Jadrové zbrane – nevyhnutná súčasť svetovej politiky? III.

Autor : Bc. Jana Tomahoghová 🕔01.12.2011 📕7.864

Seriál

  1. Jadrové zbrane – nevyhnutná súčasť svetovej politiky?
  2. Jadrové zbrane – nevyhnutná súčasť svetovej politiky? Úvod
  3. Jadrové zbrane – nevyhnutná súčasť svetovej politiky? I.
  4. Jadrové zbrane – nevyhnutná súčasť svetovej politiky? II.
  5. Jadrové zbrane – nevyhnutná súčasť svetovej politiky? III.
  6. Jadrové zbrane – nevyhnutná súčasť svetovej politiky? Záver
  7. Jadrové zbrane – nevyhnutná súčasť svetovej politiky? Zoznam literatúry

Podobné články

Další články autora

III) Alternatívne nástroje medzinárodnej politiky

Vo svetovej politike jestvuje celá škála nástrojov, ktoré umožňujú ovplyvňovať jej dianie. K použitiu daných nástrojov, a teda k manifestácii ich moci sa medzinárodní aktéri uchyľujú pri snahe dosiahnuť naplnenie ich zámerov a ideí. Avšak rovnako ako sa permanentne menia pomery vo vnútri štátov a v ich vonkajších vzťahoch, či ako napríklad klesá resp. stúpa relevantnosť jednotlivých nevládnych aktérov, tak aj zdroje moci sa menia. Zatiaľ čo v minulosti mohol byť smerodajným ukazovateľom sily počet obyvateľov štátu, jeho geografické podmienky, výkonnosť hospodárstva, armáda či diplomacia, v súčasnom informačnom svete ním môže byť ekonomická a technologická vyspelosť a zabezpečenie toku informácii.

V tretej časti práce budeme vychádzať z delenia moci podľa J. S. Nye. Predstavíme a odlíšime nástroje mäkkej moci (soft power) od tvrdej moci (hard power).[58] Keďže existuje nespočetné množstvo takýchto inštrumentov svetovej politiky, my sa zameriame na tie, ktoré sa používajú najmä od konca druhej svetovej vojny, a teda od doby objavenia sa jadrových zbraní. Navyše pre väčšinu z nich dnes platí, že napriek ich potenciálu sú využívané len zriedkavo.

III- a) Nástroje mäkkej moci

Podľa hlbšej analýzy J. S. Nye je soft power schopnosť bez použitia nátlaku presvedčiť ostatných, aby si osvojili naše ciele. Autor hovorí, že mäkká sila je vybudovaná na hodnotách, ktoré máme. Nakloniť ostatných si dokážeme preto, že naša kultúra, politické ideály a presvedčenia sa stávajú pre okolie atraktívnymi.[59] Príkladmi nástrojov mäkkej moci sú humanitárna pomoc či kultúrna diplomacia.

V rámci humanitárnej pomoci si predstavíme možné pozitívne politické a bezpečnostné dopady poskytnutia zdravotnej a potravinovej pomoci na príklade Barmy a distribúcie vakcinácie africkým krajinám a Severnej Kórey.

V podkapitole II-b Praktické prekážky úplného odzbrojenia sme zmienili vyjadrenie generálneho tajomníka IAEA Yukiya Amano o sledovaní vývoja jadrovej situácie v Barme, ktorá dnes tiež vyvoláva obavy medzinárodného spoločenstva. Krajina bola začiatkom mája 2008 zasiahnutá cyklónom Nargis. Zanechal po sebe obrovské materiálne škody a najmä vyše 76 tisíc obetí a ďalšie desaťtisíce ľudí bez domova. Vládnuca junta nielenže nedisponovala prostriedkami na obnovu situácie v krajine, ale vyše dvadsať dní po katastrofe ani nepovoľovala vstup a pomoc humanitárnych organizácií z obavy destabilizácie režimu. Prelom nastal, keď generálnym tajomníkom OSN Pan Ki-mun osobne navštívil postihnuté oblasti a podarilo sa mu vyjednať povolenie vstupu humanitárnych pracovníkov do krajiny. Pri tejto príležitosti povedal, že: "Naša organizácia je tu preto, aby vám pomohla. Celý svet je pripravený vám pomôcť." Tento apel ukazuje možnú cestu ako s barmským režimom jednať.[60] Junta nemá potrebné finančné a technické prostriedky, aby zlepšila biednu sociálnu a zdravotnú situáciu v krajine. Medzinárodné spoločenstvo môže podať pomocnú ruku výmenou za kompletné informácie o prípadnom črtajúcom sa jadrovom programe a za prísľub o upustení od nukleárnych aktivít, čo by prispelo k väčšej bezpečnostnej stabilite v celom regióne.

Druhou formou soft power, ktorú si v tejto práci priblížime je tzv. „očkovacia diplomacia“ Jej história datuje od roku 1913, kedy vzniká v USA medzinárodný zdravotnícky program Rockefellerovej nadácie, kde sa sústreďoval a sústreďuje americký výskumný orgán tropických chorôb. Medzi jeho najväčšie úspechy od vzniku patrí vynájdenie očkovacej látky proti žltej chrípke a odstránenie malárie z mnohých častí sveta. Po posledných dvoch dekádach minulého storočia, kedy boli výdaje na výskum tropických ochorení výrazne zoškrtané, sa na úsvite 21. storočia znovu darí obnoviť jeho činnosť v plnej sile.[61]

Tento krok umožnil návrat aj tzv. „americkej očkovacej diplomacie“. Tá sleduje rovnakú filozofiu ako napríklad napĺňanie Marshallovho plánu. Pri oboch sú americký vedecký a technický pokrok a zdroje dané k dispozícii k využitiu v zahraničnej politike. Prvou operáciou spomínanej diplomacie bola nevídaná americko-sovietska zdravotnícka kooperácia v 50-tych rokoch počas vyostrenej fázy studenej vojny. Totiž vždy na začiatku leta postihla epidémia detskej obrny rozsiahle oblasti ZSSR, Európy i Severnej Ameriky. Tento smutný fakt, ktorý si vyžiadal mnoho detských životov, bol podnetom k spolupráci laboratória na univerzite v Cincinatti a sovietskych virológov. Tí dokázali pretaviť spoluprácu a dokonca vzájomné návštevy zdravotníckych zariadení do objavenia očkovacej látky. Tá bola najprv zavedená v rámci ZSSR. Následne keď sa osvedčila, stala sa účinnou prevenciou aj v americkom zdravotníctve. Motivovaný týmto úspechom využil možnosti „americkej očkovacej diplomacie“ aj prezident Kennedy. V polovici 60-tych rokov zaslal Kube zdravotnícky materiál v hodnote 35$ výmenou za 1700 amerických vojakov zajatých v roku 1961 počas operácie v Zátoke svíň.[62] Potenciál obdobných krokov ako príležitosť prezentácie USA v pozitívnom svetle odhadol aj minister zdravotníctva, školstva a sociálnej oblasti v druhej polovici 60-tych rokov John W. Gardner. Známe sú jeho slová, kedy prízvukuje, že nie je lepšie miesto ako spoločný boj proti chorobám, kde je možné ukázať, že záujem o zachovanie mieru vo svete a zlepšenie situácie celého ľudstva je jednou z hlavných priorít USA.[63]

Rovnako tak organizácii UNICEF a iným nevládnym organizáciám sa od roku 1994 podarilo viacero úspešných rokovaní ohľadom zastavenia paľby v občianskych konfliktoch v Afrike výmenou za očkovacie kampane. Národné imunizačné dni taktiež dokázali načas zastaviť nepokoje vo vyostrených konfliktoch v Sierra Leone, Sudáne a Demokratickej republike Kongo.[64]

Existuje však ešte veľa prípadov, kedy by mohla byť využitá distribúcia vakcíny ako nástroja prevencie konfliktov. V Afrike zostávajú po obetiach epidémie HIV milióny opustených sirôt, ktoré sú odkázané na život v chudobe a bez rodičovskej opatery. Je tak vytváraná mladá generácia, ktorá má v dospelosti tendencie pridávať sa do rôznych vojenských hnutí a podnecovať rebélie. Predstavujú hrozbu štátnej bezpečnosti a tým následne aj medzinárodnému mieru.[65]

Rovnako tak liečba, prevencia infekčných chorôb a potravinová pomoc by zas mohla byť cestou otvorenia sa uzavretého režimu Severnej Kórey. Krajina zažila v 90-tych rokoch hladomor, ktorý si vyžiadal vyše milión obetí. Ani po roku 2000 však nie je zdravotná situácia oveľa lepšia. Vďaka štúdii vyhotovenej v spolupráci EU, UNICEF a Svetového potravinového programu sa zistilo že približne 16% detí trpí značnou podvýživou. Nedostatok živín a vitamínov však robí z týchto detí aj ľahké obete rozšírených infekčných chorôb, ktoré sú zas dôsledkom biednych hygienických podmienok, v ktorých vyrastajú.[66] Ako však vieme, kórejské investície sú nasmerované preč od zabezpečenia základných ľudských potrieb smerom k zdokonaľovaniu ilegálneho jadrového programu. Výzvou medzinárodného spoločenstva by tak v budúcnosti malo byť práve využitie vakcinácie ako nástroja výmenného obchodu so Severnou Kóreou. Ziskom by boli informácie o jej jadrovom programe nevyhnutné k zaisteniu medzinárodnej bezpečnosti v budúcnosti.

Ďalším špecifickým príkladom nástrojov svetovej politiky sú tie združujúce sa pod označenie kultúrna diplomacia. Tento pojem býva často zamieňaný s výrazom verejná diplomacia. Avšak na rozdiel od neho nejde výhradne o medzivládnu komunikáciu, ale dá sa charakterizovať ako prostriedok komunikácie ľudí rôznych národností s cieľom vytvoriť atmosféru vzájomnej dôvery a pochopenia priaznivú pre upevnenie a nadviazanie oficiálnych kontaktov medzi štátmi.

Obdobie studenej vojny sa často v spojení so strednou Európou a najmä Nemeckom, ako hlavným európskym bojovým poľom a teda centrom záujmu, označuje aj ako obdobie kultúrnej studenej vojny. Totiž prihliadnuc na stratégiu všadeprítomného nukleárneho odstrašenia sa víťazstvo prikláňalo k tej mocnosti, ktorá dokázala ďalej rozšíriť hranice stotožnenia sa všeobecnej svetovej verejnej mienky s jej ideológiou. Preto hlavnými investormi do informačných programov či kultúrnych výmen a teda hlavnými iniciátormi kultúrnej diplomacie boli v tomto období štátni aktéri.[67]

Pred prvou svetovou vojnou však naopak nachádzame pôvodcov najmä v radoch nevládnych organizácií. Ako prvá vzniká v roku 1883 Alliance française. Pôvodná myšlienka bola, že prostredníctvom vyučovania francúzštiny si ľudia zamilujú aj samotnú krajinu. Dnes existuje už v 136 krajinách sveta 1040 centier tejto siete.[68] Ešte vyššie ciele si kladie Medzinárodná organizácia frankofónie, ktorá vzniká v polovici 20. storočia. Združuje 75 štátov (56 členov, 19 štátov so štatútom pozorovateľov), ktorých obyvateľstvo hovorí francúzsky. Tak približne 890 miliónov ľudí spoločne a organizovane bojuje napríklad za ochranu ľudských práv, demokracie, udržateľného rozvoja, zachovanie mieru či zvýšenie kvality výskumu a vyššieho vzdelania.[69] S poslaním kultúrnej propagácie je v roku 1889 vytvorená aj nezávislá talianska organizácia Dante Alighieri Society či britský British Council v roku 1934.[70] Poznáme dokonca aj špecifický prípad počas studenej vojny, kedy sa kultúrna diplomacia dokázala oslobodiť spod podradenosti zahraničnej politike štátu. Odohral sa v Číne a dištancujúc sa od oficiálneho neprívetivého diplomatického medzištátneho postoja s Japonskom sa napriek všetkému podarilo čínskym kultúrnym agentúram rozvíjať vzájomné vzťahy týchto dvoch krajín. A tak v počiatkoch studenej vojny, vynímajúc ZSSR, je práve krajina vychádzajúceho slnka Číne najbližším kultúrnym partnerom. Na ilustráciu, v roku 1956 z celkového počtu 5200 turistov bolo 2000 len čisto z Japonska a ostatných 75 krajín obsiahlo zostávajúci počet.[71]

Dnes, ako sme spomínali v predchádzajúcej kapitole, je národný záujem štátov tým faktorom, ktorý jeho politiku často stavia do pozície nezlučiteľnej so zámermi celého medzinárodného spoločenstva. Aj v oblasti kultúrnej diplomacie, hoci časy, keď išlo o jasnú hegemóniu buď vládneho, alebo nevládneho sektoru v role iniciátora už pominuli, dominujú a o slovo sa viac hlásia práve vládne iniciatívy. Napríklad v článku Remembering September 11: Photography as Cultural Diplomacy autor analyzuje dôvody, ktoré viedli americké ministerstvo zahraničných vecí k spolupráci s diplomatickými orgánmi, ako ambasádami a konzulátmi, na usporiadaní celosvetovej výstavy. Tá zružuje 27 fotografií osudného dňa a je pomenovaná After September 11: Images from Ground Zero. Fotografie vzbudzujú ľútosť, pretože nezobrazujú len rútiace sa budovy, ale aj ľudské utrpenie, ktoré prišlo následne. Reprezentujú tak dvojitú silu pôsobenia prostriedkov kultúrnej diplomacie. Vplývajú na utváranie názoru a rovnako dokážu prebudiť dlhotrvajúce emócie. Cieľom celej kampane bolo prepojiť diplomatickú rolu kultúry s vojnou proti terorizmu, ktorá je od toho dňa oficiálne vyhlásená. Práve tu je soft power v službách národnej bezpečnosti ako najvyšśieho cieľu USA.[72]

Naproti tomu autori knihy Searching for a cultural diplomacy sa zhodujú na tom, že pokiaľ má byť kultúrna diplomacia vo svojej misii dlhodobo úspešná, mala by byť výsledkom vyváženej kooperácie medzi vládnym a nevládnym sektorom. Pretože ako argumentujú, na jednej strane čím vzdialenejší je jej sprostredkovateľ od politickej a ekonomickej sféry, tým väčšiu neutralitu a následne dôveru má šancu získať. Na druhej strane štát by sa mal podieľať na jej programe, čo umožní, že priority civilných sociálnych skupín a tie štátne sa budú vzájomne dopĺňať. Táto tandemová spolupráca by mala byť rozvíjaná, pretože práve v období po septembri 2001 sa javí nedostatok vzájomného kultúrneho pochopenia medzi národmi ako kľúčový problém.[73]

III- b) Nástroje tvrdej moci

J. S. Nye definuje hard power ako schopnosť prinútiť k aktivite využitím svojich ekonomických a vojenských možností.[74] Prvoradý zámer dosiahnuť naplnenie vlastných cieľov a požiadaviek zostáva identický, avšak tento krát je dosahovaný užitím hmotných zdrojov. Medzi tvrdú moc zaraďujeme moc vojenskú, vojensko-politickú a aj moc ekonomickú.[75]

Nasledujúca podkapitola práce sa bude podrobnejšie venovať práve poslednej zmieňovanej. Totiž ekonomická rozvinutosť a sila je v dnešnom usporiadaní sveta v globálnom systéme úzko prepojených ekonomík dôležitým prvkom úspechu. Budeme rozlišovať dva druhy ekonomických prostriedkov. Môžeme ich nazvať ekonomické odmeny či tresty alebo výstižnejšie pozitívne a negatívne sankcie. V úvode ich navzájom od seba odlíšime a následne podoprieme svoje tvrdenie príkladmi z praxe.

Politickí vedeckí pracovníci majú tendenciu sa vo svojich publikáciách vyhýbať pojmu pozitívne sankcie. Niektorí ich cielene ignorujú, iní ich zas nesprávne zahŕňajú do negatívnych sankcií. Jednako jestvuje medzi nimi jasný rozdiel. Autor David A. Baldwin vo svojom článku The Power of Positive Sanctions vymedzuje pozitívne sankcie ako momentálnu alebo sľúbenú prémiu, zatiaľ čo negatívne sankcie sú aktuálnym či hroziacim trestom. Rovnako nezabúda dodať, že najdôležitejšie pre správne vyhodnotenie, či sa jedná o pozitívnu alebo negatívnu podobu sankcií, je definovať, z ktorého uhla pohľadu sa na situáciu pozeráme. Vnímanie z pozície toho, kto sankcie nastoľuje je totiž diametrálne odlišné od pohľadu aktéra, ktorý sa im podriaďuje. Navyše musíme vymedziť, aké boli očakávania strany, ktorá sankcie prijíma. Ak sme napríklad očakávali odmenu 1000$, ale získali bonus „iba“ 200$, máme tendenciu to vnímať negatívne a to i napriek skutočnosti, že daná suma zostáva niečím, čo sme získali navyše.[76]

Ako prvé na príklade ekonomických sankcií voči Iránu podrobíme analýze negatívne sankcie. Ich história siaha ku koncu prvej svetovej vojny, kedy boli prvé ekonomické sankcie uvalené Spoločnosťou národov. Napriek od tohto času neutíchajúcim debatám o ich efektivite sú vo svetovej politike čoraz používanejším nástrojom hard power. Údaje z roku 1999 napríklad hovoria, že OSN sa uchýlilo k uvalení sankcií do roku 1990 len dvakrát, zatiaľ čo počas zostávajúcich deviatich rokov tento počet zvýšilo na osem. Sankcie môžu byť unilaterálne, čo boli spočiatku americké sankcie uvalené na Irán alebo sú výsledkom spoločnej dohody viacerých aktérov. Svoj záujem na ich presadení prípadne zamietnutí totiž medzi inými majú aj nevládne organizácie ako súkromné firmy či napríklad humanitárne organizácie. Výstižnou ilustráciou je americká politická scéna, kde sa nevládnym organizáciám v priebehu 90-tych rokov podarilo zmobilizovaním kongresmanov presadiť sprísnenie sankcií voči Líbyi, Kube, Barme, Nigérii, Sudánu a Iránu i napriek nesúhlasu amerického Ministerstva zahraničných vecí.[77]

Jednou z najvýznamnejších amerických sankcií voči Iránu je Iránsky sankčný akt (The Iran Sanction Act, ISA) z roku 1996. Bol prijatý, aby doplnil iný záväzný sankčný dokument Executive Order 12959 z roku 1995. Ten zakazoval americkým firmám obchodovanie s Iránom a rovnako investície do jeho štruktúr. Takto mali byť Iránu odopreté finančné zdroje na podporu iránskeho jadrového programu a teroristických organizácií ako Hizballáh, Hamas a Palestínky islamský džihád. ISA zas na druhej strane prišla s hroziacimi sankciami pre zahraničné firmy. Tie budú stíhané v prípade, ak by predali Iránu zbrane hromadného ničenia, značné množstvo konvenčných zbraní alebo by uskutočnili investíciu presahujúcu čiastku 20 miliónov dolárov do iránskeho energetického sektoru. Na začiatku americkí spojenci akt nepodporili, a tak neexistoval nijaký spôsob, ako by bolo možné prinútiť zahraničné štáty, aby rovnako pristúpili k sankciám voči previnilcom. Avšak práve sankcie procesov vo vnútri energetického sektoru boli rozhodujúce. Totiž priamo on generuje 80% všetkých príjmov krajiny a spotrebováva aj 80% investícii na nutnú obnovu a kontrolu zariadení a strojov. Ide primárne o ropné zariadenia, pretože ropný priemysel produkuje sám o sebe 20% iránskeho HDP.[78]

Nátlak USA a uvoľnenie časti sankčných limitov nakoniec presvedčili niektoré štáty, aby sa v priebehu k USA pripojili. Medzi inými to sú napríklad Európska únia či novšie Japonsko, Južná Kórea a Spojené arabské emiráty. Dnes existuje celá rada sankčných mechanizmov proti Iránu. Od roku 2010 je napríklad zakázaný dovoz perzských kobercov do USA a početné sú aj čisto finančné sankcie. Niektoré sú namierené striktne proti politickým lídrom režimu, iné ako napríklad zmrazenie účtov či prísna kontrola transakcií medzi Iránom a Dubajom znepríjemňujú život aj bežnému obyvateľstvu. A teda napriek tomu, že sankčný režim pozná aj svoje hluché miesta, ktorým je napríklad rozrastajúca sa spolupráca ázijských krajín ako Čína a Turecko s Iránom má táto koncepcia najmä dva nezanedbateľné pozitívne dopady.[79] Prvým je negatívny dopad na ropný priemysel, pre Irán kľúčový. Svetové konzorciá nielenže váhajú s investíciami v tejto krajine, ale dokonca európski giganti ako Repsol, Royal Dutch Shell a Total zatvárajú svoje iránske pobočky a sťahujú ich do iných krajín.[80] Druhým aspektom je dopad na obyvateľstvo. Na jednej strane ho osobne zasahujú medzinárodné sankcie. Na strane druhej sankčný mechanizmus robí chudobnejší aj štátny rozpočet, ktorý tak následne redistribuuje menej v sociálnej oblasti.[81] Je tu preto nádej, že iránske obyvateľstvo už predtým sužované vysokou nezamestnanosťou a chudobou, nájde dosť odvahy a vôle a dokáže postaviť početnú a konsolidovanú opozíciu prezidentovi Mahmúdovi Ahmadinežádovi.

Pozitívne sankcie sú zas na druhej strane typické napríklad v japonskej diplomatickej praxi. Po druhej svetovej vojne to bolo práve Japonsko, ktoré vojnou zničené čerpalo z najrôznejších zdrojov zahraničnej pomoci. No karta sa dnes obracia a krajina sa rozhodla vrátiť požičané. V roku 2001 sa umiestnila druhá za USA v distribúcii Oficiálnej rozvojovej pomoci. Filozofia japonských pozitívnych ekonomických sankcií určených krajinám tretieho sveta sleduje cieľ zachovať respektíve obnoviť mier v týchto oblastiach a zároveň zvýšiť svoj vlastný politický vplyv. Rovnako Japonsko ako poskytovateľ finančnej pomoci využíva pozitívne sankcie ako diplomatický prostriedok k vyjadreniu podpory politickým zmenám v krajine.[82]

Ako sme v tejto kapitole dokázali alternatívne inštrumenty k jadrovým zbraniam vo svetovej politike existujú. Niektoré z nich sú používané viac, iné menej, no tým, že novo nastolený medzinárodný pomer síl dáva často podnet k vytváraniu nových ad hoc nástrojov sú tieto špecifické pre danú situáciu a preto účinnejšie.

Poznámky

[58] Z knihy Mezinárodní vztahy I od R. Drulákovej et al, Nakladatelství Oeconomica, Praha 2008, s. 11.

[59] Z článku od Josepf S. Nye, Jr U.S. Power and Strategy After Iraq, publikovaný Jul/Aug 2003 v časopise Foreign Affairs.

[60] Informácie z paragrafu sú z článku Barma/ Myanmar: Junta otevře zemi humanitární pomoci z celého světa zo stránok vlády ČR, publikovaný 23/05/2008 na http://www.vlada.cz/cz/media-centrum/aktualne/barma-myanmar:-junta-otevre-zemi-humanitarni-pomoci-z-celeho-sveta-35561/.

[61] Z webového sídla The Rockeffeler Foundation, stiahnuté 06/04/2011 z http://www.rockefellerfoundation.org/.

[62] Informácie z paragrafu sú z článku od Peter J. Hotez Vaccines as instrument of foreign policy, publikovaný 15/10/2001 v časopise EMBO Reports.

[63] Z článku od Hugh L. Carey A war we can win: Health as a vector of foreign policy publikovaný v máji 1970 v časopise Bull N Y Acad Med.

[64] Informácie z paragrafu sú z článku od Peter J. Hotez Vaccines as instrument of foreign policy, publikovaný 15/10/2001 v časopise EMBO Reports.

[65] Tamtiež.

[66] Z článku od Marcus Noland Famine and Reform in North Korea, publikovaný 01/05/2004 v časopise Asian Economic Papers.

[67] Informácie z posledných dvoch paragrafov sú z knihy Searching for a cultural diplomacy od Jessica C. E. Gienow- Hecht a Mark C. Donfried, Berghahn Books, USA 2010, s. 1- 28.

[68] Z webovej stránky Qui sommes- nous?, stiahnuté 01/05/2011 z http://www.alliancefr.org/sommes-nous.

[69] Z webovej stránky Qui sommes- nous?, stiahnuté 01/05/2011 z http://www.francophonie.org/Qui-sommes-nous.html.

[70] Z knihy Searching for a cultural diplomacy od Jessica C. E. Gienow- Hecht a Mark C. Donfried, Berghahn Books, USA 2010, s. 1- 28.

[71] Tamtiež.

[72] Informácie z paragrafu sú z článku od Liam Kennedy Remembering September 11: Photography as Cultural Diplomacy, publikovaný v marci roku 2003 v časopise International Affairs.

[73] Informácie z odstavca sú z knihy Searching for a cultural diplomacy od Jessica C. E. Gienow- Hecht a Mark C. Donfried, Berghahn Books, USA 2010, s. 28.

[74] Z článku od Josepf S. Nye, Jr U.S. Power and Strategy After Iraq, publikovaný Jul/Aug 2003 v časopise Foreign Affairs.

[75] Z knihy Mezinárodní vztahy I od R. Drulákovej et al, Nakladatelství Oeconomica, Praha 2008, s. 11, 62.

[76] Informácie z paragrafu sú z článku od David A. Baldwin The Power of Positive Sanctions, publikovaný v októbri 1971 v časopise World Politics.

[77] Informácie z paragrafu sú z článku od Kimberly A. Elliott a Gary C. Hufbauer Ineffectiveness of Economic Sanctions: Same Song, Same Refrain? Economic Sanctions in the 1990’s, publikovaný v máji 1999 v časopise AEA Papers and Proceedings.

[78] Informácie z paragrafu sú zo správy RS20871 pre Kongres zostavenej od Kenneth Katzman z Congressional Research Service z dňa 9/12/2009.

[79] Informácie z článku od The Economist Sankce se začínají projevovat: Domácí hospodárské problémy možná ohrožují režim prezidenta Mahmúda Ahmadínežáda více než izraelské a americké rakety, publikovaný 11/10/2010 v časopise Respekt.

[80] Zo správy RS20871 pre Kongres zostavenej od Kenneth Katzman z Congressional Research Service z dňa 9/12/2009.

[81]Informácie z článku od The Economist Sankce se začínají projevovat: Domácí hospodárské problémy možná ohrožují režim prezidenta Mahmúda Ahmadínežáda více než izraelské a americké rakety, publikovaný 11/10/2010 v časopise Respekt.

[82] Informácie z paragrafu sú z článku od M. Oishi F. Furuoka Can Japanese Aid Be An Effective Tool of Influence?: Case Studies of Cambodia and Burma, publikovaný November/ December 2003 v časopise Asian Survey.

Seriál

  1. Jadrové zbrane – nevyhnutná súčasť svetovej politiky?
  2. Jadrové zbrane – nevyhnutná súčasť svetovej politiky? Úvod
  3. Jadrové zbrane – nevyhnutná súčasť svetovej politiky? I.
  4. Jadrové zbrane – nevyhnutná súčasť svetovej politiky? II.
  5. Jadrové zbrane – nevyhnutná súčasť svetovej politiky? III.
  6. Jadrové zbrane – nevyhnutná súčasť svetovej politiky? Záver
  7. Jadrové zbrane – nevyhnutná súčasť svetovej politiky? Zoznam literatúry

Podobné články

Další články autora

Autor : Bc. Jana Tomahoghová 🕔01.12.2011 📕7.864

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře