Mexická revolúcia I - Koniec Porfiriátu

Autor : Wlasto Klucar / wlasto 🕔10.03.2010 📕12.967

Úvod

Za začiatok Mexickej revolúcie môžeme považovať povstanie Francisca I. Madera, 20.11:1910 počas vlády gen. Porfirio Díaza. Ale už predtým sa začali ozývať osamlé hlasy proti režimu porfiriátu. Avšak tieto pokusy boli vždy viac pokusmi o štátny prevrat ako pokusmi o nejakú myšlienkovú alebo systémovú zmenu.

Od začiatku 20 stor. mnohí obyvatelia Mexica sa začali domnievať, že by bolo vhodné masovejšie zapojenie ľudu do riadenia krajiny, politického života a do rozhodovania o ich osudoch ako občanov. Rástol názor, že krajina potrebuje urgentne sociálne a ekonomické reformy a to aj napriek tomu, že krajina v makroekonomickej oblasti slávila úspechy. Problémom bola prehlbujúca sa chudoba obyvateľstva.

V rokoch 1902 a 1903 nastali v krajine mnohé protesty proti znovu zvoleniu do prezidentského kresla gen. Díaza, avšak tieto boli krvavo potlačené. Prezident Díaz vládol v krajine nepretžite dlhú dobu a zdalo sa, že do prezidentkého kresla ani nikoho iného nepustí. Ako protest napríklad bol vyvesený transparent z redakcie novín El hijo de El Ahuizote s náisom “Ústava umrela” („La Constitución ha muerto...“). V tomto čase štátny aparát siaha na slobodu tlače a slobodu zhromažďovania, ktoré boli garantizované v platnej ústave z roku 1857.

Okrem týchto zásahov na základné práva život robotníkov a chudobných roľníkov bol neznesiteľný, boli doslova zdieraný veľkými zväčša zahraničnými spoločnosťami. Tento stav sa stal neúnosným a dosiahol takýchto rozmerov hlavne vďaka pôsobeniu prezidenta Díaza, ktorý vládol krajine nepretržite 30 rokov.

Prezident svoju napretržitú vládu odôvodňoval tým, že krajina a jej ľud nie je pripravená na vládnutie si, a taktiež ani na slobodné si zvolenie najvyššieho predstaviteľa. A z tohto dôvodu, on prezident sa rozhodol viesť krajinu po celú dobu kým to uzná za vhodné a potrebné.

Porfirát

Pôsobenie prezidenta Díaza je charakterizované ako éra porfiriátu, čas kedy nepretržite vládol krajine s malou prestávkou kedy bol prezidentom Manuel Gonzáles.

Díaz zasadol na prezidentský stolec po tom ako jeho predchodca Lerdo de Tejada sa pokúsil o svoje znovu zvolenie. Toto bolo popudom a Díaz pozdvihol proti tomuto zbrane. Porfirio Díaz požíval úctu za boje vo Vojne za reformu, ako aj vo vojne proti vonkajšiemu agresorovi. Triumf Plánu z Tuxtepecu (Plan de Tuxtepec), ho vyniesol do prezidentského úradu.

Za obdobie 31 rokov porfiriátu bolo v Mexicu postavených viac ako 19 000 km železníc, krajina mala funkčnú telegrafnú sieť, do krajiny prichádzal zahraničný kapitál. Krajina ekonomicky prosperovala, ale bohatstvo sa rozdelovalo iba medzi bohatú oligarchiu, ktorá profitovala z ekonomického rozmachu.

Od roku 1893 sa konsolidovali financie a krajina mala dobrú povesť a dôveru aj v zahraničí. V krajine sa zlepšil školský systém a postavilo sa mnoho veĺkých stavieb.

Tieto všetky úspechy a pozitíva však slúžili iba ako pozlátko zakrývajúce vnútorné problémy a priepastné rozdiely medzi obyvateľstvom. V krajine existovali napríklad latifundios, bezzemkovia, ktorí pracovali na poliach iba za bývanie a kus jedla, avšak toto všetko im bolo vlastne strhávané zo mnzdy a poväčšinou zrážky prekračovali príjmy, čo viedlo k neustálemu zadlžovaniu sa. Taktiež chlapi boli odvádzaní do armády násilne, proti vôli. Pracujúci v závodoch v mestách, žili pod hranicou chudoby.

Roku 1910 Díaz vo veku 80 rokov znovu ohlasuje svoju kandidatúru na prezidentský úrad, čo sa však stretáva s odporom pracujúcich. Jeho protikandidát Francisco I Madero má podporu rolníkov a pracujúcich a vo svojom programe okrem iného hlása myšlienku, aby nebolo možné znovu kandidovať a zvoliť prezidenta viac ako na jedno funkčné obdobie. Voľby samozrejme vyhráva podvodom Díaz. V čase volieb je Madero internovaný v San Luis Potosí a následne prinútený odísť do exilu do San Antonio, Texas, kde zakladá Antireelekcionistickú stranu (Partido Antireelecionista).

Začiatok revolúcie

V San Antonio Madero, orem založenia strany, vyhlasuje svoj Plan z San Luis (Plan de San Luis), kde sa hovorí, že neuznáva výsledky volieb, taktiež Díaza ako prezidenta a požaduje aby nebolo možné znovu zvoliť toho istého prezidenta dva krát, taktiež vyzýva ľud krajiny, aby 20.11.1910 povstal so zbraňou proti porfiriistickému režimu.

20.11. Madero prekračuje hranicu a prichádza do Piedras Negras, aby tu na mexickej pôde, zverejnil svoje revolučné myšlienky a získal pre ne podporu, ale tento krát bezúspešne, a musí sa vrátiť sklamane do USA. Jeho prvá cesta do Mexica sa však končí veľkým neúspechom, ale behom nasledujúcich pár týždňov sa situácia obracia, revolta a myšlienky revolúcie sa šíria krajinou.

Vláda P. Díaza sa rozhodla skoncovať s centrami antireelekcionistov, rebelov a to hlavne v štáte Mexico a Puebla. V meste Puebla, stál v čele antireelekcionistov Aquiles Serdán, pričom v jeho dome sa pri policajnom zásahu našlo niekoľko ozbrojených mužov, ktorý po príchode polície zahájili paľbu. Pri tomto zásahu padol veliteľ polície v Puebla Miguel Cabrera. Polícia nebol schopná vyriešiť sitáciu a paľba neustávala a tak nakoniec bola povolaná armáda aby pomohla obsadiť daný dom.

Myšlienky proti vláde prezidenta Díaza a revolúcie sú už od začiatku značne podporované z USA, ktoré vysielajú k hranici z Mexicom 20.000 vojakov, údajne pre udržanie neutrality a okrem toho vysielajú do Mexického zálivu časť svojho loďstva. Samozrejme že tieto manévre sú iba vonkajším tlakom na vládu P. Díaza.

K rebélii proti vláde P. Díaza sa postupne pridali vojenský velitelia, guvernéri, politický lokálny šéfovia ako napríklad Emiliano Zapata, Ambrosio a Rómulo Figueroa, Manuel Asúnsulo; Salvador Escalante a Ramón Romero z Michoacánu a Jalisca; Gabriel Hernández z Hidalgo a Pascual Orozco zo štátu Chihuahua a mnohí ďalší.


Povstalecký tábor

V roku 1904 je v založená Liberálna strana Mexica, ktorá publikuje v roku 1906 v San Louis svoj program, ktorého autormi sú okrem iných bratia Flores Magón. Liberálna strana mala za cieľ nielen zvrhnúť prezidenta Díaza, ale aj zlepšiť životné podmienky pracujúcich a rolníkov. Jej vodcovia vyhlásili, že nestačí iba vymeniť prezidenta, jedného za druhého. Týmto je zrejmé že liberáli neplánovali iba ozbrojenú revolúciu, ale revolúciu sociálnu a ekonomickú, v podstate plánovali nastoliť socialisticko anarchistický štátny systém. Svojich cieľov hodlali dosiahnuť tlakom ako napríklad stávkami, demonštráciami. Tieto však boli pravidelne rozháňané a potlačené a vodcovia prenasledovaní.

Koniec porfirátu

Minister daní José Yves Limantour, ktrý bol na pracovnej ceste v Európe sa vracal do Mexica so zastávskou v New Yorku. Tu sa s ním stretli revolucionári, pričom ho poverili, predložiť ich požiadavky prezidentovi Díazovi. Limantoura zároveň pri návśteve v USA, prekvapil značne nepriateľský postoj vlády USA k Mexickej vláde a zvlášť k prezidentovi Díazovi.

Po príchode domov, Limantour navrhol prezidentovi Porfirio Díazovi vykonať rôzne zmeny v politike. Díaz vyslal k povstalcom rôznych vyslancov, aby bolo zjednané prímerie. Tieto rozhovory sa ukázali ako núspešné a po ich stroskotaní na severe rebeli pod velením Pascuala Orozca zaútočili na Ciudad Juárez, ktorý obsadzujú v máji 1911 a vodca povstalcov, Madero zasiela do hlavného mesta telegram, aby vláda podala demisiu.

21.5.1911 je podpísaná dohoda z mesta Juárez (Tratados de Ciudad Juárez), medzi vyslancami prezidenta Díaza a revolucionármi. V tejto dohode sa hovorilo o demisii prezidenta Porfirio Díaza a Ramóna Corrala ktorí abdikujú po 30 rokoch vlády. 25.5.1911 prezident Díaz abdikuje, odchádza z hlavného mesta do prístavu Veracruz, kde sa naloďuje na loď do Európy, kde v Paríži nakoniec 2.7.1915 umiera.

Aj cez svoje ideologické rozdiely od roku 1910 sily Liberálnej armády, Liberálnej strany a maderisti spolupracovali na zvrhnutí Porfirio Díaza. Po podpise Dohody z mesta Juárez Franciscom I. Maderom, mnohí z príslušníkov Liberálnej armády sa pridali na jeho stranu na stranu maderistov.

Zhromaždenie Liberálnej strany Mexica v Los Angeles neuznala dohodu z mesta Juárez a stále vyzývala na ozbrojený boj. Strana razila anarchisticko – komunistické postoje a prebehnuvšie zmeny jej neboli dostatočné. Ideami strany bolo ísť proti všetkému, proti federálnej vláde, proti kapitálu, proti autoritám, proti celému systému.

V mesiacoch január až jún 1911, sa Liberálna armáda pričinila o rebéliu v Baja California, ktorej územie dobila za pomoci aj zahraničných bojovníkov v jej radoch, najmä socialistov a anarchistov, ktorí si hovorili Priemyselný robotníci sveta. Kampaň bola započatá na popud bratov Flores Magón, ktorý boli spočiatku Maderovími spojencami, avšak sa ako anarchisti nakoniec od neho odvrátili. Táto rebélia nemala dlhé trvanie, nakoľko územie ovládané touto skupinou bolo napadnuté najprv federálnou armádou a následne maderistami, ktorí nakoniec zvíťazili a to aj za pomoci materiálu a finančnej podpore z USA.

Maderistická vláda a pokračujúce nepokoje

25.5.1911 je Francisco León de la Barra, menovaný dočasným prezidentom Mexica a vládne až do 6.11.1911. Jeho vláda mala za úlohu hľadanie všeobecného konsenzu, mieru, pacifikáciu krajiny a zvolanie všeobecných volieb na voľbu nového prezidenta a viceprezidenta krajiny.


Prezident Madero v Cuernavaca

Madero nastupuje do prezidentského úradu 6.11.1911 a vykonáva ho do 19.2.1913. Aj keď sa zdalo, že revolúcia už skončila, v krajine stále nebol pokoj. Prezident Madero mal veľké problémy realizovať všetky zmeny, ktoré prisľúbil počas revolúcie, ako napríklad rozdelenie zeme medzi rolníkov…atď. Z tohto dôvodu sa v rôznych častiach republiky začali znova rodiť nepokoje, ako napríklad povstania v Chiapas, Oaxaca a v Yucatáne.

Iba pár dní po tom, ako Madero preberá moc, Emiliano Zapata, ktorý bojoval proti P. Díazovi po jeho boku, vyhlasuje v Morelos, Ayala, svoj „Plan de Ayala“, v ktorom okrem iného vyhlasuje, že neuznáva Madera ako prezidenta a označuje ho za diktátora, nakoľko neplní svoje sľuby z čias revolúcie. Okrem iného v tomto dokumente Zapata žiada navrátenie pôdy a jej prerozdelenie medzi rolníkov a bezzemkov. Vyhlasuje že zem je toho kto na nej pracuje. Taktiež požaduje vyvlastnenie majetku všetkých tých, čo sa postavia proti tomuto plánu.


Vidiecke jednotky E.Zapatu

Zapata požaduje vytvorenie agrárneho zákonu, ale Madero na jeho vyhlásenia ihneď reagoval s tým, že najprv Zapata má zložiť zbrane a vzdať sa. V Pláne Ayala bol uznaný ako vodca revolúcie Pascual Orozco, ktorý by mal viesť krajinu a v prípade, že by to neakceptoval, na jeho miesto zasadne Emiliano Zapata; čo sa vlastne aj v skutočnosti aj stalo.

Nastali ťažké boje a aj napriek mnohým kampaniam proti zapatistom, nebolo možné skoncovať s nimi. Situácia sa eśte viac skomplikovala po tom, ako Pascual Orozco, starý revolucionár dal v marci 1912 na známosť svoj plán Empacadora alebo plán Chihuahua, v ktorom sa taktiež vyslovuje, že neuznáva Madera ako prezidenta krajiny a požaduje sociálne reformy.

Na severe republiky sa situácie tiež vyhrocuje a dochádza k ďalším bojom, pričom Orozco spočiatku slávy úspechy, poráža Francisco Villu, ktorý ho so svojim vojskom prenasleduje. Avšak nakoniec je porazený federálnou armádou pod velením Victoriano Huertu.

Počas tohto obdobia krajina žila nepokojmi, povstalecké sily bojovali častokrát formou guerilly a operovali po celom území krajiny. Federálna vláda bola napádaná tlačou a začala javiť známky slabosti.

Ďalším ozbrojeným konfliktom bolo povstanie na severe krajiny, ktoré viedol gen. Bernardo Reyes, ale nemalo dlhé trvanie a tak sa jeho sily čoskoro vzdávajú federálnej armáde, pričom sám generál upadá do zajatia. Ďalším s podobným osudom bol gen. Félix Díaz, príbuzný bývalého prezidenta, ktorý povstal vo Veracruze, ale bol taktiež porazený a uväznený vo vezení v hlavnom meste.

Predohra k prevratu a Huerta sa ujíma moci

Počas vlády Francisco I. Madera bol v Mexicu velvyslancom USA Henry Lane Wilson, ktorý mal veľmi zlé vzťahy s prezidentom Maderom a snažil sa využiť všetky prostridky, aby mu uškodil a pomohol opozícii zvrhnúť ho. Toto napätie pramenilo hlavne z toho, že Maderove nové nariadenia a zákony mali neblahý vplyv na investície USA v Mexicu. Napríkald nové zákony nútili platiť dane spoločnostiam, ktoré ťažili ropu na území Mexica.

Wilson odoslal niekoľko diplomatických listov do USA, kde informoval o situácii v krajine a vláda USA mu nariadila, aby prijal všetky potrebné opatrenia na ochranu záujmov USA v Mexicu.

Od plolovice roku 1912 v krajine existovalo protivládne spiknutie v ktorom okrem iných figurovali Rodolfo Reyes, a generáli Manuel Mondragón, Félix Díaz, a Gregorio Ruiz.

9.2.1913 sa začal štátny prevrat, kedy žiaci Ašpirantskej školy a jednotka z Tacubaya pozdvihli zbranie a vyrazili v smere na Tlatelolco a Lecumberri aby oslobodili veznených generálov Bernardo Reyesa a Félixa Díaza.

Félix Díaz sa po vyslobodení z väzenia vydal s jednotkami do citadely. Prezident Madero odchádza zo zámku Chapultepec a prichádza do Národného paláca, aby tu dal vymeniť zraneného gen. Villara, V. Huertom a poveruje ho, aby potlačil rebéliu, zatiaľ čo on privedie na pomoc jednotky Felipe Ángelesa z Cuernavacy.

Madero sa vracia do hlavného mesta spolu s gen. Ángelesom a Rubio NavarretemHuerta nariaďuje jednotkám aby ustupovali a neútočili. Brat prezidenta, Gustavo Madero nariaďuje Huertove zatknutie. Avšak Huerta vyjadruje svoju loajálnosť prezidentovi a tak je 17.2. prepustený.

Nasledovného dňa Huerta a Félix Díaz podpisujú Pakt z Citadely alebo Pakt z velvyslanectva, nakoľko táto dohoda je podpísaná na pôde veľvyslanectva USA, za prítomnosti velvyslanca Henry Lane Wilsona. V tejto dohode sa hovorilo okrem iného o tom, že Huerta sa stane prezidentom a rozpustí súčastnú vládu a novú vládu navrhne F. Díaz. Krátko na to, bol zatknutý brat prezidenta Gustavo A. Madero a premiestnený do citadely.

General Aureliano Blanquet v Národnom paláci zatýka prezidenta a viceprezidenta a nad ránom 19.2.1913 poslanecká snemovňa akceptuje ich abdikáciu. Následne je menovaný sekretár vlády Pedro Lascuráin ministrom zahraničia, následne z tohto postu preberá prezidentský úrad a jeho jediným činom je menovanie Huertu ministrom zahraničia a on sám abdikuje a týmto automaticky prezidentský úrad prechádza na Huertu a tento sa stáva prezidentom.

Madero a Pino Suárez sú väznený v Nárdonom paláci a následne premistnený do väzenia vo Federálnom Dištrikte a po príchode na miesto sú zavraždení.

Vláda V. Huertu

Huerta okamžite prevzal moc a vládol až do 15.7.1914. Bol uznaný a potvrdený vo svojom úrade kongresom, Najvyšším justičným súdom, guvernérmi (okrem štátov Sonora a Coahuila) a diplomatickým zborom. Po tom, ako Victoriano Huerta sa ujíma moci, začína sa správať ako diktátor, slobody a demokracia sú potláčané pomocou vojenskej sily.

Huertovi sa dostáva pomoci a podpory od bohatých vlastníkov pôdy a od vojenských kruhov a od skoro všetkých guvernérov, okrem guvernérov Sonory Josého María Maytorenu a guvernéra Coahuily V. Carranzu.

Huerta sa pokúša o zmier s orozquistami a zapatistami, pričom veliteľom udeľuje amnestiu a vysiela k nim svojich vyslancov. Pascual Orozco na základe splnenie niektorých jeho požiadaviek sa nakoniec pridáva k Huertovi a Zapata odmieta podporiť nového diktátora a obracia svoje zbrane proti nemu.

V poslaneckej snemovni sa diskutuje o vraždách nového režimu. Toto spôsobuje, že Huerta zakazuje poslanecké diskusie a keď poslanci svoje preslovy publikujú, nakoniec sa rozhodne rozpustiť parlament a zatknúť mnohých jeho členov. Týmto zároveň Huerta na základe ním vydaného dekrétu si udeľuje mimoriadne právomoci.

Krajina rýchlo upadá do politických nepokojov a rodí sa nová rebélia proti Huertovi v ktorej čele stojí guvernér Coahuily Venustiano Carranza. Carranza 26.3.1913 dáva na známosť svoj Plán Guadalupe (Plan de Guadalupe), kde vyhlasuje, že neuznáva vládu V. Huertu a že revoúcia musí pokračovať až do nového vypracovania ústavy a zavedenia nového ústavného systému. Carranza je pod ochranou regionálnej armády pod velením pplk. Pabla Gonzálesa, ktorý zvádza boje proti federálnej huertistickej armáde v Monclove, Candele, Lampazos, v Bustamante a inde.

Carranza mal nálady na povstanie už skôr za vlády Francisca I. Madera, avšak k ničomu nedošlo a spočiatku odmietal ako nového prezidenta Victoriano Huertu, počase ho však uznal, aby nakoniec po nezhodách sa definitívne postavil proti nemu.

Carranza formuje armádu, ktorú pomenúva Konštitucionalista (Ejercito Constitucionalista) a sám sa stáva jej prvým veliteľom. Zatiaľ čo Carranza formuje armádu Huerta v súlade s Dohodou z Citadely formuje novú vládu v ktorej boli okrem iných aj: Francisco León de la Barra, Alberto García Granados, Pablo González Garza, Toribio Esquibel Obregón, Rodolfo Reyes a Jorge Vera Estañol.

Huerta trval na pacifikácii krajiny, čo chcel dosiahnuť za každú cenu a to hlavne silou, ale jeho činy spôsobovali, že toto bolo nemožné. Krajinou sa širilo násilie a atentáty. Vraždy boli vykonávané s podporou vlády a na objednávku Huertu. 19.2.1913 boli zavraždení Gustavo Adolfo Madero a Adolfo Bassó Bertoliat; 22.2.1913 Francisco I. Madero a José María Pino Suárez, a neskôr postupne Abraham González, Edmundo Pastelín, Adolfo Gorrión, Serapio Rendón a Belisario Domínguez Palencia.

Kongres na tieto vraždy energicky reagoval a protestoval proti týmto praktikám, na čo Huerta odpovedal tým, že kongres rozpustil a nespokojencov uveznil. Rovnakým spôsobom sa zbavil aj svojho prvého kabinetu a vytvoril nový, loajálny. Huerta si bol vedomý, že zvolanie volieb nie je pre neho výhodné, tak jednoducho zrušil voľby aby jeho vláda nebola ohrozená. Nakoniec sa však rozhodol uskutočniť voľby, ktoré kongres nakoniec anuloval a tak Huerta pokračoval pri moci. Národná katolícka strana sa odmietla zúčastniť plebiscitu, aby tak nepomáhala vláda a tak strana bola rozpustená a vedúci predstavitelia boli uväznený.

Odpoveď z USA

Na medzinárodnej scéne to z uznaním Huertovej vlády bolo viac problematické ako doma. Prezident USA William Howard Taft, sa nerozhodol o uznaní Mexickej vlády a tak toto rozhodnutie prenechal svojmu nástupcovi Woodrow Wilsonovi, ktorý začal zastávať aktívnejší postoj k záležitostiam v Mexicu.

Do Mexica vysiela svojho vyslanca, aby ho informoval o situácii v krajine. John Lind prichádza do Mexica po tom, ako abdikuje velvyslanec Henry Lane Wilson a prezentuje Huertovi návrhy USA na urovnanie situácie. V týchto sa hovorí, aby bolo nastolené okamžité prímerie, taktiež aby boli uskutočnené spravodlivé voľby, ktorých by sa zúčastnili všetky strany, taktiež aby sa na nich nezúčastnil gen. Huerta a zároveň aby všetky strany uznali ich výsledok.

Lindovi je však oznámené prostredníctvom F. Gambou, mexického sekretára zahraničných vzťahov, že návrhy USA znamenajú miešanie sa do vnútorných záležitostí Mexica a toto je pre prezidenta neakceptovateľné.

Wilson zastával pozíciu neutrality USA a to aj vo vzťahu k Mexicu, to znamenalo, že USA neposkytlo žiadne zbrane niktorej zo znepriatelených strán. Ale skutočnosť bola taká, že mnohé revolučné jednotky dostávali zbrane pochádzajúce z USA rôznymi neoficiálnymi kanálmi.

Prezident USA, Wilson spustil silnú medzinárdnú diplomatickú kampaň s cieľom, aby zabránil uznaniu vlády V. Huertu zo strany medzinárodného spoločenstva.

Zdroj
Trejo, Rubén (2005). Magonismo: utopía y revolución, 1910-1913
Macario Schettino, Cien años de confusión. Editorial Taurus
es.wikipedia.org/wiki/Revolución_mexicana
Bazant, Jan: Breve historia de México México: Eds Coyoacán
Cosío Villegas, Daniel. “Historia Moderna de México. El Porfiriato vida social“ México: Hermes
Torre Villar, Ernesto de la, Historia de México II México: McGRAW-HILL
www.monografias.com/trabajos10/remex/remex.shtml
Instituto Nacional de Estudios Historicos de las Revoluciones de Mexico - INEHRM
es.wikipedia.org/wiki/Porfiriato
Autor : Wlasto Klucar / wlasto 🕔10.03.2010 📕12.967

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře