Protihabsburské povstania v Uhorsku II. - Povstanie Gabriela Betlena

Autor : Radoslav Turik 🕔13.10.2009 📕12.731

Seriál

  1. Protihabsburské povstania v Uhorsku I. - Povstanie Štefana Bočkaja
  2. Protihabsburské povstania v Uhorsku II. - Povstanie Gabriela Betlena
  3. Protihabsburské povstania v Uhorsku III. - Povstanie Juraja I. Rákócziho
  4. Protihabsburské povstania v Uhorsku IV. - Povstanie Imricha Thökölyho
  5. Protihabsburské povstania v Uhorsku V. - Povstanie Františka II. Rákócziho

Podobné články

Další články autora

Všetky protihabsburské povstania v Uhorsku majú niekoľko rovnakých rysov. Okrem toho, že sa všetky začínajú z rovnakých príčin, každé povstanie viedol najvýznamnejší predstaviteľ uhorskej šľachty – sedmohradský vojvoda. V roku 1613 nastúpil na kniežací stolec v Sedmohradsku Gabriel Betlen. Tento cieľavedomý muž dával o sebe od začiatku vedieť a získaval zdravý rešpekt. Po defenestrácii v Čechách a následujúcich udalostiach si uvedomil, že má jedinečnú príležitosť otriasť habsburským postavením a zabezpečiť si vládu v Sedmohradsku a Uhorsku.

Viedeň nebola nástupom Betlena na sedmohradsky trón nadšená. Betlen svoje postavenie získal aj vďaka podpore Turkov. Cisár ho uznal len preto, aby nedošlo k zbytočnému konfliktu s osmanskou ríšou. Habsburgovci vedeli, že Betlen má veľké ambície. Nepotrebovali silné a nezávislé Sedmohradsko na čele s energickým panovníkom. Naopak, najradšej by Sedmohradsko zaradili medzi svoje dedičné krajiny.

Od Betlenovho nástupu cisár podporoval rôzne podvratné diplomatické a vojenské akcie proti sedmohradskému kniežaťu. Tieto akcie viedol jeden z najvýznamnejších uhorských šľachticov Juraj Drugeth z Humenného. Podnikol niekoľko vojenských vpádov na Betlenove územia, ale bol úspešne odrazený. Vďaka energickému postupu pri odrážaní votrelcov zo Sedmohradska, si Betlen ešte upevnil svoju moc.

Vypuknutie českého stavovského povstania donútilo viedenský dvor rýchlo zbierať sily na jeho potlačenie. Pozornosť Habsburgovcov bola upretá na kritický vývoj v Čechách. Poriadok tam mala urobiť armáda pod vedením skúsených vojvodcov Buquoia a Dampierra. Podarilo sa im skonsolidovať situáciu cisárskej armády a chystali sa na rázny protiúder v Čechách. V tomto období im plány prekazila katastrofálna správa. Zo Sedmohradska vyrazila Betlenova armáda.

Betlen si veľmi dobre pripravil prekvapivý úder. Cisárske oddiely boli rozptýlené a zamestnané problémami v Čechách. Získal si podporu časti uhorských stavov. Medzi jeho podporovateľov patrili poprední magnáti Uhorska ako Juraj Rákoczi, Juraj Széchy, Gašpar Illesházy, či František Batthyány. Mohol rátať aj s podporou tureckého sultána a nadviazal kontakty s českými stavmi. V prvom momente pri vpáde do Uhorska nestalo povstalcom v ceste nič.

Prvé vojenské akcie uskutočnili povstalecké vojska pod vedením Széchyho a Rákocziho. Széchyho vojská zaútočili proti Jasovskému hradu v Abovskej stolici. Cieľom bola nielen neutralizácia posádky, ale aj likvidácia najvýznamnejšieho predstaviteľa uhorskej šľachty, ktorý stál na strane cisára Juraja Drugheta. Tomu sa však podarilo ujsť do Poľska. Rákoczi zo svojimi jednotkami obsadil Košice. Tu prijal zástupcov ďalších východoslovenských miest, ktorí sa rozhodli pripojiť k povstaniu. Východné Slovensko sa v podstate ocitlo v rukách vzbúrencov.

Počas týchto akcií sa samotný Betlen s hlavnou časťou svojich síl cez Veľký Varadín k Debrecínu. Odtiaľ vyzval uhorské stavy, aby sa pridali k boju za slobodu Uhorska a náboženské slobody. V tomto období mal Betlen k dispozícii asi 18 000 mužov. Cieľom prvej fázy ťaženia bolo nadviazanie kontaktu s vojskami českých stavov na západnom Slovensku. Povstalecké vojska postupovali v dvoch prúdoch. Jednotky Széchyho a Rhédeya postupovali cez Fiľakovo a Nové Zámky, druhý pod vedením samotného Betlena cez Levoču a Kežmarok a odtiaľ k Trnave. Boli obsadené banské mestá. V októbri sa Betlen usadil v Trnave.

Betlenov postup uhorskom vydesil viedenský dvor. Betlena predchádzali neuveriteľné správy, že velí obrovskej armáde a má dostatok prostriedkov na vedenie dlhej kampane. Skutočnosť bola oveľa triezvejšia. Betlen s nedočkavosťou čakal na spojenie s českými stavmi. Spoločne mali veľkú šancu narobiť cisárskej armáde poriadne problémy. Vyslal jazdecké zoskupenie asi o sile 10 000 mužov pod vedením Rhédeyho na pomoc českým stavom a chcel dobyť Bratislavu. Predbehla ho malá cisárska jednotka z Viedne, ktorá sa opevnila na predmestí pri Dunaji. Betlenove jednotky prudkým útokom dobyli ich postavenie. Zvyšky rozbitých cisárskych jednotiek sa stiahli k Viedni. Betlen bez problémov obsadil Bratislavu. Dôsledkom tohto kroku bolo opustenie Viedne samotným cisárom Ferdinandom II.

Zatiaľ sa Rhedeyove jednotky spojili s jednotkami českých stavov a pohli sa na Viedeň. Cisárska armáda sa ocitla v defenzíve. Pre Habsburgovcov to bola najkritickejšia etapa povstania. Betlen však v tejto fáze urobil chybu. Vďaka nedostatočnému prehľadu o situácii nezastavil cisársku armádu predtým než prešla cez Dunaj. Tak sa cisárskym jednotkám podarilo prekĺznuť pomedzi dve povstalecké armády a stiahnuť sa k obrane Viedne. Bol to jeden z rozhodujúcich okamžikov konfliktu.

Po krátkej porade povstaleckého vedenia rozhodlo o prenesení konfliktu do Rakúska. Povstalci postavili neďaleko Bratislavy most a prešli na rakúsky breh. Cisárske oddiely sa však vyhýbali otvorenej bitke a obmedzili sa iba na bránenie Viedne. Na druhej strane nemali povstalci dostatok síl na jej dobytie. Bojové operácie pri Viedni prerušila správa, ktorá povstalcom skomplikovala situáciu. Na východne Slovensko vpadol Juraj Drugeth s asi 10 000 mužmi. Aj keď nedosiahol významnejšie vojenské úspechy donútil Betlena odtiahnuť od Viedne a chrániť svoje zázemie. Čas najväčších úspechov povstalcov pominul.

V zime boli povstalci aktívni v priestore Zadunajska, ale do výraznejších akcií sa nepúšťali. V decembri 1619 bol Betlen zvolení za knieža Uhorska. V tomto období uzavrel prímerie s Ferdinandom II., čo cisárovi umožnilo sústrediť sa na odboj v Čechách. V lete v roku 1620 bol uhorským smenom vyhlásený za uhorského kráľa, ale nedal sa korunovať. Nechcel si zahatať všetky cesty k dohode s cisárom. Dostal sa do paradoxnej situácie. Korunu by si bez Turkov neubránil, ale nechcel upadnúť do vazalského pomeru k Osmanskej ríši. Tesné vzťahy so sultánom, tiež poburovali mnohých Betlenových stúpencov.

Cisár Ferdinand II využil prímerie v Uhorsku a rozdrvil český stavovský odboj v bitke na Bílej hore 8. novembra 1920.. Keď sa Betlen odhodlal k novému útoku, nebola situácia už taká priaznivá ako pred rokom. V novembri 1620 opätovne obsadil Nitru, ale po prechode Dunaja pri Bratislave bol odrazený cisárskymi jednotkami generála Dampierra. Tento generál vzápätí prešiel do ofenzívy a pokúsil sa dobyť Bratislavu. Pri útoku bol však zabitý, čo na čas zastavilo aktivity cisárskej armády.

Novým veliteľom cisárskych jednotiek sa stal Buquoy. Len čo obnovil útoky proti Betlenovi, mnoho jeho prívržencov z radov uhorskej šľachty ho opustilo. Betlen musel prejsť do obrany a zdržiaval postupujúce cisárske oddiely. Cisárske oddiely boli zastavené až odhodlaným odporom pevnosti nové Zámky. Pri jednom jazdeckom strete bol zabitý povstalcami samotný Buquoy. Stal sa v poradí druhým cisárskym veliacim dôstojníkom padlým v boji proti Betlenovým povstalcom.

Buquoyova smrť odštartoval ďalší obrat na bojisku. Povstalci boli opäť na postupe ovládli všetky dôležité oporné body okrem Bratislavy. Sériu menších stretov víťazne ukončili rozprášenim asi štyroch tisícok cisárskych vojakov pri Hlohovci. K Betlenovi sa vrátilo mnoho bývalých spojencov. keďže usúdil, že Bratislavu nedobyje obrátil svoje jednotky a vpadol na Moravu. Chcel si získať čo najlepšie pozície pred vyjednávaním o mieri. Po troch mesiacoch rokovania bol v Mikulove uzavretý mier. Betlen si upevnil postavenie, získal titul ríšskeho kniežaťa, dostal do správy niekoľko ďalších stolíc a pevností, najmä na východnom Slovensku. Zriekol sa oficiálne kráľovského titulu, no neprestal spriadať protihabsburske plány.

V roku 1623 Betlen obnovil nepriateľstvo s cisárom. Napriek skromným vojenskej podpore od sultána, pomerne rýchlo postupoval Uhorskom. Umožnili mu to chabé protiakcie cisárskeho vojska , ktoré sa obmedzilo na obranu Nových Zámkov, kým sa nezhromaždia posily na Morave. Obe vojska sa stretli v nerozhodných bojoch pri skalici a Hodoníne. Ľahké jazdecké oddiely povstalcov neboli schopné zničiť cisárske jednotky. Obe strany opäť pristúpili k rokovaniam, ktoré sa skončili Viedenským mierom. Tento mier v podstate potvrdil podmienky Mikulovského mieru.

Betlen sa ani teraz nevzdal a čakal na vhodnú príležitosť, ktorá by mu pomohla opäť vystúpiť proti Habsburgovcom. Takúto príležitosť mu poskytol vývoj tridsaťročnej vojny. Habsburské vojska boli zatiahnuté do bojov s dánskom a nemeckými kniežatami. Lenže keď Betlen vyrazil zo Sedmohradska boli už jeho západní spojenci porazení, takže Habsburgovci mohli rýchle reagovať. Vpád do Čiech povstalcom nevyšiel a museli čeliť novému a skúsenému cisárskemu veliteľovi Valdštejnovi. Cisársky generál opatrne postupoval Uhorskom. Prvé strety sa odohrali pri Šahách. Betlen rozhodujúcu bitku odkladal, pokiaľ neprídu jeho spojenci. Uvedomoval si silu cisárskych žoldnierskych vojsk. Nakoniec k bitke nedošlo, pretože pod rúškom noci sa Betlen stiahol do lepšieho postavenia pri Sečanoch. Valdštejn, ktorý si uvedomil príčiny tohto presunu Betlena neprenasledoval a stiahol sa k Novým Zámkom.

Výraznejšie bojové operácie sa už neodohrali. Nový mier opäť potvrdil podmienky predchádzajúcich dohôd. V roku 1629 Betlen zomiera v Sedmohradsku. Svojim neustálym odbojm pomohol udržať uhorskej šľachte svoje stavovské privilégia a slobody pred centralizačným úsilím Habsburgovcov. To všetko však draho zaplatilo civilné obyvateľstvo na území, kde prebiehalo povstanie. Armády oboch strán sa pravidelne dopúšťali násilnosti a okrádania obyvateľstva. Najhoršie bolo, že boje nepriniesli trvalé výsledky, pretože o niekoľko rokov sa začalo nové povstanie uhorskej šľachty proti cisárovi.

Zdroje:
Dangl, V.: Výpravy Gabriela Betlena. In: Obrana, roč. XI, č. 6(2003), s. 25.
Dangl, V.: Albrecht Valdštejn na Slovensku. In: Obrana, roč. XI, č. 8(2003), s. 25.
Dangl, V.: Smrť cisárskych generálov. In: Obrana, roč. XI, č. 7(2003), s. 25.
Dangl, V.: Bitky a bojiská v našich dejinách. Bratislava: Perfekt, 2007.

Seriál

  1. Protihabsburské povstania v Uhorsku I. - Povstanie Štefana Bočkaja
  2. Protihabsburské povstania v Uhorsku II. - Povstanie Gabriela Betlena
  3. Protihabsburské povstania v Uhorsku III. - Povstanie Juraja I. Rákócziho
  4. Protihabsburské povstania v Uhorsku IV. - Povstanie Imricha Thökölyho
  5. Protihabsburské povstania v Uhorsku V. - Povstanie Františka II. Rákócziho

Podobné články

Další články autora

Autor : Radoslav Turik 🕔13.10.2009 📕12.731

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře