Vplyv politiky Ruskej federácie na konflikty v severokaukazskej oblasti

Autor : Bc. Igor Spitz 🕔05.12.2011 📕5.596

Seriál

  1. Vplyv politiky Ruskej federácie na konflikty v severokaukazskej oblasti
  2. Vplyv politiky Ruskej federácie na konflikty v severokaukazskej oblasti
  3. Vplyv politiky Ruskej federácie na konflikty v severokaukazskej oblasti
  4. Vplyv politiky Ruskej federácie na konflikty v severokaukazskej oblasti
  5. Vplyv politiky Ruskej federácie na konflikty v severokaukazskej oblasti
  6. Vplyv politiky Ruskej federácie na konflikty v severokaukazskej oblasti
  7. Vplyv politiky Ruskej federácie na konflikty v severokaukazskej oblasti
  8. Vplyv politiky Ruskej federácie na konflikty v severokaukazskej oblasti

Podobné články

Další články autora

3. Kľúčové body pre ruskú politiku a jej nástroje

Cieľom tejto kapitoly je načrtnúť možné kľúčové body rusko-čečenského konfliktu, a to predovšetkým so zameraním na faktory, ktoré mohli motivovať a pretvárať konanie jednotlivých aktérov oboch strán. Pomocou nich by malo byť jednoduchšie vytvoriť sieť faktorov, ktoré formovali vývoj situácie ako ju poznáme, vyhodnotiť ruskú politiku a napomôcť aj predikcii budúceho. Cieľom ale nie je vymenovať všetky, ale predovšetkým tie, s ktorými sa v analýzach väčšinou neráta, no ich prítomnosť v oblasti je viac či menej citeľná.

3.1. Armáda a oligarchia

Význam rusko-čečenských vojen pre ruské armádne elity je nezanedbateľný. V dobe prvého konfliktu sa armáda nachádzala v zlej ekonomickej situácií. Koniec studenej vojny a rozpad ZSSR spolu s ekonomickými reformami viedol k úsporám v rezorte Ministerstva obrany. To sa prejavilo i na prvom konflikte s Čečenskom, kedy sa armáda ukázala byť nepripravená na boj. Neúspešnosť postupu zle pripravených jednotiek predĺžila boje, a čo je podstatnejšie, zlá situácia ruských vojsk zrejme prispela aj k faktoru vojenských zločinov. Ako si povieme nižšie, bol tento faktor dôležitý z hľadiska radikalizácie čečenskej spoločnosti. Významnou otázkou je ale financovanie armády. Otázkou je, či sa zlá ekonomická situácia armády nemohla pričiniť k predlžovaniu konfliktu.

Súbežne s druhou vojnou sa zároveň zlepšovala ekonomická pozícia ruskej armády. Podľa Sama Vaknina vynaložila ruská armáda na druhú vojnu v Čečensku do novembra 2001 až 8 miliárd dolárov.[66] To predstavuje 27% celkových nákladov na armádu roku 2001. Pri pohľade na graf 3 je pritom vidieť, ako sa po roku 1999 zlepšovala situácia armádnych zložiek z hľadiska rozpočtu. Nakoľko ďalšie čísla, ktoré by viac charakterizovali význam čečenskej vojny pre najvyššie armádne elity, neboli dostupné, je možné sa o dôsledkoch len domnievať. Usudzujem ale, že Kremeľ, ktorý sa o silové zložky opiera, by mohol byť vystavený tlaku zo strany armády či FSB. Pretrvávanie jednotiek na území Čečenska je pre členov armádnej hierarchie výhodné. Armáde v aktívnej službe je prideľované väčšie množstvo financií, a ako tvrdil Maksharip Aushev,[67] je vtedy jednoduchšie získať časť na súkromné účely. Diskutabilný je aj fakt, že i keď roku 2001 došlo k úplnému prechodu k proti-teroristickému boju a Ministerstvo obrany prenechalo vedúce postavenie FSB, pretrvalo 80 000 ruských vojakov na čečenskom území. K ich stiahnutiu došlo až po roku 2006. Podľa Martina Laryša ale odchod federálnych vojsk z Čečenska si znepriatelil predstaviteľov silových štruktúr, predovšetkým Igora Sečina, Sergeja Ivanova a Nikolaja Patruševa s Kadyrovom. Hlavným dôvodom ich nepriateľstva by malo byť odstrihnutie od dotácií vyplývajúcich z ukončenia pôsobenia federálnych jednotiek v Čečensku.[68] Možným vysvetlením je nedôvera v Ramzana Kadyrova, alebo možné výhody z pobytu ruského vojska na čečenskom území.

Rok 92 93 94 95 96 97 98 99
tis. $ 57 716 50 987 49 690 29 427 25 987 28 834 18 400 19 061
% HDP 5,50 5,30 5,10 4,40 4,10 4,50 3,30 3,40
Rok 01 02 03 04 05 06 07 08
tis. $ 28 833 32 035 34 080 35 454 38 669 42 317 45 908 50 937
% HDP 4,10 4,40 4,30 3,80 3,70 3,60 3,50 3,50

Tabulka 2 - Rozpočet armády Ruské federace[69]


Graf 3 - Rozpočet armády Ruské federace

S Čečenskom sa ale spája predovšetkým problém v podobe kontraktnikov,[70] na ktorých padajú obvinenia z únosov miestneho obyvateľstva, vydierania, či vyberania nezákonných poplatkov. Počet kontraktnikov stúpol zo 7% na začiatku druhého konfliktu na 40% do apríla 2000.[71] Na rozdiel od neskúsených vojakov základnej služby, ktorých hlavným cieľom bolo prežiť, dochádzalo zo strany kontraktnikov k porušovaniu ľudských práv s ekonomickým pozadím. Pri záčistkách[72],[73] boli unášaní civilisti, často nevinne a bezdôvodne označení za teroristov. Títo následne mizli vo filtračných táboroch,[74] kde boli často i mučení. Zdroj Swiss Peace uvádza okolo 4300 unesených od roku 1994,[75] pričom je dôvodné sa domnievať, že skutočný počet bol násobne vyšší. Za týchto civilistov armádny príslušníci spravidla žiadali vysoké výkupné od rodín v hodnote niekoľko tisíc dolárov. „Výkupné“ sa často požadovalo aj za tzv. humanitárny koridor, kedy vojsko obkľúčilo dedinu, či mesto a požadovalo po civilistoch zbrane a okolo 5000-6000$[76] za bezpečný odchod. Do tohto „obchodu“ boli zjavne zapojení aj dôstojníci. Spolu s podozrením z predávania armádnej výzbroje sa zdá, že mohla existovať motivácia pretrvať na čečenskom území.

Tieto praktiky ale viedli k znepriateleniu čečenského obyvateľstva, ktoré bolo demoralizované a zreteľne to viedlo k radikalizácií situácie. Príbuzní obetí, ktorí nezriedka prišli o celú rodinu, sa pridávali k rebelom. Tento nešťastný fenomén výrazne poznamenal priebeh oboch konfliktov a doteraz je hnacím motorom násilností v republike. Pripomínam, že v čečenskej kultúre majú z dôvodu tradície krvnej pomsty akékoľvek zločinné činy zo strany vojakov multiplikačný efekt.

Druhým pilierom ruskej moci boli aspoň spočiatku oligarchovia, ktorí podporovali Kremeľ ako finančne, tak pomocou mediálnej moci. Nanešťastie je ich vplyv možné len ťažko sledovať. Korupčné praktiky sú málokedy trestne stíhané a vďaka spomínanej mediálnej moci i ťažko vystopovateľné. Je teda možné len domnievať sa, že ich vplyv v oblasti Čečenska bol prítomný. Dôvodom k tomu mohli byť ložiská kvalitnej ropy, o čom sa pojednáva v ďalšej kapitole. Príkladom môže byť spoločnosť Grozneftegaz, založená roku 2000 materskou spoločnosťou Rosneft. Hovorí sa o spojitosti medzi ruskou vládou a oligarchiou, ktorá ťaží z ruskej prítomnosti v Čečensku. To prichádza o značnú časť financií z ťažby, nakoľko 70% daní z predaja ropy tečie do Moskvy.[77] I keď Kadyrov žiadal, aby bola vytvorená čečenská spoločnosť, ktorá by benefitovala z vlastnej ropy, zdá sa, že k tomu nedôjde. Roku 2010, po nástupe Chloponina, ako šéfa severokaukazského federálneho okruhu, Rosneft oznámil plány na vybudovanie rafinérie v Groznom. [78] Zdroje, ktoré vyprodukuje, zatiaľ nemajú svoje určenie, a nie je isté, že skončia v Čečensku.

3.2. Ropa

O vplyve ropy na Kaukazskú oblasť sa diskutuje už dlhšiu dobu. Polemika naberá na dôležitosti, keďže politika EU sa čoraz viac zameriava na energetickú bezpečnosť. Zdá sa, že Kaspické more bude zohrávať kľúčovú rolu so svojou enormnou zásobou ropy a zemného plynu. Predpokladané ložiská ropy majú dosahovať kapacitu 250 miliárd barelov.[79] (Zásoby ropy Saudskej Arábie sú 262 mld. a Ruska 69 mld. barelov.) Na RF pripadá 20%, prípadne 21% územia (v závislosti na spôsobe rozdelenia Kaspického mora.)[80] V prípade správnych odhadov kaspických ložísk by to temer zdvojnásobilo ich ropné zásoby. Z čísel teda jasne vyplýva, že oblasť Kaukazu susediaceho s Kaspickým morom je pre RF nesmierne dôležitá. Cieľom Moskvy je ak už nie stabilita regiónu, tak bezpochyby plná kontrola nad územím.

Je však aj okolité územie bez prístupu ku Kaspickému moru významné? Natíska sa otázka, či tomu tak je z dôvodu ovplyvňovania európskej energetickej politiky. Z reakcií RF sa predpokladá, že plány EU oslobodiť sa spod jarma energetickej závislosti nie sú Moskve po vôli. To platí predovšetkým pre produktovody vedúce južným Kaukazom (viz. mapa 2), čiže mimo jej právomoci, a k tomu vedúce suroviny z neruských zdrojov. V tomto kontexte sa vynárajú obvinenia, že sa RF zámerne snaží získať väčší vplyv nad Gruzínskom. Patrí totiž do tranzitného územia európskych liniek. Podľa P.K. Baeva je ale európske Nabucco preceňované, nakoľko jeho projektovaná tranzitná kapacita dosahuje iba 5% celkovej európskej spotreby.[81] Jeho význam skôr spočíva v existencii alternatívy k ruským zdrojom. Navyše plán „Južný prúd,“ s dvojnásobnou kapacitou, má byť Nabuccu významnou alternatívou.

Pre Čečensko z tohto faktu vyplýva mizivá dôležitosť. Žiaden takto významný ropovod cez jej územie ani nevedie,[82] nemá pobrežné pásmo s Kaspickým morom a stratilo i svoju pozíciu spracovateľského centra – väčšina rafinérií bola zničená počas druhej vojny. Čo Čečensku ale ostalo, je zásoba veľmi kvalitnej ropy a predovšetkým významná poloha z hľadiska politickej stability. Nepokoje v oblasti nie sú vítané, ovplyvňovali by totiž okolité krajiny. (V súčasnej dobe už to neplatí, nakoľko situácia v okolitých krajinách je závažnejšia, než v Čečensku.) Podľa Johna Dalyho[83] predstavuje práve Kaspické more motív lipnutia na Čečensku. Vznik Severokaukazského Čečensko-Dagestánskeho štátu, o ktorý sa pokúšala revolúcia v 1999, by odňal Moskve značnú časť nároku na túto ropu. Veľké riziko vzniku tohto štátneho útvaru v skutočnosti ale nehrozilo, nakoľko dagestánska spoločnosť neprijala túto myšlienku.

Bokom ostáva zásoba čečenskej ropy, ktorá má len regionálny význam. Produkcia čečenskej ropy predstavuje len malé percento z celkovej produkcie RF. (Za celý rok sa v Čečensku vyťaží len o málo viac než za jeden deň v RF.) Na význame pridáva ale vysoká kvalita zásob. O prírodné bohatstvo a o zisky z neho bojoval už Achmat Kadyrov, nakoľko práve ropa predstavuje možnosť ako znížiť finančnú závislosť na RF.

3.3. Verejná mienka a médiá ako politický nástroj

Čečenský konflikt sa pre V. Putina, na rozdiel od jeho predchodcu, stal udalosťou, ktorý mu zabezpečil povesť rozhodného vodcu. Podľa Mike Bowkera[84] bola druhá rusko-čečenská vojna tým momentom, ktorý rozhodol o úspešnej voľbe málo známeho šéfa FSB na post prezidenta. Mediálny obraz konfliktu totiž výrazne pretváral verejnú mienku, a tá bola následne mnohým politickým zámerom naklonená.

Média zohrali kľúčovú úlohu už pri prezidentských voľbách 1999. Rok predtým vypukla v Rusku hospodárska kríza a zdalo sa, že Jurij Lužkov vyhraje voľby so svojou politikou sociálnych istôt. Politika silného štátu sa Putinovi vyplatila v momente dagestánskej invázie (viz. 1.6) a bombových útokov v obytných štvrtiach v Moskve. Obyvateľstvo bolo situáciou znepokojené a žiadalo nastoliť poriadok. Putinove preslávené bojovné výroky mu priniesli popularitu. K problematike pôvodu teroristických útokov pritom existuje niekoľko teórií, ktoré odkazujú na spojenie činov s FSB. Zarážajúce je hlavne to, že sa k útokom nikto neprihlásil a neboli ani riadne vyšetrené. Otázky ale prinieslo predovšetkým údajné odhalenie agentov FSB susedskou hliadkou krátko po útokoch.[85] Tieto hypotézy ale nikdy neboli oficiálne potvrdené. Či boli tieto fámy pravdivé, alebo nie, bola verejná mienka na druhý vstup Ruska do vojny na Kaukaze pripravená.

Druhý konflikt v Čečensku niesol nálepku boja proti zločincom a medzinárodným teroristom,[86] čo hlavne po septembri 2001 ovplyvnilo i zahraničné organizácie a verejnosť. Celkovo je možné tvrdiť, že „protiteroristické nálady“ uľahčili situáciu Moskve, ktorej sa do „vnútroštátnych“ záležitostí nezasahovalo. Ani USA, ktorú prezident Maschadov niekoľkokrát žiadal o pomoc, sa v záležitosti neangažovala. Niet sa čomu čudovať. RF jej umožnila vybudovať základne na území jej vplyvu v rámci boja v Afganistane.

Ovplyvňovanie médií začalo roku 1998 zákonom o terorizme, ktorý médiá výrazne obmedzoval v možnostiach informovať o teroristických činoch. Negatívne hodnotenie práce policajných zložiek, či rozhovory so separatistami (tj. informácie získané z iných zdrojov než oficiálnych) mohli byť označené za záškodnícke. [87] Roku 2000 Moskva zaviedla akreditáciu novinárov, bez ktorej sa novinár nedostal do vojnovej oblasti. Novinári známy kritizovaním prvej vojny sa do oblasti nedostali vôbec, tí akreditovaní boli sprevádzaní pracovníkom tlačovej služby.[88] Hodnotenie Reportérov bez hraníc z roku 2010 umiestnilo Rusko na 140 miesto (zo 167 zemí) v rebríčku „sloboda slova.[89] Pritom ešte v roku 2002 obsadili 121 miesto.

Terorizmus ale Putinovi naďalej napomáhal uskutočňovať politické zmeny. Tragédia v Beslane bola nasledovaná zmenou systému voľby gubernátorov a prezidentov autonómií. Neboli naďalej volení, ale priamo vyberaní prezidentom RF v rámci budovania silného centralizovaného štátu. Z verejnej mienky dokázalo profitovať i USA. Vďaka terorizmu dokázalo intervenovať do oblasti, keď v roku 2002 došlo v rámci vyčistenia údolia Pankisi od čečenských pašerákov drog (i keď dostali nálepku teroristi) k cvičeniu gruzínskeho vojska americkými špecialistami.[90]

Čečenský terorizmus je zvláštny fenomén z hľadiska svojej povesti. Ruské médiá mu prisúdili termín medzinárodný terorizmus a spájajú ho s čečenským islamistickým radikalizmom. To považujem za nevhodné hneď z troch dôvodov. Po prvé, je otázne či v počiatkoch prvých teroristických činov šlo o terorizmus, alebo skôr o vojenský odboj dotlačený k partizánskym spôsobom. Platí to predovšetkým pre udalosti do roku 2002. Po druhé, termín „medzinárodný“ nie je úplne vhodný pre činy namierené proti cieľom v rámci jednej federácie (z hľadiska medzinárodného práva ide o jeden štátny celok) a obracajúci sa na rovnakého adresáta. Je možné samozrejme oponovať, že podpora i samotní vykonávatelia terorizmu prichádzali i z iných krajín, no predovšetkým z počiatku to tak nebolo. Pojem čečenský islamistický radikalizmus je najmenej napadnuteľný, i keď nie je celkom bez škvrny. Je nutné zdôrazniť, že Čečensko do konca 90-tych rokov bola umiernená, sekularizovaná spoločnosť, i keď v nej prevažoval islam. Tariaq a zvykové právo adat prevládali pred šáriou. Za hlavný argument je ale možné považovať to, že rebeli nebojujú za náboženské a často ani za politické ciele. Je preto otázne či teroristické činy, konané behom a po druhej rusko-čečenskej vojne, boli prejavom náboženského extrémizmu, alebo symptómom dlhého a ničivého konfliktu. Častým javom boli útoky v rámci krvnej pomsty, pričom v nich šlo výlučne o záležitosti rodinnej cti, ktorá v kaukazskej kultúre zastáva vysoké miesto. A i keď tieto argumenty dnes už strácajú na význame, netreba zabúdať, že toto označenie vzniklo okolo roku 2001. V tej dobe si čečenské aktivity zasluhovali skôr označenie guerrilový boj.

3.4. Čečenizácia a Severokaukazský okruh ako nástroj

Čečenizácia ako riešenie problému severokaukazskej republiky má korene už v cárskom Rusku. Vlastnú variantu sa neúspešne pokúsilo aplikovať i USA vo Vietname. Tá čečenská má ale iné zdroje komplikácií. Na rozdiel od amerických intervencií v (pre nich) odľahlých častiach sveta, je pre Moskvu nemožné prenechať zodpovednosť na silnej a z diaľky podporovanej elite. Dôsledky v podobe teroristických útokov a destabilizácie okolitých republík na seba nenechali dlho čakať. Moc získal Kadyrovov klan, ktorý sa svojim promoskovským postojom nestal populárnym. Na popularite mu nepridalo ani silové riešenie nestability v regióne. Je možné s určitým zveličením tvrdiť, že stability bolo dosiahnuté zastrašovaním, nie riešením problémov. To neustále podpaľovalo extrémistické nálady, ale zdá sa, že Kremeľ prijal výhrady americkej strany.[91] Predovšetkým v tom, že intenzívna vojenská intervencia sprevádzaná porušovaním ľudských práv a často i vojenskými zločinmi proti ľudskosti skutočne vedie k radikalizácií spoločnosti, a nie je to teda len prostá „vojna proti terorizmu“. Chudoba, nevzdelanosť a zlé pracovné príležitosti privedú zrejme do hôr viac extrémistov než národná hrdosť. Či tento fakt bol dôvodom k zmene politiky, alebo nie, rozhodla sa ruská strana opustiť politiku vojenskej prevahy. Boj s terorizmom je v dnešnej dobe súčasne bojom s ekonomickou nestabilitou, a zdá sa, že s teroristami sa bojuje viac chlebom než zbraňami.

Ruské snaženie nakoniec vyústilo v situáciu, v ktorej ruský federálny rozpočet je nesmierne zaťažovaný dotovaním Čečenska a priľahlých republík, v ktorých sa tiež rozhorel radikálny duch. Zároveň sa pri moci (politickej i vojenskej) ocitol Ramzan Kadyrov, ktorý sa zdá síce byť lojálny ruskej strane, otázka ale znie dokedy. I keď jeho rétorika je výrazne promoskovská, situácia sa vyjaví ako neprehľadná v momente jeho prípadnej smrti. A že mu hrozí, je nepochybné. Stačí si pripomenúť osudy jeho kolegov zo severokaukazských republík, či jeho otca, Achmata Kadyrova. Čečensko sa medzitým síce vyvíja, ale zďaleka nie tak výrazne, ako by sa čakalo podľa enormnej finančnej pomoci. Len plytvanie prostriedkami federálneho rozpočtu zrejme ale nestačí. Ako už bolo spomenuté, po Beslane sa Putinovi podarilo presadiť priamu voľbu najvyšších predstaviteľov republík. To mu mierne zjednodušilo správu problémových oblastí. Významnú otázku kladie ale až vytvorenie nového samosprávneho útvaru z roku 2010. Nový Severokaukazský federálny okruh je pod vedením Alexandra Chloponina.[92] Výklady tejto reformy sa rôznia. Ide o prejav zamerania sa na ekonomickú otázku a obrodenie zdevastovanej oblasti? Či šikovný politický ťah, pri ktorom nakoniec dôjde k presunu právomocí? Pravdepodobne oboje.

Chloponin nemá skúsenosti s týmto regiónom a určite nie je vojenský stratég. To, že túto pozíciu obsadil znalý ekonóm a bývalý gubernátor, môže signalizovať stabilizáciu oblasti a šancu na výraznejšiu ekonomickú obnovu. Jeho úlohou bude pozdvihnúť ekonomickú úroveň oblasti, čo je nutné na stabilizovanie bezpečnostnej situácie, a zároveň nevyhnutné k zníženiu závislosti republík na dotáciách. Súčasne ale môže ísť aj o prejav plánu, držať tieto republiky pod prísnym dozorom, čo súhlasí aj s návrhom, že sa niektoré Kadyrovove právomoci prevedú do moskovských rúk.[93] Čo je na Chloponinovi ale významné, je, že prichádza do územia nespájaný so žiadnym klanom. To mu dáva potenciálne možnosť oslabiť vplyv jednotlivých klanov, bez navýšenia napätia v republike. Je možné, že Moskva zamýšľa pomocou Severokaukazského federálneho okruhu oslabiť moc republikových vodcov. Kadyrov získal od roku 2004 v republike nenahraditeľné postavenie a Kremeľ si je zrejme vedomý nebezpečenstva plynúceho z tohto faktu. Túto teóriu podporuje aj Kadyrovov prejav nesúhlasu s vytvorením ďalšej úrovne medzi ním a prezidentom RF.[94] Je možné, že by reálne došlo k oslabeniu Kadyrovovej pozície, čo by pre RF znamenalo ďalší krok k stabilizácii oblasti. I keď v súčasnosti je Kadyrov zárukou určitej stability, jeho mocenský pád predstavuje vysoké destabilizačné riziko. Z toho dôvodu je zrejme nutné, postupne zmenšovať jeho vplyv a následné dopady na krajinu.

Poznámky

[66] Vaknin, S. (2005)

[67] Rotheroe, D. (2010)

[68] Laryš, M. (2008)

[69] Stockholm International Peace Research Institute.

[70] Tj. profesionálnych vojakov!

[71] Ford, D. (2011)

[72] Pri záčistke vojaci a armádne vozidlá zablokovali všetky únikové cesty a východy z obce. Civilisti boli nútení opustiť domy, aby tieto mohli byť prehľadané vojakmi. Pátralo sa po zbraniach a stopách teroristov. Často boli ale akcie sprevádzané lúpením a ničením majetku. V takom prípade bolo obyvateľstvo zamknuté do pivnice. Muži, a mladí ľudia oboch pohlaví boli často odvážaní preč, pre podozrenie z terorizmu, či účasti na rebéliách. Muži dostali príkaz sa vyzliecť a ak sa na ich tele našli modriny či jazvy, boli považovaní za teroristov. Odvážalo sa do filtračných táborov.

[73] The Norwegian Helsinki Committee (2001)

[74] Filtračné tábory mali oficiálne slúžiť na dočasné zadržanie teroristov a ich vytriedenie od civilného obyvateľstva zadržaného pri záčistkách. V skutočnosti ale percento prepustených civilistov bolo veľmi malé. Filtračné tábory boli známe mučením a vydieraním.

[75] Swiss Peace (2007)

[76] Orlov, O. (2000); Lievan, A. (1998): str. 132

[77] Aliev, T. (2005)

[78] Wolreich (2010)

[79] Daly, J. (2008)

[80] Hossein, A. (2003)

[81] Baev, K. (2010)

[82] Kapsické linky boli premiestnené okolo Čečenska. (thje battle for chechen oil)

[83] Daly, J. (2010)

[84] Ross, C. (2004): str. 255

[85] Terror99.ru

[86] Ford, D. (2011)

[87] Pšenica, Z. (2009): str. 27

[88] Tiež. Str. 26

[89] Reporters without borders (2010)

[90] Antelava, N. (2004)

[91] Shleifer, A. (2011)

[92] King, Ch. (2010)

[93] Tiež.

[94]Dzutsev, V. (2010)

Seriál

  1. Vplyv politiky Ruskej federácie na konflikty v severokaukazskej oblasti
  2. Vplyv politiky Ruskej federácie na konflikty v severokaukazskej oblasti
  3. Vplyv politiky Ruskej federácie na konflikty v severokaukazskej oblasti
  4. Vplyv politiky Ruskej federácie na konflikty v severokaukazskej oblasti
  5. Vplyv politiky Ruskej federácie na konflikty v severokaukazskej oblasti
  6. Vplyv politiky Ruskej federácie na konflikty v severokaukazskej oblasti
  7. Vplyv politiky Ruskej federácie na konflikty v severokaukazskej oblasti
  8. Vplyv politiky Ruskej federácie na konflikty v severokaukazskej oblasti

Podobné články

Další články autora

Autor : Bc. Igor Spitz 🕔05.12.2011 📕5.596

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře