Jadrové zbrane – nevyhnutná súčasť svetovej politiky? I.

Autor : Bc. Jana Tomahoghová 🕔01.12.2011 📕8.724

Seriál

  1. Jadrové zbrane – nevyhnutná súčasť svetovej politiky?
  2. Jadrové zbrane – nevyhnutná súčasť svetovej politiky? Úvod
  3. Jadrové zbrane – nevyhnutná súčasť svetovej politiky? I.
  4. Jadrové zbrane – nevyhnutná súčasť svetovej politiky? II.
  5. Jadrové zbrane – nevyhnutná súčasť svetovej politiky? III.
  6. Jadrové zbrane – nevyhnutná súčasť svetovej politiky? Záver
  7. Jadrové zbrane – nevyhnutná súčasť svetovej politiky? Zoznam literatúry

Podobné články

Další články autora

I) Možná realita svetovej politiky ako sféry bez atómových zbraní

Od zostrojenia jadrovej bomby síce neuplynulo viac ako sedemdesiat rokov, no napriek tomu označujeme súčasnosť už obdobím „druhého jadrového veku[1]. Etape, keď jadrové zbrane predstavujú živú problematiku medzinárodných vzťahov však jasne predchádzalo dlhé obdobie, kedy jadrová hrozba neexistovala. Návrat k svetu bez jadrových zbraní podľa niektorých možný je. Dokonca pre ich nehumánnosť a eventuálne škody na prírodnom bohatstve by mal byť priamo on spomínanou nutnosťou. Nasledujúca kapitola sa bude zaoberať práve obhajcami týchto myšlienok a ukáže ich praktickú realizáciu.

I- a) Úplná eliminácia jadrových zbraní ako myšlienkové východisko ideovým hnutiam a prijatým medzinárodným zmluvám

Predtým ako dochádza k hmotnému znižovaniu či dokonca úplnému vyradeniu jadrovej munície z vojenského arzenálu, sa proti šíreniu jadrových zbraní a za odzbrojenie bojuje na najrôznejších frontoch. Spomedzi nevládnych organizácii patrí primát Medzinárodnej agentúre pre atómovú energiu, avšak známe sú aj iné odvážne iniciatívy politických elít či štátov. Ich aktivita vyúsťuje do medzinárodných zmlúv, kampaní a veľmi dôležitej spolupráce aj s verejnosťou.

Po akvizícii prvých jadrových zbraní hlavnými aktérmi studenej vojny, USA a Sovietskym zväzom, rapídne vzrástol záujem o ich permanentnú kontrolu, či dokonca elimináciu. Ničivé následky týchto zbraní po výbuchoch v Hirošime a Nagasaki v roku 1945 zostávali v čerstvej pamäti a navyše krehká rovnováha vytvorená medzi superveľmocami prostredníctvom strategickej doktríny odstrašovania bola mnohokrát, ako napríklad počas Karibskej raketovej krízy roku 1962, ťažko skúšaná.

Prvými pokusmi o prijatie zmluvy ukotvujúcej zákaz šírenia a vlastnenia jadrových zbraní sú Achesonova a Lilienthalova správa z roku 1946 a rovnako Baruchov plán, ktoré však na pôde OSN zlyhali. Na podnet amerického prezidenta Dwighta D. Eisenhowera je v roku 1957 nakoniec vytvorená už spomínaná Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu (MAAE, IAEA). Je svetovým centrom kooperácie v oblasti atómovej energie v rámci OSN a k novembru 2010 mala 151 členských štátov. Ako jej ciele figurujú: „zodpovednosť za medzinárodnú kontrolu jadrovej bezpečnosti a preverovanie bezpečnostných opatrení v nevojenských jadrových programoch, rozvoj vedeckej spolupráce a technickej pomoci mierovému využívaniu atómovej energie“.[2] Na základe článkov III. a IV. Zmluvy o nešírení jadrových zbraní, o ktorej pojednáme detailnejšie v ďalšej časti, má agentúra rozhodujúce postavenie ako kontrolný orgán programu o nešírení nukleárnych zbraní. Uzatvára s jednotlivými štátmi bezpečnostné zmluvy umožňujúce vstup inšpektorov do nevojenských zariadení na danom území a teda následne verifikáciu využívania jadrovej energie na čisto mierové účely. Posledné čísla z roku 2009 hovoria o 171 štátoch, s ktorými organizácia bezpečnostné dohody už uzavrela, a o 1983 uskutočnených inšpekciách počas daného roku.[3] Jej úloha je v súčasnom období nenahraditeľná, no v začiatkoch svojho pôsobenia, a teda v období rýchlej jadrovej proliferácie, nedokázala zabrániť tomu, aby v roku 1964 počet jadrových štátov stúpol na číslo päť. Medzi ne sa radili a stále sa radia všetci stáli členovia Bezpečnostnej rady (RB) OSN (USA, Rusko, Veľká Británia, Francúzsko, Čína).

Ibaže so stúpajúcim počtom jadrových zbraní rástla aj obava z možného konfliktu. Krajiny s jadrovým arzenálom sa zas na druhej strane obávali straty výsadného postavenia v prípade, žeby sa málopočetné spoločenstvo nukleárnych štátov začalo rozširovať. Prvým impulzom v boji proti nukleárnej proliferácii bola írska rezolúcia z roku 1958 so zámerom ustanoviť jeho zmluvný rámec. V roku 1961 bol tento írsky návrh prijatý Valnou hromadou OSN a doplnený z iniciatívy USA a ZSSR aj záväzkom o úplnej demilitarizácii. Ich bilaterálne jednania spolu s multilaterálnymi rozhovormi v rámci osemnásť členného Odzbrojovacieho výboru boli pre podobu zmluvy rozhodujúce. 1. júla 1968 nakoniec boj proti horizontálnemu (nárast počtu jadrových zemí) a vertikálnemu šíreniu (nové testy, zdokonaľovanie zbraní, atď) úspešne vyvrcholil predložením k podpisu Zmluvy o nešírení jadrových zbraní (Treaty on the Non- Proliferation of Nuclear Weapons, NPT). Zmluva vstúpila do platnosti 5. marca 1970. Zmluva má dnes celkovo 190 signatárov[4] a jej základ tvoria tri piliere: „odzbrojenie, nešírenie a mierové využívanie jadrovej energie“.[5] Navzájom rozlišuje nejadrový štát (tzv. non- nuclear weapon state, NNWS) a štatutárny jadrový štát (tzv. nuclear- weapon state, NWS). Do príslušnej kategórie podľa deviateho článku zmluvy spadá štát, ktorý pred 1. januárom 1967 zostrojil a zrealizoval výbuch atómovej bomby alebo iného nukleárneho výbušného zariadenia.[6]

Súčasný stav hovorí o piatich oficiálnych členoch jadrového klubu na základe NPT, ku ktorým môžeme pričítať iba ďalšie štyri krajiny, ktorých jadrovým statusom sme si dnes takmer absolútne istí. Všetky štyri: Izrael, Pakistan, India a Severná Kórea už prekročili pomyselnú hranicu a uskutočnili jadrové testy.[7] Posledné menované krajiny však signatármi Zmluvy nie sú, a preto ak neberieme do úvahy podpisy piatich členov RB, súčet podpisov pod NPT dosahuje dnes číslo 185. Približne až 95% z celkového počtu štátov na svete sa teda oficiálne a dobrovoľne radí do skupiny tzv. non- nuclear weapon states. Tieto čísla potvrdzujú slová Scotta D. Sagana, ktorý vo svojom príspevku Why Do States Build Nuclear Weapons? konštatuje, že v šesťdesiatich rokoch dvadsiateho storočia bolo považované za prestížne a legitímne uskutočňovať jadrové skúšky, no súčasným trendom je účasť v spolku nejadrových štátov.[8]

Profesor Robert Jervis z Kolumbíjskej univerzity vo svojom príspevku do časopisu International Security s názvom The Political Effects of Nuclear Weapons uvádza, že je bežné vnímať jadrové zbrane ako nástroj, ktorému vďačíme za mier medzi najmocnejšími štátmi sveta v období od konca druhej svetovej vojny až dodnes označované termínom „the long peace“.[9] Práve model totálnej deštrukcie, ktorej by sa po použití jadrovej zbrane jednou zo súperiacich strán bezpochyby nedalo vyhnúť, totiž zabezpečil, že jednotliví politickí lídri vždy považovali vstup do vojny za najkrajnejšie riešenie sporu.[10]

Tento koncept však platí len v bilaterálnom usporiadaní sveta charakteristickom pre obdobie studenej vojny, ktoré je ale už nenávratne preč. Na svetovej politickej scéne sa pokúšajú manifestovať svoju silu mnohé štáty a tento vyšší počet so sebou prináša aj väčšiu nestabilitu a vyžaduje zvýšené úsilie nájsť konsenzus. Mimo to mnohé konflikty po páde blokov sú len regionálne strety, ktoré nespadajú do oblasti záujmu nukleárnych štátov. Tie sa preto do nich nezapájajú, a tak hrozba prípadného nukleárneho útoku sa stáva pri ich riešení bezpredmetná. Strategická účinnosť modelu odstrašovania má teda aj hluché miesta.[11] Navyše pokiaľ ide o priame vojenské strety medzi veľkými štátmi, tie sa javia v súčasnosti ako značne nepravdepodobné. Zjavne však nejde len o zásluhu jadrovej hrozby. Štáty totiž v týchto prípadoch stavajú do hry tak vysoké hodnoty ako neľahko dosiahnutý ekonomický blahobyt či dlhý čas budované medzištátne vzťahy. Preto napríklad aj pravdepodobnosť, s akou dôjde k ozbrojenému konfliktu medzi USA a Čínou ohľadom Taiwanu, je skoro nulová. Zo spomínaných dôvodov existencia jadrových zbraní síce môže znásobiť dôsledky prípadných chybných rozhodnutí, avšak nie je ústredný faktor, ktorý im zabráni.[12]

V súlade s touto rétorikou vznikajú a posilňujú aj viaceré tzv. odzbrojovacie hnutia. Ako prví znovu naštartovali debatu o eliminácii jadrových zbraní v USA tamojší politici: Henry Kissinger, George Shultz, William Perry a Sam Nunn, keď v januári 2007 v časopise Wall Street Journal uverejnili článok s názvom A World Free of Nuclear Weapons?. V Nemecku boli na čele iniciatívy za „jadrovú nulu“ také osobnosti ako bývalý kancelár Helmunt Schmidt a bývalý prezident Richard von Weizsäcker. Vo Veľkej Británii zas traja bývalí ministri zahraničných vecí.[13]

Lenže myšlienka nukleárneho odzbrojenia by nemala zostať len projektom politických a diplomatických elít, ale mala by sa rovnako stať predmetom verejnej diskusie. Totiž práve voliči voľbou politických predstaviteľov ovplyvňujú smerovanie krajiny. Preto, aby bola úplnej eliminácii jadrových zbraní naklonená bezpečnostná a zahraničná politika štátu, musia jej byť naklonení samotní občania. V tomto duchu vzniká v decembri 2008 v Paríži organizácia Global Zero. V prvopočiatkoch sa 100 vedúcich svetových osobností najmä politického života spojilo v boji proti nukleárnemu terorizmu a proliferácii. Dnes také autority ako bývalý americký prezident Jimmy Carter, bývalý sovietsky líder Michail Gorbačov či bývalý indický bezpečnostný poradca Brajesh Mishra bojujú za to, aby sa nielen medzinárodné rokovania, ale aj verejné debaty stali platformou pre uskutočnenie vízie sveta bez jadrových zbraní. Dôležitou súčasťou činnosti Global Zero je aj začlenenie širokej verejnosti do problematiky eliminácie jadrových zbraní. Pre tento účel sú organizované študentské summity. Vybraní študenti z celého sveta vytvárajú počas nich koncept medzinárodnej kampane priamo s členmi Global Zero.[14]

I- b) Fyzické napĺňanie teoreticky definovaných a zmluvne zakotvených zásad nukleárneho odzbrojenia

Jadrová demilitarizácia však nezostáva len optimistickou víziou elitných politických a akademických organizácií či predsavzatím pretaveným do medzinárodných zmlúv. Konkrétnymi fyzickými činmi dostáva aj reálne kontúry. K eliminácii pristupujú krajiny buď jednotlivo, alebo môže byť výsledkom rozhodnutia celej skupiny štátov istého geografického regiónu. Na úsvite 21. storočia sa dokonca z dvoch hlavných nukleárnych mocností USA a Ruska stávajú dva rozhodujúce stimuly odzbrojenia. Cenným príkladom idú navyše aj štáty, ktoré pokušeniu vlastniť jadrovú zbraň odolali a i dnes nemenne trvajú na svojom stanovisku.

Priaznivý vplyv na osvojovanie si myšlienky úplného nukleárneho odzbrojenia čoraz vyšším počtom krajín majú v prvom rade vzory, akými sú tak významné štáty, ako napríklad Nemecko či Japonsko. Tie síce kapacity na konštrukciu zbrane majú, avšak z presvedčenia zostávajú za bránami jadrového spoločenstva. Japonský parlament v tomto duchu vydal v roku 2009 aj prehlásenie, že práve Japonsko, ktoré si ako jediná krajina zažila utrpenie po atómovom útoku, by malo stáť na čele odzbrojovacej kampane.[15]

Snahu o multilateralizmus, prostredníctvom ktorého cesta k úplnému odzbrojeniu podľa viacerých autorov skutočne vedie[16], majú aj štáty vytvárajúce tzv. Zóny bez jadrových zbraní (Nuclear-Weapon-Free-Zones, NWFZ). Podnetom k vytvoreniu takýchto uskupení bola vôľa zredukovať na danom území pocit ohrozenia národnej bezpečnosti na minimum. Funkčnosť systému by bolo možné schématicky vyjadriť ako uzavretý kruh: tým, že sa pristupujúce štáty zaviažu, že nebudú vyrábať, vlastniť, testovať, prepravovať ale ani umiestňovať jadrové zbrane alebo iné jadrové výbušné zariadenia na zmluvne definovanom území, stáva sa toto prostredie bezpečným a transparentným. Pokiaľ však nie je prítomná hrozba, štát ani nezamýšľa vyvinúť jadrový arzenál na svoju ochranu. Dnes poznáme päť NWFZ. Z toho štyri sú regionálne dohody (Zmluva z Tlatelolka - pre Latinskú Ameriku a Karibik, Zmluva z Rarotonga- pre južný Pacifik, Bangkocká zmluva- pre krajiny juhovýchodnej Ázie, Pelindabská zmluva- pre africké krajiny, avšak zatiaľ nevstúpila v platnosť) a jedna zas denuklearizovaná zóna na Antarktíde (Zmluva o Antarktíde).[17]

Navyše evidujeme dokonca aj vzácne prípady, kedy úplné odzbrojenie, hoci len na úrovni jednotlivých štátov, bolo úspešne dovŕšené. V takomto pozitívnom duchu vyznieva napríklad aj denuklearizácia Južnej Afriky. Nepočetný získaný arzenál mal slúžiť len ako ochranný prvok proti sovietskej hrozbe a na vynútenie si podpory od USA, v prípade, žeby k útoku raz skutočne došlo. V roku 1989 na sklonku studenej vojny hrozba pominula. Odzbrojenie však nie je len odpoveďou na elimináciu vonkajšieho nebezpečenstva, ale aj produktom rozsiahlej zmeny vo vnútornom politickom systéme krajiny, keď bol zvolený nový prezident de Klerk.

Okrem toho ku kompletnej eliminácii jadrového arzenálu pristúpili aj Argentína a Brazília. Krajiny si zadovážili jadrové zbrane v priebehu sedemdesiatich rokov a tým aj explicitne odhalili, aký zámer sledovali, keď nepristúpili do Zóny bez jadrových zbraní združujúcej krajiny Latinskej Ameriky. V deväťdesiatych rokoch odzbrojujú. Uvedomujúc si dlhé obdobie mieru medzi nimi, usúdili, že pre seba navzájom nepredstavujú už žiadne nebezpečenstvo. Ich rozhodnutia boli však zároveň aj produktom ich vnútornej politiky a liberalizujúcich sa domácich režimov. Tie chceli zmenu orientácie z neproduktívneho zbrojného a energetického priemyslu smerom k medzinárodným trhom.[18]

Ako jasne pozorujeme z predchádzajúcich prípadov otázka jadrových zbraní ako stálej bezpečnostnej hrozby zvykla byť ponechaná k riešeniu v zásade najmä politickému spektru. V posledných niekoľkých desiatkach rokov, keď napríklad Severná Kórea v roku 2003 odstúpila od NPT[19], u ďalších krajín ako Irán, Líbya či Sýria sa potvrdili existencie aktívnych jadrových programov, či keď teroristické útoky v USA z roku 2001, Madride z roku 2004 a Londýne z roku 2005 znovu oživili strach z potenciálneho zneužitia exitujúcich zbraní teroristickými skupinami, sa však prebúdza aj široká verejnosť a medzinárodné organizácie.

K aktivite nenukleárnych štátov a spomínaných politických fór sa nakoniec pridáva aj iniciatíva dvoch hlavných nukleárnych mocností. Hlasy proti sa tak zjednotili: trvale zažehnať nukleárne nebezpečenstvo je možné len ich bezpodmienečnou elimináciou. A medzinárodné spoločenstvo sa dočkalo po dlhej dobe odzbrojovacieho impulzu aj od USA a Ruska, ktoré sústreďujú vo svojich arzenáloch 90% z celkového počtu jadrových zbraní sveta. Ich vedúci politickí lídri, americký prezident B. Obama a jeho ruským homológom D. Medvedevom, podpisujú 8. apríla 2010 v Prahe novú zmluvu START. Zmluva zahŕňa redukciu výbušných hlavíc obidvoch krajín z 2 200 na 1 550 a predstavuje prvú významnú redukciu zbraní od skončenia studenej vojny.[20]

I- c) Nie je nutnosťou existencia jadrových zbraní, ale ich eliminácia

Hlavný cieľ, ktorý táto práca sleduje, je nájsť odpoveď na otázku, či je možné v rámci medzinárodnej politiky asociovať dva pojmy: nevyhnutnosť a prítomnosť nukleárnych zbraní. Najprv sme predstavili príklady, kedy táto asociácia možná nie je. V nasledujúcich paragrafoch poukážeme na doplňujúci aspekt odpovede: združovať dané výrazy je predovšetkým nesprávne. Jadrový arzenál je totiž nehumánny nástroj a je motorom nukleárneho terorizmu.

O jadrových zbraniach sme doteraz hovorili ako o hrozbe vypuknutia zničujúceho medzištátneho konfliktu. Netreba však zabúdať, že existujú aj neštátni aktéri. Nemusí sa jednať len o medzinárodné organizácie či politické hnutia, svojou silou dnes prekvapujú aj úzko profilované regionálne skupiny, ako sú napríklad teroristické organizácie, ktorými sa budeme bližšie zaoberať aj my. Sú výrazne slabšími súpermi dôsledne vycvičeným armádam štátov ako USA či Rusko, a preto boje s nimi označujeme termínom asymetrické konflikty. Ich sila netkvie vo vojenských manévroch a presnej organizácii útoku, ale v bezrozmernom odhodlaní bojovať za stanovený vyšší cieľ, nezriedka hraničiaci až s fanatizmom.[21] Ochota obetovať vlastný život za nejakú myšlienku, ako to demonštrujú príklady militantných atentátnikov odpaľujúcich bomby na vlastnom tele, je len špičkou ľadovca. Ich kroky jednoducho nie je možné predpovedať a to predstavuje to najvyššie riziko.

Táto hrozba je však v súčasnosti ešte vyššia aj v dôsledku proliferácie jadrových zbraní. Totiž platí, že čím viac protagonistov vlastní jadrové bomby, tým stúpa nebezpečenstvo ich zneužitia.[22] Ich kontrola sa na jednej strane stáva komplexným problémom medzinárodného spoločenstva, na strane druhej musí byť dôkladne aplikovaná už na úrovni štátu. Niektoré z nich, ktoré patria medzi posledných proliferátorov, konkrétne napríklad Pakistan, ako hovorí autor Bruno Tertrais, sú však vládne nestabilné. Zrútenie celého štátneho usporiadania predstavuje dlhodobý risk, ktorého momentálnu časovú realizáciu odhadnúť nevieme, a teda nie sme schopní prijať preventívne opatrenia. Dnes vieme len, že napríklad školský systém v Pakistane je nepostačujúci a že jediné solídne vzdelanie, ktoré bude mladým Pakistančanom poskytnuté bude to náboženské.[23] Po príchode na globalizovaný trh práce budú tak musieť čeliť ťažko zvládnuteľnej situácii. Ich nespokojnosť bude rásť a môže mať podobnú dohru ako nedávne pády režimov severoafrických arabských krajín, kde boli mladí rovnako hlavným motorom zmien. Lenže akonáhle sa ocitne v chaose celá krajina, môžu sa jadrové zbrane ľahšie ako kedykoľvek predtým ocitnúť v rukách teroristov. Teroristi nebudú váhať použiť zbrane v najväčších svetových metropolách, čo môže priniesť milióny obetí, milióny nevinných obetí. Jadrový terorizmus by bol teda nehumánnym prostriedkom zápasu za presadenie vlastných názorov.

Totiž humánne sa chová jednotlivec v prípade, že si kladie za cieľ dobro iného konkrétneho človeka alebo ľudstva všeobecne. Na druhej strane nehumánny čin, akým je aj použitie nukleárnych zbraní, spôsobuje ľudské utrpenie, bolesť a v krajnom prípade smrť. Dôsledkami nehumánnych krokov sú teda porušenia troch základných slobôd podľa tretieho článku Všeobecnej deklarácie ľudských práv. V súlade s ním má totiž každý človek „právo na život, slobodu a osobnú bezpečnosť[24].

Ničivé dopady použitia jadrového arzenálu ukázal profesor Štěpán Kavan vo svojom článku Šedesát let od svržení první jaderné bomby. Ako demonštratívne príklady použil nukleárne útoky na japonské mestá Hirošimu a Nagasaki z augusta roku 1945. Podrobne opisuje ťažké zdravotné následky ožiarených obetí ako epilácia, krvácanie z úst, vredy atď. Samozrejme obyvatelia priamo pod epicentrom výbuchu boli mŕtvi na mieste. Autor hovorí, že pôsobením vysokého tlaku a teploty „sa doslova vyparili, iní sa premenili na obhorené trupy“. Uvádza, že nešťastie prinieslo vyše 100 000 civilných obetí[25]. Jednalo sa však najmä o nevinných ľudí. V podobnom duchu označil profesor a bývalý austrálsky minister zahraničných veci Gareth Evans jadrové zbrane nielen za najmenej humánne, aké boli kedy vynájdene, ale rovnako aj za tie, ktoré pri zabíjaní nerozlišujú vinných od nevinných.[26] Pri explózii jadrovej bomby je jednoducho zasiahnutá celá oblasť spolu s jej obyvateľstvom. Jedná sa o zbraň, ktorá neumožňuje nasmerovanie na konkrétne ľudské alebo iné hmotné ciele, a tým o neprimeraný prostriedok akokoľvek opodstatnené sa môžu zdať príčiny jeho použitia.

Koniec akéhokoľvek ľudského života je veľkou stratou. O to viac, ak si uvedomíme, že ľudská schránka je aj akýmsi uchovávateľom nehmotného bohatstva. Veď napríklad strata odborníkov z najrôznejších vedeckých oblastí, nositeľov Nobelových cien za literatúru alebo ekonómiu, bojovníkov za ochranu ľudských práv či napríklad umelcov je zánikom potenciálu, o ktorý tieto osobnosti ešte nestihli obohatiť každodenné ľudské vnímanie a poznatky o svete. Okrem toho jadrový výbuch zostáva aj hmotným dôkazom súčinnosti fyzikálnych veličín tlaku, vysokej teploty a uvoľňujúceho sa rádioaktívneho žiarenia. Jeho deštrukčná sila zničí, či pri najlepšom, poškodí budovy a okolitú prírodu. Aj týmto spôsobom môže ľudstvo definitívne prísť o prírodné úkazy a historické pamiatky, kultúrne dedičstvo minulých generácií.[27] Preto odzbrojenie ako zaručená investícia do mieru a bezpečnosti môže byť práve tým najcennejším, o čo môže naša generácia obohatiť tie budúce.[28]

Poznámky

[1] Citácia z knihy od P. Kolesára et al. Vývoj a výsledky procesů kontroly zbrojení a odzbrojovaní : Marnost nad marnost?, Masarykova univerzita, Brno 2005, s. 223.

[2] Citácia z knihy od P. Kolesára et al. Vývoj a výsledky procesů kontroly zbrojení a odzbrojovaní : Marnost nad marnost?, Masarykova univerzita, Brno 2005, s. 142.

[3] Informácie z paragrafu sú z knihy od P. Kolesára et al. Vývoj a výsledky procesů kontroly zbrojení a odzbrojovaní : Marnost nad marnost?, Masarykova univerzita, Brno 2005, s. 142- 143 a z webového sídla International Atomic Energy Agency, stiahnuté 03/04/2011 z http://www.iaea.org/index.html.

[4] Z webovej stránky United Nations Office for Disarmament Affairs, stiahnuté 10/04/2011 z http://www.un.org/disarmament/WMD/Nuclear/NPT.shtml.

[5] Z prejavu štátnej tajomníčky MZV SR O. Algayerovej dňa 5. mája 2010 na 8. hodnotiacej konferencii NPT, stiahnutý 22/02/2011 z http://www.mzv.sk/servlet/content?MT=/App/WCM/main.nsf/vw_ByID/ministerstvo&NCH=Y&OpenDocument=Y&LANG=SK&TG=BlankMaster&URL=/App/WCM/Aktualit.nsf/%28vw_ByID%29/ID_8A25D6580BC8E7D2C125771B002C1120.

[6] Informácie z odstavca sú z knihy od P. Kolesára et al. Vývoj a výsledky procesů kontroly zbrojení a odzbrojovaní : Marnost nad marnost?, Masarykova univerzita, Brno 2005, s. 131- 162 a z textu Zmluvy; celé znenie zmluvy NPT je dostupné napr. na internetovej adrese (http://www.un.org/en/conf/npt/2005/npttreaty.html).

[7] Z knihy La menace nucléaire od B. Tertrais, Armand Colin, Paris 2011, s. 12, 13, 61.

[8] Z článku od S. D. Sagan Why Do States Build Nuclear Weapons? : Three Models in Search of a Bomb, publikovaný v zime 1996- 1997 v časopise International Security.

[9] Termín pochádza z článku od John L. Gaddis The Long Peace: Elements of Stability in the Postwar International System, publikovaný na jar roku 1996 v časopise International Security.

[10] Informácie z paragrafu sú z komentára od R. Jervis The Political Effects of Nuclear Weapons, publikovaný na jeseň 1998 v časopise International Security.

[11] Informácie z paragrafu sú z článku od A. Juppé, B. Norlain, A. Richard, M. Rocard Pour un désarmement nucléaire mondial, seule réponse à la prolifération anarchique, publikovaný 15/10/2009 v denníku Le Monde.

[12] Informácie z paragrafu sú z príspevku od B.M. Blechman Why we need to eliminate nuclear weapons— and how to do it, stiahnutý 28/03/2011 z http://www.stimson.org/images/uploads/research-pdfs/Chap_1_Blechman__Formatted.pdf.

[13] Informácie z obidvoch predchádzajúcich paragrafov sú z príspevku od B.M. Blechman Why we need to eliminate nuclear weapons— and how to do it, stiahnutý 28/03/2011 z http://www.stimson.org/images/uploads/research-pdfs/Chap_1_Blechman__Formatted.pdf.

[14] Informácie z paragrafu sú z článku Group seeks nuclear weapons ban od G. Corera, stiahnutý 10/04/2011 z http://news.bbc.co.uk/2/hi/europe/7774584.stm a z webového sídla Global Zero, stiahnuté 03/04/2011 z http://www.globalzero.org/fr.

[15] Z príspevku od B.M. Blechman Why we need to eliminate nuclear weapons— and how to do it, stiahnutý 28/03/2011 z http://www.stimson.org/images/uploads/research-pdfs/Chap_1_Blechman__Formatted.pdf.

[16] Medzi takých autorov partia napríklad S. Nunn, I. Ivanov, W.Ischinger, autori komentáru Un ordre de sécurité euro- atlantique post- nucléaire, stiahnutý 05/05/2011 z http://www.project-syndicate.org/commentary/nunn1/French a S.Duarte, T. Toth, autori komentáru L’ultime test nucléaire, stiahnutý 05/05/2011 z http://www.project-syndicate.org/commentary/duarte1/French.

[17] Informácie z odstavca sú z knihy od P. Kolesára et al. Vývoj a výsledky procesů kontroly zbrojení a odzbrojovaní : Marnost nad marnost?, Masarykova univerzita, Brno 2005, s. 131- 162.

[18] Informácie z paragrafu sú z článku od S. D. Sagan Why Do States Build Nuclear Weapons? : Three Models in Search of a Bomb, publikovaný v zime 1996- 1997 v časopise International Security.

[19] Tamtiež.

[20] Informácie z paragrafu sú z článku od Merle David Kellerhals Jr. United States and Russia Conclude New START Arms Cut Pact, stiahnutý 12/03/2011 z http://www.america.gov/st/peacesec-english/2011/February/20110205152510elrem0.6610005.htmlenglish/2011/February/20110205152510elrem0.6610005.html.

[21] Z knihy Vývoj a výsledky procesů kontroly zbrojení a odzbrojovaní : Marnost nad marnost? od P. Kolesára et al, Masarykova univerzita, Brno 2005, s. 223.

[22] Z článku od A. Juppé, B. Norlain, A. Richard, M. Rocard Pour un désarmement nucléaire mondial, seule réponse à la prolifération anarchique, publikovaný 15/10/2009v denníku Le Monde.

[23] Informácie ohľadom situácie v Pakistane sú z knihy B. Tertrais La menace nucléaire, Armand Colin, Paris 2011, s.121- 126.

[24] Citácia zo Všeobecnej deklarácie ľudských práv, stiahnuté 02/04/2011 z http://www.osn.cz/dokumenty-osn/soubory/vseobecna-deklarace-lidskych-prav.pdf.

[25] Informácie z paragrafu sú z článku od Štěpána Kavana Šedesát let od svržení první jaderné bomby, publikovaný 08/2005 v časopise 112.

[26] Z komentára od G. Evansa Prendre le désarmement au sérieux, stiahnutý 15/04/2011 z http://www.project-syndicate.org/commentary/evans1/French.

[27] Z komentára od S. Duarte a T.Totha, L’ultime test nucléaire, stiahnutý 05/05/2011 z http://www.project-syndicate.org/commentary/duarte1/French.

[28] Z komentára od S. Duarte a T.Totha, L’ultime test nucléaire, stiahnutý 05/05/2011 z http://www.project-syndicate.org/commentary/duarte1/French.

Seriál

  1. Jadrové zbrane – nevyhnutná súčasť svetovej politiky?
  2. Jadrové zbrane – nevyhnutná súčasť svetovej politiky? Úvod
  3. Jadrové zbrane – nevyhnutná súčasť svetovej politiky? I.
  4. Jadrové zbrane – nevyhnutná súčasť svetovej politiky? II.
  5. Jadrové zbrane – nevyhnutná súčasť svetovej politiky? III.
  6. Jadrové zbrane – nevyhnutná súčasť svetovej politiky? Záver
  7. Jadrové zbrane – nevyhnutná súčasť svetovej politiky? Zoznam literatúry

Podobné články

Další články autora

Autor : Bc. Jana Tomahoghová 🕔01.12.2011 📕8.724

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře