Vojna ruží XIV. – Cesta k Bosworthu

Autor : Radoslav Turik 🕔27.03.2010 📕11.219

Seriál

  1. Vojna ruží I. - Korene vojny
  2. Vojna ruží II. - Vláda Henricha VI.
  3. Vojna ruží III. - Pád vojvodu zo Suffolku
  4. Vojna ruží IV. - Kráľovstvo chaosu
  5. Vojna ruží V. - Vojna začína
  6. Vojna ruží VI. - York na vzostupe
  7. Vojna ruží VII. - Krvavé roky
  8. Vojna ruží VIII. - Eduard IV. a Warwick
  9. Vojna ruží IX. - Warwickova vzbura
  10. Vojna ruží X. - Koniec Lancasterovcov
  11. Vojna ruží XI. - Koniec vojvodu z Clarence
  12. Vojna ruží XII. – Eduard a Richard
  13. Vojna ruží XIII. – Vláda Richarda III.
  14. Vojna ruží XIV. – Cesta k Bosworthu

Podobné články

Další články autora

Likvidácia synov bývalého kráľa Eduarda IV. Richardovi šťastie nepriniesla. Stratil mnoho zo svojej povesti. Veľa ľudí vrátane členov najvyššej šľachty sa stiahla do akejsi vnútornej opozície a čakali na vhodnú situáciu, kedy by prejavili svoj nesúhlas s vládou Richarda III. V tomto období tiež kráľa Richarda postihli aj osobné rany. Najprv zomrela jeho manželka a potom aj jeho jediný syn Eduard. Na Richarda sa začali valiť problémy vo veľkom množstve. Nový rok 1485 preňho rozhodne neveštil zlepšenie situácie.

V roku 1485 sa chystal na konečnú konfrontáciu Henrich Tudor, knieža z Richmondu. V tomto období to bol jediný kandidát s nárokom na trón, ktorý mohol Richarda ohroziť. Tudorov nárok na trón vznikol na základe toho, že všetci bližší kandidáti boli už mŕtvi. Henrich Tudor bol v exile v Bretónsku od čias bitky pri Tewkesbury. V auguste 1485 sa Henrich Tudor vylodil v Anglicku s malou armádou. Počas neprítomnosti Henricha Tudora v Anglicku zastupovala jeho záujmy jeho matka Margita Beaufortova, ktorá sa po smrti svojho manžela vydala za lorda Thomasa Stanleyho. Práve ona postupne presvedčila rodinu váhavých a nerozhodných Stanleyovcov, aby podporila nárok jej rodiny.

Henrich Tudor sa v roku 1485 pokúšal o svoju druhú inváziu do Anglicka. Po prvýkrát sa pokúsil uchvátiť trón v roku 1483, keď mal podporiť povstanie vojvodu Buckinghama. Zlé počasie a víchrica znemožnili jeho flotile doraziť včas a Buckingham bol porazený. Tudor mohol rátať aj s podporou starých Yorkovcov na čele s manželkou bývalého kráľa Alžbetou Woodvillovou. Ex-kráľovná navrhla Henrichovi Tudorovi sobáš so svojou dcérou Alžbetou. Tým by došlo k spojeniu rodov Yorkovcov a Lancasterovcov, ktoré sa už 30 rokov nemilosrdne vyvražďovali v boji o trón. Tudor tento návrh prijal. Po neúspechu v roku 1483 sa Henrich systematicky pripravoval na svoj druhý pokus. Medzitým mu z Anglicka prichádzali stále ďalší a ďalší podporovatelia. Hlavný stan si zriadili vo Vannes a tu čakali na vhodnú príležitosť. Ako sme už povedali tá prišla v roku 1485.

Richard III. si bol dobre vedomý toho čo sa deje v Bretónsku. Po jeho protestoch prestalo Bretónsko podporovať Henricha a jeho ľudí. Lenže tým sa podarilo ujsť do Francúzska, kde našli podporu u francúzskeho kráľa Karola VIII. S jeho dovolením sa invázna armáda zhromaždila v prístave Honfleur. Tu prišiel aj Jan de Vere, knieža z Oxfordu, ktorý bol dlhé roky väznený v Calais. Spolu s ním prišiel aj jeho žalárnik rytier John Blount, veliteľ Calais. Aj na tomto príklade je vidieť, že v Hornfleur sa schádzali spoločne dlhoroční podporovatelia rodiny Lancasterovcov a Yorkovcov.

Zbehnutie veliteľa Calais, síce bolo problémom, ale najviac trápila Richarda nevyspytateľná rodina Stanleyovcov. Správne ich podozrieval zo spojenectva s Tudorom. Nemohol si však dovoliť otvorenú roztržku s tak mocnou rodinou, pretože to by mohlo vyvolať otvorenú vzburu. Radšej nechal vyhlásiť Henricha Tudora a jeho prívržencov za zradcov a začal zvolávať armádu. Richard sa obával zvolať družiny všetkých lordov. Opieral sa o svoju družinu a družiny troch veľkých veľmožov. Dvaja z nich však boli veľmi nespoľahliví. Spoľahnúť sa mohol na vojvodu z Norfolku. Knieža z Northumberlandu bude vyčkávať do poslednej chvíle a Stanleyovci ho pravdepodobne zradia. S takýmito spojencami neveštila budúcnosť nič dobré. Najmä lorda Stanleya musel mať neustále na očiach. Keď ho Stanley požiadal o dovolenie aby odišiel na svoje majetky, musel prísť namiesto neho jeho syn, ktorý sa ocitol v pozícii rukojemníka.

Henrichove sily sa vylodili na pobreží Walesu 7. augusta 1485. Tudor začal okamžite zvolávať mužov z celého Walesu. Richmond tiež kontaktoval rodiny Stanleyovcov a Talbotovcov. Oznámil, že do Anglicka vstúpi pri Shrewsbury. Tu sa sním spojila družina lorda Georgea Talbota a jeho armáda sa rozrástla do počtu 4000 mužov. O invázii sa kráľ Richard dozvedel v Nottinghame. Zároveň si uvedomil, že Stanleyovci proti invázii nezasiahli. Síce sa s Tudorovej armáde nepripojili, ale ju ani nezastavili. Richard bol rozhodnutý popraviť syna lorda Stanleyho, ale jeho radcovia ho od toho odradili. Stanleyovci postupovali za Tudorovou armádou a vyčkávali. Touto taktikou bola táto rodina známa. Richard sa snažil zhromaždiť čo najväčšiu armádu, ale keď nemohol počítať so Stanleyovcami, jeho armáda vôbec nebola veľká. Keď sa armáda konečne zhromaždila v Leicesteri nemala predpokladaný počet mužov. Richard dal dohromady asi 8000 mužov.

Medzitým sa Tudor snažil dohodnúť so Stanleyovcami. Tí sa k nemu odmietli pridať, ale prisľúbili mu podporu, ak sa bude jeho ťaženie dobre vyvíjať. Tudor aj Richard boli skoro v rovnakej situácii. Pred rozhodujúcim stretom ich sledovala tretia strana, ktorá im okamžite vpadne do chrbta, ak sa ukáže že začnú prehrávať. Dňa 21. augusta sa obe armády pomaly približovali k miestu rozhodujúceho stretu, ktorý mal navždy ukončiť vojny ruží.

Bitka na Bosworthskom poli sa odohrala 22. augusta 1485. Kráľ Richard III. Rozmiestnil svoju armádu v klasickom zložení na nevysokom kopci Ambion Hill. Stredovej formácii velil sám Richard III. Oddielom na pravom krídle velil Norfolk a ľavému krídlu velil Northumberland. Armáda nebola rozvinutá do línii, ale zostala v troch zhlukoch , pričom Norfolkove jednotky boli vysunuté najviac. Kráľovská armáda sa nerozvinula do línii, asi z toho dôvodu, aby mal kráľ pod kontrolou jednotky Stanleyovcov, ktoré sa blížili k bojisku.

Tudorova armáda bol početne slabšia, ale nemienila túto bitku vzdať. Henroch Tudor dal dokopy asi 5000 mužov. Jeho čelné oddiely viedol knieža z Oxfordu, zvyšku armády velil sám. Oxfordové jednotky po sformovaní, bez zaváhania napadli jednotky kniežaťa z Norfolku. Po krátkej prestrelke s diel a lukov sa obe spomínané oddiely zrazili. Oxford bol najskúsenejší veliteľ na bojisku a svoje jednotky viedol obratne. Jeho muži držali formáciu a postupne zatláčali Norfolkove jednotky z kopca Ambion Hill. Asi po pol hodne bol Norfolk zabitý. Kráľ Richard musel zaútočiť s jadrom armády, hoci ešte stále nevedel, ako sa zachovajú Stanleyovci, ktorí sa pomaly približovali k bojisku.

Richard sa s jadrom svojej armády spustil z kopca Ambion Hill a zaútočil na Tudora. Traduje sa, že následnom strete Richard zabil nositeľa Tudorovej koruhvy Wiliama Brandona. To však nieje jasné. Zapojením sa do boja sa Richard stratil všetkým, ktorí neskôr zanechali písomné svedectvo o bitke. Počas tohto útoku čelili Richardove jednotky najprv streľbe lukostrelcov a a oslabené oddiely nedokázali dlho čeliť Tudorovým jednotkám. Navyše sa do bitky konečne zapojili Stanleyovci, ktorí už rozpoznali, komu asi bude priať šťastie. Tu padal veľká časť Richardových hlavných spojencov a priateľov. Zahynul tu sir Walter Deveraux, lord Ferrers, sir Richard Ratcliff, sir Róbert Brackenbury a mnoho ďalších. Tu padol aj samotný kráľ Richard III.

Detaily o jeho smrti nepoznáme. Scéna známa zo Shakespearovej hry, keď Richard III. volá „kráľovstvo za koňa“ sa samozrejme nikdy neodohrala. Richard III. zahynul v priebehu zúfalej snahy preraziť línie protivníka a dosiahnuť víťazstvo. Po jeho smrti sa oddiely kráľovskej armády rozpŕchli. Na úteku bola ešte časť kráľovských vojakov zmasakrovaná víťazným nepriateľom.

Bitka pri Bosworthe trvala asi dve hodiny. Tieto dve hodiny definitívne ukončili vojnu ruží. Kráľovskú korunu našli ležať na bojisku a lord Stanley ju priniesol Henrichovi Tudorovi. Následne ho vojaci na bojisku pozdravili, ako nového kráľa. Straty Henrichovej armády neboli veľké. Väčšina padlých pochádzala z Oxfordovho oddielu. Väčšina Richardových stúpencov bola zabitá v boji, alebo popravená po bitke. Richardovo telo bolo dva dni vystavené v Leicesteri a potom pochované.

Henrich Tudor bol korunovaný 30. októbra 1485. Po zvolaní prvého parlamentu nechal okamžite zrušiť zákon Titulus Regius, ktorý uzákoňoval nárok Richarda III. na trón. Asi šeť mesiacov po bitke sa kráľ oženil s Alžbetou z Yorku, čim došlo k symbolickému spojeniu rodín Yorkovcov a Lancasterovcov. Napriek víťazstvu Henrich počas svojej vlády čelil pokusom posledných žijúcich Yorkovcov o uchvátenie trónu. Tudorovci tieto pokusy dôsledne likvidovali a spolu s nimi likvidovali každého, kto bol spríbuznený s Yorkovcami alebo mohol odvodiť svoj nárok na korunu lepšie ako Henrich Tudor. Takto skončil na popravisku napr. syn vojvodu z Clarence (brata Eduarda IV.) knieža z Warwicku, ktorý bol väznený v Toweri od roku 1483. Vládu dynastie Tudorovcov tieto vzbury neohrozili a na anglickom tróne sa udržala do roku 1601, keď kráľovná Alžbeta I. zomrela bezdetná.

Zdroje:
Neillands, R.: Války růží. Praha: Naše vojsko, 1992
http://en.wikipedia.org/wiki/Wars_of_the_Roses
http://www.wars-of-the-roses.com/

Seriál

  1. Vojna ruží I. - Korene vojny
  2. Vojna ruží II. - Vláda Henricha VI.
  3. Vojna ruží III. - Pád vojvodu zo Suffolku
  4. Vojna ruží IV. - Kráľovstvo chaosu
  5. Vojna ruží V. - Vojna začína
  6. Vojna ruží VI. - York na vzostupe
  7. Vojna ruží VII. - Krvavé roky
  8. Vojna ruží VIII. - Eduard IV. a Warwick
  9. Vojna ruží IX. - Warwickova vzbura
  10. Vojna ruží X. - Koniec Lancasterovcov
  11. Vojna ruží XI. - Koniec vojvodu z Clarence
  12. Vojna ruží XII. – Eduard a Richard
  13. Vojna ruží XIII. – Vláda Richarda III.
  14. Vojna ruží XIV. – Cesta k Bosworthu

Podobné články

Další články autora

Autor : Radoslav Turik 🕔27.03.2010 📕11.219

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře