Stalinove vojnové plány a skutočné príčiny porážok Červenej armády v roku 1941

Autor : Viktor 🕔13.02.2012 📕6.585

(Prednáška Marka Solonina v Bratislave 20. 9. 2010)

Významný ruský historik Mark Solonin, hlavný predstaviteľ tzv. novej vlny v ruskej vojenskej historiografii, počas svojej návštevy v Bratislave v septembri 2010 poskytol niekoľko rozhovorov zástupcom médií, historikom, a tiež vystúpil na dvoch verejných prednáškach.[1] Prvá prednáška odznela na pôde Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku (SFPA) a zaoberala sa bolestivým procesom revízie sovietskych mýtov v krajinách bývalého sovietskeho bloku. Druhou, kľúčovou témou boli výsledky jeho archívneho bádania o Stalinových útočných plánoch v lete 1941 a príčinách porážok Červenej armády. Jadrom prednášky bola otázka, kto sa vlastne po veľmocenskej dohode Nemecka a Sovietskeho zväzu v auguste 1939 pripravoval na útočnú vojnu? S hlavnými tézami svojich vedeckých zistení oboznámil M. Solonin slovenské publikum dňa 20. septembra 2010 v priestoroch Depozitnej knižnice NATO na Klariskej ul. v Bratislave. Prednáška sa konala na pozvanie Ústavu pamäti národa a v spolupráci s Centrom bezpečnostných štúdií a Univerzitnou knižnicou. Text uvedenej prednášky M. Solonin autorizoval.

Príhovor M. Korbu: Dobrý deň, dovoľte mi, aby som Vás privítal na prednáške Marka Solonina. Volám sa Matúš Korba a zastupujem Centrum bezpečnostných štúdií, ktoré je jedným z organizátorov dnešného podujatia. Na úvod by som sa rád poďakoval Univerzitnej knižnici, a tiež Depozitnej knižnici NATO, ktoré s nami pri tejto príležitosti spolupracujú a ktoré nám poskytli svoje priestory. Tiež by som chcel vyjadriť poďakovanie nášmu mediálnemu partnerovi Klubu vojenskej histórie „Beskydy“. Naším kľúčovým inštitucionálnym partnerom, ktorý sa podieľal na príprave tejto prednášky, je Ústav pamäti národa. Poprosil by som preto jeho predstaviteľa p. Lacka o krátky predslov.

Príhovor M. Lacka: Naozaj, nestáva sa často, aby sme na Slovensku mali možnosť privítať ruských historikov. A už vôbec nie na také aktuálne, zaujímavé až pálčivé témy, ako je otázka, kto sa vlastne (v roku 1941) chystal napadnúť koho. Ide o témy, ktoré nabúravajú naše vžité, „školské“ poznatky. Chcel by som preto osobitne poďakovať pánovi Markovi Soloninovi, že sa unúval prísť až z ďalekej Samary; kolegovi Matúšovi Korbovi, ktorý sprostredkoval jeho príchod a všetkým vyššie spomenutým inštitúciám.

M. Korba: Na úvod by som si dovolil povedať pár slov o Markovi Soloninovi. Narodil sa v roku 1958 v niekdajšom sovietskom meste Kujbyšev, ktoré sa dnes opäť nazýva Samara. Vyštudoval letecké inžinierstvo a istý čas pracoval v leteckej vývojovej konštrukčnej kancelárii. Neskôr v období perestrojky sa pripojil k demokratickému hnutiu a v 90. rokoch sa začal venovať historickému výskumu. Od roku 2004 publikoval šesť kníh, ktoré sa venujú udalostiam sovietsko-nemeckej vojny a analyzujú príčiny a pozadie tohto konfliktu, najmä prvé mesiace bojov na východnom fronte v roku 1941. Knihy Marka Solonina boli preložené a vyšli už v Poľsku, Estónsku, Lotyšsku, Českej republike, Litve a chystá sa aj prvý slovenský preklad (22. jún 1941 – Anatómia katastrofy).

M. Solonin: Vážené dámy a páni, v prvom rade by som sa chcel srdečne poďakovať organizátorom tejto akcie, ktorí mi umožnili vystúpiť v tomto prekrásnom meste na Dunaji. V Bratislave som prvý raz, a preto si všímam, že Vaše mesto je naozaj pôvabné.

Dovoľte mi na úvod mojej prednášky položiť dve otázky:

1. Na čo sa pripravoval Stalin? Aké vojnové plány sa chystal realizovať?

2. Prečo Červená armáda v roku 1941 utrpela ťažké porážky?

Každá z týchto otázok by si zasluhovala jednu veľkú prednášku. Rozhodol som sa však, že obe spojím do jednej prednášky. Ide o to, že ambiciózne sovietske vojnové plánovanie sa dostalo do rozporu s tým, aké chabé výsledky Červená armáda dosiahla v začiatočnej fáze sovietsko-nemeckej vojny. Vo svojom vystúpení by som Vám chcel doložiť, že megalomanské vojnové plány Stalina a katastrofálna porážka Červenej armády v lete 1941 sú dvoma stranami jednej a tej istej mince.

Všetko sa začalo 23. augusta 1939 v Moskve, kde si predseda rady ľudových komisárov V. M. Molotov a ríšsky minister zahraničných vecí J. von Ribbentrop za osobnej prítomnosti generálneho tajomníka komunistickej strany J. V. Stalina pri pohári šampanského rozdelili Európu. Sovietsko-nemecká dohoda o neútočení mala tajný dodatkový protokol, prostredníctvom ktorého si Sovietsky zväz a Veľkonemecká ríša vymedzili svoje záujmové sféry. Po okupácii Poľska bola 28. septembra 1939 v Moskve podpísaná sovietsko-nemecká dohoda o priateľstve a hranici. Pozornosť si zasluhuje cynický prístup J. V. Stalina a J. von Ribbentropa, ktorí sa neváhali osobne podpísať na mapu priloženú k tejto dohode, ktorá vyznačovala rozdelenie Poľska. V dôsledku toho vznikla spoločná hranica medzi Sovietskym zväzom a Veľkonemeckou ríšou, ktorá nikdy predtým v histórii nejestvovala.

Po vytvorení spoločnej hranice pristúpilo sovietske najvyššie vojenské velenie k vypracovaniu plánov pre prípad vojny s Nemeckom. Prvý z doteraz známych dokumentov bol dokončený v auguste 1940. To neznamená, že dovtedy sa takéto vojnové plány nevypracúvali, ale v tomto prípade ide o chronologicky najstarší dokument, ktorý bol na začiatku 90. rokov odtajnený a sprístupnený historikom. Sovietske vojnové plánovanie však pokračovalo ďalej a tento dokument bol postupne upravovaný. Doposiaľ bolo zverejnených päť verzií plánov pre prípad vojny s Nemeckom: z augusta, septembra a októbra 1940, následne z marca 1941 a mája 1941. Súčasní historici tak majú k dispozícii päť dokumentov, ktoré boli odtajnené a publikované po rozpade Sovietskeho zväzu.

Chcem podotknúť, že tieto vojnové plány reálne existujú a ich archívne originály som držal vo svojich rukách. Každý z týchto piatich dokumentov je napísaný ručne, vypracovaný bol len v jedinom exemplári a v záhlaví má pečiatku „Prísne tajné“ a poznámku „Mimoriadne dôležité“. Každý jeden z týchto vojnových plánov bol určený J. V. Stalinovi a odovzdával sa mu osobne. Dokumenty sú napísané rukou A. M. Vasilievského, budúceho maršala ZSSR, ktorý bol v rokoch 1940/1941 prvým zástupcom veliteľa operačného oddelenia Generálneho štábu Červenej armády. Všetkých päť dokumentov predstavuje jeden a ten istý strategický zámer, ktorý sa od augusta 1940 do mája 1941 len v určitých detailoch upravoval, doplňoval. Je to mimoriadne dôležité preto, že všetky tieto vojnové plány majú jediný cieľ – uskutočnenie útočnej operácie proti Nemecku. Tieto dokumenty sa postupom času modifikovali a spresňovali, ale ich cieľ ostával stále rovnaký.

Ako príklad Vám predstavím sovietsky vojnový plán z marca 1941. Pred sebou na mape vidíte súvislú čiaru, ktorá predstavuje sovietsko-nemeckú štátnu hranicu, šípky sú smery plánovaných úderov Červenej armády a prerušovaná čiara je línia, na ktorú sa sovietske vojská mali prebojovať do 30 dní od začiatku útočnej operácie.

Po splnení tejto „prvej strategickej úlohy“ (takto sa to nazýva v dokumente) a po dosiahnutí línie Breslau (Vroclav) – Lodž – Varšava sovietske velenie zvažovalo tri možné varianty ďalšieho smerovania svojej ofenzívy: útok na západ na Berlín, útok na juhozápad na Prahu a Viedeň, alebo útok na sever k Baltskému moru na Danzig (Gdaňsk). Ani v tomto dokumente, ani v ďalších štyroch vojnových plánoch sa nepísalo o obrane vlastného územia a nebolo tam ani slovo o príprave na defenzívu. Jediné o čom sa uvažovalo a čo sa plánovalo, bola ofenzíva proti Nemecku a útočné operácie realizované za hranicami vlastného územia.

Okrem piatich dokumentov Generálneho štábu Červenej armády boli v 90. rokoch odtajnené a sprístupnené historikom ďalšie dva veľmi dôležité plánovacie dokumenty vypracované na nižšom stupni velenia. V prvom prípade ide o plán bojovej činnosti Západného frontu, ktorý v decembri 1940 vypracoval štáb Západného zvláštneho vojenského okruhu. V druhom prípade ide o direktívu ľudového komisára obrany, ktorá bola v apríli 1941 zaslaná štábu Západného zvláštneho vojenského okruhu. V oboch dokumentoch sú uvedené rovnaké strategické úlohy: realizácia útokov z priestoru Brestu na Deblin a z priestoru Bialystoku na Varšavu. Súčasní historici tak majú k dispozícii sedem plánovacích dokumentov, ktoré boli vypracované od augusta 1940 do mája 1941. Tieto dokumenty navzájom súvisia a odzrkadľujú všetky etapy plánovania útočnej operácie Červenej armády pred vypuknutím sovietsko-nemeckej vojny.

Týmto sa však zoznam dokumentov, ktoré boli zverejnené a publikované, ešte nevyčerpáva. V januári 1941 sa stretlo najvyššie velenie Červenej armády – 61 maršalov a generálov – aby realizovalo štábne cvičenie na mapách. Uskutočnili sa dve veliteľsko-štábne hry, počas ktorých sa precvičoval útok na západnom strategickom smere a juhozápadnom strategickom smere. Predstavím Vám mapu druhej veliteľsko-štábnej hry, počas ktorej sa nacvičoval útok na juhozápad cez Karpaty.

Ako môžete vidieť, plánovala sa grandiózna ofenzíva. Jej výsledkom malo byť, že sovietske vojská po 35 dňoch bojov preniknú na vyznačenú líniu a obsadia južné Poľsko, väčšinu Slovenska, Maďarska, ako aj Rumunska.

Táto mapa je veľmi zaujímavá, pretože vyvracia jeden z mýtov tradičnej sovietskej historiografie. Sovietski propagandisti tvrdili, že Stalin bol v rokoch 1940/1941 vystrašený, bál sa nemeckej armády a mal strach z Hitlera. Takisto vyhlasovali, že sovietske najvyššie velenie veľmi nízko hodnotilo bojovú silu Červenej armády a s hrôzou očakávalo útok Nemecka. Ale ak sa pozrieme na túto mapu, tak na nej neuvidíme nijaké obavy, strach a hrôzu. Naopak, môžeme na nej vidieť kolosálnu dôveru vo vlastné sily. Sovietske vojská počas štábneho cvičenia na mapách prenikli do veľkej hĺbky nepriateľského územia, úspešne odrazili dva masívne protiútoky protivníka a zároveň obkľúčili silné zoskupenie nemeckých vojsk, ktoré sa snažilo uskutočniť odvetný úder. To všetko stihli za päť týždňov ofenzívnych bojov.

Všimnite si, prosím, tenkú červenú prerušovanú čiaru na mape. Ide o líniu, z ktorej počas veliteľsko-štábnej hry začala Červená armáda svoju útočnú operáciu. Ako sami vidíte, táto čiara sa nachádza už v hĺbke nepriateľského územia. Sovietski maršali a generáli plánovali zasadiť prvý úder, prekročiť hranicu a postúpiť na západ až po líniu, z ktorej následne chceli spustiť svoju hlavnú ofenzívu. Počas štábnych cvičení na mapách v januári 1941, rovnako ako vo vojnových plánoch Generálneho štábu Červenej armády, sa nič nehovorilo ani nepísalo o odrazení nemeckého útoku a nijaká obrana sa nenacvičovala…

Teraz by som si dovolil upriamiť Vašu pozornosť na graf, ktorý znázorňuje pomer síl sovietskych a nemeckých vojsk tak, ako to bolo zadefinované v druhej veliteľsko-štábnej hre. Červenou farbou sú označené sovietske divízie a ich výzbroj, zelenou farbou sú označené divízie a výzbroj Nemecka.

Ako vidíte, sovietske najvyššie velenie predpokladalo, že protivník disponuje väčším počtom divízií ako samotná Červené armáda! Napriek tomu výsledkom štábneho cvičenia na mapách bol sovietsky prielom nemeckej obrany a úspešný prienik do hĺbky nepriateľského územia, ktorý sa plánovalo dosiahnuť v podmienkach početnej prevahy protivníka. Toto hovorí o absolútnej sebadôvere sovietskeho najvyššieho velenia a o jeho viere, že Červená armáda je schopná na hlavu poraziť Wehrmacht a jeho spojencov.

Ďalší graf nám ukazuje, ako výrazne sovietska strana precenila silu nepriateľa, keď na základe svojich spravodajských informácií odhadovala, že Wehrmacht disponuje väčším počtom divízií, tankov a lietadiel než tomu bolo v skutočnosti.

Nakoľko údaje o množstve divízií a počtoch výzbroje Červenej armády v prvom grafe zodpovedali realite, máme možnosť uvidieť, aká veľká bola kvantitatívna prevaha sovietskych vojsk, ktorá v prípade tankovej techniky a delostrelectva bola doplnená aj prevahou kvalitatívnou.

Všetky doposiaľ uvedené fakty o sovietskych vojnových plánoch, štábnych cvičeniach, početných stavoch a výzbroji Červenej armády vychádzajú z archívnych dokumentov, ktoré som osobne držal v rukách. Nebol som však jediným, kto mal takúto možnosť, pretože všetky tieto materiály boli publikované ruskými historikmi hneď po ich odtajnení v 90. rokoch. Napriek tomu ďalší ruskí historici, ktorí zotrvali na pozíciách tradičnej sovietskej historiografie, spochybňujú ich zásadný vedecký význam a tvrdia, že „plány sú plány“ a Stalin sa ich nechystal realizovať. Aká je historické skutočnosť?

V máji 1941 začalo masívne rozvinovanie Červenej armády na hraniciach s Nemeckom. Z vnútrozemia Sovietskeho zväzu sa na západ presúvali tisícky ešalónov, teda nie železničných vagónov, ale celých vlakových súprav s vojakmi, výzbrojou a vojenským materiálom. V blízkosti hraníc prebiehalo skryté sústreďovanie veľkých operačných zoskupení sovietskych vojsk. Na tejto mape vidíte dislokáciu mechanizovaných zborov – hlavnej údernej sily Červenej armády.

Môžeme si všimnúť, že najväčšia koncentrácia sovietskych mechanizovaných zborov sa nachádzala v pohraničnom výbežku okolo Ľvova, ktorý sa hlboko zarezával do územia kontrolovaného Nemeckom. Druhá najväčšia koncentrácia mechanizovaných zborov sa nachádzala v pohraničnom výbežku okolo Bialystoku, ktorý rovnako ako ľvovský výbežok predstavoval ideálny odrazový mostík na útok do hĺbky nepriateľského územia. Táto mapa znázorňuje reálnu dislokáciu sovietskych mechanizovaných zborov v predvečer vypuknutia vojny (22. júna1941) a my máme možnosť vidieť, že úderné zoskupenia Červenej armády sa sústreďovali presne v tých istých miestach, ktoré im boli určené vo vojnových plánoch Generálneho štábu. V týchto dokumentoch bolo explicitne uvedené, že sovietske vojská zaútočia z priestoru Ľvova a hlavný úder povedú smerom na Krakov. Pomocný úder mali viesť z priestoru Bialystoku na Varšavu.

Rovnakým spôsobom sa na vojnu pripravovalo aj sovietske letectvo, ktoré sa v máji a júni 1941 sústreďovalo v ľvovskom a bialystockom pohraničnom výbežku. Miesta jeho reálnej dislokácie presne zodpovedali tým miestam, ktoré boli letectvu určené vo vojnových plánoch.

Na oboch mapách sú sovietske mechanizované a letecké jednotky vyznačené krúžkami, pričom veľkosť krúžku zodpovedá počtu tankov, respektíve lietadiel, ktorými každá jednotka disponovala.

Na základe týchto faktov prichádzame k jednoznačnému záveru, že vojnové plány vypracované sovietskym najvyšším velením v rokoch 1940/1941 neboli len teoretickými úvahami Generálneho štábu Červenej armády, ale jednalo sa o koncepčné dokumenty prvoradého významu, ktoré sa začali realizovať v praxi. Sovietske vojnové plánovanie nebolo nijakou intelektuálnou štábnou hrou, ale serióznou prípravou na ozbrojený konflikt s Nemeckom, ktorý mal vypuknúť z iniciatívy Sovietskeho zväzu a prebehnúť podľa scenára Červenej armády. V máji 1941 začal hromadný presun sovietskych vojsk z vnútrozemia a ich skryté sústreďovanie pri hraniciach s Nemeckom. Strategické rozvinovanie Červenej armády malo byť podľa plánov ukončené do 10. júla 1941, keď operačné zoskupenia sovietskych vojsk mali byť koncentrované vo východiskových pozíciách na útok. V tejto súvislosti môžeme naformulovať odôvodnený predpoklad, že ak by tento proces nebol prerušený 22. júna 1941 nemeckým útokom, tak Červená armáda by v júli 1941 dosiahla plnú bojovú pripravenosť na realizáciu svojho útoku na Nemecko a jeho spojencov.

Plánovaná ofenzíva sa však neuskutočnila, pretože Nemecko predbehlo Sovietsky zväz a úder zasadilo ako prvé. Útok Wehrmachtu zásadným spôsobom zmenil vojensko-strategickú situáciu a Červená armáda utrpela v lete 1941 takú porážku, aká v dovtedajšej vojenskej histórii nemala obdobu. Všetko sa dá pochopiť lepšie pri vzájomnom porovnaní. Sovietski historici dlhé desaťročia opakovali propagandistické frázy o tom, že anglofrancúzski spojenci sa v roku 1940 bránili iba veľmi slabo a západoeurópske ťaženie Wehrmachtu označovali ako triumfálny pochod, ktorý nenarazil na riadny vojenský odpor. Ak si však porovnáme boje na západnom fronte v máji/júni 1940 s bojmi na východnom fronte v júni/júli 1941, tak sa hneď ukáže, že postup nemeckých vojsk v Sovietskom zväze bol oveľa rýchlejší a straty Červenej armády boli oveľa vyššie ako tomu bolo v prípade anglofrancúzskych spojencov.

Z množstva faktov, ktoré dokumentujú katastrofálnu sovietsku porážku v lete 1941, by som rád Vašu pozornosť upriamil na jednu vec. Na týchto mapách vidíme ofenzívu nemeckých vojsk v západnej Európe v roku 1940 a útok nemeckých vojsk na Sovietsky zväz v roku 1941.

Aj v jednom aj v druhom prípade je použitá mapa s rovnakou mierkou a obe znázorňujú bojovú situáciu na fronte po 20 dňoch od začiatku nemeckej ofenzívy. Je evidentné, že dynamika postupu a hĺbka prieniku Wehrmachtu na územie protivníka bola podstatne väčšia práve na východnom fronte.

Nejde však len o územné straty. Ešte dôležitejším indikátorom sú vojenské straty, ktoré utrpela Červená armáda na vojakoch a výzbroji. Základné princípy vojenskej teórie i praxe dokladujú, že útočiaca armáda má vždy väčšie straty než armáda, ktorá sa bráni. Avšak roku 1941 sa stalo čosi úplne opačné. Brániace sa sovietske vojská do polovice júla 1941 stratili 11 700 tankov, zatiaľ čo útočiace nemecká vojská 616 tankov. Úroveň strát dosiahla pomer 19:1 v neprospech Červenej armády. Za rovnaké obdobie prvých troch týždňov vojny sovietske letectvo stratilo 10 000 lietadiel, zatiaľ čo nemecké letectvo stratilo 968 lietadiel. Úroveň strát dosiahla pomer 10:1 v neprospech Červenej armády. Ten istý fenomén vidíme aj v prípade ľudských strát bojujúcich strán. Do konca decembra 1941 sovietske vojská nenávratne stratili 8 miliónov vojakov, zatiaľ čo nemecké vojská za to isté obdobie nenávratne stratili 0,3 milióna vojakov. Úroveň nenávratných strát (zabití, nezvestní a zajatí vojaci) za prvých šesť mesiacov vojny dosiahla pomer 27:1 v neprospech Červenej armády.

Tento historický fakt sa dá iba veľmi ťažko predstaviť. Vojenská história pozná len niekoľko príkladov, keď dochádzalo k takej obrovskej disproporcii v stratách bojujúcich strán. Úroveň nenávratných ľudských strát vyjadrená pomerom 20:1 až 30:1 vznikala vtedy, keď sa európski kolonizátori vyzbrojení delami a puškami stretali v boji s domorodcami v Afrike, ktorí boli vyzbrojení oštepmi, lukmi a šípmi. Avšak v roku 1941 ani náhodou nešlo o takúto situáciu. V skutočnosti to bola práve Červená armáda, ktorá mala nad Wehrmachtom nielen veľkú kvantitatívnu prevahu, ale v prípade tankovej techniky a delostrelectva aj prevahu kvalitatívnu.

Pred vypuknutím vojny Wehrmacht sústredil pri sovietskych hraniciach 3 500 tankov z celkového počtu 5 700 tankov, ktorými disponoval. Červená armáda do júna 1941 na nemeckých hraniciach sústredila 12 500 tankov z celkového počtu 23 100 tankov, ktorými disponovala, pričom proces jej rozvinovania ešte nebol ukončený a ďalšie tanky sa nachádzali na presune k hraniciam. Veľmi podobne vyzerala situácia v letectve. Nemecká Luftwaffe pred vypuknutím vojny sústredila pri sovietskych hraniciach 2 300 bojových lietadiel z celkového počtu 4 500 bojových lietadiel, ktorými disponovala. Sovietske VVS do júna 1941 na nemeckých hraniciach sústredili 9 200 bojových lietadiel z celkového počtu 21 900 bojových lietadiel, ktorými disponovali. Avšak proces ich rozvinovania nebol ešte ukončený a ďalšie bojové lietadlá sa pripravovali k preletu na letiská, ktorých výstavba rýchlym tempom napredovala v pohraničnej oblasti.

Ak sa vrátime na začiatok prednášky a najprv sa zamyslíme nad ambicióznymi predvojnovými plánmi sovietskeho Generálneho štábu, potom sa pozrieme na katastrofálne straty Červenej armády po vypuknutí vojny, tak jasne vidíme nesúlad medzi týmito faktami. Historici stoja pred veľmi zložitou úlohou vysvetliť skutočnosti, ktoré sú na prvý pohľad nezlučiteľné. Jednou stranou mince je fakt, že Červená armáda disponuje obrovským množstvom výzbroje a sovietske velenie je presvedčené o jej bojaschopnosti a plánuje veľké útočné operácie. Druhou stranou mince je fakt, že po nemeckom údere Červená armáda ustupuje do hĺbky vlastného územia takým tempom, aké nebolo zaznamenané ani pri porážke anglofrancúzskej koalície v roku 1940 a utrpí pritom katastrofálne straty.

Všetky vyššie uvedené čísla pochádzajú z archívnych dokumentov odtajnených po rozpade Sovietskeho zväzu v 90. rokoch. Tieto štatistické údaje hovoria o tom, že v roku 1941 sa stalo niečo mimoriadne, čo protirečilo základným princípom vojenstva. Odohralo sa čosi, čo vojenská história zaznamenala iba počas koloniálnych bojov vyspelých európskych armád s africkými domorodcami…

Vysvetlenie vzájomnej súvislosti medzi historickými faktami a odpoveď na otázku, čo sa stalo s Červenou armádou v roku 1941, som našiel pri analýze údajov, ktoré boli publikované v zborníku dokumentov „Grif sekretnosti sňat“ (Pečať utajenia odstránená, vydavateľstvo Vojenizdat, Moskva 1993). V tomto zborníku sa nachádza komplexný súbor informácií a štatistických dát o stratách živej sily a vojenskej techniky Červenej armády počas sovietsko-nemeckej vojny. Stovky strán textu sú presýtené množstvom údajov a rôznych tabuliek, v ktorých sa nachádza záplava čísel. V týchto tabuľkách je možné nájsť informácie, ktoré umožňujú spraviť systémovú analýzu strát Červenej armády čo sa týka ich rozsahu, typológie, štruktúry a chronológie.

Na základe tejto analýzy prídeme k záveru, že počas prvých mesiacov vojny na jedného zabitého sovietskeho vojaka pripadalo 7 či 8 a na niektorých úsekoch frontu až 11 sovietskych vojakov, ktorí sa stali nezvestnými. Takáto štruktúra nenávratných ľudských strát jednoznačne hovorí o tom, že väčšina sovietskych vojakov nekládla riadny odpor, ale vyhýbala sa boju, vzdávala sa do zajatia alebo dezertovala. Nijaká bojujúca armáda tvorená lojálnymi a motivovanými vojakmi totiž nemôže mať takú štruktúru strát živej sily, akú mala Červená armáda počas leta a jesene 1941.

V momente vypuknutia vojny v sovietskych frontových jednotkách slúžilo 3,34 milióna vojakov a počas nasledujúcich šiestich mesiacov bola Červená armáda doplnená 14 miliónmi mobilizovaných záložníkov a brancov. Do decembra 1941 však nenávratne stratila 8 miliónov vojakov, z ktorých približne 7 miliónov sa stalo nezvestnými. Z tohto počtu sa do nemeckého zajatia vzdalo 3,8 milióna sovietskych vojakov a okolo 3 miliónov vojakov dezertovalo. Keď si počet nezvestných sovietskych vojakov porovnáme s celkovým počtom vojakov slúžiacich vo frontových jednotkách k 22. júnu 1941, tak prídeme k šokujúcemu záveru, že do zajatia sa vzdalo alebo dezertovalo dvakrát viac vojakov, než mala Červená armáda pri vypuknutí vojny!

Tieto údaje dokresľujú aj ďalšie štatistiky, ktoré sa nachádzajú v spomínanom zborníku dokumentov. Červená armáda od júna do decembra 1941 stratila 6 230 000 pušiek. Každý triezvo zmýšľajúci človek uzná, že za normálnych okolností nie je možné, aby odhodlane bojujúca armáda prišla za 6 mesiacov o viac ako 6 miliónov pušiek. Puška nie je tankom, ktorý počas ústupu posádka opustí kvôli technickej poruche. Nie je ani delom, ktoré pri ústupe nie je čím presúvať, lebo delostreleckému ťahaču došiel benzín. Puška je osobnou zbraňou vojaka, ktorá váži iba 4 kilogramy a ktorú každý vojak nosí so sebou. Napriek tomu sovietski vojaci stratili v roku 1941 viac ako 6 miliónov pušiek, čo koreluje s počtom nenávratných ľudských strát Červenej armády. Pušky sa nestrácajú pri ústupe tak ako tanky alebo delá, ale vojaci ich nesú vo vlastných rukách, aby mohli bojovať. To ale platí iba v prípade lojálnych a motivovaných vojakov, akými však väčšina príslušníkov Červenej armády v roku 1941 nebola. Sovietski vojaci svoje pušky odhadzovali a v miliónových počtoch sa vzdávali do zajatia alebo dezertovali.

Katastrofálne porážky Červenej armády v roku 1941 majú rovnako ako každá iná historická udalosť viacero príčin. Ale ak máme vybrať jedinú a najvážnejšiu príčinu, tak tou bol ľudský faktor. Sovietski vojaci jednoducho neboli lojálni stalinskému režimu a nemali motiváciu brániť komunistický systém. Červená armáda nebola v prvých mesiacoch vojny porazená nemeckým Wehrmachtom na bojisku, ona sa jednoducho začala rozpadávať, pretože veľké množstvo jej príslušníkov nebojovalo, ale pri každej vhodnej príležitosti sa snažilo uniknúť, vzdať sa či dezertovať. Červená armáda síce mala najmodernejšiu výzbroj a veľkú početnú prevahu nad protivníkom, ale sovietski vojaci nemali motiváciu nasadzovať svoje životy a bojovať za súdruha Stalina, za kolchozy, za koncentračné tábory GULAG, za úbohú životnú úroveň a za bezprávnu komunistickú diktatúru…

Už niekoľko generácií historikov u nás doma aj v zahraničí neúnavne diskutuje o kvalite nemeckých a sovietskych tankov – o kalibroch ich diel či hrúbke panciera, o bojových parametroch nemeckých a sovietskych lietadiel – o ich rýchlosti či výzbroji. Diskutujú o množstve ďalších vojensko-technických detailov a v nich hľadajú vysvetlenie porážok Červenej armády. Neuvedomujú si, že takáto diskusia je bezpredmetná v podmienkach, keď sa jedna z dvoch bojujúcich armád hneď po vypuknutí vojny začala rozkladať a jej vojaci sa masovo vzdávali do zajatia a dezertovali. Za týchto okolností nemá zmysel diskutovať o operačno-taktických otázkach či o kvalite vojenskej výzbroje. Hlavná a kľúčová príčina porážok Červenej armády v roku 1941 sa nachádzala mimo rámca vojenského umenia a vojensko-technických vied. O výsledku boja totiž nerozhodujú tanky, delá a lietadlá, pretože tieto stroje sami osebe nebojujú, ale bojujú tankisti, delostrelci, piloti!

Za posledných sedemdesiat rokov sa iba veľmi málo historikov zamyslelo nad „kacírskou“ otázkou, či sovietski vojaci boli po vypuknutí vojny ochotní a motivovaní bojovať. Historická realita je taká, že kritická masa vojakov v lete 1941 nebola lojálna komunistickému režimu a nechcela nasadzovať svoje životy na obranu súdruha Stalina. V dôsledku toho sa Červená armáda už od prvých dní vojny začala rozpadať a meniť na ťažko riaditeľnú a dezorganizovanú masu ľudí, ktorá nemala nijakú šancu pri strete s nemeckou armádou fungujúcou ako hodinky. Preto sovietske vojská stratili 10-násobne viac bojových lietadiel a 19-násobne viac tankov ako ich nemecký protivník, a preto Červená armáda do konca roku 1941 nenávratne prišla o 27-násobne viac vojakov ako Wehrmacht. Pred nami sa odkrýva skutočný obraz historických udalostí, ktorý sa sovietska propagandistická historiografia po celé desaťročia snažila zo všetkých síl sfalšovať a zamaskovať pod rúškom mýtov a legiend o mierumilovnom Sovietskom zväze, ktorý sa stal nevinnou obeťou zákernej agresie a bol neočakávane napadnutý Nemeckom. Historická realita však bola úplne iná a podstatne zložitejšia ako čierno-biele schémy spolitizovaného dejepisu. Dokazuje to ďalší vývoj sovietsko-nemeckej vojny, ktorej charakter sa už v roku 1942 začal zásadne meniť. Obyvatelia Sovietskeho zväzu pochopili, že Nemci ich neprišli oslobodiť od stalinizmu, tak ako to tvrdila ich propaganda, ale naopak ich prišli zotročiť. Potom už väčšina sovietskych vojakov získala motiváciu bojovať a prejavovať masové hrdinstvo a odvtedy je možné hovoriť o začiatku skutočnej vlasteneckej vojny národov Sovietskeho zväzu proti hitlerovským okupantom.

Ďakujem Vám za pozornosť.

Moderátor: Ďakujem pánu Soloninovi za jeho prednášku a zaujímavý výklad zložitej problematiky týkajúcej sa prvých týždňov a mesiacov sovietsko-nemeckej vojny. Teraz mi dovoľte, aby som otvoril druhú časť nášho stretnutia a poskytol priestor pre Vaše otázky a komentáre k tejto téme.

Prvý diskutér: Som veľmi rád, že som dnes tu, pretože touto problematikou sa zapodievam už veľmi dlho. Svoje vedomosti čerpám predovšetkým z nemeckých prameňov – E. Topisch, W. Maser, J. Hoffman, v poslednom čase W. Kost a ďalší. Napriek tomu si cením, že som od Vás počul čosi nového. Nemeckí autori spomínajú ten sovietsky plán útoku z 15. mája 1941, a preto som veľmi rád, že som od Vás počul aj o tých ďalších vojnových plánoch, za čo vám ďakujem. Chcel som sa iba spýtať, či všetko, čo ste dnes vraveli, je aj vo Vašej novej knihe?

M. Solonin: Áno, samozrejme.

Druhý diskutér: Vy ste hovorili o konkrétnom dátume, keď sa mala údajne začať sovietska útočná operácia. Bolo to skutočne overené z viacerých zdrojov, že Stalin tieto operácie naozaj pripravoval?

M. Solonin: V prvom rade by som bol rád, keby sme si veľmi presne a exaktne rozdelili fakty a hypotézy. Faktom je, že štábne cvičenie na mapách, ktoré prebiehalo v Moskve v januári 1941, malo zadefinovaný začiatok sovietskej ofenzívy na 8. august 1941. Je to zapísané na dokumente, ten sa nachádza v archíve, bol aj publikovaný, takže je možné si to overiť. Ďalším faktom je, že vojnové plány najvyššieho velenia Červenej armády mali útočný charakter. Tieto archívne dokumenty som držal v rukách a videl na vlastné oči. Pracovali s nimi aj ďalší historici a zverejnili ich vo svojich publikáciách.

Pokiaľ ide o dátum realizácie týchto ofenzívnych vojnových plánov, tak polovica júla 1941 je, samozrejme, moja hypotéza a nemôžeme tu hovoriť o presnom dátume. Červená armáda už nestihla začať svoj útok, pretože ju predbehol Wehrmacht, takže presný dátum sa nikdy nedozvieme, lebo sovietska ofenzíva sa neuskutočnila. Na ilustráciu uvediem, že ak by A. Hitler v auguste 1939 neočakávane zomrel, tak súčasní historici by na základe dokumentov nemeckého najvyššieho velenia tvrdili, že útok na Poľsko bol naplánovaný na 25. augusta 1939. V reálnom živote však A. Hitler z politických dôvodov tieto plány v poslednej chvíli pozmenil a termín ofenzívy posunul. Dnes všetci vieme, že na Poľsko zaútočil 1. septembra 1939.

Tretí diskutér: S mnohými vecami, ktoré ste povedali, nesúhlasím. Nesúhlasím predovšetkým preto, že štábne cvičenie na mapách považujete za fakt. Ja som sa za svoju vojenskú kariéru zúčastnil niekoľkých takýchto cvičení a veliteľsko-štábnych hier. Dokonca sme počas nich dávali príkazy na jadrové údery proti západným štátom, ale v skutočnosti sme tieto údery nikdy nerealizovali.

M. Solonin: Keďže ste sa ako dôstojník zúčastňovali na štábnych cvičeniach, tak bezpochyby budete so mnou súhlasiť, že veliteľsko-štábne hry neboli nijakou zábavkou dospelých chlapov, ale bola to seriózna súčasť prípravy veliteľských kádrov. Táto príprava bola zameraná na jediný cieľ – na vedenie vojny! Ak ste počas štábneho cvičenia vydávali príkazy na jadrové údery, tak presne toto by ste spravili v reálnom živote v prípade vypuknutia vojny. Ale keďže sa vojna nezačala, nijaké jadrové údery sa neuskutočnili. Určite nebudete tvrdiť, že po štábnom cvičení na mapách ste si s kolegami dôstojníkmi povedali: „Dobre sme sa pohrali a teraz sa vráťme do práce“.

Veliteľsko-štábnych hier v januári 1941 sa zúčastnilo 61 maršalov a generálov Červenej armády zo všetkých vojenských okruhov Sovietskeho zväzu. Zanechali všetky svoje povinnosti a zišli sa na Generálnom štábe v Moskve, aby precvičili riadenie vojenských operácií. Toto nebola dovolenka ani spôsob, akým trávili zimné prázdniny. Štábne cvičenia na mapách sú elementárnou súčasťou prípravy veliteľských kádrov na vedenie vojny. Sovietske najvyššie velenie počas nich nacvičovalo útoky na Nemecko, Rumunsko, Slovensko a Maďarsko. Nebola to nijaká zábavka dospelých chlapov, ale príprava na budúcu vojnu.

Diskutér: Podľa môjho názoru si sovietske velenie veľmi zle vyložilo nemecký útok na Západ. Francúzska armáda bola rovnako silná ako sovietska, a tiež prehrala. Prvý fakt, ktorý vôbec nespomínate je, že sovietska obranná línia bola niekde postavená, ale nebola dokončená. A potom, ako prišiel útok na Poľsko, bola táto línia posunutá na východ, teda nebola nikdy dokončená. Druhá vec, straty armády. Až po vojne začali armády cestovať po železnici v plnej zbroji. To bola skúsenosť práve z vojny. Dovtedy chodili armády do výcvikových priestorov len v uniforme a až tam fasovali výstroj a zbrane. Bez ohľadu na to, že počtami divízií aj početnými stavmi bola sovietska armáda slabšia než nemecká, nachádzala sa sovietska armáda na takzvaných letných vyvedeniach, teda vo výcvikových priestoroch. Teda veľa plukov a divízií sa dalo v podstate poraziť čapicami, pretože sa jednoducho nemali čím brániť. To je jeden z hlavných dôvodov strát.

M. Solonin: Ďakujem za Váš komentár. Teraz som mal možnosť si opäť vypočuť to, čo som ako malý chlapec čítal v sovietskych učebniciach dejepisu. Dovolil by som si Vás poprosiť o zdroj, odkiaľ ste zobrali informácie o divíziách, ktoré sa presúvali bez výzbroje a výstroje, obrazne povedané iba v tričkách. Takisto by ma zaujímalo, odkiaľ ste vzali informácie, že divízie sa presúvali na letné cvičenia. Ja som sa s týmito tvrdeniami stretával iba v knihách, ktoré písali sovietski súdruhovia historici… V archívnych dokumentoch, odtajnených po rozpade Sovietskeho zväzu, sa nachádzajú presné informácie o tom, koľko vojakov, guľometov, tankov, diel a mínometov mali jednotlivé divízie Červenej armády a čo presne robili pred vypuknutím sovietsko-nemeckej vojny.

Štvrtý diskutér: Chcel by som sa vrátiť k Vašej téze, že príčiny obrovskej sovietskej porážky neboli v samotnej Červenej armáde, ale mimo nej. Chcel by som sa preto opýtať, v čom konkrétne spočívali, ak neboli v Červenej armáde?

M. Solonin: Asi sme si celkom nerozumeli, asi som nedokázal dosť jasne vyjadriť svoju myšlienku. Príčiny porážky Červenej armády boli, samozrejme, v nej samotnej. Neboli však vo sfére vojenského umenia ani v oblasti vojensko-technických vied. Hlavnou príčinou porážky bol ľudský faktor. Väčšina sovietskych vojakov nebola v roku 1941 lojálna stalinskému režimu a nemala motiváciu brániť komunistický systém. Príčina sovietskej porážky ležala v najhlbšom vnútri Červenej armády – nachádzala sa v hlavách a v dušiach vojakov. Počet a kvalita sovietskych tankov a lietadiel, ich technické vlastnosti a bojové parametre s týmto nijakým spôsobom nesúviseli.

Diskutér: Majú porážky z roku 1941 nejakú súvislosť s čistkami v Červenej armáde z roku 1937?

M. Solonin: Otázka, ktorú ste položili, patrí k tým najzložitejším. Áno, represie z roku 1937 boli jednou z príčin nízkej motivácie príslušníkov Červenej armády. Likvidácia časti skúsených veliteľských kádrov zapôsobila deprimujúco na všetkých dôstojníkov a vojakov, ktorí ostali v službe. Čistky v Červenej armáde však neboli jedinou, a dokonca ani hlavnou príčinou nízkej motivácie jej príslušníkov. Pokiaľ máme hovoriť o nedostatku bojovej odhodlanosti väčšiny sovietskych vojakov v roku 1941, tak vysvetlenie tohto fenoménu nemôžeme hľadať vo vojenskej historiografii, ale v úplne inom vednom odbore – v sociálnej psychológii.

Piaty diskutér: Zaujímavá prednáška. Mal by som viacero otázok. Myslím, že hypotéza je v historiografii legitímna. No mne sa zdá, že tvrdenia, s ktorými prišiel prednášajúci, majú viac formu hypotéz než reálnych faktov. Chcel by som sa spýtať, či pán Solonin tieto svoje hypotézy konfrontoval – nie so sovietskou historiografiou – ale s nemeckou, americkou a britskou historiografiou, ktorá za uplynulých 65 rokov prešla obrovským vývojom. Ja nie som vojenský historik, ale čosi som predsa len čítal. A niektoré veci, čo pán Solonin predložil, sú dosť v rozpore so západnou historiografiou, ktorú nemôžeme len tak jednoducho odmietnuť.

M. Solonin: Tvrdenia, ktoré som tu predložil, protirečia väčšinovému názoru, ktorý je široko zaužívaný a všeobecne ustálený. Vedecká pravda sa však nedá určiť hlasovaním. Preto si nemyslím, že je zmysluplné porovnávať, aký počet amerických, britských, nemeckých či slovenských historikov so mnou súhlasí a aký počet nesúhlasí. Takýmto spôsobom sa volí prezident, ale neurčuje sa ním historická pravda.

Diskutér: Ak som dobre porozumel Vašej prednáške, tak z nej vyplýva záver, že ak by Nemecko v júni 1941 nevpadlo do Sovietskeho zväzu, tak Stalin by ešte v lete 1941 zaútočil proti Hitlerovi. Jednoducho povedané, nacisti len predbehli sovietov?

M. Solonin: Áno, pochopili ste to úplne presne.

Diskutér: V máji 1941 sa mohutné sovietske sily začali sústreďovať na západných hraniciach ZSSR – podľa Vás to bola príprava útoku na Nemecko. Ja si myslím, že z opačnej strany hranice sa sústreďovali silné nemecké vojská, a to už oveľa skôr ako v máji 1941. Už predtým totiž Nemci vpadli na Balkán a porazili Juhosláviu.

M. Solonin: Vo svojom komentári naznačujete, že sústreďovanie Červenej armády malo obranný charakter a bolo reakciou na presuny nemeckých vojsk. Na chvíľu predpokladajme, že dokumenty Generálneho štábu neboli odtajnené a my nič nevieme o sovietskych vojnových plánoch. Zabudnime na to, o čom som hovoril počas prednášky a sústreďme sa iba na jednu vec – načasovanie začiatku sústreďovania Červenej armády na hraniciach s Nemeckom. Práve v tomto načasovaní je kľúč k odpovedi na položenú otázku. Fakt, že operačné zoskupenia sovietskych vojsk sa začali rozvinovať až v máji 1941 a nie o pár mesiacov skôr dokazuje, že ich úlohou nebolo vybudovanie obrany, ale príprava na útok. Prečo? Pretože na činnosť vojsk vo veľkej miere vplývali vonkajšie prírodné a klimatické faktory, akými sú počasie a ročné obdobie. V dôsledku týchto faktorov v geografickom priestore stredo-východnej Európy nemohli bojové operácie začať skôr ako v máji. V tomto regióne sa sneh topí v marci, v apríli vysychá pôda a v máji sa cesty stali zjazdnými pre vojenskú techniku vtedajšej doby. Z toho vyplýva, že nijaký útok smerujúci do vnútrozemia Sovietskeho zväzu nemohol začať skôr ako v máji 1941. Nemecké najvyššie velenie si význam týchto prírodných a klimatických faktorov plne uvedomovalo a pôvodne plánovalo začať ofenzívu 15. mája 1941. Avšak kvôli politickému prevratu v Juhoslávii a následnej nemeckej intervencii na Balkáne sa dátum útoku na Sovietsky zväz posunul na 22. júna 1941.

V čom spočíva pointa? Sovietsky Generálny štáb mal spočítané, že na sústredenie Červenej armády pri hraniciach s Nemeckom a na dosiahnutie plnej bojovej pohotovosti tam presunutých jednotiek potrebuje dva mesiace. Ak by sa sovietske vojská pripravovali na obranu, tak ich sústreďovanie by muselo začať dva mesiace predtým, ako prírodné a klimatické podmienky dovolia protivníkovi začať útok. Z toho vyplýva, že sústreďovanie Červenej armády sa muselo začať už v marci 1941, aby sa v máji 1941 mohla brániť nemeckému vpádu. Avšak v reálnom živote sa sústreďovanie sovietskych vojsk začalo až v máji 1941 a jeho ukončenie sa plánovalo na júl 1941. Z tejto časovej súslednosti jednoznačne vyplýva, že Červená armáda sa nepripravovala na obranu. V skutočnosti sa pripravovala na útok, ktorý sa mal začať v júli 1941. V momente nemeckého úderu (22. júna 1941) bol proces sústreďovania sovietskych vojsk v plnom prúde a Wehrmacht zastihol Červenú armádu vo veľmi zraniteľnej situácii, keď ešte neukončila rozvinovanie svojich operačných zoskupení.

Jednoducho povedané, ak by sústreďovanie sovietskych vojsk začalo v marci 1941, tak by sme ho mohli označiť za obranné opatrenie. Avšak sústreďovanie, ktoré v reálnom živote začalo až v máji 1941, malo jednoznačne útočný charakter. Nemali by sme podceňovať súdruha Stalina, ani sovietskych maršalov a generálov a myslieť si, že netušili, kedy sa v ich krajine topí sneh, kedy vysychá pôda a kedy sa cesty stávajú zjazdnými. Sovietske najvyššie velenie veľmi dobre vedelo o týchto prírodných a klimatických faktoroch, napriek tomu však nezačalo zo sústreďovaním Červenej armády už v marci 1941, tak aby od mája 1941 bola pripravená na obranu…

Šiesty diskutér: Viem, že prednáška bola o Stalinových plánoch a porážkach v prvých dňoch vojny. Ale chcel by som poznamenať na margo toho, čo hovoril pán prednášateľ, že väčšina Červenej armády nechcela bojovať. Boli predsa výnimky, ako napríklad Brestská pevnosť, takže asi sa to nedá takto celé paušalizovať. Viem, že to nesúvisí s témou prednášky, ale chcel by som sa opýtať, kde prednášateľ vidí ten moment obratu, kedy sa postoj sovietskych vojakov zmenil a začali byť motivovaný vlastenectvom. Došlo k tomuto obratu pri bitke o Moskvu?

M. Solonin: Táto otázka je veľmi dôležitá. Asi najdôležitejšia, akú bolo možné položiť. Pred sebou vidíme dva historické fakty – fakt katastrofálnej porážky Červenej armády roku 1941 a potom druhý fakt, ktorým je víťazná Červená armáda v dobitom Berlíne v roku 1945. Úlohou historikov je nájsť takú interpretáciu, ktorá vysvetlí oba tieto fakty a ich vzájomnú súvislosť. Svoju koncepciu som Vám predstavil – po vypuknutí vojny väčšina sovietskych vojakov nebola ochotná nasadzovať svoje životy za stalinský režim a motiváciu bojovať získala až neskôr, keď pochopila, že Nemci neprišli oslobodiť ich vlasť od komunistickej diktatúry, ale prišli ju kolonializovať.

V roku 1941 boli, samozrejme, prípady, keď niektoré jednotky Červenej armády kládli húževnatý odpor, ako napríklad v Brestskej pevnosti, ale išlo o menšiu časť sovietskych vojakov. Postupom času vznikla pomyselná rovnováha a nakoniec prišiel obrat, keď väčšina príslušníkov Červenej armády začala bojovať odhodlane, sebaobetavo a s plným nasadením. Nedošlo však k tomu na prelome rokov 1941/1942 počas bitky o Moskvu, ale až neskôr na prelome rokov 1942/1943 počas bitky o Stalingrad. Štatistické údaje o stratách Červenej armády v období bitky o Moskvu, a najmä štruktúra týchto strát dosvedčujú, že státisíce sovietskych vojakov sa vyhýbali boju, vzdávali sa do zajatia alebo dezertovali. V Centrálnom archíve Ministerstva obrany Ruskej federácie (CAMO RF) v podmoskovskom Podoľsku sú uložené trofejné dokumenty nemeckej skupiny armád „Mitte“, ktoré vyčísľujú počet zajatých príslušníkov Červenej armády počas bitky o Moskvu. V prvej fáze tejto bitky v októbri 1941 sa do nemeckého zajatia vzdalo 600 000 sovietskych vojakov. Potom v priebehu novembra 1941 Červená armáda zadržala nemecký postup na Moskvu a v decembri 1941 ho zastavila. Sovietska historiografia písala o heroických bojoch do poslednej kvapky krvi a o masovom hrdinstve vojakov, ktorí radšej padli, ako by mali ustúpiť. Presne v tomto období sa do nemeckého zajatia vzdalo 200 000 sovietskych vojakov. Samozrejme, ďalší vojaci pokračovali v boji, pretože Moskvu nakoniec ubránili. Našli sa však desaťtisíce príslušníkov Červenej armády, ktorí sa aj v tomto kritickom momente vojny radšej vzdali, než by bránili hlavné mesto Sovietskeho zväzu. Ďalšie desaťtisíce sovietskych vojakov v tom istom období dezertovali, ale ich počty nemohli byť v nemeckých dokumentoch z pochopiteľných dôvodov zaznamenané.

Tieto štatistické údaje nie sú nijakou mojou hypotézou, ide o historické fakty. Na základe týchto a ďalších faktov tvrdím, že porážky Červenej armády boli spôsobené tým, že kritické masa sovietskych vojakov nemala v začiatočnej fáze vojny motiváciu bojovať. Postupom času sa však situácia menila a k definitívnemu obratu prišlo na prelome rokov 1942/1943. Odvtedy je možné hovoriť o skutočnej vlasteneckej vojne národov Sovietskeho zväzu proti nemeckým votrelcom.

Siedmy diskutér: Túto svoju tézu, že Hitler v podstate predbehol Stalina – mali ste ju možnosť preveriť v západných archívov, napríklad prostredníctvom správ západných ambasád a rozviedok?

M. Solonin: Medzi všetkými historikmi jestvuje konsenzus, že nemecká rozviedka útočné plány sovietskeho najvyššieho velenia nikdy neodhalila. Poznáme však obsah memoranda, ktoré nemecké ministerstvo zahraničných vecí odovzdalo sovietskemu veľvyslanectvu v Berlíne 22. júna 1941. Tento dokument popisuje všetky dôvody, kvôli ktorým Nemecko vyhlásilo vojnu Sovietskemu zväzu. V jeho texte sa však nenachádza ani slovo o tom, že by nemecká rozviedka zistila konkrétne údaje o plánoch Červenej armády, alebo že by získala informácie o politickom rozhodnutí Stalina zaútočiť na Nemecko. V memorande sa píše iba o veľkom sústreďovaní sovietskych vojsk na nemeckých hraniciach a o narušovaní nemeckého vzdušného priestoru sovietskymi vojenskými lietadlami.

Na základe toho môžeme konštatovať, že nemecké najvyššie velenie vedelo o sústreďovaní Červenej armády na svojich hraniciach, ale nič netušilo o jej plánoch. Nakoľko Hitlerove úmysly boli rovnako agresívne ako Stalinove, tak sústreďovanie nemeckých a sovietskych vojsk na spoločných hraniciach prebiehalo síce paralelne, ale nezávisle od seba. Nemecký útok na Sovietsky zväz nebol nijakým preventívnym obranným úderom, ale dlhodobo plánovaným napadnutím. Nemecké najvyššie velenie netušilo, že svoju ofenzívu začalo iba niekoľko týždňov pred plánovaným sovietskym útokom a tým ho prekazilo. Na základe toho môžeme prísť k záveru, že Hitler predbehol Stalina bez toho, aby o tom vopred vedel, pretože nepoznal obsah útočných plánov Červenej armády a nemal ani spravodajské informácie o dátumoch ich realizácie.

Ôsmy diskutér: V prednáške ste konštatovali, že Červená armáda sa pripravovala na boj. Avšak ktorá armáda sveta sa nepripravuje na boj? Všetky armády sa počas mieru pripravujú na vojnu. Mne sa zdá, že tie Vaše hypotézy sú až príliš hypotézami.

M. Solonin: Ďakujem za komentár. Plne uznávam Vaše právo samostatne sa rozhodnúť, ktoré hypotézy sú pre Vás prijateľné a ktoré nie. Toto je sloboda myslenia, to je skutočná demokracia. Ale poďme k meritu veci. Historickým faktom je, že Červená armáda sa od mája 1941 nachádzala v procese sústreďovania vojsk na hraniciach s Nemeckom. Ja som predstavil argumenty, na základe ktorých som došiel k záveru, že charakter tohto sústreďovania bol útočný. Moji oponenti naopak zastávajú názor, že sústreďovanie sovietskych vojsk malo obranný charakter. Aby sme určili, kto má historickú pravdu, potrebujeme archívne dokumenty. Spolu s ďalšími historikmi novej vlny som predstavil päť sovietskych vojnových plánov vypracovaných medzi augustom 1940 a májom 1941, ktoré boli odtajnené v 90. rokoch po rozpade Sovietskeho zväzu. Každý z týchto piatich archívnych dokumentov obsahuje plán útoku na Nemecko a jeho spojencov. Preto vyzývame našich oponentov, aby predstavili aspoň jeden jediný obranný plán Červenej armády. V niekdajšom Sovietskom zväze títo historici kontrolovali všetky archívy a celé polstoročie k nim mali neobmedzený prístup. V súčasnom Rusku títo historici naďalej riadia naše archívy, ale ani za posledné dve desaťročia sa im nepodarilo nájsť nijaký obranný plán Červenej armády. Odpoveďou na naše výzvy predložiť čo i len jeden archívny dokument podporujúci ich verziu je hrobové mlčanie…

Deviaty diskutér: Mám niekoľko poznámok a otázku. Treba sa zamyslieť nad jednou vecou – ak by sa Červená armáda pripravovala na obranu, existoval by obranný plán. Určite by bol zverejnený v sovietskej edícii dokumentov, mal by ho aj súdruh Husák vo svojom „Svedectve o SNP“. Dnes sa hovorilo o hypotézach, o plánoch a podobne. No okrem toho jestvuje aj množstvo iných nepriamych dôkazov o tom, že Sovietsky zväz sa skutočne pripravoval na útočnú vojnu. Publikované boli výpovede ukrajinských utečencov, existujú výpovede zajatých sovietskych vojakov a dôstojníkov, ktorí tvrdili, že sa chystali na útočnú vojnu. Poznám výpovede viacerých bývalých slovenských vojakov, s ktorými som mal možnosť sa zhovárať. Títo, na základe toho čo sami videli, vydali svedectvá už v onej dobe – objavili sa v súdobej slovenskej aj nemeckej propagande a tlači. Takže to, čo ste dnes povedali, nie je pre niektorých z nás nejaká nová informácia. No ale otázka. Popusťme trošku uzdu fantázii a pohovorme o tom, čo sa nestalo. Nás na Slovensku by zaujímalo, aké bolo miesto tohto nášho malého Slovenska v týchto Stalinových útočných plánoch. Kde sa vlastne nachádzalo – na hlavnom smere či vedľajšom? A potom, aký by bol jeho osud, samozrejme teoreticky, v prípade realizácie sovietskej útočnej operácie?

M. Solonin: Ďakujem za otázky. Pokiaľ ide o vojnové plány – ako ste videli na mapách, ktoré sme tu premietali, Vaša malebná krajina sa mohla ocitnúť v pásme hlavného útoku. Prvý úder Červenej armády mal byť vedený na Krakov a Katowice. Jeden z plánov predpokladal, že potom druhý úder by smeroval cez Karpaty na juh na územie Slovenska a Maďarska.

Druhá otázka, ktorú ste položili, je mimoriadne zložitá. Aký osud by čakal Slovensko, ak by stalinské plány na dobitie Európy boli zrealizované? Tu sa dostávame do oblasti, ktorá sa obyčajne označuje za alternatívnu históriu, a tú ja mimoriadne nemám rád. Preto by som Vás poprosil, aby ste to, čo teraz poviem, brali ako úvahu, ktorá nesúvisí s dnešnou prednáškou. Predpokladám, že v prípade úspešnej realizácie sovietskeho útoku by sa na Slovensku, v Maďarsku, v Rumunsku, v Čechách a v západnej polovici Poľska dialo v roku 1941 to isté, čo sa dialo vo východnej polovici Poľska v roku 1939 a v Litve, Lotyšsku, Estónsku a Moldavsku v roku 1940. V stredoeurópskych mestách a dedinách by sa zopakovalo presne to, čoho sa stalinský režim dopustil vo všetkých štátoch okupovaných Červenou armádou. Orgány NKVD by začali brutálny masový teror proti „triednym nepriateľom“ a „nepriateľom ľudu“ a všetko by bolo podstatne horšie, prelialo by sa viac krvi, ako sa to stalo v skutočnosti. Preto nech to, čo poviem, znie veľmi zvláštne, ale nemecký vpád do Sovietskeho zväzu Vás zbavil toho najhoršieho. Keď do strednej Európy na prelome rokov 1944/1945 prenikli vojská Červenej armády a za nimi represívne orgány NKVD, tak sa už správali výrazne inak ako vo východnej Európe v rokoch 1939/1940.

Diskutér: Dá sa aspoň teoreticky povedať, koľko vojakov Červenej armády by prešlo Slovenskom? V roku 1968 počas sovietskej intervencie sa počet uvádza na pol milióna. Koľko Vy odhadujete pre rok 1941?

M. Solonin: Prvé, čo ma teraz napadá, je operačný plán štábu Kyjevského zvláštneho vojenského okruhu z decembra 1940. Tento okruh pri vypuknutí vojny formoval Juhozápadný front, v ktorého pásme útoku ležalo aj Slovensko. Presné čísla nedržím v hlave, ale keď nazrieme do tohto dokumentu, tak zistíme, ktoré armády mali postupovať v tomto smere a aký bol ich početný stav.[2]

Prepis: PhDr. Martin Lacko, PhD.

Korektúra prepisu a prekladu: Mgr. Matúš Korba, PhD.

Fotografie: Mgr. Branislav Kinčok

(Prevzaté z časopisu ÚPN Pamäť národa, 4/2011, s. 51 – 63)

Poznámky:

[1] Bližšie pozri Pamäť národa, roč. 7, 2011, č. 1, s. 75 – 82.

[2] Pozn. prekladateľov. Znenie prednášky, vrátane následnej diskusie, sme sa snažili zachytiť čo najvernejšie. Text prednášky je kompletný. Z otázok, ktoré odzneli v diskusii, neboli z technických príčin prepísané dve otázky, ktoré boli kladené priamo z publika a bez mikrofónu.

Autor : Viktor 🕔13.02.2012 📕6.585

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře