Vplyv politiky Ruskej federácie na konflikty v severokaukazskej oblasti

Autor : Bc. Igor Spitz 🕔05.12.2011 📕6.183

Seriál

  1. Vplyv politiky Ruskej federácie na konflikty v severokaukazskej oblasti
  2. Vplyv politiky Ruskej federácie na konflikty v severokaukazskej oblasti
  3. Vplyv politiky Ruskej federácie na konflikty v severokaukazskej oblasti
  4. Vplyv politiky Ruskej federácie na konflikty v severokaukazskej oblasti
  5. Vplyv politiky Ruskej federácie na konflikty v severokaukazskej oblasti
  6. Vplyv politiky Ruskej federácie na konflikty v severokaukazskej oblasti
  7. Vplyv politiky Ruskej federácie na konflikty v severokaukazskej oblasti
  8. Vplyv politiky Ruskej federácie na konflikty v severokaukazskej oblasti

Podobné články

Další články autora

4. Severný Kaukaz

4.1. Situácia Severokaukazského federálneho okruhu

Čečenská republika nie je jedinou krajinou Severného Kaukazu s nestabilnou politickou i spoločenskou situáciou. Separatistické tendencie a islamský radikalizmus sa rozšírili prevažne medzi rokmi 1999-2003 aj do Ingušska, Dagestánu, Kabardsko-Balkarska a sčasti aj do krajín Južného Kaukazu. V súčasnosti médiá označujú temer každú z krajín za „najnásilnejšiu oblasť Ruskej federácie.“ Do roku 2004 usiloval Putin o oslabenie pozícií politických elít v jednotlivých republikách za účelom získania kontroly, no bez väčšieho úspechu. Bez lojálnej politickej moci priamo vládnucej v jednotlivých republikách nebol ale schopný aplikovať politické reformy.[95] Až útok na školu v Beslane ospravedlnil (v rámci boja proti terorizmu) centralizáciu moci. Hlavy jednotlivých republík nemali byť naďalej volené, ale menované prezidentom RF. Medzi rokmi 2005-2008 boli takto vymenovaní noví prezidenti vo väčšine nepokojných republík. V septembri 2005 Arsen Kanokov v Kabardsko-Balkarsku, vo februári 2006 Mukhu Aliev v Dagestáne[96] a Zyazikova vystriedal na čele Ingušska v roku 2008 Yevkurov. Šlo o proces získavania silnejšej kontroly nad šíriacou sa nestabilitou v regióne. Je otázne, či sa dosadení prezidenti dokázali vyrovnať s mocou silných klanov a napraviť situáciu v regióne. V ekonomickej oblasti sa dostavili úspechy – A. Kanokov znížil závislosť Kabardsko-Balkarska na federálnom rozpočte z 65% na 57%.[97]

Najproblematickejšia sa zdá byť výmena v Ingušsku. Po výmene Zyazikova došlo údajne po dvoch rokoch k určitému upokojeniu situácie. Pritom ešte v roku 2008 predstavovala krajina najnebezpečnejšiu oblasť v RF a hovorilo sa o nej ako o „druhom Čečensku.“ Podľa The Economist klesla miera útokov na policajné zložky o 40% a únosov o 80%.[98] Zásluhu na tom má mať spomínaný Yunus Yevkurov, ktorý hneď po nástupe do úradu ponúkol ochranu a spoluprácu opozičným predstaviteľom. Situácia ale podľa serveru Aljazeera zďaleka nie je tak ružová. Za Zyazikova zavládla v krajine korupcia a vysoká miera násilností zo strany FSB a ozbrojených zložiek prispela k nárastu počtu rebélií. Yevkurov nemal toho na situácií veľa zmeniť. Symptómy intenzívneho konfliktu medzi rebelmi a milíciou sú podobné ako v Čečensku. Ide predovšetkým o zlú ekonomickú situáciu, ktorú nevylepšuje ani masívna finančná podpora. Dochádza totiž k vykrádaniu dotačných fondov[99] a podľa opozičných hlasov sa za Yevkurova miera korupcie nezmenšuje.[100] S ohľadom na nesúrodosť informácií panujúcich ohľadom úspechov Ingušského prezidenta a situácie v krajine, je problematické zhodnotiť výsledky jednotlivých politických krokov. Zaujímavý je ale rozdiel medzi Čečenskom a Ingušskom spočívajúci v prístupe Moskvy k regionálnym elitám. Zatiaľ čo Ramzan Kadyrov sa stal výlučným vlastníkom politickej moci, Yunus-Bek Yevkurov je prezidentom so širokou paletou hraníc a limitov, ktoré mu zabraňujú získať na Moskve nezávislú moc. Je možné tvrdiť, že Kremeľ sa zo situácie v Čečensku poučil.

Dagestán, ktorému je v tejto práci prisudzovaná značná dôležitosť, je z hľadiska svojho vývoja špecifická v danom prostredí. I napriek výraznej etnickej pluralite (v krajine je 34 etnických skupín) a zlej ekonomickej situácií neprejavil snahu o odlúčenie od RF. Do roku 1999 v krajine temer neexistovali povstalecké skupiny a udalosti roku 1999 zdiskreditovali separatistické hnutie.[101] Ruský boj proti wahhábitom, sprevádzaný i bežnými prostriedkami, minul svoj cieľ. Výsledkom bola a je zvýšená podpora odbojových hnutí. Zdroj z roku 2010 uvádza, že počet povstalcov sa pohybuje okolo 2500, čo tvorí polovicu členov celého severného Kaukazu.[102] Dagestán sa teda stal úkrytom pre islamských bojovníkov, ktorých aktivity boli výrazne znemožnené v Čečensku pod prísnou rukou Ramzana Kadyrova. V porovnaní so situáciou v Čečensku spred 20 rokov, dnešný Dagestán je centrom islamského odboja, ktorého príslušníci bojujú bez jasných požiadaviek, či zrozumiteľných príčin.[103] Preto je znova otázne, či ide skutočne o odboj z náboženských, či politických dôvodov.

Bodom, ktorý znova rozbúril upokojujúcu sa situáciu na Kaukaze, bola rusko-gruzínska vojna z roku 2008. Aleksey Malashenko pritom tvrdí, že ruský zákrok voči Gruzínsku mal byť pripomenutím celému regiónu, že Moskva je stále ochotná tvrdo zakročiť.[104] Akcia ale nemala stabilizačný účinok. Ingušsko sa začalo podobať Čečensku a vlna násilia spolu s teroristickými útokmi sa vrátila i do Dagestánu. Ďalším krokom Moskvy v ústrety stabilite je vytvorenie Severkaukazského federálneho okruhu, ktorý zlúčil problémové krajiny. O jeho účinkoch na oblasť je zatiaľ možné sa len domnievať.

Frekvencia s akou sa objavujú v médiách informácie o únosoch, popravách a zneužívaní civilistov ruskou armádou a FSB v problémových oblastiach naznačuje, v čom spočíva gordický uzol Kaukazu. To, čo majú tieto krajiny s Čečenskom spoločné, je vysoké percento prípadov, v ktorých motiváciou k prestupu k teroristom je pomsta, nie džihád, či separatizmus.

4.2. Politický vývoj v Čečensku

Od roku 2004 je politický vývoj v Čečenskej republike značne lineárny. Od plnej politickej nadvlády Moskvy sa Kadyrov do roku 2011 dopracoval k určitej suverenite, i keď skôr mocenskej než ekonomickej. Zdá sa ale, že o autonómiu, či väčšiu mieru nezávislosti už čečenské politické elity nebojujú. Situácia sa preto zdá byť stabilnou. Netreba ale zabúdať, že spomínaná stabilita je zabezpečená silovým postavením Ramzana Kadyrova, ktorého smrťou by sa prostredie výrazne skomplikovalo. Do tejto doby sa nezjavil na politickom javisku nikto, kto by sa zdal byť Kadyrovovým možným nástupcom, a ktorý by teda v prípade potreby mohol zabrániť ďalším bojom o moc. V prípade pádu Ramzana Kadyrova je budúcnosť Čečenska nejasná. Dosadenie iného zástupcu, tak ako tomu bolo s Achmatom Kadyrovom, je kvôli výraznej moci Kadyrovcov nepravdepodobné. Roku 2004 bola Moskva rovnako nútená obrátiť sa na Kadyrovovho syna, a to Achmatovova moc nebola tak výrazná ako je dnes Ramzanova. Alternatívou by mohol byť vysoko postavený predstaviteľ Kadyrovcov. Žiaden konkrétny sa zatiaľ nediferencoval. Ešte v roku 2006 sa ako Ramzanov možný nástupca zdal Adam Delimkhanov - veliteľ ropného pluku i bataliónu sever. V súčasnej dobe je ale hľadaný Interpolom.[105] Vývoj v prípade skutočného pádu Ramzana Kadyrova bez patričnej náhrady je nejasný, no bezpochyby by bol sprevádzaný zvýšenou nestabilitou a bojom medzi klanmi i FSB.

V prípade pretrvávajúceho vedenia Ramzana Kadyrova je ale pre stabilitu oblasti dôležité, akou ekonomickou cestou sa vyberie. Z predchádzajúceho vyplýva, že ekonomická obnova Čečenska zatiaľ nie je efektívna a je výrazne poznačená korupciou. Ukončenie boja s terorizmom ale nebude zrejme znamenať ukončenie problémov politickej stability. Pretrvávajúce problémy v ekonomickej rovine by mohli viesť k ďalšej nestabilite, či nepriamo podporovať protivládne rebélie.

Vznik Severokaukazského federálneho okruhu by mohlo rozpustiť Kadyrovovu moc a jeho nenahraditeľnosť. Tvrdiť niečo určité by ale zrejme bolo predčasné.

4.3. Ekonomický vývoj v Čečensku

Analogicky ku kapitole 4.1. je ale možné tvrdiť, že pretrvávajúca politická a vojenská stabilita regiónu je nutnou podmienkou stability ekonomickej. Bez politickej stability v regióne nedôjde k nárastu investícií, čo významne brzdí ekonomický rast. Kadyrov má niekoľko možností ako napomôcť ekonomike Čečenskej republiky. Mimo výraznej moskovskej dotačnej politiky, ktorá zrejme skôr či neskôr oslabne, sa ponúka riešenie v surovinovom bohatstve krajiny. Zisky z neho ale smerujú prevažne do federálneho rozpočtu a nezdá sa, že by malo čoskoro dôjsť k zmene. Výrazná finančná pomoc musí byť ale nasmerovaná do oblastí, ktoré by posilňovali ekonomiku. Obnovovanie predovšetkým neproduktívnych oblastí sa pri vysokej miere nezamestnanosti, ktorá je podmienená i vysokým stupňom korupcie, môže stať Čečensku osudným. Predovšetkým v momente kedy sa zdá, že pretrvávajúci odboj zo strán rebelov je fenomén s viac ekonomickým než politickým, či náboženským pozadím.

Poznámky

[95] Melvin, N. (2007): str.25

[96] 10.2.2010 vystriedaný M. Magomedovom

[97] Ware, B. (2009)

[98] The Economist (2011)

[99] Rothoroe, D. (2010)

[100]Fuller, L. (2011)

[101] Souleimanov,E. (2010)

[102] Tiež.

[103] Achmatova, N. (2010)

[104] Nichol, J. (2010): str. 5

[105] Interpol (2011)

Seriál

  1. Vplyv politiky Ruskej federácie na konflikty v severokaukazskej oblasti
  2. Vplyv politiky Ruskej federácie na konflikty v severokaukazskej oblasti
  3. Vplyv politiky Ruskej federácie na konflikty v severokaukazskej oblasti
  4. Vplyv politiky Ruskej federácie na konflikty v severokaukazskej oblasti
  5. Vplyv politiky Ruskej federácie na konflikty v severokaukazskej oblasti
  6. Vplyv politiky Ruskej federácie na konflikty v severokaukazskej oblasti
  7. Vplyv politiky Ruskej federácie na konflikty v severokaukazskej oblasti
  8. Vplyv politiky Ruskej federácie na konflikty v severokaukazskej oblasti

Podobné články

Další články autora

Autor : Bc. Igor Spitz 🕔05.12.2011 📕6.183

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře