Protihabsburské povstania v Uhorsku I. - Povstanie Štefana Bočkaja

Autor : Radoslav Turik 🕔22.09.2009 📕16.785

Seriál

  1. Protihabsburské povstania v Uhorsku I. - Povstanie Štefana Bočkaja
  2. Protihabsburské povstania v Uhorsku II. - Povstanie Gabriela Betlena
  3. Protihabsburské povstania v Uhorsku III. - Povstanie Juraja I. Rákócziho
  4. Protihabsburské povstania v Uhorsku IV. - Povstanie Imricha Thökölyho
  5. Protihabsburské povstania v Uhorsku V. - Povstanie Františka II. Rákócziho

Podobné články

Další články autora

Koncom šestnásteho storočia a začiatkom storočia sedemnásteho vyvrcholili za vlády Rudolfa II. (1576-1608) snahy habsburských panovníkov o vybudovanie absolutistického štátu. Týmto snahám predchádzali mnohé centralizačné reformy. Podmienky na presadenie absolutizmu, boli v Uhorsku veľmi komplikované. Krajina bola neustále ohrozovaná tureckými výbojmi, šľachta trvala na udržaní privilégii a svojho podielu moci. Zložitým problémom bola aj náboženská situácia, pretože sa väčšina šľachty a meštianstva pridala na stranu reformácie.

Uhorská šľachta sa často vyhýbala účasti na obranných bojoch proti Turkom a obrana Uhorska zostávala na pleciach cisárskeho dvora. Habsburgovci investovali do obrany Uhorska obrovské sumy a nemali záujem toto územie brániť nezištne. Malo sa stať fungujúcou súčasťou habsburského impéria.

Počas pätnásťročnej vojny zastupovali cisársku stranu v Uhorsku komorské úrady a cisárski generáli. Pri presadzovaní habsburských záujmov používali všetky prostriedky, bez ohľadu na súhlas stavovských šľachtických úradov. Vyrubovali mimoriadne dane, konfiškovali majetok bohatých protestantských rodín, či územie dobyté od Turkov ponechávali v cisárskej správe. Tieto kroky podporovala aj katolícka cirkev, ktorá mala záujem získať naspäť svoje majetky a pozície stratené nástupom reformácie.

Zložitá náboženská situácia veľmi komplikovala situáciu. Veľa zlej krvi narobili rozhodnutia cisárskeho generála Barbiana di Belgiojosa, ktorý na žiadosť katolíckych biskupov odňal košický dóm protestantom. Po ďalších protestoch mešťanov začal konfiškovať majetky mešťanov. Takéto správanie voči protestantom bolo zo strany cisárskych úradníkov bežnou praxou.

V krajine sa tiež kvôli neustálym protitureckým bojom zdržiavali niekoľko tisíc cisárskych žoldnierov. Týmto vojakom často meškali dodávky potravín, zásob, či výplaty žoldu. Samozrejme si vojaci nevyberaným spôsobom získavali všetko potrebné od domáceho obyvateľstva. Takéto správanie vôbec nezvýšilo cisársku prestíž v Uhorsku. V krajine sa postupne vytvorila napätá atmosféra, medzi uhorskými stavmi a cisárskym dvorom, ktorá hrozila kedykoľvek prerásť do otvoreného konfliktu. Iskrou, ktorá zapálila povstanie, bola konfiškácia majetkov sedmohradského veľmoža Štefana Bočkaja( Bocskaya).


Štefan Bočkaj

Štefan Bočkaj sa narodil v roku 1557 v meste Kluž (Cluj, Rumunsko). Patril medzi blízkych príbuzných vplyvnej sedmohradskej rodiny Bátoryovcov. Zastával dôležité úrady, napríklad funkciu biharského župana. Spočiatku patril medzi prohabshurských predstaviteľov uhorskej šľachty. Zastával funkciu poradcu cisára Rudolfa II. pre Sedmohradsko. Protestoval u panovníka proti diskriminačným zásahom cisárskych veliteľov Belgiojosa a Bastu na ktoré doplácali príslušníci uhorských stavov. Vzhľadom nato, že u cisára neuspel nadviazal kontakty s predstaviteľmi protihabsburskej šľachty.

Tieto kontakty vyšli najavo, keď sa do rúk cisárskych veliteľov dostal list Gabriela Betlena, v ktorom požadoval, aby sa Bočkaj postavil do čela protihabsburského povstania. Hlavný uhorský kapitán Belgiojoso vydal okamžite príkaz na konfiškáciu Bočkajovych majetkov. Týmto aktom sa začalo prvé stavovské povstanie v Uhorsku.

Štefan Bočkaj si hneď na začiatku získal prísľub podpory od Turkov, ktorý nikdy neváhali vstupovať do vnútorných uhorských sporov. Začal formovať povstaleckú armádu a odrazil prvé nerozhodné operácie cisárskej armády v Sedmohradsku. Jedna z prvých zrážok sa odohrala neďaleko hradu Kiskereki(Cherechiu). Vážne oslabil cisársku armádu zničením zásobovacej kolóny plukovníka Johanna Petza pri Álmošde v roku 1604, ktorá mala posilniť Belgiojosove oddiely v severovýchodnom Maďarsku. Zneistený a dezorientovaný Belgiojoso sa radšej stiahol naspäť na územie Slovenska k mestu Košice, ktoré bolo jeho operačnou základňou.

Bočkaj ho prenasledoval na Slovensko, pretože si chcel získať podporu uhorských stavov. Mešťania Košíc odmietli vpustiť cisárske vojská do mesta a dokonca vojsko z jednotlivých stolíc, ktoré malo posilniť Begiojosa sa pridalo na Bočkajovu stranu. Cisársky veliteľ bol nútený ustúpiť k Spišskému hradu. Zatiaľ sa mu pomaly , ale isto rozpadala celá armáda. Bočkaj v plnej paráde vtiahol do Košíc, kde si mienil vytvoriť hlavný stan. Niektoré izolované cisárske posádky, sa radšej vzdali a povstalcov podporili aj ostatné východoslovenské mestá. Povstalecká armáda ovládla celé východné Slovensko.

Okrem vojenských cieľov sa Bočkay uvážlivo venoval aj politickým záležitostiam. Udržiaval si podporu Osmanskej ríše, čo síce bola dvojsečná zbraň, ale Habsburgovci to rozhodne nemohli podceňovať. V Košiciach vyhlásil neplatnosť cisárskych nariadení o konfiškáciach majetku a vyhlásil nábožensku slobodu pre protestantov. Snažil sa vtiahnuť do povstania aj uhorskú šľachtu z ďalších oblastí. Rozšírenie povstania by mu značne zlepšilo strategické možnosti a zlepšilo zdroje.

Zaujímavým prvkom povstania je skladba povstaleckého vojska. Zväčša sa povstalecké jednotky skladali z tzv. hajdúchov alebo oddielov župného vojska a šľachtickej insurekcie. Hajdúsi boli bývali roľníci, ktorí ušli z južných častí Uhorska a navykli vojenskej službe v protitureckých bojoch. Mnohí z nich pôvodne slúžili v cisárskych službách. Postupne sa z nich vyčlenila spoločenská vrstva. Rozdeľovali sa na kráľovských hajdúchov, ktorí tvorili posádky protitureckých pevností a slobodných hajdúchov, ktorí sa príležitostne nechávali najať na vojnovú výpravu. Často sa však živili skôr lúpežami. Profesionálne žoldnierske jednotky ich začali postupne vytláčať z pozícii, takže hajdúchom prišli stavovské povstania vhod. Slúžili v jazdeckých i peších jednotkách. Boli ľahko vyzbrojení a vystrojení. Spočiatku iba bojovými sekerami a sečnými zbraňami. Neskôr používali aj palne zbrane, najmä tzv. krátku hajdúsku pušku.

V priamom bojovom stretnutí sa nemohli hajdúske jednotky rovnať profesionálnym habsburským žoldnierom, ktorí mali lepší výcvik, výzbroj a boli disciplinované. Preto sa hajdúsi vyhýbali otvorenému stretu a snažili nenechať vmanévrovať do zničujúcej bojovej mely. Ich výhodami bol rýchly presun, nečakané údery, či pasce nastavené menším nepriateľským silám. Chýbal im systematický výcvik a disciplína. Tieto jednotky boli ťažko ovládateľné a spôsobovali niekedy viac problémov, ako prinášali úžitku. Napriek rôznym nedostatkom tieto jednotky dokázali robiť habsburskej armáde problémy, už len preto, že proti povstalcom bol nasadená len časť potenciálu mnohonárodnostnej ríše. Zvyšné armády boli počas protihabsburských povstaní viazané bojom s inými nepriateľmi monarchie.

Po počiatočnom podcenení rozsahu a účinku povstania, začal brať cisársky dvor túto záležitosť vážne. Má na tom zásluhu najmä cisárov brat arcivojvoda Matej, ktorý sa lepšie orientoval v záležitostiach Uhorska. Potlačením povstania poverili skúseného generála Juraja Bastu. Spolu s dolnouhorským kapitánom Sigfridom Koloničom (Kollonichom) disponovali takmer 20 tisícovou armádou. Úlohou generála Bastu bolo zastaviť rozširovanie povstania a naštrbiť morálku povstalcov nejakou porážkou. V jeseni 1604 postupovala Bastova armáda cez Gemerskú stolicu na východne Slovensko. Pri dedinke Ožďany sa postupúcej cisárskej armáde postavil povstalecký veliteľ Blažej Némety (Némethy) s asi 4 tisíckami hajdúchov. Basta disponoval s asi 10 tisíc mužmi.

Hajdúsi prijali boj, hoci sa dostali do neobvyklej situácie. Začali bojovať, aj keď nepriateľ mal zjavnú presilu. Po prvých jazdeckých útokoch sa armáda hajdúchov dala na útek, ale časť jednotiek sa stiahla do oždianského kaštieľa, kde sa zúfalo bránila. Nemethy, vidiac beznádejnosť situácie nariadil zúfalý protiútok s cieľom prebiť sa cez cisárske jednotky. Tento útok samozrejme nemal šancu a väčšina hajdúchov bola zabitá. Némethyho zajali a po boji popravili. Na jednej strane tento hajdúsky veliteľ precenil svoje sily a schopnosti svojej armády, ktorá bola v bitke úplne zničená, ale na strane druhej zadržal niekoľko dní cisársku armádu. Zdržanie Bastovej armády pri Ožďanoch umožnilo hlavným Bočkajovým silám pripraviť sa na protivníkov vpád.

Bočkaj vyčkal cisársku armádu pri obci Edeléň(Maď.), kde ju chcel prekvapiť pri prechode rieky Bodvy. Basta uhádol úmysly povstalcov a útok odrazil. Neďaleko prvého stretu sa však v malom údolí dostal do obkľúčenia pohyblivých hajdúskych jednotiek. Skúseného cisárskeho veliteľa to nevyviedlo z miery a pripravil plán úniku z nepriaznivej situácie. Basta vystihol najslabšie miesto v protivníkovej zostave, zapálil svoj trén a jeho skúsene jednotky sa úspešne prebili z obkľúčenia. Napriek víťazstvám nepokračovalo ťaženie podľa Bastových predstáv. Utáboril sa s oslabenou armádou pri Košiciach, ale nemal už dostatok síl k dobytiu mesta. Znepokojujúce útoky povstalcov, nedostatok zásob, choroby a príchod zimného obdobia prinútili Bastu stiahnuť sa k Prešovu, kde sa rozhodol prezimovať.

V jari 1605 získali iniciatívu opäť povstalci. Bočkaj bol zvolený za sedmohradského vojvodu. Získal podporu vplyvných osobností uhorských stavov, ako bol Štefan Ilešházy. Politické upevnenie svojej moci, potvrdil Bočkaj aj novými vojenskými operáciami, ktoré boli zamerané na získanie oblasti stredoslovenských banských miest.

Povstaleckí velitelia postupne ovládli celé Slovensko s výnimkou Bratislavy a Komárna. Hajdúske oddiely rabovali na Morave i v okolí Viedne. Medzitým generál Basta využil fakt, že väčšina povstalcov sa zamerala na banskú oblasť, opustil Prešov a prebíjal sa naspäť na západne slovensko. Nútili ho k tomu nepriaznivé okolnosti súvisiace s nedostatkom posíl a zásob, ktoré demoralizovali jeho armádu. Cisárske armády viazané bojmi s Turkami nemohli v blízkej chvíli zvrátiť situáciu v Uhorsku a obe strany začali uvažovať o rokovaní.

Bočkaj mal síce za sebou vojenské úspechy, vedel však, že koalícia jeho spojencov je veľmi krehká a môže sa na vzájomných rozporoch hocikedy rozpadnúť ako domček s karát. Problémov bolo naozaj veľa. Vysoká šľachta hľadela iba na svoje záujmy. Mestá vyčítali Bočkajovi spojenectvo s Turkami. Samotní Turci nedodržiavali dohody a zaberali územia dobyté povstalcami a pod. Nižšia šľachta sa obávala hajdúchov ako spoločenského stavu a ich požiadaviek. Hajdúsi boli najradikálnejšou vrstvou, ktorá chcela bojovať ďalej. Ich vernosť si Bočkaj zabezpečil hromadným udelením zemianskych práv hajdúchom.

Bočkaj si uvedomoval zložitú situáciu a potrebu dohody s Habsburgovcami. Preto takticky odmietol uhorský kráľovský titul od tureckého veľkovezíra. Od januára 1606 prebiehali medzi arcivojvodom Matejom a Štefanom Ilešházym rokovania, ktoré boli zavŕšené podpísaním Viedenského mieru 23. júna 1606.

Zdroje:
Dangl, V.: Bočkajovo povstanie. In: Obrana, roč. IX, č. 4 (2003), s. 31.
Dangl, V.: Krutý cisársky generál Basta. In: Obrana, roč. IX, č. 5 (2003), s. 31.
Dangl, V.: Bitky a bojiská v našich dejinách. Bratislava: Perfekt, 2007.

Seriál

  1. Protihabsburské povstania v Uhorsku I. - Povstanie Štefana Bočkaja
  2. Protihabsburské povstania v Uhorsku II. - Povstanie Gabriela Betlena
  3. Protihabsburské povstania v Uhorsku III. - Povstanie Juraja I. Rákócziho
  4. Protihabsburské povstania v Uhorsku IV. - Povstanie Imricha Thökölyho
  5. Protihabsburské povstania v Uhorsku V. - Povstanie Františka II. Rákócziho

Podobné články

Další články autora

Autor : Radoslav Turik 🕔22.09.2009 📕16.785

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře