Protihabsburské povstania v Uhorsku V. - Povstanie Františka II. Rákócziho

Autor : Radoslav Turik 🕔15.12.2009 📕19.001

Seriál

  1. Protihabsburské povstania v Uhorsku I. - Povstanie Štefana Bočkaja
  2. Protihabsburské povstania v Uhorsku II. - Povstanie Gabriela Betlena
  3. Protihabsburské povstania v Uhorsku III. - Povstanie Juraja I. Rákócziho
  4. Protihabsburské povstania v Uhorsku IV. - Povstanie Imricha Thökölyho
  5. Protihabsburské povstania v Uhorsku V. - Povstanie Františka II. Rákócziho

Podobné články

Další články autora

Povestnou iskrou sa stali udalosti, ktoré sa odohrali v súvislosti s osobou mladého Františka II. Rákócziho, mladého potomka dvoch slávnych uhorských rodov Rákócziovcov a Zrínskych. Medzi jeho predkov patrili také osobnosti ako Juraj I. Rákóczi (vodca tretieho protihabsburského povstania), chorvátsky bán Peter Zrínsky (účastník Weselenyiho sprisahania), Mikuláš Zrínsky (hrdina protitureckých bojov) a mnohí ďalší. Jeho matkou bola Helena Zrínska, manželka Imricha Thökölyho, ktorá sa preslávila obranou mukačevského hradu počas posledného povstania. Imrich Thököly bol teda nevlastným otcom Františka II Rákócziho.

Po porážke Thökölyho povstania bol malý Rákóczi odlúčený od matky a zverený do výchovy jezuitom. V roku 1694 sa vrátil do Uhorska poznamenaný katolíckou a pronemeckou výchovou. Jeho okolie mu, ale neprestalo pripomínať, že je dedičom slávnych predkov, ktorí celý život viedli protihabsburský odboj v Uhorsku. V tom období sa začali opäť nepokoje. V lesoch sa objavovali čoraz silnejšie kurucké skupiny. V roku 1697 zrejme bez Rákócziho vedomia, vypukol na jeho majetkoch ďalší protinemecký výbuch. Jeho poddaní v spojení s niektorými kuruckými skupinami vyhnali nemeckých žoldnierov z Tokajského a Patackého hradu. Začalo sa šíriť, že povstalcov vedie sám Rákóczi. Ten v tomto období ešte zrejme zvádzal vnútorný boj. Nechcel aby bol spájaný s rebéliou, preto odcestoval do Viedne. To sklamalo mnohých povstalcov.

Pobyt vo Viedni skončil pre Rákócziho sklamaním. Cisár mu nedôveroval, vo viedenských kruhoch mal veľa nepriateľov, postupne sa začal oboznamovať so situáciou v Uhorsku a zbližovať sa s predstaviteľmi protihabsbursky zmýšľajúcej šľachty. Rákóczi začal sondovať možnosť podpory v zahraničí. Nadviazal tajne kontakt s francúzskym kráľom Ľudovítom XIV. Tieto kontakty však boli prezradené a Rákóczi bol uväznený. Vďaka pomoci veliteľa väznice sa mu podarilo ujsť a emigrovať do Poľska. Tu pokračoval v snahe získať pomoc zo zahraničia. Počas tohto pobytu ho vyhľadali vodcovia vzbúrených poddaných z Potisia. Požiadali ho, aby sa postavil do čela ich povstania. Rákóczi spočiatku váhal. Bol príslušníkom najvyššej šľachty v Uhorsku. Nezdalo sa mu vhodné aby viedol sedliacku vzburu. Nakoniec si uvedomil, že okolnosti sú priaznivé a malá vzbura sa môže zmeniť na celouhorské povstanie.


František II. Rákóczi

V máji 1703 vydal výzvu k uhorským stavom a uhorskému ľudu, aby povstali proti habsburskej tyranii. V júni prešiel s niekoľkými stovkami povstalcov uhorské hranice. Rákóczi využil na začiatok povstania najvhodnejší moment. Väčšina cisárskej armády bola na bojiskách v západnej Európe. Práve prebiehal konflikt, ktorý neskôr dostane meno vojna o španielske dedičstvo. K Rákócziho armáde sa živelne pripájalo uhorské obyvateľstvo. Za niekoľko dní mal asi 7 tisíc mužov. Samozrejme bola to armáda, zle vyzbrojená, nevycvičená a slabo disciplinovaná, čo bol tradičný rys uhorských armád. Do roku 1703 mala povstalecká armáda už 30 tisíc mužov.

Spočiatku tvorili jadro armády kuruckí veteráni Thökölyho povstania. Dôležitou súčasťou boli aj poddaní. Rákócziho sľuby prilákali do povstaleckého vojska aj tisíce Slovákov. Po prvých víťazstvách sa začali ukazovať pravé príčiny, prečo začal povstanie. Čoraz menej sa spomínali sľuby poddaným a vyzdvihovali sa stavovské privilégia, ktoré Habsburgovci pošliapali a nedodržiavali. Poddaní sklamaní Rákócziho politikou ho od roku 1703 začali opúšťať. Z tohto dôvodu bol v roku 1704 vydaný levický patent, ktorý sľuboval poddaným oslobodenie od poddanských dávok. V skutočnosti to bol iba ťah, ktorý mal nalákať poddaných do Rákócziho armády.

Základ Rákócziho stratégie spočíval v dosiahnutí západných hraníc Uhorska, spojiť sa s bavorskými a francúzskymi vojskami a ohroziť Viedeň. Prvým úspechom Rákócziho jednotiek bolo víťazstvo pri Tiszabecsi. Po tomto víťazstve nasledoval rýchly postup a obsadzovanie uhorských stolíc. V septembri 1703 vtiahol do Banskej Štiavnice Obsadili značnú časť Slovenska a obliehali Košice a Prešov. Z oblasti banských miest však čoskoro začali kurucov vytláčať cisárske jednotky generála Schlicka. Tento generál však hrubo podcenil bojové schopnosti kurucov. Umiestnil väčšinu svojich síl k Zvolenu. Nepočítal vôbec s kuruckými aktivitami v tomto priestore. Sám generál Schlick sa vybral s malou jednotkou do Banskej Bystrice na oslavy cisárskych narodenín.

Zatiaľ sa dve zoskupenia kurucov pod vedením Mikuláša Bercsényiho a Alexandra Károlyiho presunuli k Zvolenu a 15, novembra zaútočili. Cisárske jednotky sa zúrivo bránili, ale boli zatlačené až do hradu. Po niekoľkých dňoch obliehania využil cisársky veliteľ Štefan Forgách nepozornosť kuruckých jednotiek a podarilo sa mu so svojimi jednotkami opustiť Zvolen a stiahnuť sa k Bojniciam.

Do konca roku 1703 kurucké jednotky obsadili takmer celé západne Slovensko s výnimkou Bratislavy. Na dobytie takého silného oporného bodu nemali kurucké jednotky dostatok síl, výzbroje a skúsenosti. Napriek tomu, prítomnosť kurucov v blízkosti Viedne vzbudzovala veľkú nervozitu na cisárskom dvore. Generál Schlick bol nahradený generálom Siegbertom Heisterom, ktorý si počínal veľmi aktívne. V Zadunajsku urobil krátky proces s jednotkami Alexandra Károlyiho Kurucké jednotky boli z tohto operačného priestoru vytlačené.

K ďalšiemu veľkému stretu došlo pri Smoleniciach. Kuruci tu pripravili pascu cisárskym jednotkám generála Ritschana. Cisárske jednotky postupovali od Skalice, ale keď sa dozvedeli, že pred nimi stojí kurucká armáda, zavelil cisársky generál na ústup. Kuruci sa medzitým snažili odrezať cisárskym jednotkám ústupovú cestu. Pri obci Trstín kuruci napadli zadný voj cisárskej armády. Okolo 4000 cisárských vojakov bolo pobitých alebo zajatých. Po tomto víťazstve zavládla panika aj vo Viedni.

Generál Heister však ešte nepovedal posledné slovo. V júni 1703 uštedril tvrdú porážku jednotkám kuruckého veliteľa Šimona Forgácha pri obci Koroncó. Pre kurucov to bol tvrdý úder. Ukazovali sa nedostatky kuruckej armády. Nedostatok diel, disciplíny a neschopní velitelia. To boli najvážnejšie neduhy kuruckej armády. Medzitým stroskotali mierové rokovania a v decembri 1703 sa schyľovalo k jednému z najväčších stretov a to bitke pri Trnave. Obe armády mali zhruba po 20 tisíc mužov. Cisárska armáda mala výraznú prevahu v delách. Kuruckú armádu viedol osobne Rákóczi a cisárske oddiely generál Heister. V prvej fáze bitky sa výdatne darilo kurucom, ktorý takmer prelomili bojovú líniu nepriateľ. Najväčšou chybou bolo, že mnohé kurucké jednotky sa prestali venovať boju, len čo bol dobytý nepriateľský trén. Heister využil medzeru, ktorá vznikla v kuruckej línii po jednotkách, ktoré sa pustili rabovať a nariadil protiútok. V tej chvíli zradil aj jeden kurucký pluk zložený z Nemcov. Kurucké jednotky zachvátila panika. Bitka pri Trnave sa skončila porážkou kurucov. Zlú situáciu kurucov dokresľujú aj porážky ich spojencov. Najväčšie dôsledky mala porážka francúzsko – bavorských vojsk pri Hochstädte.

V ďalšom období sa kuruci snažili prevziať iniciatívu v Zadunajsku Károlyiho oddiely. Zmeny zasiahli aj cisársku armádu. Generál Heister bol pre svoju prílišnú krutosť a malé úspechy odvolaný a nahradený grófom Pálffym a neskôr generálom Herbevillom. Ten sa snažil vypracovať plán pomoci tiesneným posádkam cisárskej armády v Sedmohradsku. Oddychový čas využil Rákóczi na skvalitnenie svojej armády. Každá stolica mala postaviť určený počet vojakov. Pokúsil sa teda vytvoriť regulárne vojsko. Táto armáda dostávala žold, absolvovala výcvik a o ich výzbroj a výstroj sa starala centrálna pokladňa. Rákóczi vydal armádnu regulu, ktorá určovala vnútorné armádne pravidlá.

Vylepšené povstalecké jednotky sa pokúsili nachytať cisárske oddiely na Považí. Pri Siladiciach pripravili kurucké jednotky pascu do ktorej cisárski vojaci naozaj padli. Lenže neschopnosť a zlá súhra jednotlivých veliteľov povstaleckých oddielov spôsobila, že generál Herbeville svoje jednotky z pripravenej pasce odviedol bez veľkých strát. Naplno sa ukázala neschopnosť povstaleckého vedenia po stránke vojenskej. Nakoniec ani Rákóczi ako vojvodca veľmi nevynikal. Následne pri Budmericiach boli kurucké jednotky porazené.

V septembri 1705 zvolal Rákóczi do Sečian snem. Prejavili sa tu rozpory medzi skupinou šľachtických magnátov a cirkvi na jednej strane a zemanmi a mešťanmi na druhej strane. Snem nepriniesol jednoznačné výsledky a v tábore povstalcov nevládla jednota. Už počas konania snemu zasiahla povstalcov ďalšia rana. Generál Herbeville porazil povstalcov pri mestečku Zsibó. Táto porážka spôsobila, že Rákóczi už nikdy naplno nezískal moc nad celým Sedmohradskom. Vojenské prehry a nedostatočná podpora zo zahraničia neustále oslabovali povstaleckú armádu. Medzi jednotlivými vrstvami v povstaleckom tábore narastali rozpory a začal sa prejavovať vnútorný rozklad. Rákóczi musel na svojich podporovateľov pritvrdiť. Žiadal viacej peňazí, viacej podpory pre povstanie. Následne ho najmä šľachta obvinila z absolutizmu a dovolávala sa svojich privilégií za ktoré šla pôvodne do boja. Dlhotrvajúce povstanie malo negatívny dopad aj na nižšie sociálne vrstvy, ktoré sa cítili Rákóczim oklamané. V roku 1707 na sneme v Onóde došlo k roztržke pri ktorej Rákócziho prívrženci zabili zástupcov Turčianskej stolice, ktorí protestovali proti vysokým daniam. Onódsky snem vyhlásil všeobecné zdanenie a detronizáciu Habsburgovcov.

Rok 1708 bol zlomovým rokom Rákócziho povstania. V tomto roku sa odohrala nešťastná bitka pri Trenčíne. Rákóczi mal v úmysle dobyť Trenčín, kým sa vyberie na výpravu do Sliezska. Kurucké vojsko dorazilo k Trenčínu 2. augusta 1708. Cisárskym silám velil veterán generál Heister. Napriek tomu, že mali kuruci lepšie postavenie opäť sa prejavil nedostatok schopností kuruckých veliteľov. Zmätky narobil veliteľ jazdectva gróf Laurinc Pekry. Najprv zaviedol jazdu do zlého postavenia a po upozornení, že urobil chybu, rozkaz odvolal, ale tým spôsobil iba pekný zmätok v radoch svojich jednotiek. Skúsený veliteľ cisárskej jazdy Pálffy situáciu využil a kurucké jazdectvo rozprášil. Útek jazdy zapôsobil aj na kuruckú pechotu, ktorá začala ustupovať. Situáciu chcel zachrániť sám Rákóczi, no spadol z koňa a upadol do bezvedomia. Zachránila ho jeho telesná stráž. Na bojisku to ale vyzeralo, že Rákóczi je mŕtvy a to bola konečná rana pre jeho armádu. Pod Trenčínom bola zničená najlepšia Rákócziho armáda.

Cisárska armáda prevzala iniciatívu. Obsadila Oravu, Liptov a Turiec. Bránila sa iba pevnosť Nové Zámky. Rákóczi sa ju snažil vyslobodiť, ale bol opäť porazený pri dnešnej maďarskej dedine Romhányi. Generál Heister úplne ovládol Zadunajsko. Postupne padala jedna bašta kurucov za druhou. Rákóczi naťahoval čas a pokúšal sa uzavrieť čo najvýhodnejší mier. V máji 1711 na Majtényskom poli neďaleko dediny Moftinul Mare (Rumunsko) asi 12 tisíc kurucov zložilo zbrane. Povstalci podliehali amnestií, ak odprisahali vernosť panovníkovi. Szatmársky mier ukončil éru šľachtických povstaní v Uhorsku.

Rákóczi ako vodca povstania zostal nezmieriteľným nepriateľom Viedne. Nakoniec vodca najväčšieho povstania dožíval svoj život vo vyhnanstve v meste Rodostvo na pobreží Marmarského mora. Po smrti bol pochovaný v Istanbule a v roku 1906 boli jeho pozostatky prevezené do Košíc, kde sú uložené v dóme sv. Alžbety.

Zdroje:
Dangl, V.: Kurucký kráľ. In: Obrana, roč. XI, č. 16(2003), s. 25.
Konya, P.: Prešovské jatky. In: Historická revue, roč. III, č. 7(1992), s. 9-10
Dangl, V.: Bitky a bojiská v našich dejinách. Bratislava: Perfekt, 2007.
wikimedia.org/wikipedia/commons/6/61/I...

Seriál

  1. Protihabsburské povstania v Uhorsku I. - Povstanie Štefana Bočkaja
  2. Protihabsburské povstania v Uhorsku II. - Povstanie Gabriela Betlena
  3. Protihabsburské povstania v Uhorsku III. - Povstanie Juraja I. Rákócziho
  4. Protihabsburské povstania v Uhorsku IV. - Povstanie Imricha Thökölyho
  5. Protihabsburské povstania v Uhorsku V. - Povstanie Františka II. Rákócziho

Podobné články

Další články autora

Autor : Radoslav Turik 🕔15.12.2009 📕19.001

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře