Diplomatické aktivity počas vojny o španielske dedičstvo

Autor : Ján Kovačič 🕔25.12.2009 📕11.266

Španielsko stratilo svoje veľmocenské postavenie v polovici 17. storočia, čo nebol len dôsledok neúspechov v 30 – ročnej vojne, ale tiež dôsledok vnútorného rozkladu. Roku 1640 sa osamostatnilo Portugalsko, stabilitou štátu otriaslo veľké aj katalánske povstanie, ktoré sa udržalo až do roku 1652. Posledné obdobie vlády Filipa IV. bolo poznamenané vzostupom moci vysokej aristokracie a magnátov. Vnútorný rozklad sa vystupňoval po smrti Filipa IV. roku 1665. Jeho syn Karol II. nebol ani po dosiahnutí plnoletosti schopný obmedziť moc magnátov a katolíckej hierarchie. Navyše bolo jasné, že degenerovaný Karol II. zostane bez potomkov. Otázka španielskeho dedičstva tak zamestnávala myseľ európskych panovníkov, štátnikov a diplomatov už dávno pred Karolovou smrťou. Zostávali 2 hlavní pretendenti: francúzsky kráľ Ľudovít XIV. a rímsky cisár Leopold I., pričom obaja boli švagrami Karola II. Taktiež tu šlo o budúcu prevahu v Európe. Zabratie celého španielskeho dedičstva by nutne viedlo k narušeniu európskej rovnováhy.

Pilierom argumentácie Ľudovíta XIV. bolo, že nikdy neuznal renunciáciu svojej prvej manželky Márie Terézie (dcéry kráľa Filipa IV. a nevlastnej sestry Karola II.); na tejto báze požadoval celé dedičstvo, a to pre svojho vnuka Filipa z Anjou. Argumentácia Leopolda I., ktorý so svojou manželkou Margitou Teréziou (taktiež dcérou Filipa IV.) nemal mužské potomstvo, ale len dcéru Máriu Antóniu, vydatú za bavorského kurfirsta Maxa Emanuela, spočívala na skutočnosti, že Mária Antónia zložila renunciáciu v prospech svojich nevlastných bratov, synov z tretieho Leopoldovho manželstva, arcivojvodov Jozefa (I.) a Karola (VI.); z tohto titulu, postaveného na povinnej renunciácii habsburských princezien, Leopold I. taktiež požadoval celé dedičstvo.

Karol II., v záujme zachovania jednoty ríše, v roku 1697 spísal testament, v ktorom deklaroval zásadu nedeliteľnosti Španielska, a svojho dediča ustanovil bavorského princa Jozefa Ferdinanda, syna Márie Antónie Habsburskej (z manželstva s kurfirstom Maxom Emanuelom) a vnuka svojej sestry Margity Terézie. Mladučký princ však začiatkom roka 1699 zomrel a nástupnícka otázka bola opäť otvorená.

Anglicko, ktoré malo mimoriadny záujem na udržaní rovnováhy síl na kontinente, sprostredkovalo nový kompromis. Španielskym kráľom sa mal stať druhorodený syn Leopolda I., arcivojvoda Karol. Francúzsko malo byť odškodnené Neapolskom, Sicíliou a Lotrinskom. V ríši a v habsburských dedičných krajinách mal panovať prvorodený Leopoldov syn Jozef. Ani Leopold I., ani Ľudoví XIV. však toto riešenie neprijali. Francúzska diplomacia však pracovala veľmi intenzívne a za „francúzsky variant“ získala aj pápeža Inocenta II. Pod tlakom nakoniec Karol II. podpísal začiatkom októbra 1700 svoju konečnú poslednú vôľu, v ktorej ustanovil Filipa z Anjou za svojho dediča, no pod podmienkou, že Španielsko sa v budúcnosti nikdy nespojí s Francúzskom do jedného štátu. O necelý mesiac neskôr posledný španielsky Habsburg zomrel.

Ľudovít XIV. bez váhania vyhlásil, že nový závet prijíma a roku 1701 vstúpil jeho vnuk do Madridu ako nový kráľ Filip V. K Bourbonovcom sa pridalo Portugalsko, savojský vojvoda Viktor Amadeus, mantovský vojvoda Carlo III.[1], kolínsky kurfirst a dokonca aj bavorský kurfirst Max Emanuel, ktorému Ľudovít XIV. sľúbil územné zisky v Nemecku a presadenie kráľovského titulu. Pre Habsburgovcov bolo veľkým šťastím, že Turci, napriek snahám francúzskej diplomacie, dodržali ustanovenia karlovského mieru.

Na radu Eugena Savojského cisár prehlásil, že poslednú vôľu Karola II. neuznáva a že trvá na svojich právach ohľadom španielskeho trónu. Vojnu zahájil bez spojencov a v situácii, keď už Francúzi dokázali v Španielsku a v španielskych dŕžavách konsolidovať svoju moc. Prvé ťaženie bolo namierené do Talianska, kde Eugen Savojský uštedril Francúzom niekoľko porážok. Cisárova medzinárodná situácia sa začala lepšiť. Aby na svoju stranu získal brandenburského kurfirsta Fridricha III., poctil ho Leopold I. v roku 1701 titulom pruského kráľa. Ďalším európskym štátnikom, ktorý vyhlásil spojenectvo s Leopoldom I. bol Viliam III. – najprv však v mene Holandska, pretože anglický parlament odmietal poskytnúť na vojnu peniaze. Ľudovít XIV., sa však dopustil chyby, keď v roku 1701, kedy zomrel vo francúzskom exile bývalý anglický kráľ Jakub II., nechal prehlásiť jeho syna pod menom Jakub III. anglickým kráľom. To okamžite zmenilo názor anglického parlamentu a peniaze na vojnu boli odsúhlasené. Viliam III. tak mohol vyhlásiť Francúzsku vojnu aj v mene Anglicka. Vytvorila sa tak protifrancúzska Veľká aliancia. Jej členmi sa postupne stali aj falcký, mohučský, trevírsky, hannoverský a saský kurfirst.

Medzitým sa boje presunuli aj do španielskeho Nizozemska a južného Nemecka, kde spojené vojská Eugena Savojského a vojvodu z Marlborough porazili Francúzov a Nemcov pri Blenheime (Höchstädt) 12. augusta 1704. Kurfirst Max Emanuel musel kapitulovať a po celý zvyšok vojny sa zdržovať v zahraničí. Bavorsko, na ktoré boli uvalené vysoké kontribúcie, prešlo pod priamu správu viedenskej cisárskej administratívy.

V súlade s predpokladmi spojencov sa v máji 1704 k Veľkej aliancii pripojilo aj Portugalsko. Vďaka tejto skutočnosti sa druhorodený syn Leopolda, arcivojvoda Karol, určený za nového španielskeho kráľa, mohol spolu s anglickým a holandským vojskom vylodiť v Lisabone. Prívržencami Habsburgovcov bol vyhlásený za kráľa pod menom Karol III. V Španielsku však zostala habsburská vláda obmedzená len na Katalánsko, pretože španielska verejnosť dávala prednosť Filipovi V.

Zatiaľ pokračovala Veľká aliancia v úspešných ofenzívach v španielskom Nizozemsku a v severnom Taliansku. Ľudovít XIV. začal vážne premýšľať o tom, že svojim súperom ponúkne výhodný mier. V Anglicku sa zatiaľ dostali k moci toryovia a za chrbtom spojencov začali tajné rozhovory s francúzskym ministrom zahraničia markízom de Torcym. Ich jednania urýchlila náhla smrť cisára Jozefa I., panujúceho od roku 1705. V hre tak ostal posledný mužský potomok Habsburgovcov Karol, ktorého predtým spojenci presadzovali na španielsky trón. Ak by ho skutočné získal a zároveň prevzal stredoeurópske dedičstvo po svojom bratovi, boli by v jeho rukách spojené dŕžavy oboch vetiev Habsburgovcov, čím by vznikla veľmoc, predstavujúca zásadné porušenie európskej rovnováhy, čo Anglicko a Holandsko nehodlali pripustiť.

Karol sa rýchlo vrátil zo Španielska. V októbri 1711 bol ako Karol VI. Zvolený rímskym kráľom a o 2 mesiace neskôr korunovaný na cisára.

Mierové rozhovory v Utrechte začali v polovici januára 1712. Karol VI. sa odmietol vzdať nárokov na španielsky trón a zvlášť na Katalánsko, kde boli jeho pozície najsilnejšie, a jeho vyslanci sa preto jednaní nezúčastnili (tí sa do Utrechtu dostavili až po niekoľkých týždňoch). Anglická vláda odpovedala snahou cisára izolovať a primäť Holanďanov a ďalších spojencov k separátnemu mieru s Francúzskom.[2]

Podľa utrechtských mierových jednaní z rokov 1712/1713 si mal cisár ponechať Milánsko, Neapolsko a španielske Nizozemsko, Francúzi mali dostať východný breh Rýna s Alsaskom. Sicília a niektoré menšie lombardské mali pripadnúť Savojsku, rovnako aj Nizza. Anglicku boli priznané nové oblasti v severnej Amerike (New Foudland a Nové Škótsko), ďalej Gibraltar a Menorka. Bol uznaný nástup hannoverskej dynastie na anglický trón a Francúzsko sa muselo zaviazať, že nebude poskytovať azyl jakobitským uchádzačom o anglickú korunu. Španielsko prenechalo Anglicku 30 – ročný monopol na dovoz afrických otrokov do Ameriky. Paríž aj španielske cortesy (stavovský snem) museli slávnostne potvrdiť, že Filip V. sa navždy vzdáva nárokov na francúzsku korunu. Prusko si podržalo kráľovský titul a získalo niektoré menšie územia v severozápadnom Nemecku (Geldern). Jednania boli nakoniec v apríli 1713 podpísané vo forme zmlúv medzi Francúzskom a Veľkou Britániou a Francúzskom a Holandskom, Portugalskom, Pruskom a Savojskom. V júli 1713 boli podpísané mierové zmluvy Španielska s Veľkou Britániou a so Savojskom. Cisársky splnomocnenec Sinzedorff ale nakoniec žiadnu zmluvu nepodpísal. Francúzska delegácia totiž požadovala ďalšie ústupky v Taliansku, čo na cisárskej strane nepripadalo do úvahy a začala sa chystať nová vojna. Keďže však obe strany boli dlhým zápasom vyčerpané, začali koncom novembra 1713 v porýnskom Rastatte jednania oboch najvyšších predstaviteľov armád, princa Eugena a maršala Villarsa, ktorí sa stali hlavnými diplomatmi oboch mocností.

Začiatkom marca 1714 tak bola medzi cisárom a Francúzskom uzavretá rastattská zmluva (podpísaná na radnici v Baden – Badene), tvoriaca s utrechtskými dohodami uzavretý celok. Cisár si v Taliansku mohol ponechať všetky územia, ktoré jeho vojská dobyli (okrem iných Mantovu, Mirandolu, Comacchio, Sardíniu) a niektoré oporné body na toskánskom pobreží. Kurfirst Max Emanuel sa smel vrátiť do Bavorska, ale bez nádeje na kráľovský titul. Nároky kniežaťa Rákociho riešené neboli. Touto zmluvou bola vojna o španielske dedičstvo definitívne ukončená.

Zoznam použitej literatúry:
TEPLÍK, Tomáš: Evropská diplomacie v historických souvislostech : od počátků do vypuknutí první světové války. Praha : Impronta, 2008. 921 s. ISBN 80-254-3527-4.
HROCH, Miroslav a kol.: Obecné dějiny II. Dějiny novověku. Praha : SPN, 1989. 544 s.

[1] Carlo III. ukončil odpor už v roku 1701. V októbri 1703 prešlo na stranu Veľkej aliancie aj Savojsko.

[2] Anglická toryovská vláda svojim vojskám rozkazom kráľovny Anny zakázala bojovú činnosť a anglické vojská odpochodovali na pobrežie. Na území Francúzska tak oslabené spojenecké vojská pri Denaine utrpeli porážku, ktorá sa premietla do ďalších mierových rozhovorov.

Autor : Ján Kovačič 🕔25.12.2009 📕11.266

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře