Jadrové zbrane – nevyhnutná súčasť svetovej politiky? II.

Autor: Bc. Jana Tomahoghová 🕔︎︎ 👁︎ 23.085

II) Aktuálne nerealizovateľná úplná eliminácia jadrových zbraní

Stanoviská a kroky aktérov globálnej politiky sú podnecované z veľkej časti bezpečnostnými hrozbami, ktorým čelia. Ibaže aj jadrové zbrane predstavujú v súčasnosti jednu z hlavných bezpečnostných výziev pre medzinárodné spoločenstvo. Z tohto následne vyplýva, že sú a budú nevyhnutnou súčasťou svetovej politiky až dovtedy, pokiaľ nedôjde k ich úplnej eliminácii. Navyše celosvetovému jadrovému odzbrojeniu ešte predchádza úloha zastaviť šírenie jadrových zbraní. V nasledujúcej kapitole poukážeme na faktory, ktoré stanovujú úplnú demilitarizáciu ako veľmi nepravdepodobnú.

II- a) Ciele sledované vlastníctvom jadrových zbraní

Cieľ vždy definujeme konkrétnymi krokmi, ktorými by sa ho malo podariť naplniť. Tieto dva elementy sú teda vzájomne previazané a pochopiť ich môžeme jedine, ak určíme ich vzájomný vzťah. Nasledujúca kapitola chápe práve zaobstaranie si jadrových zbraní ako prostriedok k určitým cieľom a jej poslaním je predstaviť ich. Pri elementárnom delení proliferačných činiteľov všeobecne rozoznávame bezpečnostné faktory, ťažisko realistickej analýzy, od politických faktorov, ktorých analýzou sa zaoberá liberálna škola.[29] My však v tejto časti práce rozšírime tento triviálny pohľad o nové postrehy odvodené z konkrétnych príkladov.

Reklama

Profesor Scott D. Sagan vo svojom príspevku do časopisu International Security rozlišuje tri základné skupiny podnetov k výrobe jadrovej zbrane, ktoré on sám nazýva „modely“. Vedecká verejnosť najčastejšie bráni názor, že štát si zadováži jadrové zbrane, ak je ohrozená bezpečnosť krajiny. V tomto prípade autor hovorí o tzv. „bezpečnostnom modely“. Druhá možnosť je, že primárna iniciatíva má svoje korene priamo vo vnútri štátu, na domácej scéne. Zaobstarať si jadrový arzenál či ho zachovať je otázkou financovania jadrového výskumu, prestíže pre vojenskú zložky či napríklad záujmom zvýšenia kreditu národných politických lídrov,. Nesmieme však každopádne zabúdať aj na symbolický charakter jadrových zbraní. Modernita, identita či prestíž hrajú poprednú úlohu v manifestácii sily a postavenia štátu v medzinárodných vzťahoch.[30]

Podľa neorealistov vzhľadom na to, že vzťahy medzi štátmi nie sú organizované pod drobnohľadom jednotnej vlády, každý štát by sám mal usilovať o obranu vlastnej suverenity a bezpečnosti.[31] Jadrové zbrane poskytujú zdrvujúcu deštrukčnú silu. Pokiaľ si ich zadováži konkurenčný štát, funguje to ako spúšťací mechanizmus reťazovej reakcie. Ako raz výstižne zhrnul americký štátnik George Shultz: „Proliferácia generuje proliferáciu.[32] Samotný proces rozrastania sa rodiny nukleárnych štátov má podobu reťazovej reakcie. Počas Druhej svetovej vojny žiaden štát nevedel s istotou potvrdiť, že atómovú zbraň je možné vyrobiť, preto pôvodcom sovietskeho, nemeckého, britského, amerického a japonského jadrového programu bol strach; strach zaostať v jadrových pretekoch.

Útoky na japonské mestá v auguste roku 1945 definitívne demonštrovali možnosť zostrojiť jadrovú zbraň a poukázali na jej účinnosť. Avšak bipolárne rozdelenie sveta už bolo neodvrátiteľné, a tak sovietska odpoveď v podobe vlastnej atómovej bomby na seba nenechala dlho čakať. Nasledovala Veľká Británia znekľudnená počínaním ZSSR a strácajúca dôveru v americké záruky v rámci spojenectva NATO. Čína si zas zvolila túto cestu z obavy pred jadrovým útokom zo strany USA na sklonku Kórejskej vojny a zo strachu z vývoja stretu záujmov v otázke Taiwanu v polovici 50. rokov.

Jednako by sa však analýza nemala uspokojiť len argumentmi „bezpečnostného modelu“. Totiž na pohľad verejnosťou spravidla automaticky akceptovaná zámienka ochrany národného záujmu môže byť politikmi ľahko zneužiteľná. A tak sa aj dávno predtým než údajná hrozba vôbec existuje nepochopiteľne stáva v ich očiach pádnym opodstatnením vývoja nukleárnej zbrane.

Ako však sám autor Scott D. Sagan ďalej hovorí, jadrové zbrane neslúžia len národným záujmom, ale pravdepodobne aj „byrokratickým a politickým záujmom“ konkrétnych jednotlivcov v rámci štátu. Tých rozdeľuje na tri skupiny: štátne zariadenia správy atómovej energie a ich vedúcich pracovníkov v laboratóriách alebo jadrových reaktoroch, politici domácich politických strán naklonených zostrojeniu vlastnej jadrovej bomby a jednotky profesionálnej armády. Administratívny aparát však nie je len pasívnym príjemcom politických rozhodnutí. Lobovanie za zvyšovanie rozpočtu na zbrojenie či zámerné zvyšovanie vnímania externej hrozby je len špička ľadovca ich aktivít. Všeobecne platí postup, že prvotne je zámer skonštruovať jadrové zbrane rozvíjaný v štátnych laboratóriách. Vedci následne vyhľadajú eventuálne aj vytvoria okruh sponzorov vo vnútri profesionálnej armády. Posledným krokom k naplneniu cieľa je rozšírenie spomínanej koalície o vplyvných predstaviteľov výkonnej a legislatívnej moci, ktorí mu umožnia získať legálny rámec. Každý spoluúčastník tohto procesu sleduje však vlastné záujmy. Národná bezpečnosť slúži v tomto prípade len ako vhodná zámienka skrývajúca napríklad to, že jadrový výskum zabezpečuje vedeckým tímom finančné dotácie a laboratóriám prestíž, či armádnym príslušníkom vytvára vysoko váženú a zodpovednú pracovnú pozíciu.

Ako demonštrácia tohto „modelu“ poslúži pohľad na pôvod indického jadrového programu. Po tom ako Čína v roku 1964 uskutočnila svoj prvý atómový test, očakávala sa promptná indická odpoveď. India však zachovala svoju neutralitu a nielenže nepožiadala o záruky zo strany ZSSR alebo USA, ale ani nezahájila rýchly núdzový jadrový výskum, a až v roku 1974 sa podujala zrealizovať prvý jadrový test. Totiž namiesto toho, aby sa sily v Indii spojili za vystavanie účinného odstrašovacieho prostriedku, situácia prerástla do boja nukleárnych odporcov a obhajcov spomedzi predstaviteľov Komisie pre atómovú energiu (AEC) a politických elít. V roku 1974 nakoniec úsilie vedcov z AEC bolo korunované úspechom, keď si na svoju stranu dokázali nakloniť premiérku Indiru Gandhi. Spôsob ujednania sa na kľúčovom jadrovom teste však napovedá, že bezpečnostné argumenty neboli primárnym motívom. Premiérka totiž predtým konzultovala len úzky okruh osobných poradcov a pre radu sa neobrátila ani k bezpečnostným orgánom krajiny. V Indoch navyše vzbudil prvý úspešný skúšobný nukleárny výbuch národnú hrdosť. A práve tento faktor nahral do karát vládnucej strane. Jej podpora totiž kvôli vtedajšej ťažkej recesii a nepokojom, v ktorých sa krajina zmietala, neprestajne klesala, no už mesiac po jadrovej skúške poskočila o neuveriteľnú jednu tretinu. Preto aj autor Scott D. Sagan považuje práve politické pohnútky na domácej scéne za najpravdepodobnejšie vysvetlenie počiatkov indického jadrového programu.[33]

Reklama

Tretiu skupinu podnetov tvoria vlastnosti, ktoré jadrovému arzenálu automaticky prisudzujeme. V medzištátnych vzťahoch sú totiž všetky kroky nukleárnej politiky znakovou rečou a majú určitú vypovedaciu hodnotu. Úmysel preto nemusí byť deklarovaný explicitne, a predsa je zreteľný.

Francúzska jadrová politika zo začiatku 60. rokov je toho ilustráciou. Domáci politici dávali všemožne do popredia bezpečnostné dôvody jadrového zbrojenia, avšak v skutočnosti išlo len o snahu navrátiť krajine stratené postavenie. V prvom rade poukazovali na narastajúcu obavu z nukleárneho zbrojenia ZSSR, a ako Charles de Gaulle na stretnutí s Dwightom Eisenhowerom v roku 1959 poznamenal, strácali aj vieru v americké záruky. Navyše neustále spomínali na poníženie, ktoré pre nich prinieslo rozuzlenie Suezskej krízy. Podľa nich, keby v tom čase už jadrovú zbraň vlastnili, neboli by nútení pod dvojitým tlakom USA a ZSSR stiahnuť sa zo zásahu v Egypte. No Veľká Británia ju k dispozícii mala, a jednako sa nútenému odchodu nevyhla. Mimo to s najväčšou pravdepodobnosťou Suezský incident z roku 1956 poslúžil len ako zámienka aj z toho dôvodu, že tajný výskumný jadrový program v rámci francúzskeho Komisariátu pre atómovú energiu (CEA) sa začal už o dva roky skôr v roku 1954. Zostrojenie jadrovej zbrane preto malo byť dôkazom znovu nájdenej francúzskej grandeur a slobody. Krajina totiž z Druhej svetovej vojny vychádza ako víťaz, ale ten, ktorého postavenie a vojenská sila ani zďaleka nepripomína obdobie pred rokom 1939. Počas štvrtej republiky bola snaha obnoviť zašlú slávu statusom koloniálnej veľmoci, no alžírska kríza toto úsilie nenávratne pochovala. Definitívne sa tak črtá voľná cesta projektu vtedajšieho prezidenta piatej republiky Charlesa de Gaulla. Nukleárnym pokusom z roku 1960 sa Francúzsko zreteľne dostáva znovu do povedomia, tentoraz ako krajina s jadrovým arzenálom.[34]

Témou „atómového symbolizmu“ sa rovnako vo svojej knihe La menace nucléaire zaoberá aj známy francúzsky politológ Bruno Tertrais z Nadácie pre strategický výskum. Autor rozlišuje napríklad situácie, kedy vôľa vlastniť jadrovú zbraň tlmočí odhodlanie nadobudnúť nové postavenie v regióne (Irak v 80- tych rokoch), či v rámci vlastnej kultúrnej komunity (Pakistan v moslimskom svete). Príklad Iránu zas ukazuje nukleárny program ako znak moci a sebadôvery. Sám bývalý Generálny tajomník OSN Kofi Annan raz skonštatoval, že je to „otázka hrdosti. Ako mať Porsche alebo Jaguár.[35]

Motív garancie národnej bezpečnosti teda síce vysvetľuje najviac prípadov atómovej proliferácie, no napriek tomu existuje v tejto oblasti nevyvrátiteľná multikauzalita. Dôvody sa preto môžu nielen líšiť prípad od prípadu, ale aj spolupôsobiť. Navyše sme poukázali na fakt, že jadrové zbrane sú momentálne nutnou súčasťou svetovej politiky. Figurujú totiž nielen ako potencionálny prostriedok riešenia interných či externých konfliktov, ale rovnako dobre slúžia ako vyjadrovací jazyk politických postojov.

II- b) Praktické prekážky úplného odzbrojenia

Existujú tri hlavné praktické dôvody, prečo medzinárodné spoločenstvo už niekoľko desaťročí napriek existujúcim bilaterálnym a multilaterálnym zmluvám bojuje proti jadrovej proliferácii len s ojedinelými úspechmi. V prvej fáze cesty za získaním jadrovej zbrane zlyháva kontrola. A to kontrola ako dopytu po jadrovej technike a materiáloch, tak aj ponuky. Okrem toho niektoré štáty napriek svojmu členstvu v IAEA odmietajú s agentúrou spolupracovať pri povinných inšpekciách. Tretím faktorom je, že úplné odzbrojenie by zákonite muselo byť sprevádzané aj likvidáciou vedeckého zázemia produkcie zbraní.

Pokiaľ existuje dopyt a ponuka, existuje trh. Rovnaké zákony platia bez výnimky aj vo svete nukleárnych zbraní. V súčasnosti poznáme dve možné cesty k jadrovej bombe. Ako jadrový materiál môže slúžiť urán vysoko obohatený izotopmi 235, alternatívou mu je plutónium bohaté na izotop Pu- 239. Hoci v rôznych mierach, avšak každý nukleárny štát čerpal či už poznatky, technické zariadenia alebo materiál pre svoj program zo zahraničia. Tieto nákupy boli však často maskované, aby sa zabránilo odhaleniu zámerov, ktoré sledovali.[36]

Reakciou na akúkoľvek známku proliferácie, akou bol aj prvý indický nukleárny pokus v roku 1974[37], bolo sprísnenie kontroly nad nukleárnym dovozom. Práve v roku 1974 vzniká napríklad Skupina jadrových dodávateľov (Nuclear Suppliers Group, NSG). Jej 46 členských štátov[38] má na základe informačnej smernice INFCIRC.254/Part1 z roku 1978 za cieľ podrobnú kontrolu vyvážaných nukleárnych položiek.[39] Všeobecne však platí, že odpoveďou na zintenzívnený dohľad je obchodovanie formou čierneho trhu. Dodávateľmi technológií boli krajiny ZSSR, neskôr Čína či Pakistan.[40]

Sú však známe aj prípady, kedy sú poskytovateľmi vybavenia k zostrojeniu jadrovej bomby firmy. Môže ísť o ilegálne konanie, alebo ako to bolo v prípade pakistanskej „siete Khan“ sú tieto firmy dokonca strategickou súčasťou nukleárnej politiky daného štátu. Práve exportná „sieť Khan“ predávala plány zbraní a technológie na obohatenie uránu s tým, že obchodovaný tovar bol napojený na dovoz určený k využitiu priamo pakistanským národným programom. Na čele obidvoch organizácii stál v začiatkoch jeden muž Abdul Qadeer Khan. Celý sofistikovaný mechanizmus dokázal vyše dvadsať rokov skrývať najmä vďaka tomu, že zneužil slabiny exportných kontrolných systémov členských krajín NSG, menovite Turecka a Juhoafrickej republiky. Zo „siete Khan“ sa totiž do roku 2003, kedy bola definitívne rozložená, vytvorila transnacionálna korporácia a mala svoje dielne v najrôznejších krajinách sveta. Spomínané dva štáty boli miestami kompletácie jednotlivých súčastí dodávaných centrifúg. Tým, že boli exportované pod zámienkou iného ako militantného využitia, neboli identifikované kontrolou a ich export bol povolený. Ocitli sa teda vo vnútornom priestore NSG, kde už mohli byť, bez výraznejších kontrol, ďalej presúvané. Systém zneužil trhliny v predpisoch. Exportné kontrolné mechanizmy neboli schopné rozpoznať ich alternatívne vojenské poslanie k poslaniu civilnému.[41] Nutné opatrenie prichádza neskoro. Až v roku 2010 NSG prijíma smernicu INCIRC254/Part2 ohľadom kontroly položiek dvojitého využitia.[42]

Pochybenie vnútorného procesu NSG iba odzrkadľuje nie stopercentnú účinnosť protiproliferačných organizácii. Rovnako aj IAEA býva kritizovaná za neúčinný donucovací a sankčný mechanizmus, ktorý má za následok nerešpektovanie jej ustanovení. Jednako však celý podiel viny na šírení atómovej hrozby nenesú len medzinárodné kontrolné hnutia. Štáty totiž už svojim podpisom prejavili vôľu neporušovať ich nariadenia. Avšak mnohé nespolupracujú a svoje záväzky neplnia.

Reklama

Pakistanská vláda napríklad zo začiatku odmietala zatknúť A.Q. Khana, číslo jedna celej obávanej siete, a dodnes nedovolila zástupcom IAEA jeho priame vypočúvanie[43], a to i napriek tomu, že jej jedným z jej členských štátov už od roku 1957[44]. V budúcnosti preto tiež existuje reálna hrozba vzniku rozsiahlej jadrovej ilegálnej exportnej siete. Môže byť mutáciou národnej štruktúry a pod jej dôslednou ochranou zostať dlho neodhalená.

Sieť „Khan“ spôsobila obrovské škody protiproliferačným snahám a stabilite medzinárodného systému aj preto, že umožnila štart niektorým vojenským jadrovým programom. Jej najvýznamnejším klientom bola Líbya, ktorá sa našťastie svojho jadrového programu v roku 2004 vzdala. Prekvitali však obchodné vzťahy so Severnou Kóreou a aj Irán by pravdepodobne nedokázal bez jej pomoci nájsť mechanizmus na obohacovanie uránu.

Posledné dve krajiny sú demonštráciou toho, že šírenie jadrových zbraní je spoločným zlyhaním ako štátu, tak aj IAEA. Irán je síce od roku 1958 členom IAEA[45] a rovnako pristúpil aj k NPT[46], no nezabránilo mu to v tom, aby od polovice osemdesiatich rokov začal s vlastným jadrovým programom. Pôvodne bol vytvorený ako odstrašovací nástroj. Krajina bola totiž medzi rokmi 1980 a 1988 terčom invázie irackých vojsk počas iránsko-irackej vojny. V roku 2003[47] Irán navyše podpisuje aj tzv. Dodatkový protokol. Ide o text schválený Radou guvernérov IAEA v roku 1997. Má za cieľ rozšíriť kompetencie inšpektorov. Štáty sa v ňom medziiným zaväzujú sprostredkovať informácie a voľný vstup inšpektorov do všetkých zariadení nukleárneho systému[48]. Avšak už v správe IAEA o Iráne z augusta roku 2006 sa píše, že krajina sa nespráva v súlade s ustanoveniami protokolu.[49] Ako uvádza generálny riaditeľ IAEA Yukiya Amano, dnes síce nie je možné s úplnou istotou vyhlásiť, že Irán vyvíja jadrovú zbraň, no aj tým, že neposkytuje medzinárodnému spoločenstvu požadované údaje sa táto možnosť javí ako vysoko pravdepodobná a vzbudzuje oprávnené obavy. Yukiya Amano síce označil Irán za hrozbu číslo jedna, no za znepokojujúcu ďalej označil napríklad aj situáciu v Severnej Kórey. Krajina najprv vystúpila z NPT a v roku 2009 aj vykázala inšpektorov IAEA. Od tohto momentu už neposkytuje o jej aktivitách žiadne dodatočné správy. Vo svojich vyjadreniach generálny riaditeľ nakoniec spomenul aj obavy ohľadom Sýrie, ktorá nepovoľuje vstup inšpektorov na svoje územie a potvrdil dôkladné monitorovanie jadrových podmienok v Barme.[50]

Neopomenuteľnou prekážkou ku kompletnej demilitarizácii je aj fakt, že akokoľvek by sa podarilo prijať jej ustanovujúcu zmluvu, zostanú uchované poznatky nukleárneho jadrového výskumu a navyše budú stále k dispozícii zdroje prírodného jadrového materiálu.[51] Následne by bolo preto nevyhnutné prijať striktné verifikačné mechanizmy, ktoré by zaručovali, že štáty by si navzájom dôverovali a nesnažili sa tajne získať výhodu opakovaným zbrojením. Avšak ako sme doposiaľ poukázali, prijať účinnú zmluvu nestačí. Ďalšia časť práce podloží tvrdenie, že štátom chýba spoločné presvedčenie a vôľa rešpektovať jej ustanovenia.

II- c) Aké ideové bariéry spoločenstva štátov živia proliferáciu

Veľké množstvo aktérov vo svetovej politike vyžaduje pre úplné naplnenie ich spoločných predsavzatí, aby každý z nich až do konca prijímal bez výnimky všetky potrebné kroky, ktoré vedú k naplneniu ich cieľa. Ukončenie jadrového zbrojenia a nakoniec aj samotné odzbrojenie zostáva však pre túto podmienku dnes i v blízkej budúcnosti nepravdepodobné. Pokiaľ totiž ide o uvedenie ich spoločného zámeru odzbrojenia do právne záväznej podoby, záujmy štátov sa zrazu rozchádzajú. Navyše ak chceme z oblasti medzinárodnej bezpečnosti vylúčiť jeden z jej politických prostriedkov, akým jadrové zbrane sú, nebudeme úspešní, pokiaľ neznížime ako jeho vojenskú, tak rovnako aj politickú váhu.

K myšlienke, že jedinou cestou dovŕšenia jadrovej demilitarizácie je zastávanie všetkými štátmi stále rovnakého cieľa, sa prikláňajú aj autori článku Start worrying and learn to ditch the bomb, bývalí britskí ministri zahraničných vecí a generálni tajomníci NATO. Vyhlasujú, že tento úmysel sa má odzrkadliť v ich prijatých postupoch a stratégiách.[52] A práve tu leží kameň úrazu. Odvážnymi až demagogickými vystúpeniami sa totiž politickí lídri, najmä nukleárnych štátov, s obľubou radia do jadrovej opozície, no ísť až k najdokonalejšej realizácii jadrového odzbrojenia odmietajú.

Primárnym legislatívnym zdrojom jadrovej demilitarizácie je NPT. Svojim podpisom sa v nej nejadrové štáty zaviazali zachovať svoj doterajší status a v budúcnosti na základe článku VI. spoločne aj s jadrovými rokovať v „dobrej vôle“ o úplnom odzbrojení.[53] No niektoré nukleárne štáty, akoby na svoj prísľub pozabudli. Totiž v otázke jadrových zbraní je svet rozdelený na dva tábory: na „západný“ s trendom znižovania množstva jadrového arzenálu a na ten zahŕňajúci ázijské krajiny, poznačený dynamickým zvyšovaním jadrových zbraní.[54] Avšak názorový rozkol primárne medzi jadrovými a nejadrovými krajinami je aj v samotnom západnom modely.

Pre ilustráciu sme vybrali Zmluvu o všeobecnom zákaze jadrových skúšok (Comprehensive Test Ban Treaty, CTBT), ktorá spolu s NPT predstavuje jednu z dvoch základných demilitarizujúcich dohôd, a to aj preto, že má širokú pôsobnosť a zakazuje pokusy všetkých jadrových zbraní a rovnako tak aj jadrové výbuchy vo všeobecnosti. Hoci bola otvorená k podpisu 24. 9. 1996, ešte stále nie je platnou. Totiž aby sa tak mohlo stať, musí ratifikovať všetkých 44 štátov, ktoré „vlastnia jadrové zbrane, kapacity na spracovanie jadrovej energie alebo výskumné reaktory“. Ešte tak neučinili napríklad USA, Čína, Severná Kórea či Vietnam. Táto dohoda má viacero prvenstiev a aj preto boli do nej od začiatku vkladané veľké nádeje. Je napríklad prvou multilaterálnou zmluvou, ktorá má zabudovaný verifikačný systém. Ten zahrňuje napríklad monitorovací systém na odhalenie prípadných ilegálnych jadrových skúšok a rovnako umožňuje v prípade opodstatneného podozrenia kontroly na mieste. Tie sú pre signatárov povinnými. Práve verifikačný systém predstavuje najväčšiu prekážku jej ratifikácie. Zmluva neprešla úspešnou ratifikáciou amerického Senátu už viac ako dvadsať rokov, presne od roku 1996 keď ju za USA podpisoval jej veľmi naklonený prezident Bill Clinton. Lenže republikánsky senát odôvodnil jej neprijatie tým, že dohoda oslabuje deterent krajiny tým, že neumožňuje overovacie jadrové pokusy zbraní a tým následne znižuje bezpečnosť krajiny. Republikáni zastávali tento názor aj za prezidenta G. W. Busha.[55] Dnes, keď je pri moci demokrat B. Obama, jej ratifikácia je opäť na programe dňa.

Odmietavý postoj viacerých nukleárnych štátov k ratifikácii tejto zmluvy len reflektuje skutočný problém medzinárodného spoločenstva. Dochádza v ňom totiž k „stretom individuálnych záujmov jednotlivých štátov, väčšinou jadrových mocností[56], a teda ich tzv. raison d’état, so všeobecným konceptom úplného odzbrojenia. Ukázali sme si to na príklade neúspešnej americkej ratifikácie, ktorej trendy podliehajú momentálnemu domácemu politickému prostrediu. Lenže tým, že jadrové mocnosti nepostupujú dostatočne k dosiahnutiu spoločného cieľa všetkých signatárov NPT, môže sa stať, že ich prázdne sľuby už viac stačiť nenukleárnym štátom nebudú a jadrové zbrane si zaobstarajú tiež. Veď predsa záväzné podmienky nerešpektuje ani druhá strana.

Samotné nepretržité mediálne diskusie o jadrových zbraniach živia nesmrteľnosť danej problematiky a pridávajú sa tak k faktorom znemožňujúcim úplnú demilitarizáciu. Musíme sa preto pokúsiť delegitimizovať ich vojenský a rovnako tak aj politický status.

Pozíciu jadrového arzenálu ako bezpečnostného vojenského prostriedku je pre jeho efektívnosť a rozsah škôd, ktoré nepriateľovi spôsobuje, len ťažko v očiach odbornej a širokej verejnosti spochybniť. Určite, ako si ukážeme v poslednej časti práce existujú k jadrovým zbraniam iné alternatívy, avšak doteraz neboli objavené také, ktoré by sa im vyrovnali v efektivite zásahu.

Sú štáty ako napríklad Severná Kórea, pre ktoré je zas primárny politický status jadrových zbraní. Pomáhajú zachovávať hegemonickú pozíciu režimu vo vnútri štátu. Nepriaznivá sociálna situácia je občanmi prijímaná pokojnejšie s tým vedomím, že režim dokázal svoju silu zabezpečením si prístupu k jadrovým zbraniam. Tie sú pre obyvateľstvo synonymom prestíže a medzinárodného postavenia. Vo svetovej politike svedčí o ich dôležitosti aj priestor, aký im je venovaný. Adepti na vysoké posty, ako to bolo počas poslednej americkej prezidentskej volebnej kampane medzi J. McCainom a B. Obamom, ich zaraďujú do svojich predvolebných programov.[57] Navyše najakútnejšie svetové bezpečnostné hrozby, akou bezpochyby je aj terorizmus, sú s nim spájané a vytvárajú ešte rizikovejšie alternatívy, ktorej príkladom je nukleárny terorizmus. Nakoniec nám samotným voličom sa jadrové zbrane dostávajú do povedomia najmä vďaka politickým predstaviteľom. Oni živia tú obavu z jadrového konfliktu v príhovoroch či vlastných publikáciách.

Jadrové zbrane budú teda nevyhnutne na programe politických a bezpečnostných debát svetovej politiky až dovtedy, pokiaľ budú predstavovať riziko medzinárodnému mieru, a teda do momentu kompletného jadrového odzbrojenia. Ako sme však ukázali v tejto časti práce, napriek tomu, že eliminácia jadrových zbraní by mala predstavovať jeden z prvoradých cieľov medzinárodného spoločenstva, existuje na ceste k jej realizácii ešte mnoho prekážok.

Poznámky

[29] Spomínané rozdelenie opisuje B. Tertrais v knihe La menace nucléaire, Armand Colin, Paris 2011, s.19.

[30] Informácie z odstavca sú z článku od S. D. Sagan Why Do States Build Nuclear Weapons? : Three Models in Search of a Bomb, publikovaný v zime 1996- 1997 v časopise International Security.

[31] Z článku od J. Snyder One World, Rival Theories, publikovaný v novembri/ decembri 2004 v časopise Foreign Policy.

[32] Citácia z článku od S. D. Sagan Why Do States Build Nuclear Weapons? : Three Models in Search of a Bomb, publikovaný v zime 1996- 1997 v časopise International Security.

[33] Informácie z odstavca sú z článku od S. D. Sagan Why Do States Build Nuclear Weapons? : Three Models in Search of a Bomb, publikovaný v zime 1996- 1997 v časopise International Security.

[34] Informácie z paragrafu sú z článku od W. Mendl The Background of French Nuclear Policy, publikovaný v januári 1965 v časopise International Affairs.

[35] Citácia a informácie z paragrafu sú z knihy B. Tertrais La menace nucléaire, Armand Colin, Paris 2011, s.16- 21.

[36] Informácie z paragrafu sú z knihy B. Tertrais La menace nucléaire, Armand Colin, Paris 2011, s.22- 33.

[37] Z knihy B. Tertrais La menace nucléaire, Armand Colin, Paris 2011, s.28.

[38] Z webovej stránky Participants of NSG, stiahnuté 10/4/2011 z http://www.nuclearsuppliersgroup.org/Leng/03-member.htm.

[39] Text INFCIRC.254/Part1 je dostupný na http://www.iaea.org/Publications/Documents/Infcircs/1997/infcirc254r3p1.pdf.

[40] Informácie z paragrafu sú z knihy B. Tertrais La menace nucléaire, Armand Colin, Paris 2011, s.22- 33.

[41] Informácie z paragrafu sú z článku od.D Albright a C. Hinderstein Unraveling the A. Q. Khan and future proliferation networks publikovaný 07/01/2010 v časopise The Washington Quaterly

[42] Z informačného formulára z IAEA, naposledy zrevidovaný 29/11/2000, stiahnutý z http://www.iaea.org/Publications/Documents/Infcircs/1997/inf539.shtml.

[43] Tamtiež.

[44] Z webovej stránky Member States of the IAEA, stiahnuté 07/04/2001 z http://www.iaea.org/About/Policy/MemberStates/.

[45] Tamtiež.

[46] Z knihy Vývoj a výsledky procesů kontroly zbrojení a odzbrojovaní : Marnost nad marnost? od P. Kolesára et al, Masarykova univerzita, Brno 2005, s. 131.

[47] Z webovej stránky Status od Additional Protocols (as of 4 May 2011), stiahnuté 17/04/2011 z http://www.iaea.org/OurWork/SV/Safeguards/sg_protocol.html.

[48] Z webovej stránky Factsheets&FAGs, stiahnuté 17/04/2011 z http://www.iaea.org/Publications/Factsheets/English/sg_overview.html.

[49] Zo správy generálneho riaditeľa IAEA, stiahnuté 07/04/2011 z http://www.iaea.org/Publications/Documents/Board/2006/French/gov2006-53_fr.pdf.

[50] Z interview s generálnym riaditeľom IAEA, stiahnuté 07/04/2011 z http://www.iaea.org/newscenter/transcripts/2011/wp140211.html.

[51] Z príspevku od B.M. Blechman Why we need to eliminate nuclear weapons— and how to do it, stiahnutý 28/03/2011 z http://www.stimson.org/images/uploads/research-pdfs/Chap_1_Blechman__Formatted.pdf.

[52] Z článku od D. Hurd et al. Start worrying and learn how to ditch the bomb, publikovaný 30/06/2008 v denníku The Times.

[53] Z textu Zmluvy o nešírení jadrových zbraní; celé znenie zmluvy NPT je dostupné napr. na internetovej adrese (http://www.un.org/en/conf/npt/2005/npttreaty.html).

[54] Spomínané rozdelenie opisuje B. Tertrais v knihe La menace nucléaire, Armand Colin, Paris 2011, s.14.

[55] Informácie z odstavca sú z knihy Vývoj a výsledky procesů kontroly zbrojení a odzbrojovaní : Marnost nad marnost? od P. Kolesára et al, Masarykova univerzita, Brno 2005, s. 120- 130.

[56] Z príspevku Biele miesta súčasného medzinárodného jadrového režimu z knihy Národná a medzinárodná bezpečnosť 2010 od M. Čubríka a L. Husenicovej, Akadémia ozbrojených síl Milana Rastislava Štefánika, Liptovský Mikuláš 2010, s. 58.

[57] Z príspevku od B.M. Blechman Why we need to eliminate nuclear weapons— and how to do it, stiahnutý 28/03/2011 z http://www.stimson.org/images/uploads/research-pdfs/Chap_1_Blechman__Formatted.pdf.

Přidejte se k nám

Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady. Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.

Zjistit více