Vojna ruží VIII. - Eduard IV. a Warwick

Autor : Radoslav Turik 🕔03.03.2010 📕10.983

Seriál

  1. Vojna ruží I. - Korene vojny
  2. Vojna ruží II. - Vláda Henricha VI.
  3. Vojna ruží III. - Pád vojvodu zo Suffolku
  4. Vojna ruží IV. - Kráľovstvo chaosu
  5. Vojna ruží V. - Vojna začína
  6. Vojna ruží VI. - York na vzostupe
  7. Vojna ruží VII. - Krvavé roky
  8. Vojna ruží VIII. - Eduard IV. a Warwick
  9. Vojna ruží IX. - Warwickova vzbura
  10. Vojna ruží X. - Koniec Lancasterovcov
  11. Vojna ruží XI. - Koniec vojvodu z Clarence
  12. Vojna ruží XII. – Eduard a Richard
  13. Vojna ruží XIII. – Vláda Richarda III.
  14. Vojna ruží XIV. – Cesta k Bosworthu

Podobné články

Další články autora

Po krvavej bitke pri Towtone si Eduard knieža z March, syn vojvodu z Yorku upevnil pozície v anglickom kráľovstve. Dňa 28. júna 1461 sa nechal slávnostne korunovať v Londýne. Vládnuť začal pod menom Eduard IV. Po dlhých rokoch sa na anglickom tróne ocitla silná osobnosť. Napriek tomu, že úspech dosiahol už v mladom veku, bol už vyzretou osobnosťou. Jeho detstvo a dospievanie bolo dosť búrlivé.

Narodil sa v Rouene, keď bol jeho otec, vojvoda z Yorku miestodržiteľom Normandie. Jeho nepriatelia o ňom vyhlasovali, že bol synom nejakého vojaka miestnej posádky. Vyrastal v Calais, kde sa naučil dobre vychádzať so spoločenskou vrstvou obchodníkov, čo sa mu neskôr hodilo. Svojím zjavom pôsobil na svojich súčasníkov. Bol sebavedomým, pekným a bohatým šľachticom, pravý reprezentant svojho starobylého rodu. Keď jeho otec upadol do nemilosti musel z Anglicka utiecť do Calais. Tu sa začal jeho dlhoročný vzťah a spolupráca so svojím bratrancom Richardom Nevillom, kniežaťom z Warwicku.

Keďže celý článok je venovaný vzťahu týchto dvoch osobností je na mieste predstaviť si aj osobu kniežaťa z Warwicku. V anglických dejinách je známy ako „tvorca kráľov“. Tento Richard Neville sa narodil v roku 1428, bol teda od svojho kráľovského bratranca starší o 14 rokov. Jeho otcom švagor vojvodu z Yorku knieža zo Salisbury. Mladý Richard sa oženil s Annou Beauchampovou, dcérou kniežaťa z Warwicku. Po vymretí mužských príbuzných z rodiny manželky sa stal držiteľom titulu knieža z Warwicku. Vďaka úspešnému manželskému zväzku sa stal druhým najmocnejším veľmožom krajiny, hneď po svojom bratrancovi vojvodovi z Yorku (neskorší kráľ Eduard IV. ).


Richard Neville, vojvoda z Warwicku. Dejiny mu dali meno "tvorca kráľov".

Spoločný útek do Calais v roku 1459 upevnil priateľstvo medzi nimi. V tomto období bol dominantnejšou osobnosťou knieža z Warwicku. Bol mocnou oporou mladého Eduarda kniežaťa z March. Situácia sa začala meniť, keď v roku 1461 zahynuli otcovia oboch mužov. Knieža z March zdedil otcov titul a stal sa vojvodom z Yorku. Eduard sa rozhodne postavil do čela yorkistickej opozície a úspešne ju doviedol k víťazstvu. Jeho bratranec Warwick stál po jeho boku a ž do konečného víťazstva. Na prvý pohľad sa zdalo všetko idylické. Vojvoda z Yorku sa stal kráľom Eduardom IV. a knieža z Warwicku jeho prvým veľmožom.

Skutočnosť bola iná, Warwick ignoroval fakt, že Eduard IV. je silná osobnosť a nenechá za seba vládnuť nikoho. Myslel si, že vzhľadom na svoje postavenie bude môcť navždy zostať šedou eminenciou dvora a ovplyvňovať kráľa. Lenže Eduard IV. nebol žiadnou bábkou, ktorou by niekto mohol poťahovať. Nechal Warwicka , nech sa vyhrieva na výslní svojho postavenia, ale Warwickove rady prijímal iba vtedy, ak s nimi súhlasil. Bolo otázkou času, kedy sa kráľ a jeho prvý veľmož dostanú do konfliktu.

V prvých rokoch svojej vlády urobil kráľ všetko preto, aby neuviazol v sieti Warwickovho vplyvu. Pridelil mnohé úrady šľachticom, z ktorých niektorí nevychádzali z Warwickom najlepšie, ale to bolo zárukou rovnováhy moci a vplyvu. Kráľ Eduard IV. rozhodne nepotreboval, aby mu Warwick prerástol cez hlavu. Vzťah medzi Warwickom a kráľom postupne ochladol. V prvých rokoch vlády sa to ešte neprejavovalo. Kráľ sa Warwickovi zdôveroval, radil sa sním, spoliehal sa na neho. Veď toho toľko spolu zažili a kráľ potreboval zo všetkého najviac stabilitu. Obrátil preto pozornosť na vnútornú politiku, riešil spory medzi šľachtou, ekonomické problémy, prijímal zákony. Precestoval krajinu, aby vyriešil záležitosti, ktoré si už dlho žiadali kráľovu pozornosť. Prvé roky vlády strávil stabilizáciou pomerov v krajine a viedol si dobre.

V roku 1461 zvolal po prvýkrát parlament. Bolo potrebné prerokovať toľko vecí, že parlament zasadal nepretržite pol roka. Po dlhšom čase kráľ nežiadal parlament o peniaze, pretože bol schopný riešiť svoje výdavky zo svojich zdrojov. V krajine nakrátko zavládlo ovzdušie relatívnej spokojnosti. Po rokoch slabej vlády Henricha VI., kedy krajinu poškodzovali sebecké záujmy kráľovských poradcov bolo v kráľovstve cítiť pevnú panovnícku ruku. Zároveň osvedčení kráľovi šľachtici obsadzovali posledné bašty porazenej lancasterovskej frakcie. Lord Herbert obsadzoval posledné lancasterovske hrady vo Walese. Na jednom z hradov zajali kráľovskí vojaci zaujímavé batoľa Henricha Tudora (budúci kráľ Henrich VII.), nevlastného brata bývalého kráľa Henricha VI.

Špinavú prácu za kráľa plnil hlavný konstabel Anglicka John Tiptoft. Úrad konstabla pochádzal z Francúzska. V Anglicku mala táto funkcia právny rozmer a postupne sa z nej stala funkcia hlavného kata. Bol vzdelaný a zbožný, ale vo veciach dodržiavania zákona, krutý a nekompromisný. Z nepriateľmi svojho panovníka urobil vždy krátky proces, ktorý sa končil na popravisku. Bol to stroj na zabíjanie, ktorý Eduard IV. používal vždy, keď to bolo nutné. Jednou z prvých obetí kráľovho strážcu spravodlivosti bol Jan de Vere, knieža z Oxfordu a jeho syn. Tento príslušník starobylého rodu bol obvinený zo zrady, odsúdený a verejne popravený na Tower Hill. Mladší syn popraveného kniežaťa prisahal Tiptoftovi pomstu. Prevzal po otcovi titul a majetky a čakal na svoju príležitosť.

Spiknutie de Verovcov bolo podporované ex-kráľovnou Margitou, ktorá sa nachádzala so svojím synom Eduardom (nepliesť si s kráľom Eduardom IV.) v Škótsku. Po odhalení sprisahania odišla ex-kráľovna v apríli 1642 do Francúzska. Tu sa snažila dostať k francúzskemu kráľovi a požiadať ho o pomoc. Francúzsky kráľ Ľudovít XI. bol ochotný podporiť každú akciu, ktorá by udržala Angličanov doma, namiesto, toho, aby sa pokúšali nejakým dobrodružstvom vzkriesiť anglické panstvo vo Francúzsku. Ex-kráľovná Margita sľúbila odovzdať Francúzom mesto Calais, za vojenskú pomoc a podporu. Kráľova ochota podporiť tento projekt sa však postupne zmenšovala.

Francúzsku vojenskú jednotku viedol markíz de Breze. Vojenská pomoc, ale nebola veľká. Kráľovnej sa podarilo zhromaždiť asi 300 ozbrojencov. S touto malou armádou sa vylodili v Northumberlande v roku 1463. Spočiatku sa im darilo a zmocnili sa troch hradov Bamburghu, Dunstanburghu a Alnwicku. Lenže sprisahanci podcenili energického panovníka a jeho ľudí. Na severe bol za vojenské záležitosti zodpovedný Warwick a ten okamžite vytiahol proti vzbúrencom. Ex-kráľovná Margita ušla do Škótska a väčšina žoldnierov bola zabitá. Obsadené hrady sa ešte chvíľu bránili. Hoci povstanie utrpelo totálne fiasko, o niekoľko mesiacov začali problémy znova.

Tentokrát boli lancasterovské sily podporené škótskou armádou. Proti nim sa okamžite vydal Warwick so svojím bratom markízom Montagu. Na sever pokračovali šarvátky a obliehania jednotlivých hradov až do jari 1464. V apríli sa podarilo markízovi Montaguovi poraziť malú lancasterovskú armádu v bitke pri Hedgely Moor. Bola to malá šarvátka, ale bol v nej zabitý popredný lancasterovec sir Ralf Percy a vojvoda zo Somersetu musel utiecť do Škótska. O mesiac neskôr dal Somerset dokopy nových vojakov, ale bol opäť porazený Montaguom v bitke pri Hexhame. Tentokrát bol vojvoda zo Somersetu zajatý a spolu s ďalšími významnými lancasterovcami okamžite po bitke sťatý. Likvidácia významných protivníkov po vyhranej bitke sa v tomto konflikte stala samozrejmosťou. Warwick spolu s ďalšími členmi klanu Nevillovcov zlikvidoval všetkých významných prívržencov rodu Lancaster na severe Anglicka.

V tomto období sa kráľovi Eduardovi IV. darilo. Jeho vláda bola uznaná cudzími mocnosťami a opozíciu potlačil. Každý kto sa chcel protiviť kráľovskej moci si to musel poriadne rozmyslieť. Krajinu trápili ešte mnohé problémy, ale kráľ sa už mohol naplno venovať domácim záležitostiam. Predovšetkým chcel upevniť svoju mocenskú základňu a ozdraviť kráľovské financie. Eduard IV. v tomto období šikovne udržiaval mocenskú rovnováhu so svojím prvým veľmožom Warwickom. Aj keď mnoho ľudí bolo presvedčených, že Anglicku v skutočnosti vládne Warwick, kráľovi to nevadilo. Napriek tomu Warwicka pozorne sledoval a na prípadný konflikt bol pripravený.

Postavenie Richarda Nevilla, kniežaťa z Warwicku sa zdalo neotrasiteľné. V tomto období si významne posilnila postavenie celá jeho rodina. Warwickov brat Montagu dostal majetky a titul kniežaťa z Nortumberlandu. Ďalší Warwickov brat John Neville sa stal arcibiskupom z Yorku. Všetko sa zdalo v úplnom poriadku. Víťazi si rozdelili moc a užívali postavenie, keď znenazdania sa začal konflikt medzi kráľom a jeho prvým rytierom. Dôvodom bola kráľova svadba.
V stredoveku bola kráľovská svadba vynikajúcou možnosťou na potvrdenie spojenectva, urovnanie konfliktu a pod. Rozhodne to nebola nejaká romantická záležitosť. Kráľ mal 22 rokov naplno si užíval život a vôbec to nevyzeralo, že by sa chystal ženiť. Lenže knieža z Warwicku začal ako šedá eminencia vyvíjať rôzne diplomatické aktivity s cieľom uskutočniť čo navýhodnejší sobáš. Warwick presadzoval sobáš s niektorou príbuznou francúzskeho kráľa, čo by posilnilo spojenectvo s Francúzskom. Kráľ Eduard skôr inklinoval k spojenectvu s Burgundskom. Vedel, že pre Anglicko je dôležitý obchodný styk s obchodnými mestami vo Flandrách, ktorý by mohol byť spojenectvom s Francúzskom ohrozený. Eduard sa obával, že by ho francúzsky kráľ chcel využiť ako spojenca vo svojom konflikte s Burgundskom.

Knieža Warwick zatiaľ usilovne vyjednával bez toho, aby mal jednoznačný kráľov súhlas. V máji 1464 bol konflikt už neodvratný. Kráľ totiž mal tajomstvo, ktoré urobí z Warwicka obyčajného hlupáka pred celou Európou. V septembri 1464 sa zišla veľká rada, aby prerokovala niekoľko vážnych záležitostí. Jednou z nich bola aj kráľova svadba. Všetkých veľmožov šokovalo vyhlásenie kráľa Eduarda IV. ktorý vyhlásil, že sa bohužiaľ nemôže oženiť s príbuznou francúzskeho kráľa, pretože je už niekoľko mesiacov ženatý s lady Alžbetou Greyovou. Väčšina veľmožov sa pomerne rýchlo spamätala, ale pre knieža z Warwicku to bola horká pilulka. Celé mesiace vyjednával z francúzskym kráľom a teraz toto. Warwick bral kráľovu svadbu ako ťažkú urážku.

Jedným z ďalších dôvodov roztržky bol nebývalý mocenský vzostup rodiny Woodwilovcov, teda príbuzných novej kráľovnej. Napriek hnevu sa Warwick správal k novej kráľovnej veľmi diplomaticky a zdá sa, že zatiaľ iba vyhodnocoval situáciu. Warwick celkom určite neuvažoval o vzbure hneď od začiatku, ale postupne keď sa na dvore objavovalo čoraz viacej Woodwilovcov začal svoj názor meniť. Kráľovná Alžbeta mala dvanásť súrodencov a každý z nich očakával postup. Rýchle povyšovanie takého množstva kráľovniných príbuzných nebolo veľmi rozumné, lebo popudilo predstaviteľov starej šľachty, ktorý to z kráľom a predtým jeho otcom ťahali už oddávna. Ďalšou vecou, ktorú Warwick nedokázal prežuť bolo, že Woodwilovci boli pôvodne prívržencami Lancasterovcov. Teraz sa rozťahovali na dvore a brali si to čo malo patriť starým prívržencom rodiny Yorkovcov.

Zatiaľ čo Warwick tajne zúril a zvažoval svoj postup, vplyv Woodwilovcov narastal. Kráľovnin otec lord Rivers sa stal strážcom pokladu, kráľovnin brat lord Scales dostal panstvo na ostrove Wight. Ďalší bratia boli odmenení správcovstvom kráľovských hradov a menšími majetkami. Napriek tomu, že sa zdalo, že Woodwilovci zberajú ohromný podiel moci, skutočnosť bola iná. Kráľ Eduard IV. mal vzrast vplyvu Woodwilovcov pod kontrolou. Nebol žiadnym hlupákom a nemienil stvoriť ďalšiu mocnú rodinu v kráľovstve. Najmä nie v čase, keď začal mať problémy s Nevillovcami.

Vo februári 1466 porodila nová kráľovná prvé dieťa, dcéru Alžbetu. Z tohto dievčaťa vyrástla budúca kráľovná a manželka kráľa Henricha VII. Tudora. V tomto období sa odohrala aj udalosť, ktorá ťažko postihla lancasterovskú opozíciu v emigrácii. V roku 1465 bol odhalený tajný úkryt bývalého kráľa Henricha VI. na hraniciach so Škótskom. Henrich bol uväznený v Toweri, ale dokázateľne sa oňho vo väzení kráľovsky starali. Lancasterská vec sa zdala byť navždy stratená.

Napätie medzi kráľom a Warwickom neustále narastalo. V roku 1467 sa mala v Londýne uskutočniť veľká udalosť. Bol zorganizovaný turnaj na ktorom sa mali stretnúť najväčší šampióni turnajov brat anglickej kráľovnej lord Scales a syn burgundského vojvodu Anton. Turnaj bol však prerušený správou o smrti vojvodu burgundského. Onedlho nato sa v krajine začal znova šíriť mor a po celej krajine ho rozšírili ľudia vracajúci sa z londýnskeho turnaja. Konflikt medzi kráľom a Warwickom sa naplno rozhorel v roku 1468. Warwick definitívne pochopil, že Eduard je kráľ, ktorý nepotrebuje mentora, ako je Warwick a bude vždy uplatňovať svoju vôľu. Jediné východisko videl v otvorenej vzbure voči panovníkovi.

Zdroje:
Neillands, R.: Války růží. Praha: Naše vojsko, 1992
http://en.wikipedia.org/wiki/Wars_of_the_Roses
http://www.wars-of-the-roses.com/

Seriál

  1. Vojna ruží I. - Korene vojny
  2. Vojna ruží II. - Vláda Henricha VI.
  3. Vojna ruží III. - Pád vojvodu zo Suffolku
  4. Vojna ruží IV. - Kráľovstvo chaosu
  5. Vojna ruží V. - Vojna začína
  6. Vojna ruží VI. - York na vzostupe
  7. Vojna ruží VII. - Krvavé roky
  8. Vojna ruží VIII. - Eduard IV. a Warwick
  9. Vojna ruží IX. - Warwickova vzbura
  10. Vojna ruží X. - Koniec Lancasterovcov
  11. Vojna ruží XI. - Koniec vojvodu z Clarence
  12. Vojna ruží XII. – Eduard a Richard
  13. Vojna ruží XIII. – Vláda Richarda III.
  14. Vojna ruží XIV. – Cesta k Bosworthu

Podobné články

Další články autora

Autor : Radoslav Turik 🕔03.03.2010 📕10.983

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře