Príčiny neúspechu budovania štátu v Južnom Vietname: 1. Charakteristika budovania štátu

Autor : Bc. Zuzana Košťálová 🕔15.12.2010 📕8.069

Seriál

  1. Príčiny neúspechu budovania štátu v Južnom Vietname
  2. Príčiny neúspechu budovania štátu v Južnom Vietname: Úvod
  3. Príčiny neúspechu budovania štátu v Južnom Vietname: 1. Charakteristika budovania štátu
  4. Príčiny neúspechu budovania štátu v Južnom Vietname: 2. Spojené štáty americké
  5. Príčiny neúspechu budovania štátu v Južnom Vietname: 3. Južný Vietnam
  6. Príčiny neúspechu budovania štátu v Južnom Vietname: 4. Externé faktory
  7. Príčiny neúspechu budovania štátu v Južnom Vietname: Záver
  8. Príčiny neúspechu budovania štátu v Južnom Vietname: Prílohy
  9. Príčiny neúspechu budovania štátu v Južnom Vietname: Použité zdroje

Podobné články

Další články autora

1.1 Charakteristika budovania štátu

Budovanie štátu je komplexný proces, ktorého vymedzenie je dodnes predmetom diskusie.[4] Niektorí vedci stotožňujú budovanie štátu s postkonfliktnou rekonštrukciou a niektorí nie. V tejto práci sa budovanie štátu prekrýva s procesom postkonfliktnej rekonštrukcie vzhľadom k tomu, že budovanie štátu sa začalo po skončení konfliktu, respektíve po Indočínskej vojne. Chápe sa ako obnova socioekonomickej a politickej štruktúry spoločnosti po skončení konfliktu medzinárodnými aktérmi aj zasiahnutým štátom. Podmienky úspešného budovania štátu možno všeobecne zhrnúť do štyroch pilierov - zaistenie bezpečnosti, vytvorenie nestranného právneho systému, zvýšenie sociálneho a ekonomického blahobytu a ustanovenie politického systému s politickou účasť ou pre rôzne skupiny obyvateľstva. Tieto štyri piliere sú vzájomne previazané a podmienené.[5]

Zaistenie bezpečnosti pred vonkajšími a vnútornými hrozbami je nutnou podmienkou pre stabilizáciu prostredia a pre ďalší rozvoj spoločnosti. Do oblasti bezpečnosti sa zaraďuje zaistenie ukončenie násilia, vytvorenie podmienok pre ochranu obyvateľstva, redefinovanie vojenskej stratégie, reštrukturalizácia ozbrojených síl a polície, odzbrojenie a integrácia opozičných ozbrojených skupín do spoločnosti a v konečnom dôsledku definitívny presun povinností a právomocí zaisť ovania ochranu na domáce bezpečnostné zložky.[6]

Druhým pilierom je vytvorenie nestranného právneho systému a dosiahnutie uzmierenia medzi stranami sporu. Jedná sa predovšetkým o vytvorenie efektívneho systému zákonného donucovania, nezávislého súdneho systému a zabezpečenie ľudských práv.[7]

Na prvý a druhý pilier nadväzuje program zvýšenia sociálneho a ekonomického blahobytu. Spočíva v distribúcii humanitárnej pomoci, obnove základných služieb obyvateľstvu v oblasti zdravia, vzdelávania, infraštruktúry a bankovníctva, vytvorení základov pre fungujúci ekonomický systém a spustení programov ekonomického a sociálneho rozvoja. V ekonomickej oblasti je potrebné obnoviť domáce poľnohospodárstvo, podporiť rozvoj priemyslu a služieb, potlačiť čierny trh, vyjasniť vlastnícke práva, vytvoriť základné pravidla obchodu a stanoviť monetárnu a fiškálnu politiku.[8]

V poslednom pilieri dochádza k ustanoveniu politického systému, štátnej správy a samosprávy a k zaisteniu aktívnej politickej účasti občanov. Súčasť ou tohto pilieru je vytvorenie ústavy, systému deľby moci, legitímnych politických a administratívnych inštitúcií a procesov politickej participácie, stanovenie systému volieb a podpora vzniku politických strán, nezávislých médií a nevládnych organizácií. Súčasne sa tvoria základy občianskej spoločnosti.[9]

Úspech budovania štátu nezávisí len od splnenia týchto štyroch pilierov. Tento proces závisí aj od konkrétnych lokálnych a regionálnych podmienok, ktoré vychádzajú z historických aspektov konfliktu, zo vzájomných vzť ahov bojujúcich strán a politickogeografickej charakteristiky daného štátu. Záujem tretích aktérov a domácej spoločnosti má takisto vplyv na budovanie štátu. Predovšetkým vôľa a snahy domácej spoločnosti podieľať sa na procese budovania štátu sú veľmi dôležité, aby tento proces bol úspešný.[10]

1.2 Cesta USA k budovaniu štátu v Južnom Vietname

USA sa začali zaoberať situáciou vo Vietname počas administratívy Harry S. Trumana v čase, kedy sa Francúzsko snažilo obnoviť kontrolu nad svojou kolóniou Indočína, súčasť ou ktorej bol aj Vietnam. Proti tomu sa stálo národnooslobodzovacie hnutie Viet Minh (Liga nezávislosti Vietnamu), pozostávajúce z členov rôznych politických presvedčení, v ktorom ale hrali hlavnú úlohu predovšetkým komunisti. Viet Minh na čele s komunistom Ho Či Minom chcel získať nezávislosť , čo napokon vyústilo do Indočínskej vojny. Američania boli značne znepokojení neúspechom francúzskeho vojska.[11] Americká vláda považovala rozšírenie komunizmu do Indočíny za rozširovanie územia ovládaným Sovietskym zväzom. Podľa politiky zadržiavania komunizmu, z ktorej vychádzala americká zahraničná politika mali USA zadržiavať rozširovaniesovietskeho vplyvu.[12] Preto od roku 1950 začali USA poskytovať ekonomickú pomoc Francúzsku v boji proti Viet Minh. Za touto pomocou Francúzsku sa skrýval aj záujem USA o získanie francúzskej podpory v amerických záujmoch v Európe.[13] Okrem toho, juhovýchodná Ázia, vrátane Vietnamu mala slúžiť ako odbytište a hospodársky sa mal integrovať do západného bloku.[14]

Ženevské dohody z júla 1954 ukončili Indočínsku vojnu a stanovili na 17. rovnobežke dočasnú hranicu medzi komunistickým Severným Vietnamom a južným Vietnamom, kde zostal u moci staronový cisár Bao Dai. Toto provizórne rozdelenie malo trvať do roku 1956, kedy sa mali konať voľby v celom Vietname.[15] USA argumentovali svoju angažovanosť v južnom Vietname na základe teórie domina. Podľa tejto teórie by rozšírenie komunizmu v Indočíne viedlo ku komunistickej expanzii do ďalších krajín juhovýchodnej Ázie. Komunistická dominancia v tejto oblasti by podporila šírenie komunizmu do ďalších regiónov a bezpečnostné záujmy USA a stabilita a bezpečnosť Európy by boli ohrozené.[16] Už počas Ženevskej konferencie americké ministerstvo zahraničných vecí hľadalo vhodného lídra južného Vietnamu. Minister zahraničných vecí Dulles považoval za vhodného protikomunistického, protikolonialistického a súčasne národného vodcu Ngo Dinh Diema. Preto primäl cisára Bao Daia a francúzsku vládu, aby vymenovali Diema za predsedu vlády.[17] Diem okamžite získal masívnu americkú pomoc. Za túto pomoc USA žiadali od Diema uskutočnenie potrebných reforiem. Po Ženevskej konferencii USA v podstate prevzali zodpovednosť za bezpečnosť v južnom Vietname, ktorú predtým malo Francúzsko. Americká vláda sa tak pustila sa do budovania štátu s úmyslom vytvoriť demokratický štát, ktorý by slúžil ako obranný val proti komunistickej agresie a súčasne ako vzor demokracie v Ázii.[18]

1.3 Americký program budovania štátu

Americký program budovania štátu v JV prebiehal v súlade s americkou zahraničnou politikou počas studenej vojny, ť ažiskom ktorej bola politika zadržiavania komunizmu. USA nemali na začiatku predstavu o konkrétnom priebehu programu.

Všeobecne panuje názor, že americký program budovania štátu v JV bol ideologicky založený na teórii modernizácie. Pri vysvetľovaní cesty k rozvoju a pokroku táto teória vychádzala hlavne z histórie rozvoja USA a bola založená na amerických hodnotách, ktoré boli považované za univerzálne. Táto teória verila, že s americkou pomocou dokážu rozvojové krajiny dosiahnuť rovnaký pokrok. Keď sa stal hlavným poradcom v otázkach národnej bezpečnosti jeden z hlavných tvorcov teórie modernizácie Rostow, stala sa táto teória jadrom americkej politiky v JV počas administratívy Kennedyho a Johnsona. [19]

Do budovania štátu v JV boli zapojené americké ministerstvá, hlavne ministerstvo zahraničia a obrany, vládne organizácie ako napr. Agentúra Spojených štátov pre medzinárodný rozvoj (US Agency for International Development, USAID), Ústredná spravodajská služba (Central Intelligency Agency, CIA) a Americká informačná agentúra (United States Information Agency, USIA) a nevládne agentúry, ktoré sa zaoberali humanitárnou pomocou.[20] Od roku 1967 boli všetky americké civilné a vojenské programy koordinované organizáciou CORDS (Civil Operations and Revolutionary Development Support) na čele veľvyslancom v Saigone. CORDS pracoval pod vedením Veliteľstva vojenskej pomoci Spojených štátov vo Vietname (United States Military Assistance Command, Vietnam).[21]

V nasledovných podkapitolách popisujem americký program budovania štátu v JV podľa spomínaných hlavných pilierov úspešného budovania štátu a to bezpečnosť , spravodlivosť a uzmierenie, sociálny a ekonomický program a vládnutie a politická účasť .

1.3.1 Bezpečnosť

Oblasť bezpečnosti bola ť ažiskom americkej podpory. Vojenská pomocná a poradná skupina (Military Assistance and Advisory Group, MAAG) pôsobila v Indočíne od roku 1950 a rozdeľovala vojenskú materiálnu pomoc. Od začiatku roka 1955 bola úloha MAAG v JV rozšírená o vojenské poradenstvo a vyčlenila sa samostatná MAAG Vietnam (Military Assistance and Advisory Group, Vietnam, MAAGV). MAAGV spolu s francúzskymi ozbrojenými silami začala pracovať na programe, cieľom ktorého bolo vytvoriť konvenčnú armádu a zvýšiť schopnosť juhovietnamských ozbrojených síl. Francúzsko-americká spolupráca na programe výcviku armády sa skončila v apríli 1956, keď francúzske Hlavné veliteľstvo v Indočíne ukončilo svoju funkciu.[22] Pri reorganizácií bývalých Vietnamských národných síl (Vietnamese national forces) veliteľ MAAGV generálporučík S. T. Williams postupoval podľa vzoru amerických ozbrojených síl. Nová Armáda Vietnamskej republiky (Army of Republic of Vietnam, ARVN) bola vybavená novými uniformami, zbraňami, vozidlami a tankami. Počet vojakov ARVN sa znížil z 250 000 na 150 000 vojakov.[23] Pod vedením MAAGV bola juhovietnamská armáda pripravovaná na konvenčnú vojnu, v ktorej by čelila otvorenej agresii VDR.[24] Na začiatku 60. rokov sa juhovietnamské ozbrojené sily už skladali zo siedmich peších divízií, jednej výsadkovej brigády, špeciálnych vojenských jednotiek, troch práporov námornej pechoty, námorníctva a letectva. Popri armáde boli vytvorené polovojenská Občianska garda (Civil Guard) a Sebaobranné zbory (Self-Defense Corps). Občianska garda mala na starosti bezpečnosť v provinciách a Sebaobranné zbory mali chrániť obyvateľstvo na dedinách.[25]

V snahe zabrániť rozšíreniu komunistického vplyvu do južného Vietnamu a zabezpečiť ho proti externej hrozbe, predovšetkým zo strany Severného Vietnamu založili USA spolu s Veľkou Britániou, Austráliou, Novým Zélandom, Francúzskom, Filipínami, Thajskom a Pakistanom v septembri 1954 Organizáciu paktu juhovýchodnej Ázie (SEATO). Signatárske štáty sa zaviazali k vzájomným poradám v prípade vonkajšej hrozby. V zvláštnom protokole sa platnosť zmluvy rozšírila na Laos, Kambodžu a „slobodné územie pod správou štátu Vietnam“, čo Ženevské dohody zakázali. Tento protokol poskytol týmto trom štátom bezpečnostné záruky v prípade komunistickej agresie. SEATO tak poskytol americkej vláde právny rámec pre budúce americké zasahovanie do záležitostí v bývalej Indočíne, predovšetkým v JV.[26]

V prvých mesiacoch Kennedyho vlády bol spustený mohutný zbrojný program ako odpoveď na zhoršujúcu sa bezpečnostnú situáciu v JV. USA zvýšili vojenskú pomoc a do JV boli dodané moderné zbrane. Výcvik ARVN sa zameral na protipovstalecký boj. Zvýšil sa počet vojakov juhovietnamských ozbrojených síl o 50 000 vojakov. Takisto sa zvýšil počet amerických poradcov podieľajúcich sa na ich výcviku.[27] Polovojenské sily Občianska garda a Sebaobranné zbory prešli reorganizáciou, zlepšil sa ich výcvik a boli im dodané zbrane. Americká armáda prevzala kontrolu nad vzdušným priestorom a leteckou dopravou a nasadila do bojov vrtuľníky. Vo februári 1962 Kennedyho vláda vytvorila Veliteľstvo vojenskej pomoci Spojených štátov vo Vietname (Military Assistance Command, Vietnam, MACV), ktorému podliehal MAAG. MACV kontroloval všetky americké ozbrojené sily v JV a radil juhovietnamskej vláde v oblasti bezpečnosti a organizácie ozbrojených síl. Velenie a kontrola vietnamských ozbrojených síl boli ponechané juhovietnamským veliteľom a veliteľ MACV pôsobil ako najvyšší americký radca juhovietnamskej vlády.[28]

Od nástupu Johnsona do prezidentského úradu v roku 1963, sa americká vojenská pomoc aj počet vyslaných poradcov zvyšovali. Kvôli zhoršujúcej sa vojenskej situácii nariadil Johnson zintenzívnenie skrytých operácií proti VDR a Pentagon vypracoval plány leteckých úderov na VDR. V marci 1965 prišli do JV prvé americké bojové jednotky. Príchod námornej pechoty do JV predstavoval zásadný obrat politiky v JV a znamenal začiatok vojenskej angažovanosti USA. Od roka 1965 sa počet amerických vojakov len zvyšoval.[29] Americké snahy boli zamerané na zničenie Vietkongu a armády Severného Vietnamu a na pomoc JV vytvoriť stabilnú vládu, ktorá by získala kontrolu nad svojím územím. Juhovietnamské ozbrojené sily sa zamerali predovšetkým na pacifikáciu, zatiaľ čo USA viedli ofenzívne operácie.[30] Na konci svojho funkčného obdobia sa Johnson rozhodol pre deamerikanizáciu vojny. USA zvýšili počet juhovietnamských vojakov, zlepšili ich výcvik, zmodernizovali im výzbroj a začali zapájať juhovietnamskú armádu do ofenzívnych operácií.[31]

Počas Nixonovej administratívy sa začal od roku 1969 proces vietnamizácie. Súbežne so sť ahovaním amerických jednotiek prebiehalo zvýšenie počtu juhovietnamských vojakov a modernizácia ozbrojených síl JV. Rozširovali sa pacifikačné programy, cieľom ktorých bolo ovládnuť územia, obsadené komunistickými povstalcami.[32]

Súčasťou budovania štátu boli aj programy ako napr. program budovania „agroville“, Program strategických dedín, Program civilnej nepravidelnej obrannej jednotky, Revolučný rozvojový program, Program urýchlenej pacifikácie a Program Phoenix. Cieľom týchto programov bolo okrem iných bolo hlavne získať kontrolu nad obyvateľstvom a zaistiť bezpečnosť .

V júli 1959 začala vláda JV zriaďovať v delte Mekongu „agroville“. Agroville bola opevnená dedina, ktorá mala chrániť dedinčanov pred útokmi Vietkongu a zároveň sa malo dosiahnuť efektívne ovládnutie dedinského obyvateľstva.[33] Podobným programom bol aj Program strategických dedín (Strategic Hamlet Program), ktorý bol vytvorený v roku 1961. Projekt pozostával z budovania opevnených dedín pod vojenskou kontrolou s cieľom získať kontrolu nad dedinskou populáciou, zabezpečiť dediny pred komunistickými povstalcami a získať podporu vidieckeho obyvateľstva.[34] Úlohou USA bolo vojensky zaistiť tento program.[35]

V roku 1961 CIA spustila vo vrchovinách Program civilnej nepravidelnej obrannej jednotky (Civilian Irregular Defense Group Program), ktorý realizoval tajné operácie, zabraňoval infiltráciám do JV, mal na starosti obranu dedín a obsahoval v sebe aj sociálny program. Neskôr tento program upustil od lokálnej obrany a sústredil sa na konvenčné operácie ako napr. na stráženie hraníc.[36]

V roku 1966 USA začali Revolučný rozvojový program (Revolutionary Development Program), ktorý sa mal znovu pokúsiť o získanie kontroly nad dedinským obyvateľstvom. Program bol založený na metódach komunistických povstalcov. Do dedín boli nasť ahované skupiny Vietnamcov, ktoré poskytovali sociálne služby a garantovali bezpečnosť s cieľom získať podporu dedinského obyvateľstva pre saigonskú vládu.[37]

Úlohou Programu urýchlenej pacifikácie (Accelerated Pacification Program) v oblasti bezpečnosti bolo rozšíriť vládnu kontrolu a ochranu nad vidiekom, ktorý ovládali komunistickí povstalci a zničiť ich infraštruktúru.[38]

Program Phoenix vytvorený CIA začal pôsobiť v roku 1968. V rámci programu boli proti partizánom nasadené špeciálne vycvičené juhovietnamské jednotky pod vedením amerických poradcov. Cieľom bolo zneutralizovať infraštruktúru Vietkongu, ktorý tajne žil v juhovietnamskej spoločnosti.[39]

1.3.2 Spravodlivosť a uzmierenie

V roku 1954 prevzal južný Vietnam od Francúzov moc nad právnym systémom. Vojenskí sudcovia MACV potom začali spolupracovať s vládou JV pri reorganizácii legálneho systému. Podľa ústavy z roku 1956 neexistovala samostatná súdna zložka. Súdny systém bol pod kontrolou exekutívnej moci, respektíve pod ministerstvom spravodlivosti, ktoré prevzalo úlohu sudcov a kontrolu nad súdmi.[40] Ústava zriadila Najvyšší súd - Ústavný súd.[41] Po vyhlásení novej ústavy v roku 1967 vznikla samostatná súdna moc, ktorá bola nezávislá od exekutívnej moci. Najvyšší súd mal právomoc nad všetkými súdmi a sudcami.[42]

V snahe začleniť do spoločnosti komunistov, ktorí po Ženevskej konferencii ostali v JV, boli vytvorené „prevychovávacie centrá“, zámerom ktorých bolo premeniť komunistov na nekomunistických vlastencov.[43]

1.3.3 Sociálny a ekonomický program

Americká hospodárska pomoc začala prúdiť do JV od roku 1955. Veľká časť americkej finančnej pomoci sa v období od roku 1955 do roku 1975 uskutočňovala prostredníctvom Obchodného dovozného programu (Commercial Import Program, CIP). Cieľom tohto programu bolo vložiť veľké množstvo amerického kapitálu do juhovietnamskej ekonomiky. CIP mal podporiť industrializáciu, ekonomický rast a sebestačnosť a zároveň udržať nízku infláciu a zamedziť zvyšovaniu deficitu obchodnej bilancie. USA dávali doláre priamo juhovietnamskej vláde a tá ich predávala juhovietnamským obchodníkom za polovičnú hodnotu domácej meny. Obchodníci muselimať licencie na import amerického tovaru od saigonskej vlády.[44]

V spolupráci americkou vládou pôsobili v JV aj americké súkromné dobrovoľné organizácie, ktoré distribuovali humanitárnu pomoc pre utečencov. Okrem humanitárnej misie plnili tieto organizácie nepriamo politickú úlohu, keď chránili tých, ktorí utekali pred komunizmom. Dobrovoľné organizácie poskytovali takú pomoc, ktorá propagovala demokraciu a kapitalizmus. Tieto organizácie sa tak stali nástrojom americkej zahraničnej politiky v JV.[45]

Pri obnove bankového a finančného systému bola v roku 1955 zriadená Národná banka a Obchodná úverová banka, ktorá vykonávala všetky funkcie obchodnej banky. Ďalej bol zriadený Národný investičný fond, ktorý slúžil ako zdroj financovania pre juhovietnamských podnikateľov.[46]

V snahe zvýšiť sociálne a ekonomické blaho boli vytvorené rôzne programy ako napr. Program strategických dedín, Projekt Rieka Mekong, Revolučný rozvojový program a Program urýchlenej pacifikácie.

Od Programu strategických dedín sa očakávalo, že okrem zaistenia bezpečnosti vytvorí prostredníctvom civilných akcií sociálno-politickú základňu a nové vzť ahy medzidedinským obyvateľstvom a vládou.[47]

Projekt Rieka Mekong (Mekong River Project) z roku 1965 pozostával z implementácie modelu Tennessee Valley Authority (TVA) v delte rieky Mekong. TVA je štátom vlastnená korporácia pôsobiaca v niektorých amerických štátoch, ktorá okremdodávania elektriny slúži ako agentúra pre regionálny ekonomický rozvoj.[48]

Program urýchlenej pacifikácie mal okrem zaisť ovania bezpečnosti na vidieku na starosti aj opravu infraštruktúry, budovanie škôl a zvyšovanie poľnohospodárskej produkcie. Prostredníctvom pozemkovej reformy sa snažil distribuovať pôdu roľníkom.[49]

V roku 1955 bola zahájená poľnohospodárska reforma.[50] Reforma sa uskutočňovala v niekoľkých fázach. Prvá fáza reformy pozostávala zo zníženia nájmu pôdy. V druhej fáze prebehol program nového prerozdelenia pôdy.[51] V roku 1970 bola uskutočnená na americký nátlak ďalšia pozemková reforma, ktorej sa podarilo zvýšiť podiel vlastníkov pôdy na 56 %. Súčasne s reformou prebiehali snahy o obnovenie infraštruktúry a oživenie poľnohospodárskej výroby.[52]

V oblasti vzdelávania boli zriaďované aj tzv. „centrá slobody“, ktoré ponúkali kurzy anglického jazyka alebo rozširovali znalosti o histórii Kočinčíny a Annamu na podporu juhovietnamskej národnej identity.[53]

1.3.4 Vládnutie a politická účasť

V roku 1955 americká vláda vyslala na žiadosť Diema Michiganskú poradnú skupinu (Michigan State University Vietnam Advisory Group, MSUVAG), ktorej cieľom bolo poskytnúť technickú pomoc juhovietnamskej vláde.[54] Do jej technickej pomoci spadali programy riešenia presídlenia utečencov z DRV do JV, školenia štátnych úradníkov a policajnej správy a štúdia v zahraničí.[55]

Po vyhlásení republiky v roku 1955 bola zostavená komisia, ktorá sa skladala zo známych francúzskych právnych odborníkov a z amerických a filipínskych poradcov. Jej úlohou bolo vytvoriť ústavu pre novú republiku.[56] V októbri 1956 bola prijatá Ústava Republiky Vietnam, ktorá z veľkej časti vychádzala z amerického vzoru.[57] Bol vytvorený systém deľby moci. Ústava vytvorila systém bŕzd. Podľa francúzskeho vzoru bolo vytvorené Národné zhromaždenie s legislatívnou právomocou. V prípade vyhlásenia výnimočného stavu mohol prezident vydávať dekréty bez schválenia Národného zhromaždenia a pozastaviť platnosť akéhokoľvek zákona.

Decentralizovaný systém správy z koloniálnej doby bol nahradený centralizovaným systémom správy. JV bol rozdelený na provincie a okresy s vlastnými správcami, ktorí boli menovaní vládou a priamo zodpovedali prezidentovi. Správcovia provincií mali na starosti aj kontrolu úradníkov na okresnej a dedinskej úrovni. Štátna správa, ktorá bola založená na predchádzajúcom francúzskom systéme sa skladala z rôznorodých ministerstiev, riaditeľstiev a úradov.[58]

Cenzúra juhovietnamských novín bola oficiálne skončená, len dovezené alebo cudzími firmami vlastnené noviny museli prejsť cenzúrou.[59]

Po prevrate Diemovho režimu v roku 1963 sa do čela dostala Vojenská revolučná rada, ktorá slúžila ako dočasná vláda. Rada uskutočnila personálne zmeny v štátnej správe aj v armáde a vyhlásila dočasnú chartu, ktorá sa opierala o demokratické princípy.[60] Exekutívna aj legislatívna moc zverená do rúk Vojenskej revolučnej rady. Prvá dočasná charta bola vymenená ďalšou dočasnou chartou v roku 1964. V ten istý rok druhú dočasnú chartu nahradila nová provizórna ústava. Druhá a tretia dočasná charta zdôrazňovali prevahu vojenského vedenia a exekutívnej moci. V tom istom roku vznikla ďalšia charta, ktorá však bola stiahnutá a nahradená novou ústavou, ktorá presmerovala moc na civilnú vládu. O rok neskôr moc prevzala novo zriadená Národná vodcovská rada a bola vyhlásená šiesta provizórna charta. V roku 1966 bolo vo voľbách zvolené ústavodarné zhromaždenie, ktoré malo navrhnúť novú ústavu za pomoci USA. Nová ústava bola vyhlásená v roku 1966. Vznikol post prezidenta, dvojkomorový zákonodarný orgán a nezávislá súdna moc a bol vytvorený systém bŕzd a protiváh medzi tromizložkami moci.[61]

Poznámky

[4] WATSON A.C.: Nation-building: a reference handbook, s. 9.

[5] HAMRE, J.J.; SULLIVAN, G.R.: Toward Postconflict Reconstruction, s.89 - 91.

[6] WAISOVÁ, Š.: Řešení konfliktů v mezinárodních vztazích, s. 102 - 103.

[7] HAMRE, J.J.; SULLIVAN, G.R.: Toward Postconflict Reconstruction, s. 91.

[8] WAISOVÁ, Š.: Řešení konfliktů v mezinárodních vztazích, s. 109 -110.

[9] Tamtiež, s. 111 -112.

[10] Tamtiež, s. 115.

[11] WINKLER, A. M.: The Cold War. A History in Documents, s. 112.

[12] NSC 68: United States Objectives and Programs for National Security. Dostupné z http://www.trumanlibrary.org/whistlestop/study_collections/korea/lar ge/week2/nsc68_1.htm.

[13] WINKLER, A. M.: The Cold War. A History in Documents, s. 112.

[14] FREY, F.: Dějiny vietnamské války. Tragedie v Asii a konec amerického snu, s. 16.

[15] COHEN, W. I: The Cambridge History of American Foreign Relations : Volume 4, America in the Age of Soviet Power, 1945-1991, s 151.

[16] NSC 124/2: United States Objectives and Courses of Action with Respect to Southeast Asia. Dostupné z http://www.mtholyoke.edu/acad/intrel/pentagon/doc13.htm.

[17] FREY, F.: Dějiny vietnamské války. Tragedie v Asii a konec amerického snu, s. 36.

[18] WINKLER, A. M.: The Cold War. A History in Documents, s. 115.

[19] FISHER, C. T.: Nation Building and the Vietnam War: A Historiography, s. 442 -446. Dostupné z http://proquest.umi.com.ezproxy.vse.cz/pqdweb?index=8&did=885103161&SrchMode=2&sid=2&Fmt=6&VInst=PROD&VType=PQD&RQT=309&VName=PQD&TS=1241805432&clientId=45149.

[20] FREY, F.: Dějiny vietnamské války. Tragedie v Asii a konec amerického snu, s. 42.

[21] SCOVILLE, T. W.: Reorganizing for pacification support. Chapter 4. Dostupné z http://www.history.army.mil/books/pacification_spt/Ch4.htm.

[22] COLLINS, J. L.: The Development and Training of the South Vietnamese Army, 1950 – 1972. ChapterI. Dostupné z http://www.history.army.mil/books/Vietnam/Comm-Control/ch01.htm#b7.

[23] FREY, F.: Dějiny vietnamské války. Tragedie v Asii a konec amerického snu, s. 43.

[24] ECKHARDT, G. S.: Command and Control, 1950 – 1969. Chapter I. Dostupné z http://www.history.army.mil/books/Vietnam/devtrainrvn/index.htm.

[25] COLLINS, J. L.: The Development and Training of the South Vietnamese Army, 1950 – 1972. ChapterII. Dostupné z http://www.history.army.mil/books/Vietnam/devtrainrvn/ch2.htm#b1.

[26] KISSINGER, H.: Umění diplomacie, s. 663.

[27] FREY, F.: Dějiny vietnamské války. Tragedie v Asii a konec amerického snu, s. 66.

[28] COLLINS, J. L.: The Development and Training of the South Vietnamese Army, 1950 – 1972. Chapter II. Dostupné z http http://www.history.army.mil/books/Vietnam/devtrainrvn/ch2.htm#b1.

[29] FREY, F.: Dějiny vietnamské války. Tragedie v Asii a konec amerického snu, s. 95.

[30] COLLINS, J. L.: The Development and Training of the South Vietnamese Army, 1950 – 1972. Chapter III. Dostupné z http http://www.history.army.mil/books/Vietnam/devtrainrvn/ch2.htm#b1.

[31] FREY, F.: Dějiny vietnamské války. Tragedie v Asii a konec amerického snu, s. 140.

[32] FREY, F.: Dějiny vietnamské války. Tragedie v Asii a konec amerického snu, s. 156.

[33] Tamtiež, s. 47 -48.

[34] CATTON, P. E.: Diem’s Final Failure: Prelude to America’s War in Vietnam.

[35] LATHAM, M. E.: Redirecting the Revolution? The USA and the failure of nation-building in South Vietnam, s. 35 a 34. Dostupné z http://web.ebscohost.com/ehost/pdf?vid=4&hid=15&sid=fdb3caa6-6c8c-4dda-b665-722536ad466b%40SRCSM2.

[36] COLLINS, J. L.: The Development and Training of the South Vietnamese Army, 1950 – 1972. Chapter II. Dostupné z http http://www.history.army.mil/books/Vietnam/devtrainrvn/ch2.htm#b1.

[37] FREY, F.: Dějiny vietnamské války. Tragedie v Asii a konec amerického snu, s. 140.

[38] HENNESSY, M. A.: Strategy in Vietnam: the Marines and revolutionary warfare in I Corps, 1965 - 1972, s.152. Dostupné z http://books.google.com/books?id=8XRJkBcAIvUC&p rintsec=frontcover.

[39] FREY, F.: Dějiny vietnamské války. Tragedie v Asii a konec amerického snu, s. 140.

[40] PRUGH, G. S.: Law at war: Vietnam 1964 – 1973, Chapter II. Dostupné z http://www.history.army.mil/books/Vietnam/Law-War/law-02.htm.

[41] FALL, B. B.: South Vietn-Nam’s Internal Problems, s. 253. Dostupné z http://www.jstor.org/stable/2752920.

[42] PRUGH, G. S.: Law at war: Vietnam 1964 – 1973, Chapter II. Dostupné z http://www.history.army.mil/books/Vietnam/Law-War/law-02.htm.

[43] FALL, B. B.: South Vietn-Nam’s Internal Problems, s. 258. Dostupné z http://www.jstor.org/stable/2752920.

[44] FREY, F.: Dějiny vietnamské války. Tragedie v Asii a konec amerického snu, s. 42.

[45] PERGANDE, D. T.: Private voluntary aid and nation building in South Vietnam: The humanitarian politics of CARE 1954 – 61, s. 165. Dostupné z http://web.ebscohost.com.ezproxy.vse.cz/ehost/pdf?vid=4&hid=13&sid=9483df1e-ea2d-4c6d-8249-0d9a4ff9ff14%40SRCSM2.

[46] MUSOLF, L. D.: Public Enterprise and Development Perspectives in South Vietnam, s. 363.

[47] LATHAM, M. E.: Redirecting the Revolution? The USA and the failure of nation-building in South Vietnam, s. 37. Dostupné z http://web.ebscohost.com/ehost/pdf?vid=4&hid=15&sid=fdb3caa6-6c8c-4dda-b665-722536ad466b%40SRCSM2.

[48] FISHER, C. T.: Nation Building and the Vietnam War: A Historiography, s. 451. Dostupné z http://proquest.umi.com.ezproxy.vse.cz/pqdweb?index=8&did=885103161&SrchMode=2&sid=2&Fmt=6&VInst=PROD&VType=PQD&RQT=309&VName=PQD&TS=1241805432&clientId=45149.

[49] Minnesota Vietnam Veterans Memorial: Accelerated Pacification Campaign. Dostupné z http://www.mvvm.org/ibit.htm.

[50] FREY, F.: Dějiny vietnamské války. Tragedie v Asii a konec amerického snu, s. 46.

[51] SHAPLEN, R.: The lost revolution: Vietnam 1945 – 1965, s. 144 - 145.

[52] FREY, F.: Dějiny vietnamské války. Tragedie v Asii a konec amerického snu, s. 156.

[53] Tamtiež, s. 43.

[54] FISHER, C. T.: Nation Building and the Vietnam War: A Historiography, s. 448. Dostupné z http://proquest.umi.com.ezproxy.vse.cz/pqdweb?index=8&did=885103161&SrchMode=2&sid=2&Fmt=6&VInst=PROD&VType=PQD&RQT=309&VName=PQD&TS=1241805432&clientId=45149.

[55] HICKEY, G. C.: Window on a War: An Anthropologist in the Vietnam Conflict, s. 18– 19.

[56] JOES, A. J.: The war for South Viet Nam 1954 – 1975, s. 45. Dostupné z http://books.google.com/books?id=0qvaEBUIZesC&pg=PA45&lpg=PA45&dq=1955+constitution+south+vietnam&source=bl&ots=V7O0M7BoB4&sig=eKxktVYCc4peylgQpOIuSzEj0gA&hl=en&ei=_H7zSZvpC4TG-AbBhamdDw&sa=X&oi=book_result&ct=result&resnum=8#P PA45,M1.

[57] FALL, B. B.: South Vietn-Nam’s Internal Problems, s. 253. Dostupné z http://www.jstor.org/stable/2752920.

[58] SHAPLEN, R.: The lost revolution: Vietnam 1945 – 1965, s. 132 -133.

[59] FALL, B. B.: South Vietn-Nam’s Internal Problems, s. 254. Dostupné z http://www.jstor.org/stable/2752920.

[60] FISHEL, W. W.: The Eleventh Hour in Vietnam, s. 104. Dostupné z http://www.jstor.org/stable/2642486.

[61] PRUGH, G. S.: Law at war: Vietnam 1964 – 1973, Chapter II. Dostupné z http://www.history.army.mil/books/Vietnam/Law-War/law-02.htm.

Seriál

  1. Príčiny neúspechu budovania štátu v Južnom Vietname
  2. Príčiny neúspechu budovania štátu v Južnom Vietname: Úvod
  3. Príčiny neúspechu budovania štátu v Južnom Vietname: 1. Charakteristika budovania štátu
  4. Príčiny neúspechu budovania štátu v Južnom Vietname: 2. Spojené štáty americké
  5. Príčiny neúspechu budovania štátu v Južnom Vietname: 3. Južný Vietnam
  6. Príčiny neúspechu budovania štátu v Južnom Vietname: 4. Externé faktory
  7. Príčiny neúspechu budovania štátu v Južnom Vietname: Záver
  8. Príčiny neúspechu budovania štátu v Južnom Vietname: Prílohy
  9. Príčiny neúspechu budovania štátu v Južnom Vietname: Použité zdroje

Podobné články

Další články autora

Autor : Bc. Zuzana Košťálová 🕔15.12.2010 📕8.069

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře