Generálplukovník Alois Fürst Schönburg-Hartenstein

Autor: Radoslav Turik 🕔︎︎ 👁︎ 25.548

Medzi generálplukovníkov rakúsko-uhorskej armády patril aj Alois Schönburg-Hartenstein. Bol príslušníkom najvyššej rakúskej šľachty. Jeho rodina pochádzala pôvodne zo Saska, ale majetky vlastnila aj v Rakúsku. Narodil sa 21. novembra 1858 v meste Karlsruhe (Nemecko). Bol synom kniežaťa Alexandra Schönburg-Hartensteina, rakúskeho veľvyslanca v Bádensku. Jeho matkou bola princezná Karolína z rodu Liechtenstein. Alois bol najstarším dieťaťom a bol predurčený pre vojenskú dráhu.

Svoje štúdium započal na jezuitskom kolégiu v Kalksburgu a gymnáziu vo Viedni. Študoval aj na kadetnej škole v Drážďanoch. Po skončení štúdia sa vrátil do Viedne a nastúpil k svojej prvej jednotke Dragúnskemu pluku č. 14 (Dragonerregiment Fürst zu Windisch-Graetz Nr.14) v hodnosti poručíka. Rok po nástupe do služby jeho pluk mobilizoval aby sa zapojil do kampane v roku 1878. Nakoniec sa mladý poručík Schönburg-Hartenstein do akcie ešte nedostal. Vojenské vzdelanie si doplnil navštevovaním kurzov na vojenskom jazdeckom inštitúte vo Viedni, neskôr na Vojnovej škole taktiež vo Viedni. Počas tohto obdobia bol povýšený na nadporučíka. V roku 1887 sa oženil. Jeho manželkou sa stala grófka Colloredo- Mansfeld s ktorou mal neskôr šesť detí.

Reklama

V roku 1889 bol povýšený do hodnosti majora. V tomto období slúžil v štábnych funkciách v V. armádnom zbore v Prešporku (Bratislava). Istý čas slúžil v oddelení vojenského spravodajstva. Po krátkej službe v Dragúnskom pluku č. 2 (Dragonerregiment Graf Paar Nr.2) bol povýšený na majora a odišiel na post vojenského pridelenca na rakúskom veľvyslanectve v Berlíne. V tomto období sa stal aj osobitným poradcom panovníka.

Úspešnú kariéru v armáde zavesil Schönburg na klinec v roku 1896. V tomto období mal hodnosť podplukovníka  a bol na vlastnú žiadosť preradený do zálohy. Hlavnou príčinou bola smrť jeho otca a ako najstarší syn sa musel ujať rodinného majetku a povinnosti, ktoré s tým súviseli. Po otcovi zdedil aj miesto v hornej komore rakúskeho parlamentu. Zastával rôzne politické funkcie, ba dokonca vykonával aj funkciu predsedu Rakúskeho Červeného kríža. Jeho zásluhy cisár odmenil udelením Rádu Zlatého rúna.

V čase vypuknutia vojny bol knieža Schönburg držiteľom hodnosti generálmajor v zálohe. Ako dôstojník a člen popredného šľachtického rodu v monarchii nastúpil do armády a bolo mu pridelené velenie 11. pochodovej brigády, ktorá mala doplniť straty  jednotiek bojujúcich  v Haliči.  Personál brigády bol väčšinou rusínskeho pôvodu  a brigáda sa mala pripojiť k XI. armádnemu zboru (Ľvov). V jeseni 1914 sa však rakúsko-uhorským jednotkám nedarilo. V tvrdých bojoch utrpeli ťažké straty a boli donútené k ústupu. Aj Schönburgova brigáda na tom bola zle. Jednotky pod jeho vedením bojovali na rieke San, pri Gorliciach, aj pri Przemysli. V decembri sa so svojou brigádou zúčastnil úspešného stretu pri Limanowe-Lapanow. V týchto bojoch viedol 88. zemskú streleckú brigádu (88. Landesschützenbrigade), zloženú prevažne z alpských streleckých jednotiek.

V októbri bol povýšený do hodnosti poľného podmaršala. Na Štedrý deň v roku 1914  utrpel strelné poranenie. Po krátkej rekonvalescencii prevzal velenie 6. pešej divízie. So svojou divíziou strávil zimu v Karpatoch ako súčasť armádnej skupiny Pflanzer-Baltin. V apríli 1915 prevzal velenie provizórneho zboru Ljubicic, ktorý bol okamžite premenovaný na armádnu skupinu Schönburg. Jeho jednotky sa zúčastnili prielomu pri Gorliciach.  Od júna znova velil 6. pešej divízii a spolu s ňou odchádza na taliansky front. Okamžite sa zapájajú do bojov a divízia sa vyznamená pri obrane Monte San Michele.

Od začiatku roka 1916 prevzal velenie XX. armádneho zboru. Čoskoro nato bol povýšený do hodnosti generála jazdectva. So svojimi horskými jednotkami bojoval v pozičnej vojne v Tyrolsku. V auguste prevzal IV. armádny zbor s ktorým absolvoval 11. bitku pri Soči. Až do októbra jednotky IV. zboru zúrivo odrážali talianske útoky, ktoré sa snažili zachytiť na  Monte San Gabriele. Za velenie v tejto bitke dostal Schönburg Rád Márie Terézie.

Po prelome v priestore Flitsch – Tolmein jeho zbor postúpil až k rieke Piava. V tomto období  sa monarchia dostávala do politickej krízy. Nový cisár sa zamýšľal na nastolením tvrdej vojenskej vlády. Do takejto vlády potreboval vojakov z politickými skúsenosťami. Schönburg bol presne ten typ, ktorý cisár potreboval. Chcel ho vymenovať za šéfa vlády, ktorá by udržala disciplínu a poriadok v zázemí. V tomto období už obyvateľstvo nebolo vojnou vôbec nadšené a začínali sa objavovať pacifistické, ale aj revolučné prejavy. Nakoniec cisár od tohto plánu ustúpil. Schönburg  dostal rozkaz vrátiť sa na front.

Reklama

 


Generálplukovník Alois Fürst Schönburg-Hartenstein

V katastrofálnej ofenzíve na rieke Piava viedol opäť svoj zbor. Počas prechodu cez rieku bol zranený. V rakúsko-uhorskej armáde bol jediným generálplukovníkom, ktorý bol dvakrát zranený počas bojov na fronte. Po návrate z nemocnice prevzal velenie 6. armády. V októbri 1918 už boli rakúsko-uhorské jednotky v rozklade a nedokázali talianskemu postupu účinne vzdorovať. Talianske jednotky uskutočnili prielom v priestore Montello Papadopoli. Jednotky 6. armády boli donútené ustupovať.

Začiatkom novembra odchádza do Viedne. Dostal sa na hlavné veliteľstvo vo Villachu, kde bol povýšený do hodnosti generálplukovníka. Štáb bol už prakticky v rozklade, rovnako ako aj zvyšok armády. Čerstvý generálplukovník odišiel z armády a vrátil sa k rodine do Achensee.

Po vojne sa Schönburg-Hartenstein sa naďalej venoval politike a zostal dlhodobo vplyvnou osobnosťou v spoločnosti. Pôsobil aj ako predseda Združenia vojnových veteránov, či Únie katolíckych šľachticov. Pôsobil ako štátny tajomník pre obranu v kabinete kancelára Dollfusa. Niekoľko mesiacov v roku 1934 zastával funkciu Ministra obrany. Na tomto poste nevydržal dlho a na funkciu rezignoval, najmä kvôli rozdielnym politickým názorom. Svojím zmýšľaním bol prísny monarchista a mnohými jeho názormi sa vo vládnom kabinete dostával do konfliktov a izolácie. V posledných rokoch života sa stiahol do ústrania a zomrel v Hartensteine 20. septembra 1944.

Vojenská kariéra

1878 – poručík

1883 -  nadporučík

1889 – kapitán

1891 – major

Reklama

1896 – podplukovník

1914 – generálmajor

1914 – poľný podmaršal

1916 - generál jazdectva

1918 - generálplukovník

Vyznamenania

Rád Zlatého rúna

Rád Márie Terézie

Zdroje:
1. http://www.austro-hungarian-army.co.uk/biog/roth.htm
2. http://de.wikipedia.org/wiki/Alois_Sch%C3%B6nburg-Hartenstein
3. DUSCHNITZ, A.: Der oberste kriegsherr und sein stab, Viedeň 1908
4. http://www.weltkriege.at/Generalitaet/02%20Generaloberst/genob.htm
5. http://www.firstworldwar.com/bio/schonburg.htm

Přidejte se k nám

Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady. Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.

Zjistit více