Jozef Tiso ako živé politikum

Autor : Bc. Jakub Šimkovič 🕔03.12.2011 📕6.170

Záver

Jozef Tiso a vôbec celý ľudácky režim znesie pozitívne hodnotenia iba v prípade zásadných úľav zo strany hodnotiacich subjektov. Inokedy rozhodne kladne vnímaný akt dosiahnutia samostatnosti národa na svojom vlastnom území je v tomto prípade „poškvrnený“ viacerými negatívnymi javmi vtedajšieho režimu. Prehliadnúť holokaust židovského a rómskeho obyvateľstva, i keď tie sa nediali priamo na území Slovenska, je možné iba za cenu opustenia základných morálnych zásad. Taktiež nedemokratický autoritársky režim, ktorý pomocou propagandy chcel vytvárať uniformnú masu pod vlajkou Hlinkovej Slovenskej ľudovej strany, nie je prejavom, ktorý by bol akokoľvek hodný nasledovania.

Nuž i tak sa však v spoločnosti v menšej miere vyskytujú i takéto snahy. Pre mnohých je odkaz prvej Slovenskej republiky stále živím politikom. Ich symbolom je práve Jozef Tiso. Jeho neuvážená poprava dala do rúk apologétov režimu ikonu. Tisovi sa tak tendečne pripisujú zásluhy na mnohých veciach, ktoré sotva mohol ovplyvňovať. Okrem tradičného zachovania národa je to dokonca i rýchly hospodársky rast krajiny, jeden z mála pozitívnych aspektov Slovenského štátu. I sentiment za jeho sociálnym rozmerom prispieva k nekritickým náhľadom. Štát však nebol schopný zabezpečovať tak triviálnu úlohou akou je ochrana vlastného obyvateľstva. O to horšie však je, že k nezvládnutiu tejto čiastky nebol vyslovene nútený. Slovenskí predstaviteľia začali s represívnou politikou svojvoľne, bez toho aby im bola oktrojovaná niekym zvonku.

Dôvody, ktoré vedú k oživovaniu myšlienok, sa dajú v zásade rozdeliť podľa dvoch hladísk. Tým prvým je vysporiadanie sa s vlastnou minulosťou. No sotva niekto dúfa v otvárenie rán minulosti bez toho, aby očakával pozitívny výsledok pre samého seba. Tento prístup je vlastný exilovým historikom, ktorý boli v mnohých prípadoch osobne tesne prepojený s režimom. Navyše sa vyhraňujúc voči komunistickému režimu utvrdili vo svojej nezdolnej pravde. Nečudo teda, že akademická diskusia na tému Slovenského štátu má stagnujúci, ba až regresívny charakter.

Podobne tiež rímskokatolícka cirkev v záujme posilňovania svojho postavenia v rámci spoločnosti nastúpila trend akejsi tichej podpory vtedajšieho režimu. Môže za to i vysoké percento kňazov zvolených do slovenského parlamentu, či do Štátnej rady. Katolícka cirkev na Slovensku nepôsobí na verejnú mienku prostredníctvom médií, v tých častokrát k rôznym problémom zaujíma postoj „mŕtveho chrobáka“ a čaká, kým jednoducho odoznejú. Publikum pre svoje názory si však vo výrazne kresťanskej krajine poľahky nájde. Zaujímavým prístupom sa javí taktiež snaha cirkvi postupne zbavovať viny osoby naviazené na režim. Výrazným mementom v tomto procese je napríklad blahorečenie biskupa spišskej rímskokatolíckej diecézy Jána Vojtaššáka. Počas komunistického režimu prenasledovaný knaž bol blízkym spolupracovníkom Jozefa Tisa. Cirkev však prakticky vôbec nehovorí o tom, že počas Slovenského štátu arizoval židovský majetok.

Druhý rozmer ospravedlňovania prezidenta Tisa a Slovenskej republiky je v mnohých ohľadoch nebezpečnejší. Narozdiel od vyššie popísaného sa totiž neobracia primárne k tomu, čo bolo, ale predostriera budúci vývoj. Jeho zástupcovia sú predovšetkým extrémisti, ktorí nadobudli politické ašpirácie. Nakoľko častokrát vychádzajú zo skinhead prostredia, nepovažujú negatívne javy počas Slovenského štátu za negatíva, práve naopak. Kým horeuvedení apologéti hľadajú všemožné spôsoby ako oddeliť vtedajšiu slovenskú štátnosť od nacistického Nemecka, moderní extrémisti túto potrebu vôbec nemajú. Za svoje prijali práve prejavy, ktoré Slovenský štát preberal od svojich nemeckých a talianskych vzorov. Lenže už spomenutý vodcovský princíp či uniformovanie príslušníkov organizácie nemajú taký dopad na spoločnosť ako útočná rétorika voči menšinám.

Ponúkané rýchle a energické riešenia sociálnych problémov, prezentované mnohokrát nekultúrnym vystupovaním a delením občanov na prvú a druhú kategóriu, nesú silne antidemokratický podtext. Tieto však sú zastrešované poupravenou verziou histórie. Vytvárajú tak paralelu k tomu, čo bolo, kedy sa štát zbavoval vnútoného nepriateľa – menšín a dosiahol mýtický stav „ostrova blahobytu“ uprosted vojnou zmietanej Európy. Z tohto dôvodu presadzujú metódy vlastné vojnovému totalitnému režimu do súčasnej politiky. Tento trend nie je ojedinelý iba na Slovensku. Nová vlna konzervatívneho nacionalizmu sa vo svetle prisťahovalectva dvíha v celej Európe, treba však jasne rozlišovať medzi nacionalizmom bez prímesí rasistického a xenofóbneho rozmeru a toho, ktorý núkajú legitímne vystupujúce neofašistické a neonacistické zoskupenia.

Zhrňujúc predložené výstupy práce prídeme k záveru, že sa dnes už ani revizionistom obrazu Jozefa Tisa v spoločnosti vlastne nejedná o naprávanie pokryvenej podoby. Vždy a zásadne majú snahy o takéto konanie skrytý kontext, ktorého odhalenie pomôže pochopiť najmä pozadie (konfesionálne, ideové alebo osobné) organizácie či osoby. Preto je nanajvýš dôležité pri výskume snáh o revízie pokryť všetky elementy, ktoré toto počínanie so sebou obnáša.

Autor : Bc. Jakub Šimkovič 🕔03.12.2011 📕6.170

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře