Globálny terorizmus - 3. Samovražedný útok, 2. diel

Autor : Ing. Viera Kočišíková 🕔12.12.2009 📕8.811

Seriál

  1. Globálny terorizmus
  2. Globálny terorizmus - Úvod
  3. Globálny terorizmus - 1. Islám
  4. Globálny terorizmus - 2. Konflikt kultúr, Západ verzus Islám
  5. Globálny terorizmus - 3. Samovražedný útok, 1. diel
  6. Globálny terorizmus - 3. Samovražedný útok, 2. diel
  7. Globálny terorizmus - Záver
  8. Globálny terorizmus - Prílohy 1.
  9. Globálny terorizmus - Prílohy 2.
  10. Globálny terorizmus - Prílohy 3.
  11. Globálny terorizmus - Použité zdroje

Podobné články

Další články autora

3.4. Boj proti samovražedným atentátom

Samovražedný atentát, ako forma globálneho terorizmu, si v posledných desaťročiach našiel svoje nezastupiteľné miesto medzi nátlakovými prostriedkami, ktoré teroristom slúžia ako spôsob k dosahovaniu politických cieľov. Boj s týmto neviditeľným nepriateľom je náročný hlavne preto, že demokratické štáty sa ešte nenaučili bojovať proti novému nepriateľovi, ktorý nemá sídlo, inštitúcie a ani oficiálnych predstaviteľov. Liberálne demokracie, zvyknuté na sovietskeho nepriateľa z čias studenej vojny, ktorého vojenské cieľe bolo možné zbombardovať, na ktorého bolo možné uvaliť embargo, majú zrazu problém s týmto neviditeľným nepriateľom, ktorý môže zasiahnuť odvšadiaľ.

Jednou z hlavných foriem boja proti terorizmu, ktorý zahájilo Americké ministerstvo pre vnútornú bezpečnosť, je zvýšená kontrola a snaha, aby sa teroristom nepodarilo zasiahnuť cieľ. Kontrola osamelej podozrivej batožiny, osobné kontroly pri vstupoch do budov (dokonca aj do obchodov). Táto forma prevencie je však len akousi psychologickou obranou proti psychologickej hrozbe terorizmu. Veď ako môže nejaká osobná prehliadka zastaviť niekoho, kto je odhodlaný zomrieť?

V poslednom čase sa zdá byť účinná hlavne snaha o zastavenie činnosti organizácií, ktoré sa podieľajú na výcviku takýchto ľudských striel. Tá je založená na nasledujúcich princípoch, ktorých efektivita je však diskutabilná:

- Zvyšovanie gramotnosti. Ako som však už spomínala výskumy Jitky Malečkovej a Alana Kruegera[69] ukázali, že neexistuje preukázateľná súvislosť medzi dosiahnutým vzdelaním a tendenciou uchádzať sa o členstvo v teroristickej organizácii. Väčšina lídrov teroristických skupín mala buď dokončené vysokoškolské vzdelanie (MA, PhD), alebo mali aspoň odštudovaných niekoľko semestrov na univerzite. To isté platí aj pre martýrov. Aby sa zaujemca dostal na „pozíciu“ Shahida, teda martýra, musí prejsť prísnym výberovým konaním, kde sa posudzuje aj vzdelanie uchádzača. Navyše zvýšovanie gramotnosti, môže naopak posilniť šírenie teroristickej propagandy. Výskumy ukázali, že so zvýšením gramotnosti stúpol v Pakistáne počet madrás a zväčšila sa nenávisť k Spojeným štátom.

- Znižovanie chudoby. Súvislosť tohoto faktoru s náchylnosťou obyvateľov na účasť na teroristických akciách je taktiež sporná. Opäť sa odvolám na vyššie menovanú štúdiu Kruegera a Malečkovej. Podľa ich výskumov väčšina atentátnikov pochádza zo strednej a vyššej spoločenskej triedy, našli sa medzi nimi dokonca aj synovia milionárov. Takže tieto súvislosti sú prinajmenšom nedokázateľné. Navyše znižovanie chudoby v podobe redistribúcie majetku smerom nadol k chudobnejším vrstvám, zanechá v konečnom dôsledku aj tých, ktorí mali nejaké prostriedky a možnosti bez dostatočných prostriedkov.

- Stiahnutie sa z okupovaných území. Ako jediná účinná prevencia proti terorizmu sa javí práve stiahnutie sa z okupovaných území a zastavenie ponižovania obyvateľstva. Samozrejme, ak teroristi dosiahnu tohoto cieľa bezprostredne po samovražedných útokoch, budú si to vysvetľovať ako úspech ich nátlaku (čo sa už v niekoľkých prípadoch stalo, viď. 3.4.1. Hodnotenie samovražedného terorizmu cieľovými štátmi a teroristami samotnými) a budú si trúfať klásť odvážnejšie požiadavky pod hrozbou väčšieho nátlaku. Úplne zanevrú na vyjednávanie, ako prostriedok k dosahovaniu ústupkov, a to sa nesmie stať. Ústupky nesmú vyzerať ako úspešný dôsledok terorizmu.

Ukázalo sa, že samovražedné útoky úzko súvisia s vojenskou aktivitou Spojených štátov. Vždy, keď sa zvýši vojenská intervencia USA mimo svojho územia, bol zaznamenaný nárast samovražedných útokov. Neplatí tvrdenie, niektorých popredných amerických politikov, že vojna proti terorizmu útočníkov zastraší a útoky zastaví. Naopak, v mesiaci po páde Bagdádu bolo zaznamenaných najviac samovražedných atentátov počas jedného mesiaca. Cieľom samovražedných útočníkov je upriamiť pozornosť západných štátov na vlastnú vnútroštátnu bezpečnosť a ochranu svojho obyvateľstva. Odpútať ju od bezpečnosti a intervencií vonkajších.

Čo sa týka medzinárodných zmlúv a kodifikačných snáh o zahrnutie boja proti terorizmu v medzinárodnom práve, v Prílohe 4 som uviedla protiteroristické medzinárodné dohody na univerzálnej a regionálnej úrovni.

3.4.1. Hodnotenie samovražedného terorizmu cieľovými štátmi a teroristami samotnými

Po útokoch na americké WTO sa potvrdila definícia terorizmu ako plánovanej násilnej akcie s politickým zámerom. Dodnes však nie je objasnené aký bol skutočný zámer týchto útokov. Existujú tri základné hodnotenia súčasného terorizmu. Vyplývajú z hodnotenia útoku na Svetové obchodné centrum z 11. septembra 2001.

- Terorizmus ako prejav nenávisti voči hodnotám západnej civilizácie a jej hlavnému symbolu. Toto hodnotenie sa prejavilo v prejave prezidenta Busha na Spolkovom sneme. Bush sa vyjadril, že hlavnou pohnútkou teroristov 11. septembra 2001 bola nenávisť voči takým základným hodnotám ako je demokracia, znášanlivosť, sloboda prejavu a náboženstva a tiež nenávisť voči ženám, kresťanom a židom. Táto interpretácia sa ale nezhoduje s predstavou väčšiny západoeurópskych politikov.

- Terorizmus ako odveta za politiku USA. Niektorí odborníci dospeli k záveru, že nejde o útok voči Západu a Západnej kultúre, ale o útok voči Spojeným štátom Americkým. Kanadská analytička Naomi Klein sa domnieva, že ide o oneskorenú vedlajšiu škodu studenej vojny (jedna superveľmoc použila džihád Talibánu proti druhej superveľmoci), vojny v Perzskom zálive (americké vojská na posvätnej islámskej pôde) a vedľajší účinok ďalších konfliktov z poslednej doby.

- Terorizmus ako útok proti súčasnému uspariadaniu bezpečnostných vzťahov na globálnej úrovni. Útok proti celému systému aliancií a mnohostranných inštitúcií, ktoré sú jadrom dnešného svetového usporiadania. Ako symbol si teroristi zvolili v prípade 11. septembra 2001 USA. USA so svojím 4% podieľom na svetovom obyvateľstve sa podieěajú 40% na celosvetových výdajoch na zbrojenie, 45% sa podieľajú na všetkých zbrojných kontraktoch. Zároveň však pripadá na jedného obyvateľa príspevok len 1,40 USD na pomoc utečencom. Pre porovnanie, v Nórsku je to 12,50 USD na hlavu a v Dánsku 9,36 USD na hlavu.[70]

Základným faktorom zodpovedným za rozrastanie samovražedného terorizmu je, ako som už spomínala, fakt, že teroristi sa naučili, že táto metóda zaberá. Opäť som použila analýzu Roberta Papeho, ktorý sa snaží v troch bodoch svojej analýzy pochopiť, ako samotní teroristi vnímajú efektivitu svojho nátlaku. Pre Papeho boli kľúčové kampane Hamásu a Islámskeho džihádu proti Izraelu počas 90. rokov, pretože práve tieto dve organizácie sú inými odborníkmi a dokonca aj inými teroristickými skupinami[71] považované za iracionálne, s nereálnymi požiadavkami a cieľmi.

- Najskôr sa snaží nájsť kritéria, podľa ktorých sa dá posudzovať úspech útoku z pohľadu útočníkov. Tu si treba uvedomiť, že pohľad štátu, na ktorý sa útočí a pohľad atentátnika, alebo teroristickej skupiny sa líšia. Štát, alebo vláda sa rozhoduje o ústupkoch, ktoré teroristi požadujú podľa toho, či sú náklady na tieto ústupky nižšie, ako škody (či už na životoch, ekonomické atď.) ,ktoré sa od útoky očakávajú.

Atentátnik sa rozhoduje o použití samovražedného útoku podľa toho, či toto vidí ako najlepšiu možnosť k dosiahnutiu ústupkov. Samozrejme, zohľadňuje aj predošlé skúsenosti a úspešnosť samovražedného útoku ako prostriedku na dosiahnutie cieľov.

Väčšina teroristických skupín, Hizbaláh, Hamás, Islámsky džihád, PKK, LTTE a al-Káida, začínala s demonštratívnym a deštruktívnym terorizmom (viď. 3.3.2. Formy terorizmu, ich ciele a účinnosť) a až postupne sa prepracovali k samovražednému terorizmu. Al-Káida dokonca spísala niečo ako „manuál teroristu“, kde analyzuje rôzne techniky, úspechy a formy samovražedného terorizmu. Problém je, že úspechy samovražedného terorizmu nie sú také jednoznačné ako jeho straty. Keď sa totiž atentátom nepodarí dosiahnuť ústupkov, ide jednoznačne o neúspech. Keď však vláda, voči ktorej je atentát namierený, následne po útoku zmení svoju politiku smerom, ktorý by sa dal považovať za úspech, nie je tento úspech celkom jednoznačne pripísateľný samovražednému atentátu. Za zmenou politiky môže stáť iná nátlaková skupina, tlak verejnosti, požiadavky iného štátu atď.

Samozrejme, že teroristické organizácie sa snažia ústupky vykonané následne po atentáte interpretovať ako svoju zásluhu. Jeden z hlavných dôvodov je, že obete, ktoré prinášajú, sú príliš vysoké a nemôžu si dovoliť takto stratiť popularitu. Je ale zaujímavé, že ich interpretácia sa vždy musí zhodovať s interpretáciou iného odborníka, nátlakovej skupiny, nezávislého pozorovateľa, alebo samotnej vlády napadnutého štátu. Takto si zaručujú to, že ich verejnosť nemôže vnímať ako iracionálne, čo by v prípade, že ich interpretácia bola ojedinelá, bolo možné.

- Analyzuje 11 samovražedných teroristických kampaní, aby zistil, ako často štáty, proti ktorým boli útoky namierené podnikli kroky, ktoré sa dali teroristami chápať ako ústupky. Ako ukazuje tabuľka v Prílohe 2, z 11 samovražedných kampaní, ktoré boli v rokoch 1980-2001 dokončené viac ako polovica dosiahla požadované ústupky, či už čiastočne, alebo celkovo.

V šiestich prípadoch zmena politiky ohrozovaného štátu veľmi úzko korelovala s tým, čo atentátnici požadovali. V jednom prípade bolo územným požiadavkám teroristov plne vyhovené (Hizbaláh versus USA/Francúzsko, 1983), v troch prípadoch boli územné požiadavky dosiahnuté čiastkovo (Hizbaláh versus Izrael, 1983-85; Hamás versus Izrael, 1994; Hamás versus Izrael, 1994-95). V jednom prípade vláda začala s teroristami vyjednávanie o suverenite (LTTE versus Srí Lanka, 1993-94). V jenom prípade bol teroristický vodca na nátlak prepustený z väzenia (Hamás versus Izrael, 1997, išlo o šejka Yassina). Päť kampaní neviedlo k podstatným ústupkom (druhý pokus Hizbaláhu proti Izraelu v Libanone, 1985-86; kampaň Hamásu ako odplata za Izraelské útoky v roku 1996; LTTE versus Srí Lanka, 1995-2002; obe kampane PKK; viď. Príloha 2, tabuľka na).

V prípade 50% úspechu, ktorý pri nátlakových akciách je, hovoríme o podstatnom úspechu, pretože pri použití medzinárodného vojenského a ekonomického nátlaku býva úspech trikrát menší, pričom sa hodnotí rovnakými kritériami.[72]

Požiadavky, ktoré teroristické skupiny požadujú, bývajú väčšinou umiernené a nezasahujú do sféry záujmu vplývajúcej na bezpečnosť, alebo bohatstvo cieľového štátu. Väčšina z nich sú zmeniteľné, alebo odvolateľné. Napríklad keď sa Izrael vojensky stiahol z Gazy a Západného brehu, osídlenie týchto území Izraelom sa napriek tomu v tomto období zdvojnásobilo. Aj keď sa Izrael stiahol v roku 1985 z Libanonu, ponechal si ďaľších 15 rokov tzv. bezpečtnostnú zónu zaberajúcu 6 míľový pás libanonského územia a Hizbaláh sa márne snažil ho odtiaľto vytlačiť.

Vláda Srí Lanky viedla s LTTE vyjednávanie od novembra 1994 do apríla 1995, ale nepristúpila na hlavnú požiadavku Tamilov na nezávistlosť a od roku 1995 sa vláda rozhodla radšej viesť vojnu, ako akceptovať odtrhnutie Tamilov.

Keď nepočítame druhú intifádu, tak Hamás viedol proti Izraelu štyri samovražedné kampane v rokoch 1994, 1995, 1996, 1997. Kampaň z roku 1996 nedosiahla od Izraela žiadnych ústupkov. Táto kampaň bola Hamásom vyhlásená ako odplata Izraelu za zavraždenie vodcu Hamásu. Nebol vyhlásený žiaden cieľ a kampaň bola po dvoch týždňoch Hamásom prerušená. Ďaľšie tri kampane dosiahli od Izraela určité ústupky. V apríli 1994 bola Hamásom zahájená kampaň ako reakcia na Izraelský masaker v Hebrone[73]. Po dvoch útokoch sa Izrael začal sťahovať z územia Gazy, čo bolo ujednané na jednaniach v Oslo, ale Izrael to stále odkladal.

Hamás nasledovne odložil útoky o päť mesiacov. Od októbra 1994 do augusta 1995 viedol Hamás (a Islámksy džihád) dohromady sedem samovražedných útokov proti Izraelu. V septembri 1995 Izrael súhlasil, že v decembri sa stiahne z presne tých miest na Západnom brehu, o ktorých predtým tvrdil, že sa nemôže stiahnuť do apríla 1996. Hamás potom odložil útoky až do posledného februárového a prvého marcového týždňa v roku 1996. Napokon v marci 1997 začal Hamás kampaň, ktorá spočívala v útokoch každé dva mesiace až do septembra 1997. Ako odvetu schválil Izraelský premier Netanyahu atentát na vodcu Hamásu. Pokus však v Ammáne (Jordánsko) zlyhal a Izraelskí agenti boli unesení. Za ich prepustenie Izrael súhlasil s prepustením šejka Ahmeda Yassina, duchovného vodcu Hamásu, z väzenia.

Za kampane, ktoré teroristov môžu presvedčiť o tom, že samovražedný terorizmus funguje, by sa dali považovať hlavne kampane z rokov 1994 a 1995, ktoré súviseli s odchodom izraelských vojsk z Gazy a Západného brehu.

- Detailné zhnutie kľúčových kampaní Hamásu, tých, ktoré by mohli byť pre teroristov inšpirujúce a motivujúce k ďalším akciám, pretože samovražedný terorizmus bol v týchto prípadoch efektívny.

Ako som spomenula ide o kampane z rokov 1994 a 1995, keď sa podarilo dosiahnuť odsun Izraelských vojsk z Gazy a Západného brehu. Hoci tento úspech je sporný, pretože povinnosť Izraela stiahnuť sa z menovaných území vyplývala z výsledkov jednaní v Oslo. Samozrejme Izrael sa s odsunom oneskoril a nevyzeral, že by sa v najbližšej dobe chystal tak učiniť. Vtedy zasiahol Hamás so svojími samovražednými atentátmi a účinok sa dostavil okamžite. To povzbudilo samotných vodcov Hamásu a presvedčilo ich to o účinnosti atentátov.

Robert Pape vo svojej štúdii podrobne analyzoval tieto dve kampane a to z nasledujúcich hľadísk:

1) faktograficky kampane analyzoval

2) analyzoval interpretáciu týchto útokov vonkajšími pozorovateľmi, čiže zastupiteľmi cieľového štátu, nezávislými analytikmi atď.

3) analyzoval interpretáciu vnútorných pozorovateľov, čiže samotných teroristov. Pozrime sa, aké závery mu z tohto zhrnutia vzišli.

Stiahnutie Izraelských vojsk z Gazy v máji 1994

Izrael a OOP podpísali 13. septembra 1993 Dohody z Oslo, z ktorých vyplývalo, že Izrael sa má stiahnuť z okupovaných území pásma Gazy a Západného brehu najneskôr do 13. apríla 1994. Izrael nerešpektoval toto rozhodnutie. Hamás začal samovražednú kampaň, uskutočnil dva samovražedné atentáty. Ďalšie tri plánované atentáty odvolal, pretože Izrael zahájil odsun vojsk z okupovaných území

Existujú dva základné argumenty vzbudzujúce pochybnosti o tom, že Izrael sa stiahol z okupovaných území pod nátlakom Hamásu. Po prvé odborníci argumentujú tým, že odsun Izraela vyplýval z podpisu Dohôd z Oslo, teda Izrael by sa stiahol z okupovaných území tak, či tak. Tento argument však ignoruje fakt, že Izrael sa z okupovaných území nestiahol v dohodnutých termínoch.

Po druhé niektorí môžu namietať tým, že Hamás oponoval dohodnutým ustanoveniam s Izraelom. Tento argument je úplne nelogický. Hamás sa odmietol vzdať nárokov na historické hranice Palestíny a to zahŕňalo aj požiadavky na Gazu a Západný breh. Pochopiteľne Hamás nebude protestovať, ak môže tento cieľ dosiahnuť radšej skôr ako neskôr.

Samozrejme, že vodcovia Hamásu považujú útoky za úspešné. Ako sa vyjadril jeden z vodcov Ahmed Bakr, Izraelcov neprinútili Dohody z Oslo stiahnuť sa z okupovaných území, ale bola to Intifáda.

Ďaľší z vodcov, Imad al-Faluji, sa vyjadril, že všetky ústupky boli dosiahnuté len vďaka vojenským akciám a bolo by sa dalo dosiahnuť ešte viac ústupkov, nebyť mierových rokovaní. Ako hovorí al-Faluji, Izrael môže poraziť všetky arabské armády, ale nevie si rady s odbojnou mládežou s nožom v ruke, alebo náložou na vlastnom tele, ktorá je pripravená umrieť. Ďalej obviňuje Izrael, že vo chvíli pocitu ohrozenia, pristúpil na rokovania s OOP, ale podľa neho nebude Izrael v bezpečí, kým sa nevzdá Gazy, Západného brehu a Jeruzalema.[74]

Takéto a podobné vyhlásenia, podporené čiastkovými úspechmi teroristov, presvedčili vodcov teroristických skupín o účinnosti samovražedných atentátov a posmelili ich k odvážnejším nárokom.

Stiahnutie Izraela z miest na Západnom brehu, december 1995

Dohody z Oslo stanovili dátum odchodu Izraela z Palestínsky osídlených miest na Západnom brehu na 13. júl 1994. Ale po zdržaniach ohľadne Gazy a Jericha bolo všetkým jasné, že táto požiadavka splnená nebude. Od októbra 1994 do apríla 1995 viedol Hamás spolu s Islámskym džihádom sedem samovražedných útokov, ktoré mali prinútiť Izrael stahnuť sa z území. Po tom, ako Izrael súhlasil so započatím odsunu od 1. júla 1995, útoky boli prerušené.

Potom, čo sa Izrael snažil opäť oddialiť odsun z území z dôvodu nedokončenej cesty potrebnej k bezpečnému odsunu, začal Hamás a PIJ ďaľšie útoky, bolo zabitých 11 izraelských civilistov. Nakoniec Izrael prisľúbil (Oslo II.) odsun v decembri 1995 aj napriek tomu, že cesty neboli dokončené. Útoky boli zastavené a s odunom sa začalo 12. decembra 1995.

Aj napriek vyjadreniu hovorcu Izraelskej vlády, že odchod izraelských vojsk z okupovaných území je pozdržaný z dôvodu samovražedného terorizmu, premiér Rabin to vo svojom vyhlásení vyvrátil.

Naopak, v jednom z rozhovorov Rabin priznall, že tak isto ako stiahnutie z Gazy v roku 1994, aj druhý odsun v roku 1995 bol urýchlený tým, že izraelská vláda sa snažila o zredukovanie samovražedného terorizmu.

Akonáhle sa členovia Hamásu a Islámskeho džihádu presvedčili o tom, že samovražedný terorizmus funguje, vyjadril sa hovorca Hamásu, že samovražedné atentáty boli nevyhnutné k tomu, aby sa zmenilo správanie Izraela. Ba čo viac, vo svojich vyhláseniach tvrdili, že práve zastavenie samovražedných atentátov malo za následok zdržanie odchodu Iraela z okupovaných území.

Vodca PIJ Ramadan Shallah sa vyjadril, že za ústupky Izraela môžu jedine martýrske operácie, takisto, ako za úspech Hizbaláhu v južnom Libanone a že toto je jediná metóda, ktorá na Izrael funguje.

Je vidieť, že zaujať stanovisko k tomuto fenoménu, teda k samovažednému terorizmu, je veľmi komplikované. Hlavne, čo sa týka stanoviska ohrozovaných štátov. Je ťažké popierať efektívnosť tohoto nátlakového prostriedku, ktorý má viesť k dosahovaniu politických cieľov. Zvlášť v prípade, keď fakty hovoria za všetko. Je však treba zopakovať, že efektívnosť tejto metódy bola zaznamená len v prípade požiadavok, ktoré pre cieľový štát neboli strategicky zahraničnopoliticky, ideologicky, alebo ekonomicky významné.[75]

3.4.2 Názory odbornej verejnosti

Názov samovražedné operácie, ktorý niektorí používajú je nesprávny a v skutočnosti ho vymysleli Židia, aby ľudí odradili od tohto snaženia. Je veľký rozdiel medzi tými, čo spáchajú samovraždu... kvôli svojmu nešťastiu, nedostatku trpezlivosti a slabosti, alebo neprítomnosti imána a ktorým bolo hrozené pekelným ohňom.... a medzi tými, ktorí sa sami obetujú a začnú jednať zo sily viery a presvedčenia, aby priniesli víťazstvo islámu tým, že obetujú svoj život pre povznesenie slova Aláhova.[76]

Podľa islámskej tradície tomu, kto obetuje svoj život v prospech Islámu, budú odpustené hriechy a miesto v raji má rezervované. Tu vidíme paralelu so stredovekým hnutím Assassínov, je to presne to isté učenie, rovnaká motivácia, ako používal Hassan-I-Sabam, aby mohol manipulovať svojich zverencov. Niektorí odborníci na islám však trvajú na tom, že samovražda je Islámom prísne zakázaná (tak, ako v kresťanstve a judaizme) a považuje sa za hriech. Je tak preto, že človek sa samovraždou dobrovoľne vzdáva a pohŕda najväčším božím darom, darom života.

Odborníci pokračujú v argumentácii tým, že zranenie nevinných občanov bolo zakázané dokonca aj v čase vojny, už prorokom Mohamedom. Na túto tému prebiehajú v radoch islámskej odbornej verejnosti vášnivé debaty a moslimovia samotní nemajú v tejto otázke jednotný názor. Vybrala som názory a vyjadrenia niektorých popredných islámskych účencov a jedného židovského rabbiho týkajúce sa tejto problematiky:

Moslimskí lídri vo Veľkej Británii vydali fatwu (zdroj islámskeho práva, náboženská vyhláška) zakazujúcu samovražedné útoky. Fatwu prečítal pred britským parlamentom generálny tajomník Britského moslimského fóra Gul Mohammad za účasti asi 50 moslimských náboženských lídrov. „Ktokoľvek zabije ľudskú bytosť, ako keby zabil celé ľudstvo. Ktokoľvek zachráni ľudský život, ako keby zachránil celé ľudstvo,“ citoval Mohammad z Koránu, podľa ktorého je ten, kto si neváži ľudský život, nepriateľom ľudstva. „Modlime sa za porážku extrémizmu a terorizmu,“ vyzval Mohammad na záver.

Šejk Abdul Aziz bin Abdullah, najvyšší duchovný vodca v Saudskej Arábii vydal fatwu, kde stotožňuje samovražedné bombové atentáty so samovraždou, čo v Isláme nie je povolené.

Ako odozvu a upresnenie napísal Mahammed Sayed Tantawi, vodca sunnitského moslimského sveta, že ak sa niekto odpáli tak, ako Palestínska mládež, v boji proti svojim ozbrojeným nepriateľom, potom je to martýrstvo a nie samovražda. Ak sa však odpáli uprostred nevinných žien a detí, potom za martýra považovaný nie je.

Mouin Rabbani, riaditeľ Palestínsko Amerického Výskumného centra v Ramallahu sa vyjadril, že náboženský a ideologický zápal sú len čiastočným vysvetlením týchto samovražedných počinov, povedal: „Palestínky samovražední atentátnici nie sú produktom pasívnej a bezbrehej poslušnosti politickým autoritám a taktiež nie sú prinútení proti svojej vôli.

Rabbani sa ďalej vyjadruje, že častou pohnútkou samovražedných útočníkov je trpká skúsenosť s Izraelským štátnym terorom. Samovražední atentátnici bez výnimky okúsili život na okraji spoločenského systému, ktorý pošliapava ich práva a dusí akúkoľvek nádej na zmenu. Radšej si vyberú takýto koniec, ako nekonečný kolotoč umierania, ničenia, zákazov a ponižovania. Myslia si, že takýto spôsob samovraždy, preferovaný pred samovraždou zastrelením sa, im aspoň na chvíľku dá zdanlivý pocit dôležitosti a významu, že aj oni môžu zasiahnuť do diania vecí a pokúsiť sa ovplyvniť situáciu.

Palestínsky psychiater Iyd Al-Sarrai je toho názoru, že oba faktory, náboženstvo a pokorujúci život v okupácii sú základnými motívmi pre samovražedný atentát ktorým sa, ako útočníci veria, začína lepší život v raji. Sarrai sa vyjadril: „Niet sa čo čudovať, že takto niektorí ľudia činia, treba sa čudovať, prečo tak v daných podmienkach nečiní každý.

Rozdiel medzi samovraždou a martýrstvom je podstatný, ako hovorí Mustafa Shawar, islámsky učenec z Hebronu: „Samovražda je výsledkom beznádeje a zúfalstva, je to psychologická záležitosť, zatiaľ čo martýrstvo je túžba obetovať dušu jednotlivca pre vznešenejší cieľ, pre dobro Boha.

Egyptský náboženský vodca a vedec Dr. Yousef al-Qaradawo vyhlásil, že martýrstvo nie je samovraždou. Zdôrazňuje, že takéto operácie sú v svetle udalostí dneška náboženskou povinnosťou. Qaradawi vyzýva mládež Palestíny, aby sa pridala k martýrskym operáciám, pretože oni sú jediným prostriedkom svätého Džihádu, pretože obetovaním života jednotlivca sa pozdvihne celé islámske náboženstvo aj národ.

Dr. Hamdi Murad, profesor islámskej šaríje na Jordánskej Universite Balqa, povedal, že martýrstvo je považované za Jihad, svätú vojnu v prospech Aláha, pokiaľ slúži k zastrašovaniu násilia. „Môžme sa uchýliť k martýrskym operáciám,“ hovorí, „pokiaľ je táto metóda najúčinnejšia a pokiaľ je nepriateľ lepšie vyzbrojený a má prevahu. V tomto prípade sú všetky prostriedky vedúce k zastaveniu násilia legitímne. Používame martýrstvo ako prostriedok na zastrašenie nášho nepriateľa a pretože máme nedostatok iných bojových prostriedkov.

Mahmud al-Zahar, vodca Hamásu v Gaze v októbri 1995 vyhlásil: „Musíme kalkulovať, aké sú náklady na pokračovanie ozbrojených operácií. Ak sa naše ciele dajú dosiahnuť bez použitia násilia, urobíme tak. Násilie je prostriedok, nie cieľ. Rozhodnutie Hamásu obmedzovať útoky nie je v rozpore s našimi cieľmi o založení Islámskeho štátu namieto Izraela... Nikdy neuznáme Izrael, ale je možné, že medzi nami za niekoľko dní, týždňov, mesiacov, alebo rokov zavládne prímerie.[77]

Izraelský vodca Ashkenazi Rabbi Yisrael Meir Israel Lau odsúdil moslimské spoločenstvo (ulemu) za podporu martýrskych operácií páchaných na izraelské ciele. „Nie je nič nechutnejšie, ako nahovoriť mladým ľuďom, že sa dostanú do raja, pokiaľ zomrú v boji proti Židom,“ vyhlásil. Lau sa vyznačuje extrémne rasistickým postojom k ne-Židom a zvlášť k Palestíncom. Preto na jeho výroky istý moslimský učenec z oblasti Hebronu odsekol: „Keď rabbi zmení svoje vyhlásenia o tom, že ne-Židia sú len ovce a kozy s ľudskou podobou, ktorí by mali byť zabíjaní a zotročovaní, potom aj moslimovia prehodnotia svoje postoje…uvidíme, či tak rabbi učiní.[78]

Poznámky

[69] A. Krueger, J. Maleckova, Education, Poverty, Political Violance and Terrorism: Is there a casual connection? NBER Working Paper no. w9074, National Bureau of Economic Research, Cambridge, MA, July 2002; http://papers. nber.org/papers/W9074, (15.5. 2007)

[70] EICHLER, Mezinárodní bezpečnostní vztahy

[71] Z PAPE, The Strategic logic of Suicide Terrorism: www.amconmag.com/2005_07_18/article.html, (15.5.2007), KRAMER, „The Moral Logic of Hizballah“. In Origins of Terrorism, ed. Walter Reich, New York: Cambridge University Press, 1990

[72] Z PAPE, The Strategic logic of Suicide Terrorism: www.amconmag.com/2005_07_18/article.html, (15.5.2007), ART, CRONIN, The United States and Coercive Diplomacy, Washingtom DC: United States Institute of Peace, 2003

[73] http://resistance.jeeran.com/massacres/hebron/index.htm (7.10.2007): Hebronský masaker sa odohral 25. februára 1994 počas Ramadánu, keď v Amerike študovaný lekár Dr. Baruch Goldstein vtrhol medzi veriacich v Ibrahimiho mešite v Hebrone a začal na nich strieľať. Počas toho sa dovolával Sionoistického sna o tom, že Arabi zmiznú z Palestíny. Goldstein zahynul počas masakru a neskôr bol za svoju smrť heroizovaný. Masaker spáchalo viac ľudí a pôvodný plán bolo obsadiť niekoľko mešít v Hebrone

[74] Z PAPE, The Strategic logic of Suicide Terrorism: www.amconmag.com/2005_07_18/article.html, (15.5.2007), Hamas Leader Discussed Goals, Frankfurter Runschau, 3 May. FBIS-NES-95-086, 4 May 1995

[75] PAPE, The Strategic logic of Suicide Terrorism: www.amconmag.com/2005_07_18/article.html, (15.5.2007)

[76] The Islamic Ruling on the Permissibility of Martyrdom Operations, www.al-muhajiroun.com, (1.11.2001)

[77] Z PAPE, The Strategic logic of Suicide Terrorism: www.amconmag.com/2005_07_18/article.html, (15.5.2007), MISHAL, SELA, The Palestinian Hamas, New York, Columbia University Press, 2000

[78] názory a vyjadrenia sú čerpané z: Palestine Solidarity Campaign, http://www.palestinecampaign.org/ (15.11. 2006)

Seriál

  1. Globálny terorizmus
  2. Globálny terorizmus - Úvod
  3. Globálny terorizmus - 1. Islám
  4. Globálny terorizmus - 2. Konflikt kultúr, Západ verzus Islám
  5. Globálny terorizmus - 3. Samovražedný útok, 1. diel
  6. Globálny terorizmus - 3. Samovražedný útok, 2. diel
  7. Globálny terorizmus - Záver
  8. Globálny terorizmus - Prílohy 1.
  9. Globálny terorizmus - Prílohy 2.
  10. Globálny terorizmus - Prílohy 3.
  11. Globálny terorizmus - Použité zdroje

Podobné články

Další články autora

Autor : Ing. Viera Kočišíková 🕔12.12.2009 📕8.811

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře