvátiť južné surovinové oblasti, okolo ktorých by vytvorili obranné pásmo. V druhej fáze malo dôjsť k upevňovaniu tohto pásma tak, aby každý útok naň bol zvytočne drahý. V tretej fáze mali odrážať nepriateľské útoky do pásma, narúšať ich zásobovacie cesty a tak dosiahnuť úspech. (Dupuy, Dupuy 1997: 1250-1251)

Snahou Japonska teda bolo zmeniť usporiadanie systému v Ázii, vytlačiť záujmy Európanov a Američanov, proti ktorým sa mali defenzívne ohradiť vďaka ofenzívnemu zničeniu ich flotily. Japonci neusilovali o zmenu režimu v USA či teritoriálne zisky na americkom kontinente. Zabezpečením svojho perimetra by mohli usilovať o mierové jednania, pričom by diktovali podmienky. (Kennedy 1999: 534)

Roosevelt vyjadril po vstupe USA do vojny ciele nasledovne: „Žiadny kompromis nemôže ukončiť tento konflikt. Nikdy nebol – nikdy byť nemôže – úspešný kompromis medzi dobrom a zlom. Iba totálne víťazstvo može byť odmenou pre zastáncov tolerancie a slušnosti a slobody a viery.“ (Roosevelt 1942) S odvolaním na totálne víťazstvo zároveň spájal mohutný rozsah výroby, ktorý žiadal. Súčasne mali jeho slová mobilizačný apel, keď hneď od začiatku dal vojne morálny obal. „Vedia, že víťazstvo pre nás znamená víťazstvo slobody. Vedia, že víťazstvo pre nás znamená víťazstvo pre inštitút demokracie – ideál rodiny, jednoduchých princípov bežnej slušnosti a ľudskosti.“ (Roosevelt 1942)

Od začiatku boli USA v Pacifiku v defenzíve. Jedak preto, že Japonci sa hnali na vlne ráznej a prekvapivej ofenzívy. Na druhej strane bol za primárneho nepriateľa považovaný Hitler, a tomuto malo byť prispôsobené celé americké úsilie.[9] Plán Orange, ktorý tvoril základ US Pacifickej stratégie v mnohých smeroch až do roku 1945, nemohol byť realizovaný pre oslabenie US flotily v Pacifiku. Bitka o Midway v roku 1942 znamenala prelom, USA mohli začať ofenzívu, ktorou by postupne vytláčali Japoncov z nimi získaných území a blížili by sa japonským materským ostrovom.[10]

Na tlačovej konferencii po stretnutí v Casablance Roosevelt nadviazal na to, čo vyjadril hneď na začiatku vojny. Volal tu po ničom menšom ako bezpodmienečnej kapitulácii Japonska (a tiež Nemecka a Talianska). (Kennedy 1999: 588-589) V Káhire v roku 1943 sa USA, Spojené kráľovstvo a čínski nacionalisti dohodli na tom, že Japonsko bude zbavené všetkých zámorských dŕžav získaných silou od roku 1894. (Beckett 1994: 259) USA teda chceli zbaviť Japonsko rozsiahlych teritórií, avšak nie k vlastnému zisku územia. V ultimáte Spojencov, ktoré bolo Japonsku adresované z Postupimskej koferencie, potvrdili „úsilie Spojencov viesť vojnu proti Japonsku, kým neprestane klásť odpor.“ Žiadali tiež odstránenie autority a vplyvu tých, ktorí predstavovali japonský militarizmus a boli za vojnu zodpovední. Zdôraznili svoj cieľ: „Nemáme v úmysle zotročiť Japoncov ako rasu, ani ich zničiť ako národ [...]“ Samozrejme bola zopakovaná výzva k bezpodmienečnej kapitulácii s následnou okupáciou. (Churchill 2005: 617-618)

4. Záver

Pokúsime sa teraz zhrnúť v práci predložené poznatky. Vojna v Pacifiku bola súčasťou toho, čo označujeme za druhú svetovú vojnu. O jej globálnom rozsahu a dopade asi nemôže byť pochýb. Z tohto hľadiska teda spĺňa pacifická vojna kritérium totálnej vojny, ako jedno z bojísk globálneho konfliktu.

Vysoká miera mobilizácie celej spoločnosti bola patrná u oboch krajín. Zatiaľčo v USA civilné obyvateľstvo netrpelo nedostatkom spotrebného tovaru, dokonca životná úroveň rástla, naopak v Japonsku bol zavedený prídelový systém, niektoré druhy spotrebného tovaru boli nedostatkové pre civilistov. Okrem mobilizácie do armád civilisti prispievali k vojenskému úsiliu prácou na domácej fronte, a to vo vysokej miere – ako naznačuje plná zamestnanosť v USA a zapojenie žien a detí do výroby v Japonsku. Aj z tohto hľadiska teda možno badať tendenciu k totálnosti vojny. Navyše, japonská domáca fronta bola opakovane ťažko zasiahnutá bojmi, kdežto v prípade USA sa okrem Pearl Harbor žiadne útoky na ich vlastnom území neodohrali.

Obe krajiny mali rozhodne značné zásoby zbraní hromadného ničenia, konkrétne išlo o chemické zbrane. Voči sebe ich však nepoužili. To naznačuje obmedzenie v ich úsilií, ale zostáva otvorená otázka, či sa nezriekli ich použitia preto, lebo z vojenského hľadiska mali vo svojich arzenáloch vhodnejšie zbrane na dosiahnutie svojich cieľov. Japonsko rozvíjalo aj biologické zbrane, ktoré taktiež v Pacifiku nepoužilo. Na druhej strane USA na konci vojny použili najničivejšie zbrane tej doby. Bolo to po namáhavom rozhodovaní elít, či atómové bomby skutočne na Japonsko zhodiť. Pri bojoch konvenčnými zbraňami bol stupeň ukrutnosti na oboch stranách značný (viď v texte vyššie). Svoju rolu pri tom určite hrala kultúrna odlišnosť, ktorá bola v rámci propagandy plne využívaná na démonizovanie nepriateľa. Japonci vo veľkej miere radšej volili dobrovoľnú smrť ako zajatie, naopak voči zajatcom sa správali kruto. USA, ako bolo spomenuté, využili svoj vojenský potenciál na zasiahnutie materských japonských ostrovov, kde spôsobili smrť a utrpenie obrovskému množstvu civilistov. V tejto oblasti teda bolo bojové úsilie USA posunuté smerom k typu totálnej vojny. Možno to prehlásiť aj o Japonsku, berúc do úvahy odhodlanie k boju a krutosť Japoncov. Avšak, ak by sme zastávali pevný postoj, že totálna vojna značí nasadenie všetkých ničivých zbraňových systémov (spomínané chemické a biologické zbrane), museli by sme dodať, že ich nepoužitie zmiernilo posun k totálnej vojne.

Konečne v oblasti účelu, za akým je vojna vedená, treba jednoznačne povedať, že ani jedna strana neviedla vojnu v Pacifiku s cieľom vyhladiť populáciu toho druhého. Nešlo im ani o podrobenie si svojho protivníka a neusilovali ani o územné zisky na úkor toho druhého.[11] To ale nevylučuje fakt, že v Pacifiku (a aj v Ázii) sa jednoducho stretli záujmy USA aj Japonska a tým, že Japonsko usilovalo o zavedenie nového poriadku v oblasti, USA na to reagovali svojim odporom. Japonsko svoj cieľ premietalo primárne voči Ázii, USA chránili svoje záujmy a tým odhodlanie (a Japonci verili, že aj nutnosť) Japonska realizovať svoju víziu úplnej premeny systému na Ďalekom Východe generovalo vyoské úsilie na strane USA túto zmenu zastaviť a zvrátiť. Japonci pôvodne počítali s mierovou dohodou s USA po tom, čo skonsolidujú svoje zisky a obranný perimeter. Na strane USA ale požiadavka na bezpodmienečnú kapituláciu vlastne vymazala priestor medzi porážkou a víťazstvom. Bolo to jedno alebo druhé. Preto aj z tohto uhľa pohľadu môžeme skonštatovať, že obe krajiny viedli čo sa týka ich cieľov vojnu v totálnom duchu, hoci aj tu treba rozlišovať medzi snahou zmeniť podobu systému, respektíve režimu a snahou o fyzické vyhladenie protivníka.

Celkovo vzaté, vojna v Pacifiku medzi USA a Japonskom vykazovala vo všetkých sledovaných oblastiach smerovanie k totálnej vojne.

Poznámky

[1] Tvrdenie o legitimite spoločnosti ako cieľa podáva v súvislosti s občianskou vojnou v USA.

[2] V súvislosti so stieraním rozdielu medzi frontou a tylom a v kontexte druhej svetovej vojny potom neprekvapuje, že narozdiel od prvej svetovej vojny, kedy z celkových obetí tvorili väčšinu príslušníci ozbrojených síl, v tej druhej tvorilo najväčšiu časť obetí civilné obyvateľstvo. (Mencl 1995: 7)

[3] Tendencie zhrnuté podľa 5-zväzkovej publikácie A World at Total War, citované podľa (Imlay 2007: 552-554).

[4] Viď napr. Roosevelt, F. D.: State of the Union Address, 6 January 1942.

[5] K bombardovaniu Japonska, čo je často reflektovaná záležitosť, viď napr. (Keegan 2003: 576-578).

[6] Japonci ich ale údajne neváhali použiť v Číne. Viď (FAS 2000), tiež (Cirincione, J. – Rajkumar, M. – Wolfsthal, J. 2005: 63-64).

[7] Za zmienku ešte stojí, že Japonci okrem chemických zbraní vyvíjali aj biologické zbrane. Ich výskum zahŕňal kruté správanie a testy na ľuďoch v Číne. Viď (BBC News 2002).

[8] Mnohí, obzvlášť vzdelané elity, v bývalých európskych kolóniách Japoncov vítali a boli dychtiví po spolupráci s nimi. Postupne, ako Japonci využívali miestne zdroje pre potreby vojnového úsilia, však pôvodné nadšenie z prítomnosti Japonska vyprchalo a uvedomili si, že Japonci prejavujú rovnakú rasovú aroganciu ako Európania. Bližšie viď (Keegan 2003: 279-281).

[9] Na konferencii v Casablance sa USA a Spojené kráľovstvo dohodli, že 30 % vojnového úsilia Spojencov (primárne Američanov, ktorí viedli operácie v oblasti) bude prideleného na Pacifické bojisko. Znamenalo to zdvojnásobenie sily predpokladanej podľa skorších plánov. (Kennedy 1999: 587)

[10] K plánu Orange viď bližšie (Kennedy 1999: 534-535).

[11] Tu máme na mysli zisky územia, ktoré bolo a je považované za integrálnu súčasť oboch štátov. Filipíny, ktoré Japonci v priebehu svojho ťaženia obsadili, neboli súčasťou USA, ale ich protektorátom, ktorému USA plánovali odovzdať samostatnosť.

Zdroje

1. Aron, R. (1955): The Century of Total War, Boston, Beacon Press.
2. Baylis, J. – Smith, S. (eds., c2005): The Globalization of World Politics, Oxford; New York, Oxford University Press.
3. BBC News (2002): Unit 731: Japan’s biological force, on-line text, (http://news.bbc.co.uk/2/hi/programmes/correspondent/1796044.stm).
4. Beckett, I. (1994): Total War, in: Freedman, L. (ed., 1994) War, Oxford, Oxford University Press, pp. 251-268.
5. Churchill, W. (2005): Druhá světová válka. VI. díl, Triumf a tragédie, Praha, Nakladatelství Lidové noviny.
6. Cirincione, J. – Rajkumar, M. – Wolfsthal, J. (2005): Deadly Arsenals: Nuclear, Biological, and Chemical Threats, Washington, D.C., Carnegie Endowment for International Peace.
7. Clausewitz, von C. (2008): O válce, Praha, Academia.
8. Dupuy, E. – Dupuy, T. (1997): Harperova encyklopedie Historie vojenství. Od roku 1700 do války v Perském zálivu, Praha, Forma.
9. FAS (2000): Chemical Weapons, on-line text (http://www.fas.org/nuke/guide/usa/cbw/cw.htm).
10. Harrison, M. (1988): Resource Mobilization for World War II: The U.S.A., U.K., U.S.S.R., and Germany, 1938-1945. Economic History Review, New Series, Vol. 41, No. 2, pp. 171-192.
11. Howard, M. (1971): Studies in War and Peace, New York, Viking Press.
12. Imlay, T. (2007): Total War. The Journal of Strategic Studies, Vol. 30, No. 3, pp. 547-570.
13. Keegan, J. (2003): Druhá světová válka, Praha, BETA.
14. Kennedy, D. (1999): Freedom From Fear: The American People in Depression and War, 1929-1945, New York, Oxford University Press.
15. Mencl, V. (1995): Století světových válek, Mezinárodní politika, roč. 19, č. 4, s. 6-7.
16. Overy, R. (2007): Totální válka II: Druhá světová válka, in: Townshend, C. (ed., 2007): Historie moderní války, Praha, Mladá fronta. pp. 150-169.
17. Partner, S. (2003): The WW II Home Front In Japan, on-line text (http://www.dukenews.duke.edu/2003/03/japan_lecture0321.html).
18. Payne, K. (2004): The Nuclear Posture Review and Deterrence for a New Age, Comparative Strategy, Vol. 23, No. 4-5, pp. 411-419.
19. Roosevelt, F. D. (1942): State of the Union Address, 6 January 1942, on-line text (http://www.presidency.ucsb.edu/ws/index.php?pid=16253).
20. Roosevelt, F. D. (1943): State of the Union Address, 7 January 1943, on-line text (http://www.presidency.ucsb.edu/ws/index.php?pid=16386).
21. Torne, C. (1994): The Image of the Japanese, in: Freedman, L. (ed., 1994): War, Oxford, Oxford University Press, pp. 280-284.
22. Wright, Q. (1969): A Study of War, Chicago, Phoenix books.

článek byl publikován na webu www.sekuritaci.cz

http://www.sekuritaci.cz/druha-svetova-vojna-v-pacifiku-z-pohladu-konceptu-totalnej-vojny/

Autor: Martin Kula

Autor : Martin Kula 🕔16.02.2012 📕7.354

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře