Vojna ruží III. - Pád vojvodu zo Suffolku

Autor : Radoslav Turik 🕔12.03.2010 📕13.109

Seriál

  1. Vojna ruží I. - Korene vojny
  2. Vojna ruží II. - Vláda Henricha VI.
  3. Vojna ruží III. - Pád vojvodu zo Suffolku
  4. Vojna ruží IV. - Kráľovstvo chaosu
  5. Vojna ruží V. - Vojna začína
  6. Vojna ruží VI. - York na vzostupe
  7. Vojna ruží VII. - Krvavé roky
  8. Vojna ruží VIII. - Eduard IV. a Warwick
  9. Vojna ruží IX. - Warwickova vzbura
  10. Vojna ruží X. - Koniec Lancasterovcov
  11. Vojna ruží XI. - Koniec vojvodu z Clarence
  12. Vojna ruží XII. – Eduard a Richard
  13. Vojna ruží XIII. – Vláda Richarda III.
  14. Vojna ruží XIV. – Cesta k Bosworthu

Podobné články

Další články autora

Po porážke Angličanov vo Francúzsku sa naplno rozhoreli konflikty medzi jednotlivými frakciami v čele ktorých sa ocitli vojvoda z Yorku (pokračovateľ vojvodu Humpreyho) a vojvoda zo Somersetu (vedúci člen Beaufortovcov). Príčinou konfliktov boli schopnosti niektorých najbližších kráľových poradcov a dôsledky, ktoré vyplývali z ich neschopnosti.

Vojvoda z Yorku bol úspešný veliteľ, medzi vojakmi všeobecne obľúbený. Bol vnímaný, ako prirodzený nástupca vojvodu Humpreya z Gloucesteru. York ašpiroval na pozíciu prvého veľmoža v krajine. Netúžil po ničom inom, len aby mohol byť kráľovým poradcom a oporou jeho moci. Mal schopnosti, mal skúsenosti a chcel ich využívať v službách kráľa a kráľovstva. York bol priamočiary a jednoduchý, čo sú vlastnosti vhodné pre vojaka, ale nie pre politika. Nebol intrigánom a nezvládal neustále napádanie a osočovanie na kráľovskom dvore.

Richard Plantagenet sa narodil v roku 1411. Mal ešte len štyri roky,keď na popravisku skončil jeho otec Richard knieža z Cambridge. Mladého Richarda vychovával Ralf Neville, knieža z Westmorelandu. Keď Richard vyrástol oženil sa s dcérou Ralfa Nevilla. V roku 1428 boli Richardovi vrátené všetky majetky a stal sa vojvodom z Yorku. Vzali ho na kráľovský dvor, kde dorastal s mladým kráľom Henrichom VI. Sídlom jeho rodu bol hrad Fotheringhay. Vlastnil ohromné majetky po celej krajine. Jeho nepriateľov znepokojoval fakt, že keby sa niečo stalo bezdetnému kráľovi Henrichovi VI. vojvoda z Yorku by bol nástupcom. Táto možnosť znepokojovala najmä Suffolka a Somerseta, preto proti vojvodovi z Yorku neustále intrigovali a obviňovali ho, že chce uchmatnúť trón.


Fotheringhay - miesto na ktorom stál hlavný hrad rodu Yorkovcov

V skutočnosti vojvoda z Yorku po tróne netúžil. Veľa rokov bojoval v kráľovskej armáde vo Francúzsku po boku Johna Talbota. Zúčastnil sa mnohých ťažení a slúžil dobre a verne. V roku 1437, keď kráľ dosiahol plnoletosť bol kráľovým miestodržiteľom vo Francúzsku a skoro sa zruinoval, pretože pokračoval vo vojne za kráľa, aj keď mu prestali prichádzať financie z kráľovskej pokladnice. Potom však kráľ Yorka prestal poverovať úradmi. Odvolal ho z Francúzska, ale nepoveril ho žiadnymi úlohami. V roku 1437 vymenoval svoju prvú kráľovskú radu,ale vojvoda z Yorku v nej nesedel. To bola ťažká urážka a všetci vedeli, kto to spôsobil. Kráľ odvrhol bratranca Yorka a poslúchal rady bratranca Somerseta. Konflikt v tejto rodine bol neodvratný.

Neschopnosť vojvodu Somerseta vo Francúzsku prinútila kráľa v roku 1440 opäť vymenovať za miestodržiteľa Yorka. Ten sa usadil v Rouene a robil čo mohol, ale francúzsky postup nezastavil. Bolo to spôsobené nedostatkom podpory. Kráľ prednostne posielal zásoby a vojakov Somersetovi do Poitou. York sa zase finančne ruinoval,pretože platil vojakov zo svojich prostriedkov. Na škodu veci bolo aj rozdelené velenie. Medzi iným bol Somerset veľmi zlým vojakom, čo dokázalo jeho katastrofálne ťaženie v roku 1444, počas ktorého dokonca zaútočil na hrad anglického spojenca kniežaťa z Bretónska.

V roku 1445 sa York vrátil do Anglicka. Bol až po uši v dlhoch a okamžite čelil obvineniu, za neúspech vo Francúzsku. V roku 1447 ho vymenovali za miestodržiteľa v Írsku. Hlavným dôvodom tohto menovania bola snaha zbaviť sa ho. Somerset a Suffolk si proti Yorkovi našli mocného spojenca a to kráľovnú Margitu, ktorá Yorka neustále upodozrievala, že chce trón a kráľa proti Yorkovi štvala. Kráľovná videl v Yorkovi hrozbu pre dynastiu Lancasterovcov a snažila sa ho vytlačiť preč z mocenského centra. Paradoxom je, že práve tieto ústrky a ponižovanie urobili z Yorka to čoho sa kráľovná obávala. Kráľovnine intrigy zmenili Yorka z verného služobníka na kandidáta na trón. Kráľovná tiež neskrývane obhajovala záujmy svojho príbuzného francúzskeho kráľa. Preto jej skupina vždy tvorila mierovú loby na anglickom dvore.


Kráľovná Margita z Anjou - manželka kráľa Henricha VI., hlava dvorskej skupiny,ktorá neustále napádala Richarda vojvodu z Yorku.

Kráľovná Margita bola v skutočnosti hlavou kráľovstva. Kráľ bol slabý a nerozhodný. Nechal sa ľahko ovplyvniť Neustále podporoval Suffolka i Somerseta, hoci sa mohol veľakrát presvedčiť o ich neschopnosti. To svedčí o jeho neschopnosti rozumne rozhodovať. Postupne sa u neho začali prejavovať známky duševnej choroby. Stavy duševnej apatie sa vracali čoraz častejšie a pretrvávali dlhšie. Zdá sa že ťažoba kráľovského úradu bola príliš na slabú osobnosť Henricha VI. a nešťastného kráľa doviedla do šialenstva.

V tomto období sa ekonomike prestávalo dariť, čo znamenalo, že klesali aj príjmy šľachty. Dôležitým zdrojom príjmov pre šľachtu boli odmeny súvisiace s vykonávaním kráľovských úradov. Preto sa mnoho šľachticov snažili dostať k najlukratívnejším postom. Samozrejme záujemcov bolo viac ako voľných funkcií. Úrady získali tí, ktorí mali vplyv na kráľa. Aj to vysvetľuje konflikty medzi anglickou šľachtou. Naviac Henrich VI. ovplyvnený svojimi radcami rozdával kráľovský majetok ako na bežiacom páse. V stredovekom štáte sa očakávalo, že kráľ bude žiť z výnosov svojich majetkov. Prehnané odmeňovanie dvoranov a rozdávanie kráľovského majetku znižovalo príjmy panovníka.

Teoreticky mal mať kráľ Henrich VI. slušný príjem. Okrem vlastného majetku spravoval majetky princa z Walesu(dovtedy pokiaľ nemal dediča). Slušné príjmy mali pochádzať z majetkov kráľových strýkov Bedforda, Clarenca a Gloucestera, ktorí zomreli bez dedičov. Ak bol panovník schopný žiť zo svojho, nepotreboval zvolávať parlament. Parlament sa zvolával iba vtedy, ak kráľ potreboval vypísať dane. Lenže stalo sa zvykom, že za peniaze parlament žiadal ústupky, ktoré postupne obmedzovali kráľovskú moc. Múdry kráľ, preto zvolával parlament, čo najmenej. Lenže Henrich a jeho poradcovia gazdovali tak nešťastne, že v kráľovskej pokladnici už v roku 1433 bola obrovská diera. Kráľovský pokladník lord Cromwell musel dokonca parlament požiadať o súkromný dar 2000 libier, aby mohol zaplatiť kráľove osobné výdaje. Ako som už spomínal najväčším problémom boli kráľovské dary. V rokoch 1437 až 1450 ich bolo udelených viac ako 200. Množstvo z týchto darov samozrejme pripadlo členom kráľovskej rady, ktorí takto nemali záujem nič meniť.

V roku 1444 sa zaviedla zásada, že oprávnenosť darov má posudzovať kráľovská rada. Keďže väčšinu darov dostávali jej členovia, bolo toto opatrenie nanič a zneužívanie pokračovalo. York a jeho stúpenci,ktorí nemali podiel na rozkrádaní kráľovského majetku, celý čas vytrvalo poukazovali, na zjavné zneužívanie moci a zhubný spôsob vedenia kráľovských financií.
Ďalším znakom nestability v krajine bolo organizovanie šľachtických družín. Všetci veľkí šľachtici si vytvárali veľké ozbrojené družiny zložené z miestnej šľachty, ktorá sa k mocným oligarchom utiekala o pomoc a ochranu. Nebolo dobré nepatriť do nijakého tábora. Veľkí páni ako York organizovali svojich stúpencov po celej zemi. Mocná šľachta a ich družiny zastrašovali porotcov a sudcov, čo viedlo k pokrivenému vykonávaniu spravodlivosti. Samozrejme družiny boli predovšetkým prostriedkom na dosiahnutie cieľov v mocenskom boji.

Veľmoži si začali vydržiavať vojenské oddiely aj v čase mieru a takýto postup vôbec nebol nezákonný. Družiny nasledovali svojho pána nie kvôli spoločným záujmom, či vazalskej prísahe, ale preto, že ich mohol zaplatiť. Vydávali sa rôzne nariadenia pomocou, ktorých sa mali kontrolovať súkromné oddiely, ale v praxi vôbec nefungovali. Situáciu nezlepšoval ani prúd utečencov z Francúzska. Každá porážka Angličanov vyvolávala exodus, ktorý bol nasmerovaný do Anglicka. Tisíce utečencov v Anglicku žobrali, potulovali sa, zvyšovali kriminalitu na vidieku i v mestách. Ľudia si uvedomovali v akom stave je kráľovstvo. Po páde Normandie sa do Anglicka vrátilo asi 6000 utečencov. Pre týchto ľudí nebolo žiadne uplatnenie. Hlavný vinník straty Normandie Somerset sa pritom bez problémov vrátil a za neschopné velenie bol ešte odmenený úradmi a finančnými náhradami. Takéto kráľovské rozhodnutia sa vymykali zdravému rozumu.

V rokoch 1449-50 bola krajina v zúfalom stave. Vojna vo Francúzsku bola sama katastrofa, námorný obchod bol v troskách, v kanále La Manche boli trvalou hrozbou piráti, ktorých nikto nepotieral. Francúzi podnikali lúpežné výpravy na južné prístavy. Hospodárske problémy a bezzákonnosť sa stali súčasťou bežného života. Dôsledky hlúpeho vládnutia nemohlo ospravedlniť nič. Samozrejme sa dvorská strana pokúšala zvaliť zodpovednosť aspoň za katastrofu v Normandii na Yorka, ktorý tam bol predtým miestodržiteľom. Tieto chabé pokusy York bez problémov odvrátil.

Stratu Normandie si už niekto musel odniesť. Vyvolalo to verejné protesty a začal sa vyšetrovanie parlamentu. Situácia vyvrcholila obvinením vojvodu zo Suffolku. Bola to veľká rana, pretože až teraz sa verejnosti ukázala prehnitosť a korupcia kráľovského dvora v plnej kráse. Suffolk sa snažil vyhnúť parlamentnému tlaku, tým, že sa obrátil priamo na kráľa. Popieral svoju vinu a pripomínal dlhé roky vernej služby korune. Tentokrát bol však parlament neústupný. Všeobecnú frustráciu nad neúspechmi si niekto musel odniesť. Poslanci a verejnosť cítili vo vzduchu krv a Suffolk bol uväznený v Toweri. Parlament Suffolka obžaloval nielen z neschopnosti, ale aj z velezrady.

Zoznam Suffolkových previnení bol dlhý. Všetky prehmaty roky kryté a neriešené sa teraz zosypali na Suffolkovú hlavu. Samozrejme za všetko nebol zodpovedný iba Suffolk. Mal smolu, pretože v tejto situácii ho dvor obetoval, pričom za väčšinu vecí zodpovedal samotný kráľ Henrich VI. Kráľ bol predovšetkým zodpovedný, za to, že krajinu viedli neschopní ľudia ako Suffolk a Somerset. Kráľ naďalej pomáhal Suffolkovi ako sa dalo. Aby sa vyhol smrti uskutočnil kráľ v prítomnosti pairov záchranný manéver. V marci 1450 boli v parlamente verejne prečítané všetky Suffolkové obvinenia. Suffolk obvinenia odmietol. Bez konzultácie s právnikmi ho kráľ odsúdil, iba za menšie previnenia na 5 rokov vyhnanstva. Parlament nebol nadšený kráľovým rozhodnutím.


Poprava vojvodu zo Suffolku

Suffolk svojmu osudu neušiel. Hnev nahromadený v spoločnosti bol už obrovský. Dňa prvého mája 1450 mal opustiť Anglicko a odísť do vyhnanstva v Burgundsku. Lenže nedošiel ďaleko. Námorníci zadržali jeho loď v Doveri a rovno na palube lode ho popravil. Spravodlivý trest dostihol Suffolka, napriek tomu, že sa ho kráľ snažil zachrániť.

Zdroje:
Neillands, R.: Války růží. Praha: Naše vojsko, 1992
http://en.wikipedia.org/wiki/Wars_of_the_Roses
http://www.wars-of-the-roses.com/

Seriál

  1. Vojna ruží I. - Korene vojny
  2. Vojna ruží II. - Vláda Henricha VI.
  3. Vojna ruží III. - Pád vojvodu zo Suffolku
  4. Vojna ruží IV. - Kráľovstvo chaosu
  5. Vojna ruží V. - Vojna začína
  6. Vojna ruží VI. - York na vzostupe
  7. Vojna ruží VII. - Krvavé roky
  8. Vojna ruží VIII. - Eduard IV. a Warwick
  9. Vojna ruží IX. - Warwickova vzbura
  10. Vojna ruží X. - Koniec Lancasterovcov
  11. Vojna ruží XI. - Koniec vojvodu z Clarence
  12. Vojna ruží XII. – Eduard a Richard
  13. Vojna ruží XIII. – Vláda Richarda III.
  14. Vojna ruží XIV. – Cesta k Bosworthu

Podobné články

Další články autora

Autor : Radoslav Turik 🕔12.03.2010 📕13.109

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře