Príčiny neúspechu budovania štátu v Južnom Vietname: 3. Južný Vietnam

Autor : Bc. Zuzana Košťálová 🕔15.12.2010 📕7.875

Seriál

  1. Príčiny neúspechu budovania štátu v Južnom Vietname
  2. Príčiny neúspechu budovania štátu v Južnom Vietname: Úvod
  3. Príčiny neúspechu budovania štátu v Južnom Vietname: 1. Charakteristika budovania štátu
  4. Príčiny neúspechu budovania štátu v Južnom Vietname: 2. Spojené štáty americké
  5. Príčiny neúspechu budovania štátu v Južnom Vietname: 3. Južný Vietnam
  6. Príčiny neúspechu budovania štátu v Južnom Vietname: 4. Externé faktory
  7. Príčiny neúspechu budovania štátu v Južnom Vietname: Záver
  8. Príčiny neúspechu budovania štátu v Južnom Vietname: Prílohy
  9. Príčiny neúspechu budovania štátu v Južnom Vietname: Použité zdroje

Podobné články

Další články autora

Pri identifikovaní faktorov neúspechu budovania štátu, ktoré stáli na strane samotného Južného Vietnamu som postupovala podľa štyroch pilierov – bezpečnosť , spravodlivosť a uzmierenie, sociálny a ekonomický program a vládnutie a politická účasť - ktoré vymedzujú úspešné vybudovanie štátu.[132]

3.1 Bezpečnosť v JV

Zaistenie bezpečnosti obyvateľstva pred vonkajšími a vnútornými hrozbami je nutnou podmienkou dosiahnutia úspechu v ďalších oblastiach budovania štátu.[133] Juhovietnamskej vláde sa nikdy nepodarilo zaistiť bezpečnosť na celom svojom území a dostatočne zaistiť hranice pred infiltráciou zo Severného Vietnamu a zásobovaním povstalcov.[134] Vláda musela čeliť nielen útokom povstalcov vnútri JV, ale aj útoku severovietnamských vojsk. Po Ženevských dohodách začali komunistickí povstalci Vietkongu unášať a zabíjať vládnych úradníkov, pôsobiacich na dedinách a zastrašovať dedinčanov, ktorí spolupracovali s vládou. Postupne začali zvyšovať politické a vojenské útoky, čím výrazne ohrozovali bezpečnosť . Juhovietnamské vlády si nevedeliporadiť so zhoršujúcou sa bezpečnostnou situáciou.[135]

Juhovietnamská vláda a armáda boli jedným z dôvodov, prečo sa nepodarilo efektívne čeliť vnútorným aj vonkajším útokom a zaisť ovať bezpečnosť obyvateľstva. Príčinou bolo aj samotná organizácia vedenia vojny. Počas Diemovho režimu boli vojenské operácie často riadené samotným Diemom alebo jeho blízkym okolím bez plánovania a koordinácie s inými veliteľmi zboru.[136] Juhovietnamská organizačná štruktúra veliteľstva, ktorá podliehala rozličným orgánom s prekrývajúcimi sa záujmami, sť ažovala koordináciu a uskutočnenie rýchlych vojenských opatrení a spomaľovala rozhodovací proces.[137] Okrem toho sa armáda stávala stále viac vnútorne rozdelenou a v rámci nej sa vytvárali stále nové skupiny.[138] Juhovietnamská armáda sa nestala údernou silou v boji proti povstalcom z viacerých dôvodov. Jedným z nich bola chýbajúca motivácia a zlé finančné ohodnotenie. Otázka motivácie súvisela s charakterom vietnamského života, s francúzskym vplyvom na armádu, so systémom odmien a trestov, v ktorom sa prejavovali politické a rodinné vplyvy a tiež to malo do činenia s pokračujúcou nedôverou vo vládach, ktoré sa často striedali a prinášali tak neustále zmeny.[139] Ďalším problémom boli obrovské dezercie kvôli zlému platu alebo chýbajúcej šanci na postup. Slabinou juhovietnamských ozbrojených síl bolo aj vysoké množstvo mladých a neskúsených regrútov. Kvôli sociálnym problémom v armáde nebol dlhoročný výcvik vojakov americkými poradcami príliš úspešný. Veliteľ amerických vojsk vo Vietname generál Westmoreland odmietal účasť juhovietnamskej armády na ofenzíve kvôli jej pretrvávajúcej slabosti a z obavy jej špionáže To však bránilo v efektívnej spolupráci a výmene informácií počas bojov. Juhovietnamská armáda tak plnila skôr sociálnu, hospodársku a politickú funkciu, zatiaľ čo pri obrane krajiny nehrala významnú rolu.[140] Príkladom toho je severovietnamská ofenzíva z roku 1972, ktorá otriasala základmi saigonského režimu. VDR rýchlo dobývala územia a hrozilo, že sa JV rozdelí na dve polovice. Súčasne aj Vietkong prešiel do ofenzívy a získal kontrolu nad mnohými dedinami aj základňami juhovietnamskej armády. Severovietnamské vojsko sa podarilo zatlačiť za pomoci Američanov, výsledkom čoho bola zničená infraštruktúra a státisíce ľudí bolo na úteku. Táto ofenzíva len potvrdila, že juhovietnamský režim by sa bez amerického zásahu zrútil. Posledná ofenzíva Hanoja z roku 1975 úplne porazila odpor juhovietnamskej armády, ktorej už neprišli americkí vojaci na pomoc. Po príchode severovietnamských vojsk do Saigonu juhovietnamská vláda kapitulovala.[141]

Programy, ktoré juhovietnamská vláda realizovala s cieľom zaistiť bezpečnosť dedinského obyvateľstva a získať kontrolu nad nimi nie vždy priniesli požadované výsledky. Príkladom toho je napr. budovanie opevnených dedín „agrovilles“ v delte Mekongu, do ktorých bola dedinská populácia násilne presídľovaná. Sľuby o dobrej pôde a postavených domov neboli splnené. Okrem toho obyvateľstvo veľmi zle znášalo opustenie domova ich predkov. Podľa konfuciánsko – budhistického myslenia predkovia tvorili dôležitú súčasť života. Keď ich vláda prinútila opustiť svoju dedinu, takich v podstate vykorenila. Väčšina z pol milióna ľudí, ktorí mali byť presídlení sa zdráhali odísť a mnohí z nich sa vrátili naspäť do svojich dedín.[142] V praktickej časti bol aj Program strategických dedín od začiatku neúspešný. Vynútená koncentrácia ľudí v strategických dedinách priniesla podobné problémy a reakcie, ako to bolo v prípade „agrovilles“. Tisíce dedín bolo vybudovaných chaoticky a za použitia násilia. Dediny sa budovali aj na miestach, kde sa bezpečnosť nedala zaručiť a povstalci ich potom rýchlo obsadili. Mnohé dediny sa často stávali terčom útokov povstalcov. Nespokojnosť roľníkov využíval Front národného oslobodenia (FNO), ktorý si posilňoval pozíciu v oblastiach, kde sa tento program aplikoval. Nespokojní roľníci sa preto často pridávali k FNO.[143] Neúspešná realizácia tohto programu tak nepriamo prispela aj k pádu Diemovho režimu. Po Diemovi Program strategických dedín zanikol a FNO sa zmocnil ďalších strategických dedín.[144]

Tým, že sa vláde nepodarilo vybudovať bezpečné prostredie predovšetkým na dedinách malo negatívny dopad na spoločnosť . Prebiehajúce boje si vyžiadali stotisíce mŕtvych, zranených a stýraných. Viac ako polovica dedinského obyvateľstva bola násilne presídlená alebo dopravená do utečeneckých táborov. Kvôli bojom sa veľa ľudí muselo presť ahovať do miest. V roku 1960 mestské obyvateľstvo tvorilo 20 %, na začiatku 70. rokov žilo v mestách 60 % celkového obyvateľstva. Nútený útek z tradičného dedinského prostredia do miest alebo do utečeneckých táborov viedol k odcudzeniu a k asociálnemu chovaniu. V chudobných mestských štvrtiach bola vysoká nezamestnanosť , čo viedlo k nárastu kriminality, používania drog a prostitúcie. Vláda tento utečenecký problém neriešila, pretože si tak mohla posilniť kontrolu nad väčšinou obyvateľstva.[145]

3.2 Spravodlivosť a uzmierenie v JV

Juhovietnamskej vláde sa nepodarilo úspešne realizovať ani druhý základný pilier budovania štátu. Porušovanie ľudských práv bol častým javom a vláde sa nepodarilo dosiahnuť uzmierenie medzi jednotlivými skupinami v spoločnosti a získať si ich podporu.

Teoreticky bola štruktúra súdneho systému rozložená po celom JV, ale v praxi väčšina súdov pôsobila iba v najväčších mestách. Vietnamci sa veľmi nespoliehali na právo pri urovnávaní sporov alebo pri presadzovaní svojich práv. Jedným z dôvodov bolo, že neboli oboznámení so zákonmi a na vidieku pôsobilo veľmi málo právnikov a sudcov. Spravodlivý a funkčný právny systém môže slúžiť ako viditeľný symbol schopnosti vlády a jej záujmu o potreby obyvateľstva, vďaka ktorému si môže vláda získať podporu ľudí. V prípade JV však právo a súdy nehrali významnú úlohu pri formovaní a fungovaní spoločnosti v JV.[146]

Z „politických prevychovávacích centier“, ktoré mali obrátiť komunistov sa v skutočnosti stali tábory pre potenciálnych nepriateľov režimu. Tieto centrá boli súčasť ou Antikomunistickej denunciačnej kampane (Anti-Communist Denunciation Campaign), ktorej cieľom bolo odstrániť členov Viet Minhu a ich stúpencov. Počas nej bolo tisíce ľudí zatknutých a poslaných do internačných táborov na politickú prevýchovu. Väčšina zadržaných osôb však neboli komunisti a ani ich stúpenci.[147] Náboženské sekty, menšinové skupiny, kritickí novinári a odborári boli tiež prenasledovaní a zatknutí. Kampaň bola postupne vládou zintenzívňovaná. V roku 1956 bol vydaný prezidentský dekrét, ktorý dovoľoval uväzniť každého, kto by bol považovaný za hrozbu pre štátnu bezpečnosť . Tento dekrét tak umožnil vládnym úradníkom odstraňovať svojich politických oponentov a zastrašovať obyvateľstvo. Zákonom z roku 1959 bolo vynútenie tohto dekrétu zverené špeciálnym vojenským tribunálom. Obžalovaní nemali právo na nezávislého obhajcu a boli buď doživotne uväznení alebo popravení.[148] Dve tretiny väzňov tvorili politickí väzni, ktorí neboli len komunistickí povstalci, ale aj nekomunisti, ktorí sa stavali kriticky voči Diemovi.[149] Tieto opatrenia boli na jednej strane efektívne v znižovaní počtu Viet Minhu, ale na druhej strane si táto taktika vlády vytvorila viac nepriateľov režimu ako ich zničila.[150] Táto kampaň tak viedla k významnému zníženiu popularity režimu.[151]

Vláde sa nikdy nepodarilo získať si podporu všetkých skupín v spoločnosti. Mnohé skupiny sa cítili byť diskriminované a utlačované vládou. Názorným príkladom toho je Diemov režim, ktorý bol charakteristický utlačovaním, porušovaním ľudských práv a korupciou, čo viedlo k rastúcej nespokojnosti medzi obyvateľmi. Okrem podpory katolíckej menšiny, ktorá utiekla z VDR Diem mal minimálnu podporu v JV. Nedokázal si získať podporu na vidieku a znepriatelil si mnohé skupiny ľudí od budhistov, animistických kmeňov až po intelektuálov. Podporu strácal aj na politickej aj vojenskej úrovni. Tým, že katolíci boli najväčšími podporovateľmi Diemovej vlády, boli väčšinou dosadzovaní do dôležitých postov na všetkých úrovniach správy a získavali rôzne výhody na úkor iných komunít. Zvýhodňovanie katolíkov podporované Diemom viedlo k narastajúcim diskriminačným a potlačovateľským opatreniam voči Budhistom a zvyšnej časti populácie. Budhisti, ktorí tvorili väčšinu obyvateľstva boli Diemovym režimom stále viac nábožensky a politicky prenasledovaní.[152] Animistické kmene, ktoré žili v odľahlých horských oblastiach sa takisto cítili byť diskriminované. Vláde sa nepodarilo udržiavať s nimi dobré vzť ahy a nezískala si tak ich dôveru a podporu, z čoho potom ť ažil Vietkong a získal si ich na svoju stranu.[153] Budhisti boli nespokojní so zvýhodňovaním katolíkov, ktorí získavali vládne miesta a mohli slobodne vyznávať svoje náboženstvo.[154] Ich rastúca nespokojnosť s autoritárskymi spôsobmi a prístupom vlády voči nim vypukla do veľkých protestov, ktoré boli násilne potlačované. Tieto demonštrácie sa napokon aj nepriamo podieľali na zvrhnutí Diema.[155] Po jeho prevrate nespokojnosť obyvateľstva s vládami pretrvávala. S personálnymi zmenami vo vláde a armáde, ktoré sa vždy uskutočňovali po každom prevrate nikdy neboli spokojné všetky skupiny spoločnosti. Po každom prevratesa vždy aspoň jedna skupina cítila byť utlačovaná a druhá skupina sa sť ažovala, že personálne výmeny sú nedostatočné. Okrem toho komunisti sa začali infiltrovať do náboženských skupín, odborov, študentských organizácií, fakúlt škôl a do niektorých vládnych agentúr s cieľom ich poštvať proti sebe, vyvolávať násilné demonštrácie a spôsobiť politickú krízu. Dezintegrácia spoločnosti sa postupne prehlbovala od pádu Diema. K vytvoreniu potrebnej sociálnej súdržnosti bránili nielen spory medzi spoločenskými skupinami, ale aj žiarlivosť a nedôvera medzi juhovietnamskými generálmi, politikmi a náboženskými vodcami. Vzhľadom na takéto rozštiepené prostredie sa ť ažko dosahovalo národné uzmierenie, ť ažko sa vytváral funkčný štátny aparát a ť ažšie sa čelilo komunistickým povstalcom.[156]

3.3 Sociálny a ekonomický program JV

Po Ženevskej konferencii ekonomika v JV nebola stabilná. Infraštruktúra bola zaostalá a priemyselný rozvoj prakticky neexistoval.[157] Aj odchod Francúzska z Vietnamu mal negatívny ekonomický dopad, pretože prítomnosť francúzskych vojakov pôsobila ako stabilizačný faktor pre ekonomiku.[158] Preto bolo nevyhnutné sa zamerať na rovnomerný sociálny a ekonomický rozvoj, ktorý by stabilizoval spoločnosť . Zdalo sa však, že juhovietnamské vlády si veľmi neuvedomili, že sociálne a ekonomické programy sú rovnako dôležité ako vojenské opatrenia, pretože počas žiadneho juhovietnamského režimu neboli potrebné reformy na podporu rozvoju dostatočne presadzované.

Obchodný dovozný program nepriniesol očakávaný výsledok, pretože nepodnietil požadovaný ekonomický rast a nepodporil ekonomickú sebestačnosť . Program skôr zvýšil závislosť JV na USA. Počas Diemovho režimu boli zaznamenané malé investície a rozvoj infraštruktúry. Obchodníci využívali licencie hlavne na nákup spotrebného tovaru. Na druhej strane málo podporili rozvoj miestnej výroby, tým, že len malá časť licencií bola investovaná do kapitálového majetku ako napr. do výrobného zariadenia a zásob. Okrem častej korupcie pri predávaní licencií úradníkmi, boli niektoré vládne zdroje, vytvorené z predaja licencií, ukradnuté. Väčšina zdrojov z CIP išla na financovanie juhovietnamskej armády namiesto toho, aby sa financovali dlhodobé projekty zamerané na ekonomický rast. Program síce pomohol rozšíriť strednú vrstvu v mestách, ale výhody z tohto programu sa nedostali k dedinskému obyvateľstvu.[159]

Poľnohospodárska reforma, ktorá bola na nátlak USA zahájená v roku 1955 nebola úspešná a neprispela k zvýšeniu podpory režimu dedinskou populáciou.[160] Prvá fáza reformy, ktorá mala znížiť nájom pôdy bola brzdená zlou organizáciou a nedostatočným presadzovaním. Druhá časť reformy, počas ktorej prebehol program nového prerozdelenia pôdy trpela niekoľkými nedostatkami. Vláda predávala pôdu za veľmi vysokú cenu, zatiaľ čo komunistickí povstalci rozdeľovali pôdu roľníkom zadarmo. Koncom roka 1962 len 10 % obyvateľstva malo dostatok prostriedkov na kúpenie si pôdy od vlády. Najviac z tohto programu profitovala vláda, vládni úradníci a Diemova rodina. Diemova vláda marila túto reformu aj tým, že zámerne odstraňovala svojich najlepších ľudí a nezávislé odbory, ktoré pracovali na tejto reforme. Okrem toho realizovanie reformy komplikovala slabá bezpečnostná situácia na vidieku. Táto reforma napokon tiež viedla k ďalšiemu zníženiu podpory vlády vidieckym obyvateľstvom.[161] Na počiatku 70. rokoch saigonský režim znova zahájil pozemkovú reformu, ktorá však prišla oneskorene. V tejto dobe na dedinách žilo zdecimované obyvateľstvo a pôda pre nich už neznamenala nič zvláštneho. Pozemkovej reforme sa preto nepodarilo zvýšiť si podporu obyvateľstva.[162]

Odcudzenie spoločenských skupín, veľký počet utečencov a preľudnené mestá patrili medzi hlavné sociálne problémy JV. Navyše problémy so školským a zdravotným systémom, bytovou výstavbou a problémy v ďalších iných oblastiach sa prehlbovali.[163] Napriek americkej pomoci sa ekonomické podmienky v JV postupne stále zhoršovali. Ceny ryže a ďalších plodín sa zvyšovali s rastúcou infláciou. Rastúcu nespokojnosť s ekonomickou a sociálnou situáciou dokázal potom využívať Vietkong.[164]

3.4 Vládnutie a politická účasť v JV

Po Ženevskej konferencii mal južný Vietnam len slabé základy pre štátnosť a demokraciu.[165] Koloniálna minulosť Vietnamu sa ukázala byť skôr nevýhodou pri budovaní štátu. Po odchode Francúzov z Vietnamu vzniklo v JV náhle politické a administratívne vákuum.[166] Mocenské vákuum dokázali potom využiť komunistickí povstalci.[167]

Prvá ústava z roka 1956 síce zriadila deľbu moci, ale právomoci exekutívnej moci boli o mnoho širšie. Prezident JV mal dominujúcu úlohu v krajine, zdedil právomoci, ktoré predtým mal francúzsky koloniálny guvernér a vietnamský vládca.[168] Ostatné politické inštitúcie boli slabo rozvinuté. Autonómna súdna zložka neexistovala, pretože bola pod kontrolou exekutívnej moci. Napriek existencie systému bŕzd pre exekutívnu moc, boli brzdy z veľkej časti neúčinné. Funkcie Národného zhromaždenia boli značne obmedzené ústavou.[169] Tým, že Národné zhromaždenie malo slabú legislatívnu právomoc, bolo vylúčené z diskusie o rôznych dôležitých záležitostiach ako napr. o otázke rozpočtu.[170] Vzť ah medzi výkonnou a zákonodarnou zložkou nebol jasne vymedzený a exekutívna moc sa preto rýchlo stala prevládajúcou mocou. V prípade výnimočného stavu, ktorý mohol viac menej sám prezident určiť , prezident mohol užívať mimoriadnych právomocí a vládnuť prostredníctvom dekrétov. Po páde Diemovho režimu sa ústavy často nahradzovali novými, ktoré boli väčšinou narýchlo vypracované. Druhá ústava, ktorá centralizovala všetky právomoci do Vojenskej revolučnej vlády mala veľmi malý právny význam. Takisto ďalšie dve nasledujúce ústavy z roku 1964 udeľovali vojenskej vláde všetky právomoci. Štvrtá ústava z toho istého roka bola napokon odvolaná po veľkej kritike, že zriaďuje vojenskú diktatúru. Nasledovali ďalšie dve ústavy až kým posledná siedma ústava bola definitívne ustanovená.[171] Napriek, že táto ústava vytvorila zákonodarnú moc s väčšou kontrolou nad exekutívou, prezident stále zostal dominantnou a silnou postavou. Nová ústava tak obsahovala prvkyústavy, ktoré pomohli vytvoriť Diemov režim.[172]

Jedným z dôležitých faktorov, ktoré hrali úlohu pri neúspešnom budovaní štátu bol štýl vládnutia samotných juhovietnamských vlád. Napríklad Diemov štýl vládnutia a jeho chápanie štátu odpovedali skôr predstavám vietnamských mandarínov 19. storočia ako demokratickým princípom.[173] Diem sa hlásil k filozofii personalizmu, ktorá spájala myšlienky konfucianizmu s katolíckym autoritatívnym pojatím štátu a podľa ktorej by ľudia mali byť poslušní k vládcovi. Jedine prezidentský palác rozhodoval o obsadzovaní dôležitých politických postov.[174] Od začiatku sa Diem snažil o upevnenie moci v krajine. Každá kritika jeho režimu bola preto neprípustná.[175] Pri potlačovaní opozície sa často používali najtvrdšie metódy, ktoré boli nielen uplatňované na komunistoch, ale aj na všetkých, ktorí nesúhlasili s politikou vlády. Dokonca sa stávalo, že aj ľudia bez politickej príslušnosti sa stali terčom represie.[176] Avšak Diemove snahy zlikvidovať opozíciu viedli k posilneniu komunistickej opozície a zvyšujúcemu sa počtu gerilových útokov na vládu.[177] Diem sa postupne prestal riadiť podľa ústavy, začal vládnuť dekrétmi a posielal nariadenia do všetkých úrovní samospráv.[178] Diemov spôsob zmýšľania mal aj negatívny vplyv na komunikáciu s americkými poradcami. Diem nebol veľmi ochotný spolupracovať s americkými poradcami a často ich rady neprijímal.[179] Americké požiadavky na liberalizáciu a demokraciu neutralizoval tým, že postavil proti sebe amerických dôstojníkov a diplomatov. Komunikácia s americkými poradcami sa postupne stále zhoršovala, čo bránilo efektívnej spolupráci na programoch budovania štátu.[180]

Efektívny systém vládnutia narúšali časté krízy na politickej scéne JV, ktoré začali po Diemovom prevrate. Veľké rozpory neboli len medzi vojenskými veliteľmi, ale aj medzi politikmi. Navyše existovala značná rivalita medzi armádou a politikmi, čo znemožňovalo vytvoriť a udržiavať stabilnú koalíciu.[181] Politické krízy často skončili vojenskými prevratmi, po ktorých sa moci chopila vojenská junta. Vojenské vlády však mali len minimálne znalosti o politickej teórii a metódach. Tieto politické krízy boli dôkazom neschopnosti junty vytvoriť fungujúcu vládu, ktorá by dokázala zaistiť rôznym skupinám politickú účasť a prevziať vedúcu úlohu vo vojne.[182] Po prevrate každá nová vojenská vláda uskutočnila personálne zmeny vo vláde a v samospráve. Časté personálne zmeny na provinčnej a okresnej úrovni viedli k politickej nestabilite na vidieku, čo využíval Vietkong na posilnenie svojej pozície na vidieku.[183] Okrem toho každý prevrat, ktorý nasledoval po Diemovi bol prijímaný obyvateľstvom stále s väčšou apatiou.[184] Aj keď bola politická stabilita obnovená v roku 1967, kedy vojenská vláda bola nahradená volenou vládou, spôsob vlády v JV sa nezmenil.[185]

Juhovietnamským vládam sa nepodarilo vytvoriť podmienky zaisť ujúce rôznym skupinám obyvateľstva účasť na politických procesoch, na tvorbe vlády a samosprávy. Neúspech začleniť rôzne skupiny do politického procesu bránil vytvoriť politické prostredie, v ktorom by existovali také politické strany, ktoré by slúžili ako systém bŕzd a rovnováh v politickom systéme.[186] V prvých rokoch po Ženevskej konferencii JV čelil rôznym sektám ako napr. Cao Dai, Hoa Hao a Binh Xuyen, ktorá bola skôr zločinecká skupina pôsobiaca v Saigone. Cao Dai a Hoa Hao boli politicko-náboženské sekty, ktoré mali pod kontrolou niektoré dediny. Tieto sekty boli podporované Francúzmi a ukázali sa byť hrozbou pre už tak nestabilnú vládu Diema.[187] Diem odmietal prijať ich požiadavky o pridelenie väčšej politickej moci.[188] Keď sa Diem pokúsil znížiť vplyv Binh Xuyen, vypukli v roku 1955 v Saigone veľké boje, ku ktorým sa pridali Cao Dai, Hoa Hao a takisto cisár Bao Dai, ktorý sa už predtým pokúšal o odchod Diema z krajiny. Diemovi sa napokon podarilo odraziť útoky a poraziť sekty aj za pomoci úplatkov.[189] Budhisti boli ďalšou skupinou, ktorá požadovala účasť na politických procesoch vzhľadom na ich veľké zastúpenie v spoločnosti.[190] Ani po Diemovom prevrate, nedokázali vlády JV odpovedať na legitímne žiadosti náboženských, študentských a politických skupín o väčšiu politickú účasť a o zaručenie ich osobných slobôd.[191]

Voľby v JV sa nestali symbolom demokracie, pretože často neprebiehali regulárne a neposkytli potrebnú legitimitu vláde. Príkladom toho sú voľby z roku 1955, ktoré usporiadal Diem. V nich proti sebe stáli Diem a cisár Bao Dai. Voľby, ktoré boli zmanipulované aj za pomoci USA vyhral Diem. Po víť azstve vyhlásil vznik Republiky Vietnam (Južný Vietnam) a vymenoval sa za prezidenta. Podľa Ženevských dohôd sa mali v roku 1956 konať celovietnamské voľby. USA a Diem si uvedomovali, že Ho Či Min by vyhral tieto voľby. Preto americké presadzovanie slobodných volieb ustúpilo a Diem s americkou podporou zrušil tieto voľby s formálnym odôvodnením, že Južný Vietnam a ani USA nepodpísali záverečné dohody zo Ženevy.[192] Parlamentné voľby v roku 1959 boli zmanipulované. Okrem toho do nich nebola opozícia pripustená, státisíce roľníkov muselo hlasovať pre Diema a aby si Diem zaistil hlasy vojakov, stiahol v deň volieb polovicu armády.[193] Vlády po Diemovom prevrate takisto manipulovali voľby. Aj keď každá vláda sľubovala voľby, vždy si našla dôvod na odloženie volieb.[194] Prezident Thieu v septembri 1966 usporiadal voľby, aby si Američania mysleli, že jeho režim je demokratický. Budhisti odmietli ísť voliť . V oblastiach, ktoré kontroloval FNO ľudia tiež nešli voliť . Voľby, ktoré prebehli v častiach pod kontrolou vlády boli zmanipulované. Okrem toho dvaja protikandidáti boli zatknutí. Zákonodarné zhromaždenie preto nechcelo výsledky vôbec uznať . Až po zasiahnutí amerického veľvyslanca zhromaždenie ustúpilo a zvolilo Thieua prezidentom.[195] V roku 1971 Thieu vypísal voľby, ktoré boli znova zmanipulované.[196]

Počas Diemovho režimu bola sloboda jednotlivca a slova potlačovaná a neexistovali nezávislé politické strany. Dokonca vyhlásil zákon podľa ktorého žiadne verejné zhromaždenie alebo súkromné stretnutia či oslavy sa nemohli konať bez vládneho dovolenia.[197] Po jeho prevrate sa začali objavovať nové politické strany, náboženské hnutia, študentské organizácie a noviny, ktoré požadovali väčšiu slobodu a úlohu v spoločnosti. Na jednej strane existencia množstva politických strán bolo pozitívom, ale na druhej strane okrem kritiky vlády a medzi sebou málo prispievali k politickej stabilite.[198]

Okrem toho, že juhovietnamskej vláde sa nepodarilo získať dostatočnú podporu obyvateľstva, nebola ani schopná potlačiť všetky faktory, ktoré vedome či nevedome rozbíjali jednotu krajiny.[199] Od Ženevskej konferencie čelil JV komunistickým povstalcom Vietkongu, ktorí boli občanmi JV a ktorí sa usilovali o zvrhnutie oficiálnej juhovietnamskej vlády. V tejto snahe ich podporovala aj VDR. Odporcovia vlády sa zorganizovali aj na politickej úrovni. V roku 1960 bývalí vodcovia Viet Minhu, prívrženci komunistickej strany Južného Vietnamu, budhisti, zástupcovia siekt Cao Dai a Hoa Hao, ale aj niektorí katolíci vytvorili Front národného oslobodenia Južného Vietnamu (FNO). FNO mal ozbrojené jednotky, ktoré sa nazývali Ľudová oslobodenecká armáda alebo Vietkong.[200] Hlavnými požiadavkami FNO bolo zosadenie oficiálnej vlády, oživenie domáceho hospodárstva, zníženie dovozu, prerozdelenie pôdy, rovnosť etník a náboženstiev a koniec činnosti amerických poradcov. FNO odmietal rozdelenie Vietnamu a požadoval jeho zjednotenie.[201] FNO ponúkal istotu, sociálnu rovnosť a hospodársku nezávislosť , vďaka čomu sa im podarilo získavať veľkú priazeň dedinského obyvateľstva. K FNO sa pridávali tisíce ľudí a postupne získaval kontrolu nad veľkou časť ou vidieku. Vytvoril si silnú organizačnú základňu a rýchlo sa stal hlavnou politickou silou v JV. Po prevzatí dedín FNO začal realizovať vlastnú politiku, uskutočnil vlastnú pozemkovú reformu, znížil dávky z prenájmu pôdy a začal vyberať dane. Tieto opatrenia sa snažil robiť tak, aby si získal malých roľníkov.[202] Okrem výstavby veliteľských štruktúr FNO začal vytvárať na rôznych správnych úrovniach vlastné výbory, ktoré prevzali vládnu moc nad niektorými regiónmi.[203] Na rozdiel od vládnych úradníkov pristupovali kádre FNO k roľníkom ako rovný s rovným. FNO využíval aj ideologické ovplyvňovanie, nátlak, vyhrážky i brutálne násilie, aby si podmanil dedinské obyvateľstvo. Zámerné vzbudzovanie nenávisti voči Američanom a saigonskej vláde zvyšovalo nasadenie v boji proti nepriateľovi a umožnilo FNO udržovať kontrolu na obyvateľstvom.[204] FNO útočil na miestne vládne inštitúcie, neskôr aj na americké zariadenia, snažil sa narušiť dopravnú infraštruktúru krajiny a uskutočňoval vojenské operácie.[205]

Ďalším faktorom, ktorý prispel k neúspešným snahám pri budovaní štátu bolo nahradenie dedinských samosprávnych orgánov centralizovanou štátnou správou. Do regiónov boli vyslaní úradníci, ktorí dostávali príkazy priamo zo Saigonu a ktorí často nepoznali miestne pomery. Táto zmena narušila v mnohých oblastiach JV starodávne, tradičné väzby medzi vlastníkmi pôdy a roľníkmi, kde majitelia pôdy plnili aj funkciu miestnej správy. Nový systém zbavil veľkostatkárov mnohých povinností a práv, čo viedlo ich neprítomnosti na ich pozemkoch. Následkom toho sa vytvorilo politické vákuum,ktoré dokázali komunisti vyplniť a nahradiť vlastnou správou.[206]

Korupcia v JV bola rozšírená v celej spoločnosti. Bola bežným javom vo vláde, na všetkých úrovniach správy a v armáde počas každého režimu. Vysoký miera korupcie bola tak z jedných faktorov, ktorý sa podieľal na znižovaní efektivity správy krajiny.[207]

Aj keď bola oficiálne zrušená cenzúra domácich novín, boli kontrolované vládou prostredníctvom povolení na publikáciu, ktoré mohli byť kedykoľvek odobraté.[208] Okrem toho vláda si udržovala kontrolu na tlačou prostredníctvom zákona, ktorý dovoľoval zrušiť noviny na základe rušenia verejného poriadku. Tento zákon sa často uplatňoval v prípade opozičných novín, ktoré sa veľmi kriticky vyjadrovali k režimu.[209]

Poznámky

[132] Tieto štyri piliere sú vymedzené výskumnou inštitúciou Centrum pre strategické a medzinárodné štúdia (Center for Strategic and International Studies).

[133] WAISOVÁ, Š.: Řešení konfliktův mezinárodních vztazích, s. 102.

[134] SHAPLEN, R.: The lost revolution: Vietnam 1945 – 1965, s. 334.

[135] Tamtiež, s. 138 -140.

[136] Tamtiež, s. 163.

[137] COLLINS, J. L.: The Development and Training of the South Vietnamese Army, 1950 – 1972. ChapterII. Dostupné z http://www.history.army.mil/books/Vietnam/devtrainrvn/ch2.htm#b1.

[138] SHAPLEN, R.: The lost revolution: Vietnam 1945 – 1965, s. 244.

[139] SHAPLEN, R.: The lost revolution: Vietnam 1945 – 1965, s. 331.

[140] FREY, F.: Dějiny vietnamské války. Tragedie v Asii a konec amerického snu, s. 114.

[141] Tamtiež, s. 175 -176.

[142] FREY, F.: Dějiny vietnamské války. Tragedie v Asii a konec amerického snu, s. 47 a 48.

[143] LATHAM, M. E.: Redirecting the Revolution? The USA and the failure of nation-building in South Vietnam, s. 37. Dostupné z http://web.ebscohost.com/ehost/pdf?vid=4&hid=15&sid=fdb3caa6-6c8c-4dda-b665-722536ad466b%40SRCSM2.

[144] UNITED STATES. DEPT. OF DEFENSE: The Pentagon Papers: The Defense Department History of United States Decisionmaking on Vietnam. Chapter II. The Strategic Hamlet Program, 1961-1963. Dostupné z http://www.mtholyoke.edu/acad/intrel/pentagon2/pent4.htm.

[145] FREY, F.: Dějiny vietnamské války. Tragedie v Asii a konec amerického snu, s. 112.

[146] PRUGH, G. S.: Law at war: Vietnam 1964 – 1973, Chapter II. Dostupné z http://www.history.army.mil/books/Vietnam/Law-War/law-02.htm.

[147] UNITED STATES. DEPT. OF DEFENSE: The Pentagon Papers: The Defense Department History of United States Decisionmaking on Vietnam. Chapter 5, "Origins of the Insurgency in South Vietnam, 1954-1960"Ch. Dostupné z http://www.mtholyoke.edu/acad/intrel/pentagon/pent11.htm.

[148] FREY, F.: Dějiny vietnamské války. Tragedie v Asii a konec amerického snu, s. 45.

[149] SHAPLEN, R.: The lost revolution: Vietnam 1945 – 1965, s. 157.

[150] JACOBS, S.: Cold war mandarin: Ngo Dinh Diem and the origins of America's war in Vietnam, 19501963, s. 90. Dostupné z http://books.google.com/books?id=h0_MU8uU60cC&pg=PA89&lpg=PA89&dq=1956+diem+Anti-Communist+Denunciation+Campaign&source=bl&ots=VJqD5-hzgz&sig=amqihgYUfgSbuqepRR-863radVo&hl=en&ei=mMT6ScCDGouz_Aad8NChBA&sa=X&oi=book_result&ct=result&resnum=1#PPA90,M1.

[151] UNITED STATES. DEPT. OF DEFENSE: The Pentagon Papers: The Defense Department History of United States Decisionmaking on Vietnam. Chapter 5, "Origins of the Insurgency in South Vietnam, 1954-1960"Ch. Dostupné z http://www.mtholyoke.edu/acad/intrel/pentagon/pent11.htm.

[152] SHAPLEN, R.: The lost revolution: Vietnam 1945 – 1965, s. 192.

[153] Tamtiež, s. 174.

[154] COHEN, W. I.: The Cambridge History of American Foreign Relations : Volume 4, America in the Age of Soviet Power, 1945-1991, s. 152.

[155] SHAPLEN, R.: The lost revolution: Vietnam 1945 – 1965, s. 190.

[156] SHAPLEN, R.: The lost revolution: Vietnam 1945 – 1965, s. 216 – 292.

[157] SPANIER, J. W., HOOK, S. W.: American foreign policy since World War II, s. 141.

[158] FALL, B. B.: South Vietn-Nam’s Internal Problems, s. 244. Dostupné z http://www.jstor.org/stable/2752920.

[159] JACOBS, S.: Cold war mandarin: Ngo Dinh Diem and the origins of America's war in Vietnam, 19501963, s. 99 -100. Dostupné z http://books.google.com/books?id=h0_MU8uU60cC&pg=PA89&lpg=PA89&dq=1956+diem+Anti-Communist+Denunciation+Campaign&source=bl&ots=VJqD5-hzgz&sig=amqihgYUfgSbuqepRR-863radVo&hl=en&ei=mMT6ScCDGouz_Aad8NChBA&sa=X&oi=book_result&ct=r esult&resnum=1#PPA90,M1.

[160] FREY, F.: Dějiny vietnamské války. Tragedie v Asii a konec amerického snu, s. 46.

[161] SHAPLEN, R.: The lost revolution: Vietnam 1945 – 1965, s. 143 -146.

[162] FREY, F.: Dějiny vietnamské války. Tragedie v Asii a konec amerického snu, s. 156.

[163] JOINER, C. A.: South Vietnam: The Politics of Peace, s. 154. Dostupné z http://www.jstor.org/stable/2642313.

[164] SHAPLEN, R.: The lost revolution: Vietnam 1945 – 1965, s. 218.

[165] SCIGLAINO, R. G., SNYDER W. W.: The Budget Process in South Vietnam, s. 58.

[166] LATHAM, M. E.: Redirecting the Revolution? The USA and the failure of nation-building in South Vietnam, s. 28. Dostupné z http://web.ebscohost.com/ehost/pdf?vid=4&hid=15&sid=fdb3caa6-6c8c-4dda-b665-722536ad466b%40SRCSM2.

[167] GRINTER, L. E.: How They Lost: Doctrines, Strategies and Outcomes of the Vietnam War, s. 1129. Dostupné z http://www.jstor.org/stable/2643587.

[168] SHAPLEN, R.: The lost revolution: Vietnam 1945 – 1965, s. 132 a 133.

[169] PRUGH, G. S.: Law at war: Vietnam 1964 – 1973, Chapter II. Dostupné z http://www.history.army.mil/books/Vietnam/Law-War/law-02.htm.

[170] SCIGLAINO, R. G., SNYDER W. W.: The Budget Process in South Vietnam, s. 58.

[171] PRUGH, G. S.: Law at war: Vietnam 1964 – 1973, Chapter II. Dostupné z http://www.history.army.mil/books/Vietnam/Law-War/law-02.htm.

[172] SACKS, I. M.: Restructuring Government in South Vietnam, s. 524. Dostupné z http://www.jstor.org/stable/2642593.

[173] SCHANDLER, H. Y: Ngo Dinh Diem: Washington's FRANKENSTEIN MONSTER? s. 34. Dostupné z http://proquest.umi.com.ezproxy.vse.cz/pqdweb?index=1&did=1125667271&SrchMode=2&sid=1&Fmt=6&VInst=PROD&VType=PQD&RQT=309&VName=PQD&TS=1241807608&clientId=45149.

[174] FREY, F.: Dějiny vietnamské války. Tragedie v Asii a konec amerického snu, s. 44.

[175] TINDALL, G. B., SHI D. E.: Dějiny Spojených státůamerických, s. 676.

[176] DEVILLERS, P.: The Struggle for the Unification of Vietnam, s. 12.

[177] TINDALL, G. B., SHI D. E.: Dějiny Spojených státůamerických, s. 676.

[178] SHAPLEN, R.: The lost revolution: Vietnam 1945 – 1965, s. 134.

[179] SCHANDLER, H. Y: Ngo Dinh Diem: Washington's FRANKENSTEIN MONSTER? s. 34. Dostupné z http://proquest.umi.com.ezproxy.vse.cz/pqdweb?index=1&did=1125667271&SrchMode=2&sid=1&Fmt=6&VInst=PROD&VType=PQD&RQT=309&VName=PQD&TS=1241807608&clientId=45149.

[180] FREY, F.: Dějiny vietnamské války. Tragedie v Asii a konec amerického snu, s. 72.

[181] SACKS, I. M.: Restructuring Government in South Vietnam, s. 516. Dostupné z http://www.jstor.org/stable/2642593.

[182] SHAPLEN, R.: The lost revolution: Vietnam 1945 – 1965, s. 266 – 268.

[183] Tamtiež, s. 293.

[184] Tamtiež, s. 233.

[185] GOODMAN, A. E.: Politics in war: the bases of political community in South Vietnam, s. 3. Dostupné z http://books.google.com/books?id=CYeFKWhLzEIC&printsec=frontcover.

[186] LOMPERIS, T. J.: To a Baghdad Victory via Saigons, s. 149. Dostupné z http://web.ebscohost.com/ehost/pdf?vid=8&hid=15&sid=fdb3caa6-6c8c-4dda-b665-722536ad466b%40SRCSM2.

[187] SHAPLEN, R.: The lost revolution: Vietnam 1945 – 1965, s. 116.

[188] Tamtiež, s. 120.

[189] FREY, F.: Dějiny vietnamské války. Tragedie v Asii a konec amerického snu, s. 37..

[190] BRUSH, P.: The BuddHist Crisis in Vietnam, s. 19. Dostupné z http://proquest.umi.com.ezproxy.vse.cz/pqdweb?index=2&did=792141281&SrchMode=2&sid=1&Fmt=6&VInst=PROD&VType=PQD&RQT=309&VName=PQD&TS=1241801877&clientId=45149.

[191] SHAPLEN, R.: The lost revolution: Vietnam 1945 – 1965, s. 282.

[192] FREY, F.: Dějiny vietnamské války. Tragedie v Asii a konec amerického snu, s. 38 - 39.

[193] Tamtiež, s. 48.

[194] SACKS, I. M.: Restructuring Government in South Vietnam, s. 516. Dostupné z http://www.jstor.org/stable/2642593.

[195] FREY, F.: Dějiny vietnamské války. Tragedie v Asii a konec amerického snu, s. 112.

[196] Tamtiež, s. 156.

[197] SHAPLEN, R.: The lost revolution: Vietnam 1945 – 1965, s. 156.

[198] Tamtiež, s. 226.

[199] Tamtiež, s. 318.

[200] ROTTMAN, G. L., GERRARD H.: Bojovníci Vietkongu,s. 3 - 5.

[201] FREY, F.: Dějiny vietnamské války. Tragedie v Asii a konec amerického snu, s. 50.

[202] Tamtiež, s. 58.

[203] DEVILLERS, P.: The Struggle for the Unification of Vietnam , s. 18.

[204] FREY, F.: Dějiny vietnamské války. Tragedie v Asii a konec amerického snu, s. 59.

[205] ROTTMAN, G. L., GERRARD H.: Bojovníci Vietkongu, s. 6.

[206] FREY, F.: Dějiny vietnamské války. Tragedie v Asii a konec amerického snu, s. 47.

[207] ROBERTS, J. C.: The Shape of Reform, s. 160. Dostupné z http://web.ebscohost.com.ezproxy.vse.cz/ehost/pdf?vid=5&hid=17&sid=f6fc098a-0697-49ea-b311-0d4462a84208%40sessionmgr7.

[208] SHAPLEN, R.: The lost revolution: Vietnam 1945 – 1965, s. 157.

[209] FALL, B. B.: South Vietn-Nam’s Internal Problems, s. 254. Dostupné z http://www.jstor.org/stable/2752920.

Seriál

  1. Príčiny neúspechu budovania štátu v Južnom Vietname
  2. Príčiny neúspechu budovania štátu v Južnom Vietname: Úvod
  3. Príčiny neúspechu budovania štátu v Južnom Vietname: 1. Charakteristika budovania štátu
  4. Príčiny neúspechu budovania štátu v Južnom Vietname: 2. Spojené štáty americké
  5. Príčiny neúspechu budovania štátu v Južnom Vietname: 3. Južný Vietnam
  6. Príčiny neúspechu budovania štátu v Južnom Vietname: 4. Externé faktory
  7. Príčiny neúspechu budovania štátu v Južnom Vietname: Záver
  8. Príčiny neúspechu budovania štátu v Južnom Vietname: Prílohy
  9. Príčiny neúspechu budovania štátu v Južnom Vietname: Použité zdroje

Podobné články

Další články autora

Autor : Bc. Zuzana Košťálová 🕔15.12.2010 📕7.875

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře