Globálny terorizmus - 3. Samovražedný útok, 1. diel

Autor : Ing. Viera Kočišíková 🕔12.12.2009 📕12.424

Seriál

  1. Globálny terorizmus
  2. Globálny terorizmus - Úvod
  3. Globálny terorizmus - 1. Islám
  4. Globálny terorizmus - 2. Konflikt kultúr, Západ verzus Islám
  5. Globálny terorizmus - 3. Samovražedný útok, 1. diel
  6. Globálny terorizmus - 3. Samovražedný útok, 2. diel
  7. Globálny terorizmus - Záver
  8. Globálny terorizmus - Prílohy 1.
  9. Globálny terorizmus - Prílohy 2.
  10. Globálny terorizmus - Prílohy 3.
  11. Globálny terorizmus - Použité zdroje

Podobné články

Další články autora

3.1. Definícia

Definovať samovražedný terorizmus je veľmi komplikované. Existuje nespočetne veľa autorov a nespočetne veľa definícií. Definícia teror, terorista sa po prvýkrát objavila počas Francúzskej revolúcie na označenie tých, ktorí teror používali v mene štátu. Naopak v 19. storočí sa takto hrdo nazývali ruskí a francúzski anarchisti bojujúci proti štátu. Nacistické Nemecko počas 2. svetovej vojny takto označovalo členov hnutí odporu. Kto je teda vlastne terorista. Ten, používajúci násilie v mene štátu, alebo proti štátu?

Odpoveď na túto otázku nie je dodnes celkom jasná. Veď keď sa po útoku na Izraelský nočný klub Dolphinarium v Tel Avive, pri ktotom zahynulo 21 ľudí, robil prieskum verejnej mienky medzi Palestínčanmi, väčšina nepovažovala útok za teroristický čin. Na otázku, či si myslia, že zahraniční pozorovatelia budú útok považovať za teroristický čin však 92% odpovedalo „áno“.[29]

Univerzálna definícia terorizmu neexistuje. Použiť by sa dala definícia:

- abstraktná, ktorá je veľmi ťažko realizovateľná

- demonštratívna sa vyznačuje značnou neúplnosťou, keďže teroristi používajú stále nové techniky.

- zmiešaná by bola najvhodnejšia, ale zatiaľ neexistuje[30]

Terorizmus delíme na štátny, keď je vykonávaný buď orgánmi štátu, alebo štát na túto činnosť školí a ponecuje jednotlivcov. V prípade, že teroristickú činnosť vykonávajú jednotlivci, alebo skupiny bez kontroly štátu, hovoríme o medzinárodnom terorizme, ak tieto činy obsahujú medzinárodný prvok.

Medzinárodný prvok môže mať rôzne formy:

- ratione personae (páchatelia a obeti sú štátni príslušníci rôznych zemí)

- ratione materione

- ratione loci (príprava, uskutočnenie, či útek sa týka rôznych zemí).[31]

Znaky medzinárodného terorizmu sú:

- použitie alebo hrozba násilia

- protiprávnosť

- použitie strachu

- subjekt je v súčasnosti kolektívna organizácia, alebo jednotlivec

- objektom je život, alebo integrita ukrčitého okruhu ľudí, verejné a hospodárske objekty, na ktorých závisí normálny život v určitom prostredí

- náhodný výber obetí, často nevinný civilisti

- provokatívny ráz

- reakcia verejnej mienky[32]

Po útokoch z 11. septembra 2001 hovoríme o novej etape terorizmu. Odborníci používajú rôzne termíny:

- hyperterorizmus (F. Heisbourg),

- moderný terorizmus transnacionálneho charakteru (J. Ikenberry),

- globálny terorizmus.

Globálny teroristi nemajú národnú identitu, ale celosvetovú. Žijú v mnoha štátoch, hlavne na dvoch kontinentoch- v Ázii a v Afrike, mnohokráv v diaspóre v Európe a v Severnej Amerike. Sieť Usáma bin Ládina pokrýva štyri kontinenty- Áziu, Afriku, Európu a Ameriku[33].

Samovražedný útok, je útok, pri ktorom útočník zabije seba aj cieľ, proti ktorému útočil. Pojem sa v širšom význame používa pre činy, kde úmysel útočníka nie je jasný, ale je takmer isté, že sa činom odsudzuje na útok z napadnutej strany. Táto bojová taktika býva používaná vojenskými a polovojenskými militantnými skupinami.

Cieľ útoku môže byť vojenský, vtedy je útok klasifikovaný ako vojenský útok. Keď ide o civilný cieľ, hovoríme o terorizme. Civilisti sú obľúbeným cieľom. Sú ľahšie napadnuteľní ako obrnené vozidlá, alebo ozbrojení a ostražití vojaci. Politické posolstvo útoku je silné a hrozba atentátnika, ktorý je ochotný obetovať svoj život, vyvoláva väčší strach, ako akýkoľvek iný druh terorizmu. Výcvik takýchto „ľudských striel“ si vyžaduje čas a izoláciu.

Vojenskí historici zistili, že samovražedné útoky sa objavujú len v prípadoch, kde má v konfliktoch jedna zo strán prevahu a druhá vykazuje nedostatok prostriedkov pre efektívny tradičný protiútok. Samovražedný atentát, ako bojová taktika, je veľmi účinný a finančne nenáročný. Nálož sa dostane priamo do bezprostrednej blízkosti k cieľu, netreba žiadne načasovanie ani diaľkovo ovládaný spínač. Netreba platiť drahú techniku, ktorá by po útoku zabezpečila útočníkom únik. Samotné nálože sú obvykle veľmi primitívne, po domácky zostrojené výbušniny. Ale zato veľmi účinné. Proti tejto zbrani masového teroru, proti „živým náložiam“, neexistuje žiadna obrana. Odôvodnenie útoku môže byť vojenské, politické, alebo oboje.[34]

Podľa štúdie Roberta Papeho[35], profesora na chicagskej univerzite, samovražedný terorizmus obvykle vyvíja tlak na vládu určitej krajiny a požaduje od nej zmenu svojej politiky. Škody a utrpenie spôsobované obyvateľstvu majú psychologicky pôsobiť ako na vládu, tak aj na obyvateľov krajiny. Stupňovaním útokov teroristická skupina demonštruje svoju ochotu počas útoku zomrieť a schopnosť poriadať ďalšie akcie. Tento tlak má zlomiť buď vládu, alebo jej ľud, ktorý sa vzbúri proti svojej vláde.

Pri vojenských útokoch štátov platí, že útočník je silnejší štát a útočí na cieľ, ktorým je slabší štát. Pri vojenskom útoku sú dve možné stratégie: stratégia, ktorá postupne zvyšuje nátlak na obyvateľstvo a zvyšuje náklady na boj, takže náklady na boj prevýšia hodnotu požadovaných cieľov. Druhá stratégia je jednoducho dokázať štátu, na ktorý sa útočí, že nemá na to, aby v boji zvíťazil, či už finančne, alebo technologicky, a teda nemá význam viesť boj do konca.

Pri samovražednom terorizme je to presne naopak, útočníkom je slabšia strana požadujúca ústupky od silnejšej strany. V tomto prípade je druhá stratégia dokazujúca štátu, že nemajú na to, viesť účinný boj proti teroristom nezmyselná. Štáty sú obvykle oveľa lepšie technologicky aj finančne vybavené. Použiteľná je jedine prvá taktika spôsobovania škôd a strát na životoch. Až sa teroristom podarí presvedčiť vládu, proti ktorej bojujú, že za takúto cenu nemá význam bojovať. V minulosti bola táto technika úspešná napríklad pri stiahnutí izraelských vojsk z pásma Gazy a zo Západného brehu. Vtedy nátlak série samovražedných atentátov vyvolal vzburu verejnosti, ktorá zatlačila na vládu a tá sa nakoniec z okupovaných území stiahla (podrobnejšie viď. 3.4.1. Hodnetenie samovražedného terorizmu cieľovými štátmi a teroristami samotnými).

Efektívnosť útokov je postavená na nasledujúcich troch základných pilieroch:[36]

- Smrtonostnosť. Útočník môže zbraň niesť na vlastnom tele až k cieľu, prípadne môže použiť nálož vo vozidle, ktorým sa dopraví až k cieľu. O vysokej smrtosnostnosti svedčí aj fakt, že v rámci 188 samovražedných útokov (1980-2001)[37] pripadá na jeden útok priemerne 13 mŕtvych (neráta sa teroristický útok z 11. septembra 2001 na Svetové obchodné centrum v New Yorku a neráta sa ani smrť útočníka). Celkovo bolo v tomto období (1980-2001) spáchaných 4 155 teroristických útokov a zahynulo pri tom 3 207 ľudí (opäť sa neráta teroristický útok z 11. septembra 2001 na Svetové obchodné centrum v New Yorku a ani smrť útočníka). Keď to zhrnieme, tak samovražedné atentáty tvoria 3% na celkovom počte teroristických útokov, ale na počte obetí sa podieľajú 48%.[38]

- Strach z opakovaných útokov. Atentátnici svojimi činmi demonštrujú ochotu zomrieť pri útoku. Toto ich odhodlanie vyvoláva strach z nových útokov, keďže neexistuje spôsob, ako ich zastrašiť.

- Strach z vystupňovania budúcich nákladov tým, že útočníci budú spôsobovať stále väčšie a väčšie škody. Atentátnici sú odhodlaní zomrieť, nemajú žiadne zábrany. Organizácie zastrašujú vlády tým, že verbujú stále viac a viac dobrovoľníkov ochotných sebaobetovať sa. Nebezpečenstvo väčších strát a škôd spočíva v hrozbe nasadenia väčšieho počtu atentátnikov na jeden útok.

Ako príklad si spomeňme útok z 11. septembra 2001 a na škody, ktoré ním boli spôsobené, či už na životoch, alebo finančné. Aby teroristi dosiahli ústupkov, musia udržiavať kontinuitu útokov. Iba to nepriateľa destabilizuje. To nie je vždy jednoduché, na Blizkom východe sa Izraelskej tajnej službe darí niektoré útoky prekaziť, čo vedie k náhodnému, chaotickému výberu cieľov. Organizácie musia verbovať nových členov a keďže útoky nie sú korunované úspechmi, strácajú masovú podporu verejnosti. Z tohoto hľadiska je možné atentáty z 11.9. považovať za pokračovanie, posilnenie a vyvrcholenie samovražedných útokov, ktoré v Izraeli úplne nenaplnili politické očakávania. Rozdiel je, že pri izraelských útokoch ide o blízkeho konkrétneho nepriateľa, predmet každodennej nenávisti. V druhom prípade ide o vzdialeného, islamistickými elitami vykonštruovaného, nepriateľa. Preto je v tomto prípade treba oveľa viac dbať na prípravu a výcvik atentátnikov.[39]

3.2. Historický prierez vývoja samovražedného atentátu, úspechy a efektívnosť v dosahovaní cieľov v politike


História samovražedných atentátov siaha ďaleko do staroveku. Ako som už spomenula, samovražedný atentát sa objavuje v histórii vždy v takých situáciách, kde v boji proti sebe stoja nerovní súperi, jedna zo strán je materiálne a technicky menej vybavená a táto nízkorozpočtová forma boja jej dáva aspoň nejakú šancu na víťazstvo. Voľba je väčšinou dobrovoľná, ale často pod nátlakom skupiny, alebo charizmatického vodcu. Je to veľmi nízkorozpočtová a vysoko smrtonosná metóda boja.

V histórii túto techniku používala napríklad židovská sekta Zelótov (ich radikálna vetva, zvaná Sicarii) v boji proti Rimanom a v snahe vyhnať ich z Judei.

Koncept strachu a systematického násilia ako prostriedku k dosahovaniu politických cieľov, bol po prvýkrát použitý Maximiliánom Robspierom počas Francúzskej revolúcie. Podobné režimy, v ktorých strach a teror boli legitimizované štátom, sa objavili v 20. storočí v Rusku (Lenin), Kambodži (Pol Pot), alebo v Iráne (Chomejní).

Samovražedné útoky začali budiť pozornosť počas druhej svetovej vojny, ako zbraň zameraná na spôsobovanie materiálnych škôd. V Pacifiku boli spojenecké lode napádané japonskými pilotmi kamikadze, ktorí spôsobovali najväčšiu škodu tým, že nabúrali lietadlami plnými nálože do vojenského cieľa.

Kamikadze (božský vietor) sa prvý raz objavili v bitke o Filipíny (november 1944). V bitke o Okinawu 2000 japonských pilotov dobrovoľne napadlo americké námorníctvo. Straty ako na životoch, tak aj náklady na americkej strane, boli obrovské, čo prispelo k tomu, že na konci vojny bola nakoniec použitá atómová bomba.

Od 80.tych rokov zaznamenáva samovražedný útok vzrastajúci úspech u hnutí odporu vrátane vzbúrencov a partizánov. Vlády, proti ktorým sú tieto skupiny namierené, ich označujú ako teroristické skupiny. Najčastejšie je táto metóda používaná na Strednom východe a na Srí Lanke.

Od roku 1993 sú samovražedné útoky obľúbenou zbraňou palestínkych hnutí ako je Hamás, Islámsky Džihád a Brigáda martýrov Al-Aqsa. Útočníci, spriaznení s týmito skupinami, často používajú tzv. samovražedný pás, ktorý je navrhnutý tak, aby sa dal pripevniť na telo útočníka pod šatami (viď. Príloha 1- Organizované samovražedné útoky, 1980-2001, použitá zbraň u jednotlivých útokov je najčastejšie samovražedný pás). Aby sa maximalizovali straty na životoch, útoky sa uskutočňujú v kaviarňach a autobusoch, v miestach, kde sa koncentruje najviac ľudí.[40]

3.2.1 Samovražedný atentát v rámci Islámu

Asasíni[41]

Assassíni sú sekta, ktorá vznikla zo šiitskej vetvy islámu zvanej Ismailiti, presnejšie z podsekty zvanej Nizárijci (Nizárijskí Ismailiti). Šiiti sa delia, tak ako suniti, na ďalšie vetvy v závislosti na tom, koho uznávali za hlavného Imána. Assassíni pôsobili, ako sa odhaduje, v 8. až 14. storočí. Anglické slovo Assassin, označujúce úkladnú vraždu, vzniklo práve podľa tejto bojovej sekty.

Oni sami sa nazývali fedayeen, čo znamená, ochotní obetovať sa pre blaho daného cieľa. Zakladateľom sekty bol podľa všetkého Hassan-i-Sabah. Hassan-i-Sabah sa odštiepil od pôvodnej šiitskej vetvy a so skupinou jemu verných bojovníkov sa utiahol do hôr blízko Teheránu, do pevnosti zvanej Alamut. V pevnosti dal vybudovať nádhernú záhradu, ktorá bola rozdelená do štyroch častí.[42]

Hassan-i-Sabah, obklopený svojimi vernými, získaval nových stúpencov tak, že skupoval od miestnych obyvateľov nechcené deti a tie potom vychovával k obrazu svojmu. Žiaci dostali skvelú islámsku výchovu, ktorá spočívala v absolvovaní siedmych stupňov zasvätenia.

Dnes by sa táto metóda dala prirovnať k brainwashingu. V poslucháčoch sa pestovala oddanosť a viera vo svojho vodcu. On sám bol považovaný za nástupcu Mohameda, za božieho sprostredkovateľa. Verili, že dokáže komunikovať s Aláhom. Podobným procesom „zasvätenia“ dnes prechádzajú budúci samovražedný atentátnici.

Keď sa žiaci dostali do adolescentného veku bolo im zjavené tajomstvo posmrtného večného života v raji. Vtedy vodca ponúkol svojim žiakom dočasnú návštevu raja. Ako sám vravel, všemohúci a milosrdný Aláh mu umožnil tento zážitok svojim zverencom sprostredkovať.

Mladíkov potom dostali pomocou hašišu (odtiaľ verzia názvu Hashshashini) do stavu delíria a preniesli ich do tajnej rajskej záhrady uprostred pevnosti Alamut. Keď sa mládenec prebudil, bol ešte v drogovom opojení a nachádzal sa v nádhernej záhrade plnej jedla a omamného vína, ktoré mali moslimovia v pozemskom živote zakázané konzumovať. Obklopovali ho nádherné polonahé dievčiny ochotné splniť akúkoľvek jeho adolescentnú sexuálnu túžbu. Dievčiny mali za úlohu mládencovi šeptať do ucha: „tu si v raji, keď umrieš, v poslušnosti svojmu pánovi, takýto posmrtný život ťa čaká.“ Mládenec zotrval v „raji“ jeden deň, potom ho opäť omámili, preniesli naspäť odkiaľ prišiel a nechali ho pomaly prebúdzať sa.

V mnohých prípadoch, mladík hneď po prebudení spáchal samovraždu v nádeji, že sa vráti do vytúženého kráľovstva nebeského. Preto bolo treba apelovať a zdôrazňovať, že do raja sa možno dostať len za odmenu, za vernú poslušnosť svojmu pánovi a vodcovi. A tak nečudo, že mládenci boli ochotní a nadšení vykonať čin, ktorý ich odsudzoval na istú smrť.

Hassan-i-Sabah zašiel vo svojej taktike až tak ďaleko, že si dal vo svojich komnatách vykopať podzemné komory, alebo tunely. Boli vybudované tak, že keď v nich človek stál, trčala mu na úroveň komnaty iba hlava. Hassan používal tieto komory na inscenáciu nasledovného divadla:

do komory postavil jedného zo svojich verných, o ktorom si jeho kamaráti a ostatní učenci mysleli, že položil život v poslušnosti svojmu pánovi. Mládencovi trčala v komnate len hlava a tú Hassan naaranžoval tak, aby vyzerala, že je na striebornom podnose celá od krvi. Vtedy zavolal ostatných učeníkov, aby si vypočuli slová svojho druha, ktorého vraj Hassan pomocou svojich schopností a komunikácie s Aláhom „privolal zo záhrobia“. Vtedy nechal mládenca rozprávať o krásach rajskej záhrady. Celé divadlo Hassan ukončil tým, že nešťastníka „vrátil“ do sveta mŕtvych tým, že pred očami prekvapených učeníkov „sťal“ hlavu ešte viac prekvapeného nešťastníka na striebornom podnose.

Istý Benjamin z Tudely opisuje návštevu u Assasínov. Benjamin sa s Hassanom prechádzal krajom a ten mu ukazoval jeho krásy, keď prechádzali okolo pevnosti, kde hore na veži stáli Hassanovi verní učeníci, Hassan len pokynul rukou a mládenci sa hodili dolu hradbami a ich telá sa roztrieskali na skaliskách. Potom sa otočil na zhrozeného Benjamina a spýtal sa ho, či pozná nejakého iného kresťanského, alebo moslimského panovníka, ktorý sa môže pochváliť toľkou vernosťou zo strany svojich poddaných.

Celý vražedný mechanizmus spočíval v tom, že po vyškolení, boli mladí učeníci infiltrovaní medzi obyvateľstvo v jednotlivých strategických oblastiach, kde žili normálnym nenápadným životom a čakali, niekedy aj niekoľko rokov, kým príde ich chvíľa a budú môcť poslúchnuť svojho pána a týmto činom sa dostať do raja. Mnohokrát sa vrahovia dostali do osobnej blízkosti svojej budúcej obete a dokonca sa s ňou spriatelili. Preto boli Assassíni takí obávaní, nikto netušil, kedy a odkiaľ príde ich úder.

To sa napríklad odohralo aj v roku 1192, keď bol zavraždený Konrád z Montferratu, ktorý bol len pár dní pred smrťou oficiálne zvolený za kráľa Jeruzalemského (de jure bol Konrád kráľom už od roku 1190). Jedna z verzií vraždy hovorí o tom, ako sa ku Konrádovi nahlásili na audienciu mnísi, ktorí sa mu chceli pokloniť. V momente, keď sa dostali do jeho blízkosti, úkladne ho zavraždili a pri zatýkaní nekládli vôbec žiadny odpor, pričom vedeli, že ich čaká krutá a pomalá poprava. Vysvitlo, že vrahovia neboli žiadny mnísi, ale obávaní Assassíni.[43]

Tu niekde môžeme nájsť počiatky fenoménu samovražedných útočníkov v rámci islámu. Tento spôsob boja dnes používajú extrémistické islámske skupiny ako Hizbaláh (šiiti) a Hamás (suniti). Spôsob, akým extrémistické skupiny zaškoľujú a fanatizujú svojich členov sa dá prirovnať k metóde Assassínov.

Istý islámsky vodca prirovnal samovražedné útoky k chirurgickému zákroku. Keď je ľudský organizmus chorý a niet mu inej pomoci než chirurgicky zakročiť, je to to isté, ako keď je chorá spoločnosť a vyliečiť sa dá len „chirurgickými zákrokmi“.

Blízky východ a efektívnosť samovražedných atentátov v dosahovaní politických cieľov[44]

V dvadsiatom storočí sa na Blízkom východe samovražedný útok začal, ako forma, boja vyskytovať začiatkom osemdesiatych rokov.

Keď Irán po nástupe Chomejního opustil proamerický tábor, v krorom ostal Egypt, neuchýlil sa do sovietského tábora. Šiitský extrémisti vládnuci v Teheráne ho taktiež zatracujú. Pod heslom: „Ani Východ ani Západ, ale islámsku revolúciu!“ si Islámska republika hľadá svoje miesto inde. V novembri 1979 zaútočila na americké veľvyslanectvo a amerických diplomatov zajala ako rukojemníkov.

Keď sa Iránu postavil do cesty Irák a s požehnaním západu rozpútal v septembri 1980 proti Iránu vojnu, neváhal Teherán použiť nekonvenčné spôsoby boja. Bola ním napríklad hromadná samovražda mladých šiitských revolucionárov, ktorí vošli s mučedníckou páskou s nápisom „Allah Akbar“ okolo čela do iráckych mínových polí a nechali sa spoločne roztrhať mínami.[45]

Islámska republika zároveň otvorila v regióne aj druhú, vyslovene teroristickú frontu. V decembri 1981 pri útoku na irackú ambasádu v Bejrúte, kde páchatelia síce dodnes nie sú známi, išlo zrejme o útok podporovaný Iránom. Po tom, ako bol v septembri 1982 zavraždený protiizraelský prezident Libanonu, Bashir Gemayel, samovražedný útok sa stáva strategickou politickou zbraňou.

V rámci proiránaskej libanonskej politickej strany Hizbaláh (Božia strana) sa táto forma boja čoskoro stala geopoliticky efektívnou zbraňou. A to v októbri 1983, keď bolo zabitých takmer 300 amerických a francúzskych vojakov. Do roku 1985 bol Izrael pod tlakom samovražedných atentátov nútený vzdať sa väčšiny územných ziskov dosiahnutých inváziou do Libanonu v roku 1982.

Izraelsko-Palestínsky terorizmus sa začal v roku 1992 a v roku 1993 sa stal organizovaným pod libanonskou stranou Hizbaláh, ktorá zaškolila členov palestínkeho Hamásu a Palestínkeho islámskeho džihádu (PIJ), ktorí sa snažili prekaziť mierové jednania v Oslo.[46]

V roku 1988 zakľadateľ PIJ[47] Fathi Shiqaqi uviedol takzvané pravidlá martýrstva. Podľa neho Aláh zakázal samovraždu, ale velebí martýrstvo. A tak PIJ nasledovali Hizbaláh v samovražedných bombových atentátoch.

Paradoxné je, že sieť islámskych extrémistických skupín sa zorganizovala počas Afgánsko- Sovietskej vojny, za finančnej pomoci USA (al-Káida počas Afgansko- Sovietskej vojny spolupracovala s USA).

Nazývať radikálne islámske hnutia (či už šiitské- hizbaláh, alebo sunnitské- Al Qaeda, Taliban) fundamentalistickými je prinajmenšom zavádzajúce. Dnešné islámske radikálne skupiny sú oveľa viac ovplyvnené Európou, obdobím reformácie ako moslimskými tradíciami, alebo históriou. Myšlienka o štáte s vládnucim duchovenstvom, o náboženskej polícii dohliadajúcej na vybočenie z duchovných koľají, tvrdo trestajúcej heretikov, má svojho predchodcu vo Svätej inkvizícii. Idea toho, že náboženstvo sa má presadzovať v rámci politiky je pre islám úplne nová a v histórii sa predtým neobjavuje. Naopak počas stredoveku bola veľmi populárna v kresťanskej Európe.[48]

3.3. Samovražedný útok dnes, stratégia a jej účinnosť vysvetlená na príkladoch

 

Samovražedné útoky mali v histórii rôzne podoby a obyčajne heroizovali tých, ktorí ich vykonali a položili život za spravodlivosť. Historicky prvý moderný bombový samovražedný útok, zahrnujúci výbušniny nesené priamo k cieli či už na človeku, alebo na civilnom vozidle, sa odohral v roku 1981 a bol, ako som už spomenula, vykonaný frakciou Libanonskej civilnej vojny. Dnes sa táto taktika rozšírila do mnohých krajín.

Rozdiel medzi samovražednými atentátnikmi vo vojne v armádnych radoch a samovražedných atentátnikoch v radoch civilistov je, že vojak bojuje v službách národa a teda nesie určitú zodpovednosť za politiku svojej krajiny, kdežto civilista môže a nemusí podporovať politiku národa.

Reakcia na samovražedný útok je väčšinou taká, že atentátnik bol určite motivovaný zúfalstvom a pravdepodobne pochádzal z chudobnej, zanedbanej časti spoločnosti. Takéto vyhlásenia mali ako prezident George W. Bush, tak aj Dalai Lama. Antropológ Scott Atran však vo svojej štúdii z roku 2003 prišiel na to, že takéto závery nie sú ani prinajmenšom dokázateľné.

Nedávno publikovaný výtlačok Harvard University od profesora Alberta Abadieho taktiež spochybňuje všeobecne prijímaný fakt o tom, že terorizmus pochádza z biednych vrstiev. Naopak dokázalo sa, že teroristické násilie je spojené s národnostnou rovinou politickej slobody. Presnejšie terorizmus je spájaný s prechodom krajín na demokratický režim. Tento prechod k demokratickým slobodám je obdobím, keď je vláda veľmi slabá a politická nestabilita je zvýšená, čo vytvára živnú pôdu pre terorizmus.[49]

Podľa Roberta Papeho[50], riaditeľa Chicagskeho projektu o samovražednom terorizme a experta na samovražedných atentátnikov, 95% takýchto útokov v poslednom období malo rovnaký strategický cieľ: stiahnutie sa okupujúceho štátu z oblasti sporného územia. Pape zaznamenal, že v posledných dekádach sú samovražedné útoky používané ako súčasť politickej taktiky proti demokratickým štátom, v ktorých verejná mienka zohráva úlohu v určovaní politiky.

Papeho výskum sa týka obdobia od roku 1980 do 2001 a zahrňuje 187 prípadov. Výskumom zistil, že atentáty nie sú náhodnými činmi zúfalých, či pološialených jednotlivcov, ale sú v drtivej väčšine uskutočňované nejakou organizovanou skupinou a snažia sa o dosiahnutie určitých cieľov. Vo väčšine sú to ústupky, ktoré nátlakové skupiny požadujú od liberálne demokratických vlád. Teroristom sa tento spôsob nátlaku osvedčil, zistili, že zaberá.

Dôkazom toho je stiahnutie vojsk USA a Francúzska z územia Libanonu v roku 1983, opustenie Libanonu Izraelskou armádou v roku 1985, stiahnutie sa Izraela z pásma Gazy a Západného brehu v rokoch 1994 a 1995, povolenie od vlády na Srí Lanke k založeniu Tamilského štátu v deväťdesiatych rokoch, udelenie autonómie Kurdom od tureckej vlády v druhej polovici deväťdesiatych rokov.51] Liberálne demokracie by sa pod tlakom terorizmu mali viacej zameriavať na vnútornú bezpečnosť než na militantnosť a okupáciu cudzích území, to je cieľ teroristických útokov.

V sledovanom období (1980-2001) vzrástlo tempo samovražedných útokov a oveľa väčší dôraz sa prikladá správnemu lokalizovaniu útoku. Pred rokom 1980 sa atentáty objavovali naozaj len zriedka. Pre porovnanie, v osemdesiatych rokoch sa uskutočnilo dokopy 31 atentátov, v deväťdesiatych to bolo už 104 a v rokoch 2000-2001 bolo spáchaných celkovo 53 útokov.

Západ zameriava svoju pozornosť hlavne na atentáty v islámskych krajinách, ktoré sa považujú za „najväčších producentov“ samovražedných atentátnikov. Najviac atentátnikov však pochádza z hnutia LTTE (Liberation Tigers of Tamil Eelam), alebo Tamil Tigers. Toto hinduistické hnutie bojujúce za autonómiu bolo silne ovplyvnené marxisticko leninistickou ideológiou. Až 75 z celkových 187 atentátov v období 1980-2001 bolo spáchaných práve týmto hnutím.[52]

Len donedávna bola všeobecne prijímaná chybná profilácia samovražedného útočníka. Bol prijatý všeobecný názor, že útočník je nevzdelaný, nezamestnaný, sloločensky izolovaný, slobdný muž. Dnes ale vieme, že atentátnik pochádza so širokého spektra životných štýlov a je veľmi ťažke predom stanoviť nejakú profiláciu, do ktorej by s určitosťou zapadol. Je pravda, že medzi jednotlivcami sa môžu vyskytnúť aj iracionálni fanatici, ale skupiny, do ktorých sú väčšinou organizovaní jednajú racionálne.

V rokoch 2003 až 2004 začali byť ženy v samovražedných útokoch zaangažované oveľa viac ako kedykoľvek predtým. Táto skutočnosť značne sťažila profiláciu samovražedných útočníkov, keďže ženy majú väčšinou inú motiváciu ako muži. Ich motivácia sa väčšinou odvíja od skutočnosti, že v krajinách, kde sa samovražedné atentátničky objavujú, majú ženy podriadenú úlohu v spoločnosti.

Takáto skupina má určitý politický cieľ, ktorý sa svojou stratégiou snaží dosiahnuť. Stratégia, aj keď je pre skupinu ako celok racionálna, môže byť iracionálna pre jedinca (atentátnika, ktorého čaká smrť). Organizácia sa tak snaží potlačiť ciele jednotlivcov a pozdvihnúť nad ne cieľ organizácie, celku. Preto je veľmi dôležité vypestovať v jednotlivcoch silný pocit súnaležitosti ku skupine, stožnenie sa s cieľmi organizácie. Thomas Schelling, americký ekonóm a profesor zahraničných vzťahov, hovorí o „racionalite iracionality“. Takýmto spôsobom sa organizáciám podarilo vyvynúť veľmi účinný nátlakový prostriedok.[53]

Vráťme sa ale k štúdii Roberta Papeho[54], ktorá nám ukazuje ako sa organizáciám podarilo dosiahnuť efektívnosť útokov. Úspech je podľa neho postavený na piatich základných princípoch:

- Útoky majú svoju stratégiu. Väčšina atentátov je nenáhodných, je za nimi skupina, ktorá sleduje svoj cieľ, útoky sa objavujú v zhlukoch a majú za úlohu zvyšovať napätie a nátlak. Po dosiahnutí cieľa sa útoky zastavia

- Útoky sú namierené proti liberálnym demokraciám. Všetky útoky od roku 1980 boli namierené proti demokratickým vládam. Chcú od nich dosiahnuť ústupky, alebo uznanie. Ide zväčša o sebaurčenie, teritoriálne ciele, odsun vojenských jednotiek z územia. Liberálne demokracie sa vďaka miere, akou sa verejnosť zapája do politického diania, javia ako najlepší cieľ.

- Poznanie, že nátlak funguje. Nárast atentátov za posledných 20 rokov je dôsledkom toho, že atentátnici sa naučili, že nátlak a zastrašovanie funguje a darí sa im takýmto spôsobom dosiahniť svojich cieľov. V predchádzajúcom texte boli vymenované úspechy, ktoré sa samovražednými stratégiami podarilo dosiahnuť (Libanon 1983, Libanon 1985, Gaza a Západný breh 1994-95, Tamil Tigers 90. roky, Kurdi 90. roky). Keď sa nad tým zamyslíme, musíme uznať, že táto stratégia funguje a preto si teroristické organizácie dávajú čoraz smelšie plány.

- Taktika spôsobujúca straty na civilistoch. Organizáciám sa osvedčila taktika útokov spôsobujúca straty na civilistoch. Nefunguje tu pravidlo, čím väčší ústupok požadujem, tým väčší tlak musím vyvýjať. Na demokratické štáty funguje práve nátlak spôsobujúci malé až stredné straty na civilistoch.

- Zlá bezpečnostná stratégia demokratických štátov. Demokratické štáty namiesto toho, aby posilňovali svoju vnútroštátnu bezpečnosť a bezpečnosť na hraniciach, investujú do armády a posilujú obranu a svoje zložky v zahraničí, čím ale nechránia svojich civilistov, čo teroristické skupiny využívajú vo svoj prospech.

Vlády demokratických štátov si v tomto boji musia uvedomiť, že nebojujú proti viditeľnému inštitucionalizovanému nepriateľovi, ktorý je limitovaný nejakým územím, možno ho zbombardovať, zničiť jeho vojenské objekty. Tak to bolo v studenej vojne, ale tá už je dávno za nami aj so svojimi pravidlami hry. Liberálna demokracia stojí zoči voči novému nepriateľovi. Ten nie je organizovaný na žiadnom území, nemá svoj štát, ani oficiálnych predstaviteľov. V tomto boji platia úplne nové pravidlá.

3.3.1. Faktory dôležité pri organizovaní samovražedného atentátu

Samotný fakt, že samovražedný terorizmus sa snaží o dosiahnutie politických či vojenských cieľov nám napovedá o tom, že to nie je žiadne správanie sa fanatických jednotlivcov, ale premyslené jednanie skupiny. Pri konkrétnom útoku sú najdôležitejšie nasledujúce faktory:

- Správne zorganizované načasovanie (timing). Ako ukazuje tabuľka v Prílohe 3- Motivácia a ciele organizovaných samovražedných atentátov v období medzi rokmi 1980 a 2001 bolo spáchaných 188 samovražedných útokov. 95%, teda 179 z nich bolo súčasťou organizovanej kampane a 9 bolo náhodných.

Sedem nezávislých sporov viedlo k samovražednému terorizmu: prítomnosť amerických a francúzskych vojsk v Libanone, Izraelská okupácia Západného brehu a Gazy, nezávislosť tamilských regiónov na Srí Lanke, nezávislosť kurdských regiónov v Turecku, Ruská okupácia Čečenska, okupácia Kašmíru Indiou a prítomnosť amerických jednotiek na Saudsko Arabskom polostrove.[55]

Celkovo bolo uskutočnených 16 akcií, pretože niektoré útoky sa opakovali, aby teroristi dosiahli želaných cieľov, alebo išlo o odvetu. Jedenásť kampaní sa skončilo a päť na konci roka 2001 stále prebiehalo (viď. Príloha 1- Organizované samovražedné útoky, 1980-2001). Útoky v rámci jednej kampane boli obyčajne všetky organizované jednou teroristickou skupinou, niekedy viacerými kooperujúcimi skupinami.

Pri atentátoch je najdôležitejšie načasovanie, ktoré závisí od strategického rozhodnutia vodcu. Napríklad v prípade dosiahnutia čiastočných, či úplných ústupkov od atakovanej vlády je treba útoky pozastaviť, aby sa nestali kontraproduktívnymi. Potom zväčša útoky aspoň na čas utíchnu, kým si vodcovia organizácie nezvolia nový strategický cieľ, ktorý by chceli nátlakom dosiahnuť.

Príkladom takejto samovražednej kampane môžu byť útoky Hamásu z roku 1995, keď Hamás tlačil na Izrael, aby sa stiahol z miest na Západnom brehu Jordánu. Hamás pozdržal útoky na jar a začiatkom leta, aby tak dal šancu OOP dosiahnuť cieľ vyjednávaním s Izraelom. Keď sa však Hamásu začiatkom júla zdalo, že Izrael sa snaží rokovania zbytočne preťahovať a z území sa odmieta stiahnuť, nasledova séria samovražedných atetátov. Izrael po týchto útokoch urýchlil odsun z území a Hamás útoky zastavil.

Ak by samovražedné atentáty boli iracionálne a neorganizované, nemali by takto presne definované politické ciele. Keby aj áno, tak by sa v rámci jedného konfliktu tieto ciele líšili. A hlavne načasovanie útokov by bolo úplne náhodné, prípadne ovplyvnené provokáciami a útokmi opozície. Vôbec, alebo len v malej miere by nebolo ovplyvnené vyjednávaním o cieľoch, ktoré sú pre teroristov kľúčové a ktoré s opozíciou prebieha.

- Výber nacionalistického cieľa, za ktorého dosiahnutie sa bojuje.[56] Samovražedný terorizmus je stratégia, ktorá prináša príliš veľké obete. Takže túto stratégiu má zmysel použiť len v prípade, že bude dosiahnutý veľmi významný politický cieľ. Teroristická skupina obetovávaním životov svojich členov stráca samozrejme popularitu a prívržencov. Tú sa jej podarí udržať len ak je obeť vyvážená naozaj významným a spoločensky všeobecne podporovaným cieľom.

Pre spoločnosť, z ktorej teroristické skupiny zvyčajne vzišli, je najčastejším cieľom nezávislosť vlasti od zahraničného vplyvu alebo kontroly, či už obyvateľov, pôdy, alebo politiky. Takže najčastejšie teroristi bojujú za to, čo chápu ako svoju vlasť, proti zahraničným jednotkám na tomto území. Zaujímavé je, že tento cieľ, teda vytlačiť cudzie jednotky z územia teristami považovaného za svoju vlasť, mali ako kľúčový všetky kampane v období 1980-2001.

Tabuľka v Prílohe 3- Motivácia a ciele organizovaných samovražedných atentátov zhŕňa ciele jednotlivých teroristických kampaní v spomínanom období. Od roku 1980 nebola žiadna teroristická kampaň namierená voči domácej opozícii, alebo voči zahraničnej opozícii, pokiaľ tá nemala v krajine svoje vojsko. Aj keď pre pozorovateľa zo západu najviac vyčnievajú útoky na civilistov, väčšina útokov bola namierená priamo proti cudzineckým ozbrojeným zložkám a bola vedená guerillovými organizáciami, ktoré používajú aj konvenčnejšie spôsoby boja.

Dokonca aj al-Káida spadá do tohoto vzorca. Hoci Saudská Arábia nie je priamo okupovaná americkými vojskami a teroristi majú politické výhrady voči saudskému režimu, hlavnou výhradou a cieľom teroristických kampaní Al Qaedy je stiahnutie amerických vojsk z Arabského polostrova.

Je možné, že niektoré kampane sú iracionálne pre svoj nerealizovateľný cieľ? Skutočnosť je taká, že cieľe a podmienky, ktoré si niektoré kampane kládli, neboli plne realizovateľné Ale vodcovia teroristických kampaní sú racionálni aspoň v dvoch veciach:

Po prvé: ciele, za ktoré bojujú, nie sú žiadnymi extrémistickými cieľmi (aj keď prostriedky, ktoré používajú sú), ale sú zväčša národnostné požiadavky na sebaurčenie spoločné pre celú komunitu na danom území.

Po druhé: kampane majú obyčajne veľkú podporu požadovadovaných cieľov u verejnosti. Väčšinou sa tieto ciele zhodujú s cieľmi rôznych iných nacionalistických zoskupení v rámci komunity. Rozdieľ je len v ponímaní legitímnosti použitia násilia.

Ako príklad môžeme opäť použiť jednanie Hamásu. Teroristické akcie Hamásu vyvolali odplatu Izraela, ktorej cena bola pre Palestínčanov príliš vysoká. To všetko sa udialo sledovaním na prvý pohľad nereálneho cieľa, ktorý si Hamás stanovil. Cieľa požadujúceho zničenie štátu Izrael. Aj keď výhliadka na ustanovenie Arabského štátu na území historickej Palestíny je mizivá, väčšina Paletínčanov to považuje za žiaduce. Hamás na začiatku svojho pôsobenia v roku 1994 vyhlásil, že čo sa týka martýrskych operácií, budú použité na dosiahnutie čiastkových cieľov ako odsun vojsk zo Západného brehu a Gazy a pre konečný cieľ, vytvorenie Islámskeho štátu bude nutné použiť iných ozbrojených akcií.[57]

- Výber vhodného objektu, proti ktorému je samovražedný útok namierený.[58] Dôvodov, prečo sú teroristické útoky namierené hlavne proti demokratickým štátom, je niekoľko. Najpodstatnejší je, že demokratický systém je všeobecne považovaný za zraniteľný, s tendenciou podľahnúť násilnému nátlaku. Toto je výsledkom toho, že verejnosť demokratického štátu má veľmi nízko postavený prah znášať nátlak, zvlášť ozbrojený, a má možnosť ovplyvňovať politiku štátu. Ako som už spomínala, teroristi počítajú s tým, že verejnosť sa vzbúri proti svojej vláde, proti násiliu, ktoré ona dovolí, aby bolo na verejnosti páchané.

Príkladom je nasledovná situácia, Kurdi versus Turecko a Irák. Hoci bol Irák ku kurdskej národnosti oveľa brutálnejší ako bolo Turecko, Kurdi používali samovražedné útoky len na demokratické Turecko a nie na autoritársky Irák. Je nespočetne veľa národnostných skupín žijúcich v rôznych autoritárskych štátov, ktoré žijú v útlaku a mohli by ich inšpirovať samovražedné útoky ako prostriedok na dosiahnutie cieľov, ale nie je tomu tak.

Aj tento fakt, a síce, že samovražedné atentáty sa uskutočňujú len keď čelia strategicky „zraniteľnejšiemu“ protivníkovi, vyvracia domienku, že samovražedné útoky sú iracionálne a nestrategické útoky zmätených fanatikov.[59]

3.3.2. Formy terorizmu, ich ciele a účinnosť

V dnešnej dobe môžeme pozorovať rôzne formy nátlaku, alebo terorizmu mešín voči vláde. Cieľ je väčšinou získať si prívržencov, alebo zastrašiť opozíciu. Pod pojmom terorizmus nechápeme hneď fanatických atentátnikov pripravených odpáliť sa v mene Aláha. Podľa Roberta Papeho sa dajú definovať tri základné formy terorizmu.[60] Demonštratívny terorizmus, deštruktívny terorzmus a samovražedný terorizmus.

Demonštratívny terorizmus

Demonštratívny terorizmus sa snaží prostredníctvom svojich akcií získať si nových stúpencov a sympatizantov. Chce vyvolať strach u opozície, alebo upozorniť tretiu nezaujatú stranu a primäť ju k tomu, aby podporila ciele teroristov. Takýto druh terorizmu používajú skupiny ako napríklad Oranžskí dobrovoľníci (Orange volunteers, Severné Írsko), Národná oslobodzovacia armáda v Kolumbii, Red Brigades v Taliansku. Tento druh útokov býva obyčajne predom oznámený. Teroristom ide o to, aby veľa ľudí útok sledovalo, nie aby veľa ľudí prišlo o život.

Deštruktívny terorizmus

Deštruktívny terorizmus sa snaží o to, aby čo najviac ľudí bolo útokom zasiahnutých, aby teroristi dosiahli čo najväčší počet obetí. Skupiny týmto konaním často riskujú stratu popularity, práve medzi nezaujatými stranami, ktoré by sa mohli pridať na ich stranu. Ide o organizácie ako Írska republikánska armáda (IRA), Revolučné ozbrojené sily Kolumbie (FARC, Fuerzas armadas revolucionarias de Columbia). Ale sú to aj Palestínci snažiaci sa odpáliť pri útoku čo najviac Izraelcov ako aj individuálne útoky anarchistov.

Samovražedný terorizmus

Samovražedný terorizmus je najbrutálnejšou formou terorizmu. Útočník pri útoku očakáva, že neprežije. Úspech celej akcie si vyžaduje jeho sebaobetovanie. Samovražedný atentát je v užšom ponímaní definovaný tak, že útočník sám seba zabije. V širšom poňatí tak, že útočník sa nechá zabiť, resp. očakáva, že ho zabijú. Účel môže byť demonštratívny, ale môže ísť aj o cielenú vraždu. Skupina riskuje stratu podpory ostatných teroristických skupín, hlavne tých umiernených. To sa udialo napríklad v prípade palestínskych samovražedných atentátnikov útočiacich na Izrael, ktorý svojím násilným správaním stratili podporu antisionisticky orientovaných Židov žijúcich mimo štátu Izrael.

3.3.3. Sociologický rozbor

Kto je atentátnikom - pôvod, motivácia

Čo je dnes kľúčovou motiváciou, ktorá vedie toľkých mladých ľudí k tomu, aby sami seba odpálili? Je to náboženská výchova sľubujúca zasľúbený raj ako odmenu za sebaobetovanie? Je to podpora a tlak zo strany rodiny, pre ktorých obetovanie ich člena znamená vykúpenie zo života za hranicou biedy, pretože rodina martýra sa stáva rodinou z ktorej vzišiel hrdina a je o ňu patrične finančne postarané? Pre našu mentalitu je nepredstaviteľné, ako môže rodič s úsmevom a radosťou poslať svoje dieťa na smrť. Ako môže byť najvrúcnejším želaním matky, aby sa z jej syna stal martýr. Je to brainwashing, alebo krajšie povedané povzbudzovanie so strany palestínskej spoločnosti, pre ktorú je toto najúčinnejšia odveta za útlak a pokoru­? Nasledujúca časť diplomovej práce je zameraná na zistenia, vzniknuté na základe výskumov rôznych odborníkov, týkajúcich sa motivácie a psychológie samovražedných atentátov.

Podľa psychológa Stanleyho Milgrama nie je pravda, že palestínsky atentátnici[61] sú, ako ich označujú médiá a americká vláda, šialení psychopati bez domova. Milgram vraví, že v tomto prípade je dôležitý faktor poslušnosti a podriadenosti svojmu nadriadenému. Jeho výskum dokázal, že aj priemerní Američan poslúchne deštruktívny príkaz, pokiaľ je správne formulovaný. Keď deti v škole dostali príkaz od učiteľa potrestať elektrickými šokmi svojich spolužiakov, ktorí sa nenaučili naspamäť určitý odsek, väčšina žiakov tento rozkaz splnila aj napriek protestom, keď trestaní žiaci od bolesti kričali. Nie preto, že by mali vražedné sklony, ale z dôvodu rešpektu a poslušnosti voči autorite učiteľa.

Extrémistické správanie môže byť vyprovokované a spáchané na podnet nejakej historickej, spoločenskej, politickej, alebo ideologickej skutočnosti.[62]

Atentátnici na blízkom východe konajú v súlade s kolektívnym duchom, vyplývajúcim zo spoločnej historickej nespravodlivosti, podriadeného politického postavenia a ponižovania. Atentátnici chcú takýmto spôsobom demonštrovať svoju pravdu. Jednotlivci majú tendenciu vnímať pravdu svojimi očami a myslia si, že len táto pravda je objektívna a ostatní ľudia ju majú skreslenú. Navyše, jednotlivci obvykle vnímajú hodnoty spoločnosti viac extrémne, ako v skutočnosti sú. Z toho potom vyplýva nepochopenie sa nepriateľských skupín navzájom, podporované náboženskou a politickou propagandou. Pri tomto chybnom vnímaní jedna skupina interpretuje jednanie a vnímanie reality tej druhej ako terorizmus alebo oslobodzovací boj a označuje ho za nesprávny radikálny, či iracionálny.[63]

Chudoba a nedostatočné vzdelanie nie sú smerodajné faktory označujúce samovražedných atentátnikov.

Argumenty potvrdzujúce domnienku, že samovražední atentátnici pochádzajú z chudobných a nevzdelaných vrstiev vychádzajú zo štúdie ekonóma Garyho Beckera. Štúdia prichádza so závermi, že kriminálnici sú rozumní ľudia, jednajúci vo vlastný prospech. Becker tvrdí, že jednotlivec sa rozhodne pre kriminálny čin vtedy, keď príjem z úspešného kriminálneho činu preváži alternatívne náklady. To znamená to, čo by si vyrobil poctivou prácou. Preto kriminalisti pochádzajú hlavne z robotníckej triedy. Toto ale neplatí pre samovražedné atentáty. V ich prípade môže byť finančné zabezpečenie rodiny len sekundárnou motiváciou.

Takéto racionálne zdôvodnenia trestných činov sa však nedajú aplikovať na všetky zločiny (domáce násilie, vraždy z vášne...) a ešte menší zmysel dávajú pri aplikácii na samovražedných atentátnikov. Samovražední atentátnici zvyčajne nemajú menšie príležitosti, ako ostatní členovia spoločnosti. Ako zdôrazňuje arabská tlač, ak martýr nemá čo stratiť, obeta by bola zbytočná: „Ten, kto spácha samovraždu, zabije sa pre svoje vlastné dobro, keď sa obetuje mučeník, obetuje sa pre dobro náboženstva a národa.[64]

Mučeníci prechádzajú pred zverbovaním náročným výberovým konaním, kde sa hodnotí vzdelanie kandidáta (len kandidát s primeraným vzdelaním je schopný samostatne vykonať samovražedný atentát, útok je síce naplánovaný, ale vykonáva ho každý individuálne), jeho motivácia, psychické zdravie (kandidát nesmie byť psychicky labilný, aby bol schopný atentát vykonať). Vodcovia radikálnych teroristických hnutí zhodne tvrdia, že záujemcov o členstvo je oveľa viac, aká je potreba hnutí.

Výskumy Kruegera a Malečkovej[65] dokazujú, že vzdelanie nemá, alebo ak má, tak pozitívnu koreláciu k páchaniu samovražedných útokov. Pri voľbách v decembri 2001 mala väčšina Palestíncov odmietajúcich dialóg s Izraelom vyššie vzdelanie. Taktiež väčšina atentátnikov Libanonskej radikálne strany Hizbalách mala zakončené stredoškolské vzdelanie. Mnoho atentátnikov pochádza práve z radov študentov. Kruegerove výskumy ďalej ukazujú, že napriek tomu, že jedna tretina Palestíncov žije pod hranicou chudoby, len 13% palestínskych atentátnikov pochádzalo z chudobných pomerov, 57% atentátnikov malo vyššie ako stredoškolské vzdelanie, pre porovnanie v rámci celej populácie je to len 15%.[66]

3.3.4. Psychologický rozbor

Psychologický profil samovražedného atentátnika

Aj keď ponižovanie a zúfalstvo môžu prispieť k náchylnosti na to, aby sa človek stal atentátnikom, štúdie psychológa Ariela Merariho dokazujú, že tieto faktory jav samovražedných atentátnikov nevysvetľujú a nie sú ani všeobecne aplikovateľné. Merari poukázal na dôležitosť inštitúcií pri samovražedných atentátoch. Jeho tím podrobil výsluchu 32 z 34 rodín atentátnikov (Palestína, Izrael do roku 1998), vyspovedal tých, ktorí samovražedný atentát prežili, i tých zverbovancov, ktorí od organizácie al-Káida utiekli.

Samovražedný atentátnik zodpovedá profilu priemerného normálneho človeka (pre podrobnosti viď. Zhrnutie- profil samovražedného atentátnika, alebo čo o samovražedných atentátoch vieme) čo sa týka vzdelania, socio-ekonomického postavenia, osobnosti (extrovert vs. Introvert). Priemerný vek je okolo dvadsať rokov. Väčšinou je slobodný a zapálený vo viere ešte predtým, ako sa dá zverbovať (ale nie viac ako ostatná populácia).

Okrem svojho veku a nezadanosti, sa samovražední atentátnici veľmi líšia od členov násilníckych rasistických organizácií, ku ktorým sú často prirovnávaní. Samovražední atentátnici sa nevyznačujú žiadnymi známkami asociálov (siroty, bez priateľov, bez práce...) a nemajú ani samovražedné sklony. Neprejavujú strach z nepriateľov, známky beznádeje, alebo prejavy toho, že „nemajú čo stratiť“. Merari pripisuje hlavnú vinu verbujúcim organizáciám, ktoré sa zameriavajú na týchto mladých mužov bez záväzkov a potom sú v malých skupinkách od troch do šesť členov vedení charizmatickým vodcom k spoločnému záväzku zomrieť (tu opäť nachádzame paralelu s Assassínmi). Organizácia sa snaží potlačiť v mladíkoch individuálne ciele na úkor cieľov skupiny.[67]

Ako sa vyjadril Harkat al-Ansar, pakistánsky spojenec al-Káidy, mládenci veria, že svojím sebaobetovaním zabezpečia budúcnosť rodine svojho fiktívneho priateľa“. Chlapci sú začlenení do skupiniek a v rámci nich sú si blízki ako bratia. Organizácie hlásiace sa k samovražedným atentátom zvyčajne prostredníctvom charizmatického lídra, alebo učiteľa, manipulujú zverbovancov a dosahujú tak kolektívne ciele na úkor individuálnych. Prostriedkom je náboženstvom inšpirovaný samovražedný útok. Odplata, alebo snaha potlačiť túto formu boja vojensky, vyvoláva pocit martýrstva a sebaobetovania sa. Výskumy ukázali, že násilné potláčanie samovražedných atentátov malo za následok nárast týchto akcií a ich verejnú podporu (výskumy z pásma Gazy z roku 2002).

Psychológ Brian Barber počas prvej intifády mapoval 900 adolescentných Palestínčanov. Výsledky ukazujú, že väčšina z nich sa zúčastňovala násilností. 81% chlapcov hádzalo do nepriateľa kamene, 66% bolo ranených a na 63% sa strieľalo (u dievčat boli tieto počty 51, 38 a 20%). U adolescentov sa neprejavovalo žiadne výnimočné správania, ako depresie, alebo stránenie sa spoločnosti. Väčšina z nich sa vyznačovala hrdosťou a sociálnou súdržnosťou. Z toho vyplývajú aj záujmy týchto mladých ľudí. 87% pomáhala aktivistom doručovať im zásoby, 83% navštevovala rodiny martýrov a 71% sa starala o ranených (u dievčat 57, 46 a 37%). Pokračovanie počas druhej intifády (2000-2002) zaznamenalo, že tí, ktorí ostali slobodní, sa vyznačujú správaním, ktoré má význam pre spoločnosť, aj keď jednotlivcom by mohlo byť považované za nebezpečné. Do leta 2002 sa k samovražedným útokom hlásilo 70-80% Palestíncov.[68]

Počas prvej intifády organizácie hľadali zverbovancov v mešitách, školách, utečeneckých táboroch, vyberali takých, čo boli ľahko nábožensky zmanipulovateľní a následne zaškolení. Počas druhej intifády vznikol pretlak záujemcov o členstvo v takýchto organizáciách, ktorých tiež vzniklo až príliš. Atentáty sa oproti prvej intifáde znásobili a ich naplánovanie už nebolo také prepracované. Napriek týmto zmenám sa profil atentátnika nezmenil, stále je to mladý slobodný, s priemerným socio- ekonomickým postavením a vlažnou vierou.

Dôležitý je aj geograifický faktor. Nie všetci moslimovia sa vyznačujú rovnakým pocitom súnaležitosti a tendenciou k odporu. Pri porovnaní s moslimskými adolescentmi z Bosny sa Palestínci vyznačujú väčšou sebeúctou, víziou do budúcnosti a spoločenským spôsobom života. Hlavný rozdiel je v tom, že bosniansky moslimovia na rozdiel od Palestíncov, nevidia náboženstvo ako základný prvok sebaurčenia. Hlavný faktor určujúci správanie samovražedných atentátnikov je pocit súnaležitosti k svojim druhom. Takáto skupina je stmelená v náboženskom spoločenstve.

V konečnom dôsledku sa psychológovia zhodujú, že neexistuje „typický samovražedný atentátnik“. Nie sú žiadne typické osobnostné črty, ktorými by sa atentátnici vyznačovali.

Zhrnutie - profil samovražedného atentátnika, alebo čo o samovražedných atentátoch vieme

Po postupnom vyvrátení mýtických profilových vlastností samovražedných atentátnikov sme sa nakoniec dostali k približnému skutočnému profilu atentátnika. Keď zhrnieme pozorované fakty, výsledky štúdií, pozorovaní a štatistík, dali by sa pozorované fakty nasledovne zhrnúť:

- 47% útočníkov má vysokoškolské vzdelanie a 29% má dokončenú aspoň strednú školu.

- 83% útočníkov je slobodných, nezadaných

- 64% útočníkov je vo veku od 18 do 23, zvyšok je väčšinou pod 30

- 68% útočníkov pochádza z pásma Gazy

- Väčšina útočníkov sú duševne zdraví (duševne chorý jedinec by nebol dostatočne spoľahlivým prostriedkom na vykonanie takéhoto činu), jedná sa o mužov aj ženy.

- Takmer 80% útokov sa uskutočnilo po septembri 2000 (začiatok druhej intifády).

- 55% všetkých útokov bolo úspešných. Miera úspešnosti po septembri 2000 klesla zo 70 na 51%.

- Väčšina útokov bola usporiadaná radikálnymi islámskymi teroristickými organizáciami v tomto poradí Hamás, Islamic Jihad, Fatah a PFLP.

- Masová podpora verejnosťou. Jedným z hlavných problémov v snahe zastaviť samovražedné útoky je ich masová podpora verejnosťou. Podľa výskumu uskutočneného v pásme Gazy, na Západnom brehu a Východnom Jeruzaleme Palestínskym Centrom Verejnej mienky, prevážna väčšina obyvateľov - 76,1% podporuje útoky, 12,5% je proti a 11,4% nevyjadrilo svoj názor.

- Strata Komparatívnej výhody zo vzdelania. Jedným z motivujúcich faktorov pre vzdelanú vrstvu obyvateľstva môže byť strata komparatívnej výhody zo vzdelania. Počas prvej itifády (1982-1988) sa počet atentátnikov s vyšším vzdelaním zdvojnásobil, zatiaľ čo počet atentátnikov so stredoškolským a nišším vzdelaním vzrástol o 30%. To koreluje s prudkým rastom nezamestnanosti vysokoškolsky vzdelaných ľudí, v porovnaní so stredoškolákmi. Taktiež mzdy vysokoškolákov klesli o 30%, zatiaľ čo mzdy stredoškolákov ostali stabilné. Podzamestnanosť je jedným s faktorov, prečo sa vysokoškolsky vzdelaní ľudia na Arabskom polostrove nechávajú rekruitovať do organizácií ako al-Káida a jej podobným.

3.3.5. Prečo a do akej miery nátlak samovražedných atentátnikov funguje

Samovražední atentátnici sa naučili, že stratégia nátlaku funguje. V osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch zistili, že umiernený nátlak prináša umiernené ciele. To ich viedlo k domnienke, že čím väčší bude nátlak, tým odvážnejších politických cieľov a ústupkov teroristi dosiahnu. Nie je však tomu celkom tak. Ambicióznejšie teroristické kampane v súčastnosti väčšinou končia neúspechom.

Pri vojenskom konflikte proti sebe stoja väčšinou dva štáty a štát vyvíjajúci vojenský, alebo ekonomický nátlak požaduje zmeny v kľúčovej bezpečnostnej politike cieľového štátu. Ohrozuje jeho ekonomické, alebo ideologické záujmy. Tieto ústupky, alebo zmeny sú pre politiku daného štátu také dôležité, že radšej prijmú vojenské straty, ako by sa mali vzdať svojej politiky. To sa udialo v 1945, keď Američania od marca do augusta bombardovali Japonsko, jeho 62 najväčších miest.

Príkladom ústupkov dosiahnutých samovražedným terorizmom je odchod Izraela z Gazy a Západného brehu v rokoch 1994 a 1995. Pre Izrael toto nebola kľúčová politika. Navyše Izraelu táto povinnosť vyplývala z podpísania Dohôd z Oslo.

Ústup Američanov z Libanonu v roku 1984 nepredstavoval pre USA kľúčovú politiku v oblasti bezpečnosti, ekonomiky, alebo ideologických záujmov. Bola to viac menej humanitárna misia. Naopak, keď sa Izrael stiahol v júni 1985 z väčšiny územia Libanonu, ponechal si nárazníkovú bezpečnostnú zónu a neopustil ju aj napriek tomu, že 17 z 22 samovražedných atentátov, spadajúcich do tejto kampane, sa udialo v rokoch 1985 a 1986.

Takže vidíme, že v prípade odvážnejších cieľov namiereným voči bezpečnostnej politike alebo ekonomike cieľového štátu, sú samovražedné atentáty neúčinné.

Poznámky

[29] KRUEGER, MALEČKOVÁ, Education, Poverty, Political Violance and Terrorism: Is there a casual connection? NBER Working Paper no. w9074, National Bureau of Economic Research, Cambridge, MA, July 2002; http://papers. nber.org/papers/W9074, (15.5. 2007)

[30] DAVID, SLADKÝ, F. ZBOŘIL, Mezinárodní právo veřejné

[31] DAVID, SLADKÝ, ZBOŘIL, Mezinárodní právo veřejné

[32] DAVID, SLADKÝ, ZBOŘIL, Mezinárodní právo veřejné

[33] EICHLER, Mezinárodní bezpečnostní vztahy

[34] EICHLER, Mezinárodní bezpečnostní vztahy

[35] PAPE, The Strategic logic of Suicide Terrorism: www.amconmag.com/2005_07_18/article.html, (15.5.2007)

[36] PAPE, The Strategic logic of Suicide Terrorism: www.amconmag.com/2005_07_18/article.html, (15.5.2007)

[37] PAPE, The Strategic logic of Suicide Terrorism: www.amconmag.com/2005_07_18/article.html, (15.5.2007)

[38] Z PAPE, The Strategic logic of Suicide Terrorism: www.amconmag.com/2005_07_18/article.html, (15.5.2007)- Department of State,1983-2001, Patterns of Global Terrorism, Washington,DC: DOS

[39] KEPEL, Válka v srdci islámu

[40] Genesis and Future of Suicide Terrorism, http://www.interdisciplines.org/terrorism/papers/1 (10.5. 2007)

[41] REYNOLDS, Secret Societies (Inside the World’s most notorious Organizations)

[42] Opisy tejto rajskej záhrady vytvorenej v pevnosti Alamut pochádzajú z pera cestovateľa Marca Pola ale tento prameň sa považuje skôr za mýtický, keďže jeho návšteva sa pravdepodobne uskutočnila v roku 1273 a Alamut bol Mongolmi zničený v roku 1256.

[43] REYNOLDS, Secret Societies (Inside the World’s most notorious Organizations)

[44] Genesis and Future of Suicide Terrorism, http://www.interdisciplines.org/terrorism/papers/1 (10.5. 2007)

[45] KEPEL, Válka v srdci islámu

[46] Background Report, Rada bezpečnosti Role OSN/RB OSN V Blízkovýchodním mírovém procesu, historie a současnost, XI/RB/BGR/1, http://www.amo.cz/soubory/student-summit/11-rocnik/model-osn-XI-rb-background-blizky-vychod.pdf (16.5. 2007)- Dohody z Oslo (názov dokumentu The Oslo Declaration of Principles) sú založené na implementácií rezolúcií RB OSN č. 242 a 338, ktoré požadujú: plné uznanie práva druhej strany na existenciu, odchod izraelskej armády z okupovaných území resp. z Pásma Gazy a oblasti Jericha, následný vznik Palestinskej samosprávy s obmedzenými právomocami: napr. vlastná ozbrojená polícia, kontrola nad vnútornou bezpečnosťou, školstvom, zdravotníctvom a sociálnymi záležitosťami, právo jednať s cudzími mocnosťami v ekonomických záležitostiach, záležitostiach oblastného rozvoja, kultúry, výchovy a vedeckej činnosti.

Izrael si ponechal právo kontrolovať zahraničnú politiku a obranu. Dohody z Oslo uľahčily jednanie medzi izraelským premiérom Rabinom a jordánskym králom Husajnom, kterí v októbri 1994 podpísali mierovú zmluvu.

Po krátkom prerušení vyjednávaní mieru medzi Izraelom a Palestínskou samosprávou kvôli teroristickým útokom palestínskych ozbrojených zložiek bola medzi oboma aktérmi v septembri 1995 uzavrená dohoda tzv. OSLO II, ktorá rozšírila kompetencie palestínskej vlády i na Západný breh Jordánu. V januári 1996 prebehli na palestínskych územiach prvé slobodné voľby do orgánov Palestínskej samosprávy.

[47] Palestínsky Islámsky džihád (Palestinian Islamic Jihad)

[48] KEPEL, Válka v srdci islámu

[49] Genesis and Future of Suicide Terrorism, http://www.interdisciplines.org/terrorism/papers/1 (10.5. 2007)

[50] PAPE, The Strategic logic of Suicide Terrorism: www.amconmag.com/2005_07_18/article.html, (15.5.2007)

[51] PAPE, The Strategic logic of Suicide Terrorism: www.amconmag.com/2005_07_18/article.html, (15.5.2007)

[52] PAPE, The Strategic logic of Suicide Terrorism: www.amconmag.com/2005_07_18/article.html, (15.5.2007)

[53] Genesis and Future of Suicide Terrorism, http://www.interdisciplines.org/terrorism/papers/1 (10.5. 2007)

[54] PAPE, The Strategic logic of Suicide Terrorism: www.amconmag.com/2005_07_18/article.html, (15.5.2007)

[55] PAPE, The Strategic logic of Suicide Terrorism: www.amconmag.com/2005_07_18/article.html, (15.5.2007), str. 5

[56] PAPE, The Strategic logic of Suicide Terrorism: www.amconmag.com/2005_07_18/article.html, (15.5.2007), str. 6

[57] Z PAPE, The Strategic logic of Suicide Terrorism: www.amconmag.com/2005_07_18/article.html, (15.5.2007): SHIQAQI, The Israeli-Palestinian Peace Process, Portland, OR: Sussex Academic Press, 2002; HROUB, Hamas: Political Thought and Practise, Washington DC: Institute for Palestine Studies, 2000; NUSSE, Muslim Palestine:The Ideology of Hamas, Amsterdam: Harwood Academic, 1998

[58] PAPE, The Strategic logic of Suicide Terrorism: www.amconmag.com/2005_07_18/article.html, (15.5.2007), str. 7

[59] PAPE, The Strategic logic of Suicide Terrorism: www.amconmag.com/2005_07_18/article.html, (15.5.2007)

[60] PAPE, The Strategic logic of Suicide Terrorism: www.amconmag.com/2005_07_18/article.html, (15.5.2007)

[61] V tejto subkapitole sa odvolávam na palestínskych atentátnikov, keďže výskum Stanleyho Milgrama, z ktorého čerpám bol uskutočnený práve na tejto skupine.

[62] Z Genesis and Future of Suicide Terrorism, http://www.interdisciplines.org/terrorism/papers/1 (10.5. 2007)- S. Milgram, Obedience to Authority (Harper & Row, New York, 1974)

[63] Z Genesis and Future of Suicide Terrorism, http://www.interdisciplines.org/terrorism/papers/1 (10.5. 2007)- L. Ross, C. Stillinger, „Psychological factors in conflict resolution,“ Negotiation J. 7, 389 (1991).

[64] KRUEGER, MALEČKOVÁ, Education, Poverty, Political Violance and Terrorism: Is there a casual connection? NBER Working Paper no. w9074, National Bureau of Economic Research, Cambridge, MA, July 2002; http://papers. nber.org/papers/W9074, (15.5. 2007)

[65] Alan Krueger je profesor ekonómie a medzinárodných vzťahov na Princetone a Jitka Malečkova je absolventkou Filozofickej fakulty UK a pracuje ako odborná asistentka v ústave Blízkeho východu a Afriky FF UK so zameraním na turkológiu.

[66] kRUEGER, MALEČKOVÁ, Education, Poverty, Political Violance and Terrorism: Is there a casual connection? NBER Working Paper no. w9074, National Bureau of Economic Research, Cambridge, MA, July 2002; http://papers. nber.org/papers/W9074, (15.5. 2007)

[67] Z Genesis and Future of Suicide Terrorism, http://www.interdisciplines.org/terrorism/papers/1 (10.5. 2007)- A. Merari, paper presented to Institute for Social Research seminar series, „The Psychology of Extremism,“ Univ. ofMichigan, Ann Arbor, MI, 11 February 2002.

[68] Z Genesis and Future of Suicide Terrorism, http://www.interdisciplines.org/terrorism/papers/1 (10.5. 2007)- D. Brooks, „The Culture of Martyrdom“, The Atlantic Monthly 289 (6), 18 (June 2002); dostupné na www.theatlanticmonthly.com/issues/2002/06/brooks.htm.

Seriál

  1. Globálny terorizmus
  2. Globálny terorizmus - Úvod
  3. Globálny terorizmus - 1. Islám
  4. Globálny terorizmus - 2. Konflikt kultúr, Západ verzus Islám
  5. Globálny terorizmus - 3. Samovražedný útok, 1. diel
  6. Globálny terorizmus - 3. Samovražedný útok, 2. diel
  7. Globálny terorizmus - Záver
  8. Globálny terorizmus - Prílohy 1.
  9. Globálny terorizmus - Prílohy 2.
  10. Globálny terorizmus - Prílohy 3.
  11. Globálny terorizmus - Použité zdroje

Podobné články

Další články autora

Autor : Ing. Viera Kočišíková 🕔12.12.2009 📕12.424

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře