Protihabsburské povstania v Uhorsku III. - Povstanie Juraja I. Rákócziho

Autor: Radoslav Turik 🕔︎︎ 👁︎ 39.686

Juraj Rákóczi patril medzi popredných Betlenových prívržencov. Velil jednému z jeho zborov, aj keď na bojisku neoplýval výraznými schopnosťami. Bol však šikovným politikom a diplomatom. Tieto svoje schopnosti potvrdil už pri získaní sedmohradského trónu. Za sedmohradske knieža bol zvolený v novembri 1631 aj proti vôli tureckého sultána, ktorý uprednostnil jeho rivala Štefana Betlena.

V Sedmohradsku vládol tvrdo a nekompromisne. Potláčal akékoľvek prejavy odporu a výrazným spôsobom zveľaďoval svoj majetok. Častokrát aj na úkor iných príslušníkov sedmohradskej šľachty. Vďaka dostatku financií si mohol udržiavať pomerne početnú armádu zloženú najmä z ľahkých jazdeckých jednotiek. Táto armáda sa síce nemohla vyrovnať západoeurópskym žoldnierskym armádam, ale bola mimoriadne pohyblivá a vhodná na neustále vyčerpávanie protivníka rýchlymi prepadmi. Mala teda vlastný štýl boja a pod dobrým vedením ju nebolo ľahké dostať do pasce a prinútiť k boju s ťažšie vyzbrojeným protivníkom.

Reklama

Táto armáda disponovala aj kvalitným delostrelectvom. Zaslúžil sa o to samotný Rákóczi. V Sarospataku a v Albe Iulii vybudoval dielne na výrobu diel. Delostrelectvo používal predovšetkým na dobýjanie pevností.

Rákócziho vojenské vystúpenie sa začalo v poslednej fáze tridsaťročnej vojny. Stal sa spojencom Švédov a Francúzov a zabezpečil si podporu sultána. Za hlavné ciele svojho odboja pokladal odčinenie náboženských krívd spôsobených protireformáciou a opätovné pripojenie siedmych stolíc potvrdených Mikulovským mierom k Sedmohradsku. Samozrejme v neposlednom rade vyhlasoval, že bojuje za stavovské privilégia. V skutočnosti mal oveľa odvážnejšie ciele. Dúfal v ovládnutie celého Uhorska a jeho spojenie so Sedmohradskom.

Od roku 1642 švédske vojska operovali na Morave. To bola príhodná chvíľa pre Rákócziho ťaženie. Ťaženie sa však oneskorilo. Rákóczi bol pripravený až vo februári 1644, kedy sa pohol so svojou armádou z Alby Iulie. Lenže hlavné švédske sily už v tomto období z Moravy ustúpili. Napriek tomu Rákóczi pokračoval v ťažení. Obsadil Zátisie a v marci slávnostne vtiahol do Košíc. V tomto období velil asi 40 tisícovej armáde. Vyzval uhorské stavy na odpor a postupoval na západ.

Povstalecké jednotky boli rozdelené do niekoľkých prúdov. Popri Váhu tiahol Juraj Kapronczy s hlavnými silami, popri Hrone postupoval Pavol Bornemissza a popri rieke Ipeľ a Rimava tiahli jednotky Gabriela Bakoša, Žigmunda Rákócziho a Žigmunda Korniša. Spočiatku nenarazili povstalci na žiaden odpor. Čoskoro sa dostali jednotlivé oddiely k Trenčínu, Banskej Bystrici a Fiľakovu.

Vo Viedni už dlhší čas pozorne sledovali vývoj v Sedmohradsku. Rákócziho prípravy na vojnu neunikli cisárovej pozornosti. Prívrženci dvora sa hromadne sťahovali z územia východného Slovenska. Lenže vyťaženosť habsburskej armády na iných bojiskách spôsobila, že bolo problematické v krátkom čase zorganizovať odpor. Obranu mal na starosti Mikuláš Esterházy. V krátkom čase sústredil pri Hlohovci a Bratislave asi 7200 jazdcov a 3000 pešiakov. Cisár vyhlásil aj šľachtickú insurekciu, teda vyzval uhorskú šľachtu k plneniu vojenských povinnosti. Za hlavného veliteľa cisárskej žoldnierskej armády bol vymenovaný maršal Götz. Sústredenie cisárskej armády komplikoval nepriateľský postoj obyvateľstva, ktoré malo smutné skúsenosti s praktikami nemeckých žoldnierov.

Reklama

Prvé šarvátky medzi oboma armádami začali na Považí. Cisárske oddiely rázne vytlačili povstalcov z Považia. Porazené povstalecké jednotky ustúpili k Banskej Bystrici, kde sa spojili s hlavnými silami povstaleckej armády. Povstalci sa vzdali možnosti spojiť sa so švédskymi posádkami na Morave a ustúpili na juh. Malá časť povstalcov postupovala cez Krupinu k Hronu pod vedením Jána Keményho.

V apríli prešiel maršal Götz s asi 12 000 vojakmi do rozhodnej ofenzívy. Rákóczi zvolal svojich veliteľov na poradu a rozhodli sa vyčerpať nepriateľa menšími potýčkami a za každú cenu sa vyhnúť rozhodujúcej bitke s kvalitnou cisárskou armádou. Pri Palánku sa Ján Kemény pokúsil odtrhnúť časť cisárskej armády a zničiť ju vo vopred pripravenej pasci. Cisárske jednotky sa pasci vyhli a následné bojové stretnutie bolo najväčšou bitkou v roku 1644. Povstalecké jednotky sa opäť stiahli. Predchádzajúce bojové strety ukázali, že armáda povstalcov má veľký nedostatok disciplíny, čo je jej veľkou slabinou.

Rákóczi sa sústredil na obranu pevností a oporných bodov a snažil sa dohodnúť čo najvýhodnejší mier. To isté chcel dosiahnuť cisár. Lenže k tomu aby pritlačil Rákócziho k múru potreboval rozhodné víťazstvo. Povstalecká armáda sa však naďalej vyhýbala akýmkoľvek stretom väčšieho rozsahu. Ľahko vyzbrojené jednotky s prehľadom unikali cisárskej armáde a objavovali sa vždy v priestore, kde ich nikto nečakal. Cisárski velitelia Esterházy a Götz sa preto rozhodli dobyť Košice.

Opevnené mesto bránil Urban Reöthy, ktorý sa nemienil za žiadnu cenu vzdať. Nechal uväzniť Esterházyho parlamentárov a pripravoval mesto na obranu. Nechal strhnúť všetky domy na predmestí. Podarilo sa mu odraziť útoky cisárskej armády, ktorá bola donútená zakopať sa a pokračovať v obliehaní. Cisárska armáda bola nedostatočne zásobovaná, pretože okolie Košíc napádali Rákocziho jazdecké jednotky, ktoré znepokojovali zásobovacie skupiny zháňajúce potraviny a krmoviny. V polovici júna to cisárska armáda vzdala a odtiahla na západ. Časť cisárskych jednotiek odtiahla k Šarišu a zakopala sa tam.

Rákóczi opäť neriskoval rozhodujúcu bitku a sústredil sa iba na obranu opevnených bodov. Cisárska armáda ustupujúca od Košíc sa rozložila pri Bojniciach a čakala na posily. Sledoval ich povstalecký oddiel o sile 5000 mužov pod vedením Keményho. V auguste sa v Košiciach uskutočnil snem hornouhorských stolíc. Mal sa dohodnúť ďalší postup. Po prísľube podpory od Švédov sa Rákóczi rozhodol ďalej bojovať. Mal však problémy s posilnením armády, ktorej veľkú časť predtým nechal rozpustiť.

Iniciatívne si počínal najmä Kemény, ktorý pri Prievidzi čelil posilneným vojskám maršala Götza. Kemény zaútočil, no nepodarilo samu cisárske jednotky prekvapiť. Svoju armádu zachránil iba vďaka svojim veliteľským schopnostiam. V noci sa rozhodol stiahnuť pozdĺž rieky Nitry na juh. Ráno povstalci s úžasom zistili, že aj cisárska armáda v noci postupovala a sledovala ich. Obe vojska sa ešte dostali do niekoľkých šarvátok, ale povstalcom sa podarilo stiahnuť k Ďarmotam. Cisárska armáda ich postupne prenasledovala. Maršál Götz mal príkaz donútiť Rákócziho k mieru, ale tiež zachovať armádu v čo najlepšom stave, pretože cisár potreboval tieto jednotky na iných bojiskách.

Cisárskej armáde sa nepodarilo vtiahnuť povstalcov do rozhodujúceho boja a tak odtiahli k Bojniciam. Samotný Götz dostal príkaz tiahnuť s časťou armády k Prahe, kde sa zhromažďovala armáda proti Švédom. Rákóczi v decembri prepustil väčšinu armády na zimné ubytovanie. Vo februári 1645 Švédi úspešne porážali cisársku armádu a dokonca ohrozovali Viedeň. Rákóczi sa k tomuto postupu pridal opäť neskoro. V júni bol s armádou pri Tokaji, ale časť jednotiek musel zanechať, aby zamestnávali cisárske posádky. V Rimavskej Sobote dostal posolstvo od tureckého sultána, ktorý nesúhlasil s ďalším vojenským postupom. Rákóczi túto správu zamlčal pred svojím štábom a pokračoval v ťažení. Ďalší vývoj bol poznamenaný spormi so Švédmi. Generál Torstensson chcel spoločným postupom obsadiť Brno a Rákóczi zase Bratislavu. Poskytol síce Švédom podporný zbor, ale napriek tomu to nestačilo. Útok na Brno stroskotal, a Rákóczimu sa v oblasti Malých Karpát tiež nedarilo. Obával sa tiež o zhoršenie vzťahov s Istanbulom, preto nakoniec uzavrel 15 augusta prímerie s cisárom. Rákocziho povstanie sa skončilo. Mierové rokovanie sa uzavreli po zdĺhavých ťahaniciach v Linci dňa 16. decembra 1645.

Rákóczimu sa podarilo dosiahnuť v podstate tie isté výsledky ako Betlenovi. Cisár priznal uhorskej šľachte jej stavovské výhody a rozšírila sa náboženská sloboda aj na poddaných. Prenasledovanie protestantov sa malo zastaviť a boli im vrátené mnohé kostoly. Mier zabezpečil beztrestnosť príslušníkov povstania. Rákóczi nezabudol ani na seba. Územie jeho panstva sa rozšírilo o sedem stolíc a výdatne zväčšil aj svoje osobné majetky a majetok svojej rodiny. Mier v Linci nemal dlhú trvácnosť. Po tom čo sa jeho následník Juraj II Rákóczi zaplietol do zbytočnej vojny s Poľskom ho Turci zbavili trónu a Sedmohradsko stratilo svoju samostatnosť. Oslabenie Sedmohradska využili katolícke stavy a v roku 1658 na cirkevnej synode v Trnave prehlásili mierové podmienky z Linca za neplatné.

Zdroje:
Dangl, V.: Vojna Juraja I. Rákócziho. In: Obrana, roč. XI, č. 10(2003), s. 25.
Dangl, V.: Povstanie Petra Čásara. In: Obrana, roč. XI, č. 9(2003), s. 25.
Dangl, V.: Bitky a bojiská v našich dejinách. Bratislava: Perfekt, 2007.

Přidejte se k nám

Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady. Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.

Zjistit více