Zhrdzavená legenda „Železného kapitána“ - 2. diel

Autor : PhDr. Tomáš Klubert / Tomáš Klubert 🕔16.01.2010 📕15.351

Zaujímavé je aj to, že sa doposiaľ nikto nezamyslel nad tým, aký bol pri Telgárte 5. septembra 1944 pomer síl. O Stanekovej bojovej skupine „Jánošík“ spoľahlivo vieme, že sa skladala zo štábu, dvoch peších práporov, kombinovaného delostreleckého oddielu, tankovej roty, roty sprievodných zbraní, roty leteckého dorastu, čaty kanónov proti útočnej vozbe (KPÚV), pomocných jednotiek a troch partizánskych oddielov. Spolu asi 2 000 mužov, dve húfnice 150 mm, dve húfnice 105 mm, tri húfnice 100 mm, štyri KPÚV 75 mm a jedenásť tankov LT-38.[75] Jedinou nemeckou okupačnou jednotkou, ktorá 5. septembra 1944 operovala na Spiši a Horehroní, bol útočný pluk 1. tankovej armády. Skladal sa výlučne z príslušníkov Wehrmachtu a neslúžili v ňom žiadni príslušníci Waffen-SS. Pozostával zo štábu, dvoch peších práporov, roty pechotných diel, protitankovej roty a čaty ľahkých tankov. Celkovo to predstavovalo nanajvýš 2 500 mužov, dve húfnice 150 mm, šesť diel 75 mm, dvanásť KPÚV 75 mm a päť ľahkých tankov PzKpfw. II.[76] Piateho septembra 1944 bojovala podstatná časť útočného pluku v priestore Spišskej Novej Vsi. Proti Stanekovi mohli preto stáť len veľmi skromné sily. Dokladá to aj povstalecké hlásenie z predošlého dňa, ktoré oznamuje, že Nemci majú v Telgárte slabší peší prápor.[77] Rovnaký prameň zároveň uvádza, že táto jednotka disponuje jednou húfnicou 150 mm, štyrmi KPÚV 75 mm a čatou protilietadlových kanónov 20 mm.[78] To by bolo dosť málo aj na oslabený peší prápor. Oveľa pravdepodobnejšie bude, že v Telgárte sa 5. septembra 1944 nachádzala iba jedna zosilnená pešia rota, ktorú netvorilo viac ako 400 mužov. povstalci tak mali nad nepriateľom početnú prevahu 5:1 v živej sile, 2:1 v poľnom delostrelectve a 11:0 v tankoch.

Dva roky po skončení vojny Stanek napísal, že pri Telgárte bojoval proti zosilnenému pluku SS.[79] V knihe L. Takáča sa už konkrétne píše o 201. pešom pluku SS, ktorý patril do 86. pešej divízie SS. Okrem toho je v nej uvedená presná organizácia tohto zväzku, ako aj meno veliteľa divízie generálmajora Rottberga, náčelníka štábu podplukovníka gšt. Sieberta a zoznam dôstojníkov 201. pešieho pluku SS. To všetko sa vraj „Železný kapitán“ dozvedel od nemeckých zajatcov.[80] Ako je potom možné, že títo „esesáci“ mali vojenské hodnosti používané vo Wehrmachte? Jednoducho tak, že 86. pešia divízia SS nikdy neexistovala. V zostave nemeckých ozbrojených síl sa nachádzala len 86. pešia divízia Wehrmachtu, ale tá bola v októbri 1943 zničená na východnom fronte a nikdy viac ju neobnovili.[81] V dokumentoch z obdobia SNP sa fiktívna 86. divízia SS objavuje len raz. Je uvedená v prehľade nemeckých okupačných vojsk na Slovensku, ktorý bol založený do Vojnového denníka povstaleckej armády dňa 11. septembra 1944.[82] Omyl musel byť zakrátko odhalený, pretože na ďalších stránkach Vojnového denníka sa už s 86. divíziou SS nestretneme. Prečo však o nej „Železný kapitán“ písal vo svojich pamätiach? Vysvetlenie nie je zložité. Elitný pluk SS bol dôstojnejším protivníkom ako úbohá pešia rota. Odkiaľ však potom Stanek nabral všetky tie čísla plukov a mená dôstojníkov? Ani odpoveď na túto otázku nie je ťažká. Pri zostavovaní spomienok na SNP nepochybne navštevoval Vojenský historický archív v Prahe. Vo Vojnovom denníku povstaleckej armády našiel údaj o 86. divízii SS, z ukoristených nemeckých dokumentov odpísal čo sa mu hodilo a nakoniec to všetko zakomponoval do svojich memoárov.

Čo sa týka výsledku boja pri Telgárte, slovenská vojensko-historická literatúra ho doposiaľ unisono vyhlasovala za veľké povstalecké víťazstvo. V skutočnosti to bolo úplne inak. Akcia sa oproti pôvodnému plánu začala s 20 minútovým oneskorením. Do 11. hodiny vytlačili povstalecké jednotky nepriateľa z horiaceho Telgártu, ale ich ďalší postup na sedlo Besník bol o 16.00 zastavený.[83] Počas vyšetrovania v Berlíne „Železný kapitán“ svoj neúspech zdôvodnil tvrdením, že partizáni sa nenápadne vytratili z boja, čím ho prinútili prerušiť útok a stiahnuť sa do obrany.[84] Dobyté pozície však neudržal. Nemci totiž podvečer prešli do protiútoku a dediny sa opäť zmocnili.[85]Oslobodenie“ Telgártu teda trvalo len zopár hodín. Napriek tomu sa Stanek po skončení vojny vystatoval, že 5. septembra 1944 dosiahol úžasné víťazstvo. Pri vlastných stratách 11 mŕtvych, 23 ranených a 13 nezvestných vraj pobil 436 esesákov.86] Výpočet Stanekových „hrdinstiev“ sa tým zďaleka neuzatvára. M. Stehlík zaznamenal tieto slová „Železného kapitána“: „Jedna príhoda sa ma však mimoriadne dotkla, …keď som sa dozvedel, že proti mojím jednotkám bojuje prápor kapitána Waltera Lammera. Spolu sme študovali na vojenskej akadémii v Hraniciach, bývali v jednej izbe, cvičili v jednom družstve. Bol to sudetský Nemec, vynikajúci lyžiar. Slúžil aj na Slovensku, a preto dobre poznal naše hory. Padol pri Telgárte. Vtedy tam zahynul celý jeho prápor, 418. maršbatalión SS z Benešova.[87] V seriáli Povstalecká história bola táto Stanekova fantazmagória pretvorená na heroický čin hodný antických eposov. Stanek (presnejšie Andrej Hryc) osobne viedol útočiace jednotky, vyhľadal Lammera, zmlátil ho ako žito a potom zastrelil. Tento bohapustý výmysel neprevzal do svojej knihy ani L. Takáč. Jasne uvádza, že Stanek riadil boj z bezpečnej vzdialenosti a o smrti „esesáka“ Lammera sa vôbec nezmieňuje. Píše o ňom len to, že bol veliteľom II/201. pešieho práporu.[88] Ďalšie legendy spojené s bojom pri Telgárte sa týkajú nacistických zverstiev spáchaných na civilnom obyvateľstve a zajatých povstalcoch. V roku 1946 Stanek uviedol, že Nemci počas ústupu z dediny zastrelili 21 ľudí, z toho sedem mužov, dvanásť žien a dve deti. Okrem toho „objavil“ hroby 14 povstaleckých vojakov zajatých 2. a 3. septembra 1944, ktorých „esesáci“ brutálne zavraždili.[89] Tieto dezinformácie „Železného kapitána“ boli zaradené aj do renomovanej publikácie Fašistické represálie na Slovensku.[90] Takáč (ktorého rozhodne nemôžeme upodozrievať so sympatií k nemeckým okupantom) pritom výslovne uvádza, že v Telgárte 5. septembra 1944 zahynuli vo svojich horiacich príbytkoch len traja nevládni starci.[91] A čo sa týka hrobov „umučených“ slovenských vojakov, nik iný okrem Staneka sa o nich nezmieňuje. V dňoch 6. až 8. septembra 1944 podnikla bojová skupina„Jánošík“ niekoľko výpadov a 9. septembra 1944 sa front stabilizoval 300 až 1 600 m východne od pôvodnej línie.[92]

Keď uvážime, že povstalci mali nad Nemcami výraznú početnú a technickú prevahu, môžeme takýto výsledok pokojne označiť za totálny debakel. Príčinu neúspechu treba jednoznačne hľadať v Stanekovom diletantskom prístupe k plánovaniu a riadeniu bojových akcií. Čo iné sa koniec koncov dalo očakávať od spravodajského dôstojníka, ktorý predtým nevelil väčšej jednotke ako rote? Prečo bol potom v povstaleckej tlači Telgárt označovaný za „slovenský Stalingrad“ a zo Staneka sa stal hrdinský „Železný kapitán“? Ako mohol Golian dovoliť, aby sa takto falšovala skutočnosť? Slovenskí vojaci totiž potrebovali nejaký vzor, na ktorom by videli, že ich boj nie je márny. V dobe, keď sa povstalecké územie neustále zmenšovalo, bolo aj dobytie niekoľkých štvorcových kilometrov bezvýznamných horehronských lúk a polí považované za mimoriadny úspech. Po začiatku Karpatsko-duklianskej operácie odsunulo nemecké velenie skúsené mužstvo útočného pluku 1. tankovej armády na front a nahradilo ho nekvalitnými tylovými jednotkami. Stanekova bojová skupina, ktorá bola po reorganizácii povstaleckej armády 10. septembra 1944 premenovaná na obranný úsek „Plesnivec“, sa naopak neustále dopĺňala novým mužstvom.[93] Dňa 18. septembra 1944 dostal Stanek rozkaz od veliteľa II. taktickej skupiny plk. Michala Širicu, aby vyhnal oslabených Nemcov z údolia Hrona. Útok bol úspešný a do 24. septembra 1944 postúpili povstalci od Telgártu k Hranovnici, Podlesku a Dobšinskej Ľadovej Jaskyni.[94] V pamätiach z roku 1981 „Železný kapitán“ napísal, že počas týchto bojov padlo až 480 fašistov, zatiaľ čo na jeho strane bol iba jeden muž ľahko ranený.[95] Myslím, že to nepotrebuje komentár.

Okamžite po skončení ofenzívy dostal Stanek z armádneho veliteľstva rozkaz, aby sa osobne s jedným peším práporom presunul do Svätého Kríža nad Hronom.[96]Železný kapitán“ ho odmietol vykonať. Byť hrdinom na relatívne pokojnom úseku frontu bolo predsa oveľa výhodnejšie ako tam, kde denne išlo o krk. A pri Sv. Kríži to s povstalcami skutočne vyzeralo zle- nedobre. Golian, ktorý bol až doposiaľ k Stanekovi veľmi benevolentný, sa tentoraz poriadne naštval. Nariadil mu, aby 26. septembra 1944 pricestoval do Banskej Bystrice a vysvetlil svoje počínanie. Stanek však aj po príchode na armádne veliteľstvo trval na tom, že žiadne jednotky neuvoľní a pokiaľ by to musel urobiť, okamžite sa vzdá funkcie.[97] Golian sa tak ocitol v pasci. Nemohol predsa vyhodiť dôstojníka, ktorého len pred piatimi dňami osobne vychválil vo zvláštnom rozkaze.[98] Vojaci by z toho vyvodili jediný záver: Ten hrdinský „Železný kapitán“ je v skutočnosti neschopný chmuľo a to jeho slávne víťazstvo pri Telgárte obyčajný podfuk. Stanek nielenže nebol zbavený velenia, ale Golian ho naopak 1. októbra 1944 povýšil na štábneho kapitána gšt.[99] Táto príhoda poskytuje najlepšie vysvetlenie na otázku prečo bolo povstanie porazené. Keď si velenie armády nedokázalo urobiť poriadok ani s vlastnými podriadenými, ako mohlo úspešne čeliť Nemcom? O Golianovej (ne)kompetentnosti si nerobil ilúzie ani Stanek. V Berlíne o tom povedal: „Počas svojho pobytu v Banskej Bystrici som získal tie najhoršie dojmy. Armádny štáb bol úplne neschopný viesť naďalej jednotky a nedokázal zvládnuť ďalší vývoj. V meste sa zdržovalo mnoho dôstojníkov a židov, ktorí viedli povaľačský život, hoci ich prítomnosť bola nutná na fronte.[100] Nízka bojaschopnosť povstaleckej armády sa v plnej nahote prejavila po začiatku nemeckej generálnej ofenzívy. Obranný úsek „Plesnivec“ dokázal vzdorovať nepriateľským útokom na smeroch Hranovnica – Vernár a Hrabušice – Dobšinská Ľadová Jaskyňa len do 21. októbra 1944. V ten istý deň padla aj Červená Skala, ktorú dobyli jednotky 18. dobrovoľníckej mechanizovanej divízie SS „Horst Wessel“, postupujúce od Revúcej a Muráňa. Na rozkaz plk. Širicu sa preto Stanekovo mužstvo stiahlo po južných svahoch Kráľovej Hole do priestoru Heľpy.[101] Stanek neskôr svoju porážku zdôvodnil obrovskou početnou prevahou nepriateľa. Uviedol, že od Spišskej Novej Vsi na neho zaútočili nemecké jednotky posilnené dvomi prápormi SS z divízie „Das Reich“. Z priestoru Jelšavy ho zasa ohrozovali 2. a 9. tankový pluk a pluk samohybných diel „Ferdinand“, pričom „všetky patrili do zväzku 4. SS-pancierovej divízie Adolf Hitler“. Pomer síl medzi povstaleckými a nemeckými vojskami v obrannom úseku „Plesnivec“ vraj 21. októbra 1944 dosiahol 3 400 k 39 000 mužom. „Železný kapitán“ sa napriek tomu udatne bránil. V priestore Vernára zničil „celý 289. prápor poľných četníkov“ a 15 až 16 tankov.102] Nad tým už skutočne zostáva rozum stáť. Skúste si predstaviť tie desaťtisíce nemeckých vojakov so stovkami obrnených vozidiel, delostreleckých ťahačov a nákladných automobilov ako sa tlačia v úzkej Horehronskej doline.[103] Navyše, všetky jednotky 2. tankovej divízie SS „Das Reich“ operovali počas októbra 1944 na západnom fronte v pohorí Eifel.[104] V tom istom priestore sa v rovnakej dobe nachádzala i 1. tanková divízia „Leibstandarte SS Adolf Hitler.[105] A čo sa týka 2. tankového pluku SS, ten bol súčasťou divízie „Das Reich“, zatiaľ čo 9. tankový pluk SS prináležal k 9. tankovej divízii SS „Hohenstaufen“.106] O samohybných delách „Ferdinand“ stačí dodať len toľko, že na Slovensku neboli nikdy nasadené. Dňa 23. októbra 1944 bol Stanek mimoriadne povýšený na majora gšt.[107] Jeho jednotky, ktoré sa medzitým v dôsledku bojových strát a dezercií stenčili na 1 800 mužov, však museli pod silným tlakom nepriateľa ustúpiť najskôr do priestoru Podbrezovej a potom ďalej na západ.[108]

25. októbra 1944 zastihol „Železného kapitána“ v obci Lopej rozkaz, aby odovzdal velenie prítomnému majorovi Břetislavovi Chrastinovi a nastúpil ako tlmočník pri britskej a americkej vojenskej misii. K tomu už ale nedošlo, pretože vzápätí nasledovali udalosti s nádychom tragédie aj frašky. Chrastina sa i so svojím štábom vyparil nevedno kam a ustupujúce Stanekove jednotky napadli partizáni, ktorí vojakov obviňovali, že už nechcú bojovať. V zúrivej prestrelke padli desiatky mužov a „Železný kapitán“ bol odzbrojený veliteľom 1. partizánskej brigády gen. M. R. Štefánika npor. Piotrom Alexejevičom Veličkom.[109] Vyšetrovateľom z RSHA Stanek uviedol, že sa po tomto incidente s ďalšími šiestimi dôstojníkmi a približne 30 vojakmi pripojil k zvyškom 2. československej paradesantnej brigády a príslušníkom spojeneckých vojenských misií, ktorí našli útočisko v lesoch južne od Liptovského Sv. Mikuláša.[110] Celkom odlišný údaj však poskytuje jeho vojenský kmeňový list. 3. novembra 1944 ho vraj prijali do partizánskej brigády „Klement Gottwald“ a na rozkaz Hlavného štábu partizánskych oddielov v Kyjeve vymenovali za veliteľa diverzného práporu.[111]

Po zvážení faktov musí byť každému súdnemu človeku jasné, že Stanek by sa po skúsenostiach s Veličkovými hrdlorezmi k partizánom nikdy nepridal. Prečo si potom vymyslel tú báchorku o členstve v brigáde „Klement Gottwald“? Zo zištnosti! Ako bývalý príslušník partizánskeho oddielu mal nárok na udelenie Partizánskeho preukazu a z toho vyplývajúce výhody. Úradníci načeskoslovenskom MNO, ktorí mu tento dokument 25. júna 1946 vystavili, sa vôbec nepozastavili nad údajom, že Stanekova služba v brigáde „Klement Gottwald“ trvala od 1. novembra 1944 do 4. mája 1945.[112]Železný kapitán“ teda partizánčil aj počas svojho pobytu v nemeckom zajatí! Je tu ale ešte jeden problém. Niekto predsa Stanekovi musel dosvedčiť, že sa u partizánov naozaj zdržiaval. S najväčšou pravdepodobnosťou to zariadili jeho starí známi súdruhovia Husák a Šmidke. „Železný kapitán“ v skutočnosti zostal s parabrigádou. Dokladajú to i spomienky jej veliteľa plk. Vladimíra Přikryla a šéflekára MUDr. Alexandra Reháka, ktorý uvádza, že bol častým účastníkom štábnych porád.[113] Stanek sa v liptovských lesoch zdržiaval do 10. novembra 1944, keď torzo parabrigády pod tlakom okupantov ustúpilo do priestoru Lom pri Krpáčovej. Tam bol plk. Přikrylom poverený velením nad 2. práporom.[114]

Po ozbrojených zrážkach s partizánmi, ktorí chceli vojakov okradnúť, a dvoch nemeckých prepadoch sa jeho jednotka rozpadla. Stanek a niekoľko ďalších mužov potom našlo úkryt v loveckej chate 3 km severne od horehronskej obce Polomka. Tam ich 26. decembra 1944 prepadlo známe komando Edelweiss. „Železný kapitán“ bol postrelený do chrbta a padol do zajatia.[115] Nasledovali výsluchy v Banskej Bystrici, Bratislave a Berlíne. Stanek udal koho len mohol a vyzradil hádam aj to, čo nevedel (mal skutočne fenomenálnu pamäť). Klamal iba vtedy, ak z toho mohol niečo vyťažiť. Okrem iného si vymyslel, že do hodnosti majora bol povýšený ešte v júli 1944.[116] Po ukončení vyšetrovania na ústredni RSHA „Železný kapitán“ 20. februára 1945 vyhlásil: „Priznávam, že som svojím postojom hanebne zneužil dôveru, ktorá mi bola daná od mojej vlády a od nemeckých úradov, ktoré sa nachádzajú na Slovensku. Ako práve vyplýva z prebiehajúceho výsluchu o hodnotení situácie, počítal som s porážkou Nemecka a tým tiež so zánikom slovenského štátneho zriadenia. K celému môjmu konaniu a jednaniu som sa nechal zviesť v prvom rade z dôvodu udržania svojej existencie a v druhom rade z dôvodu dosiahnutia blaha slovenského národa. V priebehu môjho výsluchu v Bratislave mi bolo naznačené plukovníkom Krohom,[117] že ma chce použiť pre svoje účely v spravodajskej službe, po ukončení mojich výsluchov. Pokiaľ by mi bola daná taká možnosť, budem sa snažiť podľa svojich síl odčiniť učinené chyby.[118] Ďalšie osudy „Železného kapitána“ v Nemecku, ktoré zaznamenal M. Stehlík, pripomínajú nepodarený dobrodružný román. 6. apríla 1945 ho údajne odsúdili na smrť. Bol väznený vo viacerých koncentračných táboroch, kde čakal na výkon popravy, ale jeho súdna dokumentácia sa niekam stratila.

V posledných dňoch vojny Staneka spolu s ďalšími 180 zajatcami, medzi ktorými sa nachádzal syn britského premiéra plukovník Churchill,[119] celý grécky generálny štáb, niekoľko korunných princov a veliteľ talianskych partizánov Sante Garibaldi, previezli do známeho lágra v Dachau pri Mníchove. Tam bol 30. apríla 1945 oslobodený rakúskymi a talianskymi partizánmi.[120] Pochopiteľne, sú to len ďalšie klamstvá. Staneka vôbec neodsúdili na smrť. Nemci uverili jeho tvrdeniu, že Tiso bol zapletený do príprav povstania a v prípade súdneho procesu so slovenským prezidentom mal vystupovať ako hlavný svedok obžaloby. Umiestnili ho preto do zvláštneho zajateckého tábora v južnom Tyrolsku. Tam bol 30. apríla 1945 skutočne oslobodený rakúskymi a talianskymi partizánmi. Od nich prevzali Staneka Američania, ktorí ho previezli do Neapola, kde sa nachádzala najbližšia československá vojenská misia.

Po návrate do vlasti mu 1. augusta 1945 udelili hodnosť podplukovníka gšt. a o mesiac neskôr bol vymenovaný za veliteľa 4. rýchlej divízie v Žiline.[121] Vstúpil do KSČ a obdržal viacero vysokých vyznamenaní.[122]Železný kapitán“ sa stal populárny aj medzi skautmi, ktorí ho 11. novembra 1945 zvolili za starostu Slovenského Junáka.[123] 15. januára 1946 dostal ďalšiu dôležitú funkciu. Ako veliteľ všetkých vojenských jednotiek na východnom Slovensku mal zabrániť zvyškom Ukrajinskej povstaleckej armády uniknúť na Západ. Krátko nato, 20. februára 1946, bol povýšený na plukovníka gšt.[124]Februárové víťazstvo pracujúceho ľudu nad reakciou“ zastihlo Staneka na poste veliteľa 9. pešej divízie v Bratislave, ktorý zastával od 1. decembra 1947.[125]Železný kapitán“ mohol byť spokojný. Z prisluhovača klérofašistického režimu sa stal verným obrancom ľudovodemokratického zriadenia a čakala ho skvelá budúcnosť. V duchu sa už určite videl s generálskymi lampasmi. Zrazu však prišiel zlom: 31. mája 1949 bol zbavený velenia a preložený do Prahy, kde nastúpil ako profesor na Vysokú vojenskú školu.[126]

Na tomto mieste končia záznamy v Stanekovom vojenskom kmeňovom liste. O ďalších osudoch „Železného kapitána“ preto chýbajú podrobnejšie údaje. Isté je, že príčinou nečakanej degradácie hrdinu SNP bola zmena politickej situácie. Súdruh Husák nezadržateľne zostupoval po priečkach mocenského aparátu do mučiarní Štátnej bezpečnosti (ŠtB) a spolu s ním sa zviezli jeho chránenci. V roku 1951 došlo aj na Staneka. Vyhodili ho z armády a strčili do väzenia. Oficiálne bol obvinený zo spolupráce s fašistami a zrady povstania,[127] ale hlavným dôvodom zatknutia sa nepochybne stali jeho úzke kontakty s „buržoáznymi nacionalistami“ v KSS. Žiaľ, nepodarilo sa mi zistiť, ktoré nápravnovýchovné zariadenie poskytlo „Železnému kapitánovi“ útulok. Dlho si však neposedel. Plevzovské Dejiny SNP predsa dokladajú, že k Stanekovmu vylúčeniu z Československej ľudovej armády a odchodu do „robotníckej“ profesie došlo v tom istom roku. Za mrežami teda strávil nanajvýš niekoľko mesiacov. Ako sa mu podarilo tak rýchlo dostať von, keď iných vtedy za oveľa menšie previnenia vešali? Veľmi jednoducho. Rovnako ako pred šiestimi rokmi v Berlíne očiernil azda všetkých ľudí, ktorých poznal.[128] Okrem toho začal spolupracovať s komunistickou tajnou políciou. Pražská centrála ŠtB evidovala „Železného kapitána“ ako agenta pod spisovými značkami 8568 a 5294 a krycím menom „Ján“.[129]

Po prepustení z väzenia sa Stanek presťahoval k manželkiným rodičom do Benešova, ku ktorému ho viazali spomienky na mladosť a kde nikto nepoznal jeho temnú minulosť.[130] M. Stehlík uviedol, že „sa po rozličných protiprávnych peripetiách a nedokázaných podozreniach musel roky živiť ako robotník –železničiar“.[131] V skutočnosti však neprehadzoval výhybky, ani nevykladal vagóny, ale vykonával úradnícku funkciu na Železničnom staviteľstve v Benešove. Popri tom sa často vracal na Slovensko, navštevoval bývalých povstaleckých účastníkov a usilovne na nich donášal.[132] Potom prišli šesťdesiate roky a „normalizácia“. Stanek sa stal mediálnou hviezdou a žiaducim hosťom na výročných oslavách SNP. Keď komunistický režim padol, začal sa vyhlasovať za nešťastnú obeť totality. Opäť sa písalo o jeho „hrdinstvách“, dostal i vytúženú hodnosť generálmajora (hoci len vo výslužbe) a bol zvolený za doživotného čestného starostu Slovenského skautingu.[133] Obťažkaný vysokým vekom a hriechmi, z ktorých sa nikdy nepokajal, zomrel v Benešove 16. februára 1996.

Železný kapitán“ Stanek zostane navždy jednou z najzápornejších osobností SNP. Nič na tom nezmenia ani falošné legendy, ktoré okolo seba tak horlivo šíril. J. Straka mal pravdu, keď o ňom napísal, že „bol vychvaľovaný v novinách, rádiu a televízii. Na druhej strane zatracovaný ľuďmi z jeho okolia, ako aj pracovníkmi historických ustanovizní, ktorí mali možnosť nazrieť do dokumentov.[134] Môžeme si preto právom položiť otázku, či mal vôbec nejaké dobré vlastnosti. Určite nebol alkoholik. Nikto sa totiž nezmieňuje, že by trpel týmto rozšíreným slovenským zlozvykom. Ak však bolo na Stanekovi niečo obdivuhodné, tak iba jeho neuveriteľné konšpiratívne schopnosti a dômyselnosť, s akou si vymýšľal svoje lži. Musíme ďakovať prozreteľnosti, že sa narodil ešte za čias rakúsko-uhorskej monarchie. Pokiaľ by prišiel na svet o nejakých tridsať či štyridsať rokov neskôr, určite by dokonale využil pomery, ktoré nastali po 17. novembri 1989. A ktovie? Možno by sa stal slovenským predsedom vlády alebo prezidentom…

Poznámky a literatura

[75] STANEK, J.: Boj…, s. 145 – 146.

[76] KLUBERT, T.: Pancierové zbrane v SNP. (Dizertačná práca). FF UK Bratislava 1999, s. 61, s. 63.

[77] Tabuľkový nemecký peší prápor mal približne 1000 mužov, ale ku koncu vojny mali všetky jednotky hlboko poddimenzované stavy.

[78] Vojnový denník 1. ČSAS. VHA Trnava, f. 1. ČSAS, kartón (k.) 2, sign. 4/B/8/2. Podľa tohto hlásenia mali Nemci pri Telgárte aj dva tanky, no v skutočnosti to boli pásové delostrelecké traktory.

[79] STANEK, J.: Boj…, s. 148.

[80] TAKÁČ, L.: c. d., s. 67, 124 – 126, 158 – 159.

[81] www.lexikon-der-wehrmacht.de/Gliederungen/infanteriedivisionen/86IDR.htm

[82] Vojnový denník 1. ČSAS. VHA Trnava, f. 1. ČSAS, k. 3, sign. 4/B/15/3. 86. divízia SS mala podľa tohto dokumentu operovať na Liptove, Spiši a pri Telgárte. Evidentne došlo k zámene s bojovou skupinou „Schäfer“, ktorá bola vyčlenená z 18. dobrovoľníckej mechanizovanej divízie SS „Horst Wessel“.

[83] KRAMPL, Ľ.: c. d., s. 21 – 26.

[84] STANEK, J.: Výpoveď…, s. 65.

[85] KLUBERT, T.: c. d., s. 75.

[86] STANEK, J.: Boje horehronsko-telgártskej bojovej skupiny o Telgárt a Horehronie počas SNP (ďalej Boje…). VHA Trnava, f. ŠZ, sign. X-280, s. 19.

[87] STEHLÍK, M.: c. d.

[88] TAKÁČ, L.: c. d., s. 77, s. 86, s. 159.

[89] STANEK, J.: Boj…, s. 150, s. 152.

[90] Kol.: Fašistické represálie na Slovensku. Bratislava: Obzor, 1990, s. 116.

[91] TAKÁČ, L.: c. d., s. 85 – 86. K povraždeniu žien a detí nemohlo dôjsť už z toho dôvodu, že okrem niekoľkých starých ľudí všetci Telgártčania dedinu opustili ešte pred príchodom Nemcov.

[92] KLUBERT, T.: c. d., s. 64.

[93] Tamže, s. 75 – 76. Boli to hlavne príslušníci bývalej Východoslovenskej armády, ktorí sa snažili dostať na povstalecké územie.

[94] KLUBERT, T.: c. d., s. 76.

[95] STANEK, J.: Boje…, s. 33.

[96] SNP-D, s. 588.

[97] Tamže, s. 68.

[98] SNP-D, s. 548. S uvedeným rozkazom boli povinne oboznámení všetci príslušníci povstaleckej armády.

[99] Kmeňový list…, s. 9.

[100] STANEK, J.: Výpoveď…, s. 68

[101] KLUBERT, T.: c. d., s. 91.

[102] STANEK, J.: Boje…, s. 51 – 52.

[103] Skutočný počet nemeckých vojakov nasadených do útoku proti obrannému úseku „Plesnivec“ na úsekoch Hranovnica – Vernár a Hrabušice – Dobšinská Ľadová Jaskyňa nepresahoval 1 500 mužov a podporovalo ich asi 10 až 15 obstarožných ľahkých tankov LT-35. Jednotky divízie „Horst Wessel“, ktoré obsadili Červenú Skalu boli ešte slabšie a nemali žiadne obrnené vozidlá.

[104] www.lexikon-der-wehrmacht.de/Gliederungen/panzerdivisionenss/2SSPDR.htm

[105] http://www.feldgrau.com/1SS.html4. SS-pancierová divízia“, ktorej dal Stanek názov „Adolf Hitler“, sa v skutočnosti nazývala 4. mechanizovaná divízia SS „Polizei“ a v októbri 1944 bola zaradená do maďarskej 3. armády.

[106] WILLIAMSON, G.: SS. Hitlerův nástroj teroru. Praha: Svojtka a Vašut, 1996, s. 244

[107] Kmeňový list…, s. 9

[108] STANEK, J.: Výpoveď…, s. 75.

[109] Tamže.

[110] Tamže, s. 75 – 76.

[111] Kmeňový list…, s. 9.

[112] Tamže, s. 11.

[113] http://www.szpb.sk/para/htm

[114] SNP-D, s. 992.

[115] STANEK, J.: Výpoveď…, s. 76. Jedným z príslušníkov skupiny Edelweiss, ktorí Staneka zajali, bol stot. Ladislav Nižňanský.

[116] Tamže, s. 22. Stanek bol nepochybne presvedčený, že Nemci budú s majorom zaobchádzať lepšie ako so stotníkom, ale hodnosť, ktorú získal počas služby v povstaleckej armáde, neuznajú.

[117] Plk. Hans Kroha bol vedúcim nemeckej vojenskej spravodajskej služby na Slovensku.

[118] STANEK, J.: Výpoveď..., s. 97.

[119] Plk. Peter Churchill skutočne existoval a strávil dva roky v nemeckom zajatí, ale s britským premiérom nebol v žiadnom príbuzenskom vzťahu.

[120] STEHLÍK, M.: c. d. Pre úplnosť treba dodať, že koncentračný tábor v Dachau bol v skutočnosti oslobodený 29. apríla 1945 americkými jednotkami.

[121] Kmeňový list…, s. 9 – 10.

[122] Dejiny SNP, V. zv., s. 518.

[123] http://www.scouting.sk/scouting/nastenka/u_dolezite_snem_php?part=3 Predsedníctvo Slovenského Junáka prijal Stanek nepochybne na príkaz komunistov, ktorí chceli týmto spôsobom ovládnuť skautské hnutie.

[124] Kmeňový list…, s. 10.

[125] Tamže, s. 10 – 11. Domnievam sa, že za Stanekovým prevelením do slovenského hlavného mesta sa tiež skrývala ruka KSČ. Schyľovalo sa k prevratu a súdruhovia potrebovali mať pod kontrolou bratislavskú posádku.

[126] Tamže, s. 12.

[127] JABLONICKÝ, J.: Povstanie…, s. 50, s. 102.

[128] Informáciu mi láskavo poskytol pán PhDr. Jozef Jablonický DrSc.

[129] http://www.cibulka.com/cgi-bin/det_os.exe?id=W93511

[130] Informáciu mi láskavo poskytol pán PhDr. Jozef Jablonický DrSc.

[131] STEHLÍK, M.: c. d.

[132] Informáciu mi láskavo poskytol pán PhDr. Jozef Jablonický DrSc.

[133] http://www.scouting.sk/scouting/nastenka/u_dolezite_snem_php?part=3

[134] STRAKA, J.: c. d., s. 85.

Autor : PhDr. Tomáš Klubert / Tomáš Klubert 🕔16.01.2010 📕15.351

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře