Cesta k rozpadu Nového Španělska a válka za nezávislost Mexika I

Autor : Wlasto Klucar / wlasto 🕔04.09.2009 📕16.487

Úvod

Proces vyhlásenia nezávislosti Mexica bol jedným z najdlhších národno oslobodzovacích procesov v celej latinskej Amerike. Nové Španielsko bolo pod kontrolou koruny po viac ako tri storočia, ale koncom 18 storočia a na základe reforiem a meniacich sa sociálno ekonomických podmienok spôsobili, že novo vytvorené novo hispánske elity začali postupne uvažovať o svojom vzťahu so starou vlasťou a s korunou. Okrem tohto tu bol prítomný prúd nových myšlienok šíriacich sa z Francúzska a z novo vytvorených USA. Ďalším dôležitým impulzom bola okupácia Španielska Francúzskom v roku 1808. Je potreba vedieť, že králi Fernando VII a Carlos IV abdikovali v prospech J. Bonaparteho a z tohto dôvodu sa zo Španielska stal niečo ako Francúzsky protektorát.

Toto spôsobilo, že sa po celej Amerike, respektíve po jej Španielskych kolóniách začali tvoriť zasadnutia (junty), ktoré mali za úmysel zachovať zvrchovanosť kolónii v mene kráľa Fernanda VII, kým sa tento znovu neujme trónu. Nové Španielsko v tomto nebolo (tiež tu bola vytvorená junta pod vedením Francisca Primo de Verdad y Ramosa), ale s tým rozdielom od zvyšku Ameriky, že tento prvý pokus o tento spôsob vlády sa skončil zvrhnutím vicekráľa a rozpustením miestneho zastupiteľstva Méxica (Ayuntamiento de México) a taktiež nahradením novej hlavy kolónie, ktorá na rozdiel od predchádzajúceho vicekráľa Iturrigaraya, nemal dobré vzťahy s juntou.

Celá táto vzniknutá situácia vyústila do toho, že pôvodní obyvatelia, miešanci (criolli) začali radikalizovať svoje pozície. Konečne miestom kde celá vojna za nezávislosť začala bolo Dolores, Guanajuato, po tom ako bolo odhalené spiknutie v Querétaro. Práve tu nad ránom 16.9.1810 otec Miguel Hidalgo y Costilla začal boj za nezávislosť spolu s malou skupinou criolov a roľníkov s pokrikom „Viva panna Guadalupe, smerť zlej vláde pod Španielskymi prisťahovalcami“ („Viva la Virgen de Guadalupe, muerte al mal gobierno abajo los gachupines“), následne sa situácia vydala na druhý smer, cestou boja za nezávislosť.

Konflikt trval 11 rokov a nebol homogénnym hnutím a procesom. Ako bolo už spomenuté, na počiatku všetká snaha smerovala k zachovaniu zvrchovanosti kolónii a zachovaniu vzťahu so Španielskom v mene Fernanda VII. Ale hnutie časom začalo smerovať k myšlienkam na republiku. V roku 1813, Chilpancingský kongres (Congreso de Chilpancingo) (pod ochranou generalísima José María Morelosa y Pavón) deklaroval ústavne nezávislosť Mexickej Ameriky. Následne však porážka Morelosa v roku 1815 zredukovala hnutie za nezávislosť na boj partizánov. Až do roku 1820 existovali osamotené skupiny povstalcov, ktoré viedli boj za nezávislosť a to hlavne v sierra Madre del Sur a v Veracruz.

Augustín Iturbide v čase bojov nastupuje na scénu a uzatvára dohody a pakty so všekými stranami, royalistov z vicekráľovskej strany nevynímajúc a konečne s trochou šťastia sa dosahuje nezávislosť krajiny 27.9.1821, pričom Španielsko ju uznalo v roku 1836 a to až po tom, ako sa pokúsilo neúspešne reconquistar (znovu dobyť) Nové Španielsko.

Následne po získaní samostatnosti, sa z bývalej Španielskej kolónie stala povrchná konštitučná katolícka monarchia, ktorá sa začala nazývať Mexické Impérium, ktoré nakoniec sa rozpadlo v roku 1823, kedy trpelo vnútornými bojmi a oddelila od neho centrálna Amerika a vznikla federálna republika.

Historická situácia a príčiny

Sociálno ekonomická situácia vo vicekráľovstve Nové Španielsko

Základným pilierom v počiatkoch kolónii ako aj Nového Španielska bolo využívanie otrokov. Počas druhej polovice 18 stor. banský priemysel v kolóniách prežíval svoje skvelé obdobie. Produkcia zlata a striebra sa strojnásobila behom rokov 1740-1803. Z tohto profitovali určité okruhy ľudí, ktoré mali vzťah s týmto priemyslom, prepravou drahých kovov a obchodu s nimi. Taktiež určité skupiny kontrolovali všetkú prepravu a obchod s týmito produktmi preostredníctvom prístavu Veracrz, ktorý bol do určitého obdobia jediným prístavom Nového Španielska ktorý sprostredkovával styk so starou vlasťou.

Borbónske reformy mali za príčinu vznik nových ekonomických kruhov v novom Španielsku. Aj keď tieto reformy určitým spôsobom upravili 300 ročný koloniálny systém, avšak postavenie spoločenských skupín v Novom Španielsku nebolo rovnaké. Nízke triedy nevideli nijaký dopad týchto reforiem na ich každodenný život. Avšak úžitok z nových zmien mali rodiny, ktoré udržiavali styk s vonkajším svetom prostredníctvom obchodu. Ako už bolo spomenuté v tomto období bol veľmi dôležitý prístav Veracrúz a preto rodiny ktoré boli z tohto mesta a kontrolovali tu obchod a prepravu mali veľký vplyv na dianie v kolónii ako aj na politiku.

Ale voľný obchod medzi kolóniami ukončili monopol tohto mesta a začali rásť obchodné komory aj v iných prístavných mestách. Rodiny pred tým s plyvom začali premiestňovať svoj majetok do banských miest.

Pôvodný obyvatelia, miešanci, criolli zaujímali nižšie stupienky spoločenského rebríčka, pričom vrchné boli vyhradené pre prisťahovalcov z poloostrova. Ale napriek tomu neboli skupinou bez vplyvu, nakoľko mnoho baní sa nachádzalo v rukách miešancov. Taktiež borbónske reformy spôsobili, že bol možný rast malej strednej vrstvy z radov miešancov a pôvodných obyvateľov.

V počiatkoch uvedomenia si vlastnej identity ako nového národu začal hrať dôležitú rolu criolský nacionalizmus, ktorý ťažil s obrovského kultúrneho bohatstva pôvodných obyvateľov Ameriky a tento nacionalizmus sa postupne stával dôležitým prvkom národnej identity.

Francúzska revolúcia a vznik USA

Jedná sa o dve udalosti ktoré asi najviac poznačili koniec 18 stor. Obe tieto udalosti boli predchnuté myšlienkami osvietenstva. Po výťazstve týchto dvoch udalostí a myšlienok, bola proklamovaná rovnosť ľudí pred zákonom, ako aj ľuďom boli dané rozsiahle práva ako občanom, čo bola nová kategória osôb zrodená Francúzskou revolúciou. Tieto myšlienky sa začali šíriť aj do Španielskych kolónii.

Je známe že otec Miguel Hidalgo bol sympatizantom osvietenstva ako aj iní bojovníci za nezávislosť sympatizovali s týmito myšlienkami a z liberalizmom.

Francúzska invázia do Španielska

Keď Francúzi prinútili kráľa Španielska Fernanda VII abdikovať na trón v prospech Bonapartov, vo viacerých mestách po kolóniách sa začali vytvárať provizionálne zasadnutia (junty), ktoré mali za úlohu vládnuť v mene kráľa a zachovať si tak suverenitu v mene kráľa. V Novom Španielsku týmto orgánom Junta de México.

Španielsky klér a klér v kolóniách si bol vedomý, že ak sa trónu a moci ujme Napoleón, jeho smerovanie a myšlienky sú odlišné od záujmov katolíckej cirkvy, ktorá by náhle stratila moc nad ľudom. Toto bol dôvod prečo boli v prvých momentoch hnutia za nezávisloť prítomní aj kňazi ako otec Miguel Hidalgo y Costilla a José María Morelos y Pavón. Títo boli pri vzniku boja za nezávislosť, aby Napoleón priamo nemohol ovplyvniť vzťahy v Novom Španielsku.

V Španielsku sa kráľovská rodina rozdelila, Manuel Godoy na jednej strane chcel aby kráľ abdikoval ale v prospech Francúzov a princ z Astúrii pripravoval tiež komplot, aby zbavili koruny svojho otca, čo nakoniec 19.3.1808 dosiahol a Carlos IV abdikoval v jeho prospech, v prospech Fernanda VII. Avšak Bonaparte začal tlačiť na Carlosa IV aby anuloval toto rozhodnutie. Fernando VII sa pokúsil vlastnými silami vládnuť, avšak Napoleón ho prinútil aby 5.5.1808 v Bayone vrátil korunu svojmu otcovi, ktorý ju následne odovzdal Francúzom.

Španielske kolónie v čase okupácie Španielska

Aj keď v tomto čase nebolo možné pozorovať nejakú zmenu vo vzťahu k Španielsku, ale každá z kolónii začala vnútorne uvažovať o tom, kto vlastne je zvrchovaným pánom nad týmito zemami, keďže Španielsky kráľ je zosadený. Problémom bolo, že neexistoval Španielsky kráľ, ktorý by ako korunovaná hlava vládol kolóniám, nakoľko krajina bola okupovaná cudzou mocou. Pre niektorých bolo možnosťou uznať Francúzsku vládu. Pre druhú skupinu bola suverenita spojená s osobou Fernanda VII a z tohto dôvodu neboli ochotní prijať Bonaparta ako vládcu. Ale existovala tu aj tretia skupina, ktorá pod vplyvom myšlienok osvietenstva a čerstvej nezávislosti USA začali raziť názor, že by sa kolónie mali osamostatniť od Španielska.


Mapa Nového Španielska


Americké vicekráľovstvá

Všetky tieto skupiny boli tvorené príslušníkmi strednej a vyššej vrstvy koloniálneho obyvateľstva, to znamená, že boli tvorené španielskymi prisťahovalcami, criolmi a iba niekoľkými miešancami, ktorí zaujímali nejaké posty v koloniálnej štruktúre. Ale pre večšinu obyvateľov to čo sa dialo v Španielsku nemalo valný význam pre ich každodenný život.

Vo viacerých Amerických mestách sa sformovali dočasné zasadnutia (Juntas Provisionales), ktorých úmyslom bolo zachovať suverenitu kolónii pokial sa nevráti na trón Fernando VII, respektíve pokiaľ nebude ustanovený nový kráľ Španielska. Tieto junty boli vytvorené v mestách ako Quito (1809), Caracas (1810), Valledupar (1810) alebo Lima, a mali svoj pôvod v štruktúrach mistnych zastupiteľstiev, jednej z najvžitejšej inštitúcii hispánskeho sveta. Avšak skoro všetky tieto miestne zastupiteľstvá boli tvorené hlavne osvietenskými criolmi, čo začalo spôsobovať, že Španielsky poloostrovní prisťahovalci boli proti tejto inštitúcii a proti suverénnym vládam.


Administratívne členenie vicekráľovstva Nové Španielsko

Vysvetlivky:
Intendacias - Intendancie
Gobiernos (dependientes directivamente del Virrey) - vlády zodpovedné priamo vicekráľovi
límotes - hranice

Junta de México

Novohispánske elity boli znalé situácie v Španielsku a začali uvažovať o tom ako danú situáciu riešiť, aby bola zachovaná ich zvrchovanosť v mene Španislekej koruny. Pred udalosťami v Bayone (kde bola koruna odovzdaná francúzom) sa tieto elity rozdelili na dva myšlienkové prúdy. Pre jedných ktorí boli združení okolo Kráľovskej audiencie Méxica (Real Audiencia de México), mal moc nad Novým Španielskom zosadený kráľ Fernando VII, aj keď momentálne v neprítomnosti na tróne. Boli za to, aby sa spoločensky nič nemenilo a pokračovali ako podriadení Španielskej korune. Pre druhú skupinu bola situácia zložitejšia, títo boli združený okolo miestneho zastupiteľstva Méxica a jednalo sa hlavne o criolov, ktorí mali výhody z borbónskych reforiem a videli príhodný čas na nové reformy a získanie výhod pre seba ako aj pre kolónie.

5.8.1808 miestne zastupiteľstvo v México navrhlo vicekráľovi José de Iturrigaray aby zvolal zasadnutie občanov, aby vládlo v mene Fernanda VII.

Myslitelia miestneho zastupiteľstva chceli aby bola vytvorená efektívna vláda v Novom Španielsku, ktorá by vládla v mene kráľa Fernanda VII a ako sa aj vyslovili boli proti oddeleniu kolónie od materského Španielska.

Avšak toto nebolo dobre porozumené druhou stranou novohispánskej elity. Vytvorenie junty México znamenalo pre nich hrozbu pre celý koloniálny systém z ktorého mali značný prospech. Aj keď trvanie tohto zasadnutia bolo iba dočasné môžeme tu pozorovať prvé rozkoly v myslení Španielskych prisťahovalcov, ktorí vládli kolónii po tri storočia.

Kráľovská Audiencia vyhlasovala, že miestne zastupiteľstvo chce úplnú samostatnosť a že je hrozbou. Nakoniec tieto rozpory vyústili do prevratu proti vicekráľovi Iturrigarayovi. V čele s Gabriel de Yermo, odporcovia junty 15.9.1808 zosadili vicekráľa Iturrigaraya a následne ho uveznili. Kráľovská Audiencia dosadila ako bábkového vicekráľa Pedra de Garibay a lídri miestneho zastupiteľstva boli uveznení alebo vyhnaní.

Záverom úvodu by sa dalo konštatovať, že vlastne začiatok hnutia za nezávislosť v kolóniách Nového Mexica bol spôsobený tak meniacimi sa sociálno ekonomickými podmienkami a uvedomovaním si svojej identity novohispáncami z kolónii, ako aj politickými pohybmi na starom kontinente, inváziou do Španielska, novými myšlienkami rovnosti, slobody a bratstva, ako aj v neposlednej rade zlyhaním komunikácie a nepochopením myšlienok medzi koloniálnymi elitami, úradmi. Tieto vśetky zložky svojou mierou prispeli k naštartovaniu celého procesu a spustili hnutie za nezávislosť a vlastne v konečnom dôsledku rozpad kolónii po celej Amerike, vznik nových štátov a usporiadania tohto kontinentu.

Prvá etapa: Začiatok (1810-1811)

Prvou etapou boja za nezávislosť Mexica by sa dalo ohraničiť obdobie medzi pokrikom z Dolores, ktorým otec Hidalgo zvolal ľud do zbrane, a jeho zajatia ako Generalísima ameriky v Norias de Acatita de Baján, keď sa pokúšal o únik pred royalistickou armádou.

Spiknutie v Querétaro

V meste Querétaro sa vytvorila skupina sčítaných intelektuálov, malých obchodníkov ako aj niekoľkých dôstojníkov koloniálnej armády, ktorý sa tu začali schádzať za účelom diskusie o budúcnosťi krajiny, ľudu. Ako zámienka im slúžil klub čitateľov. Táto skupina je známa v hostórii Mexica ako spiknutie z Querétaro. Medzi členmi tohto spluku sa nachádzal kňaz Miguel Hidalgo y Costilla, dôstojník koloniálnej armády Ignacio Allende, malý priemyselník Juan Aldama, sudca (corregidor) mesta José Miguel Domínguez a jeho manželka Josefa Ortiz de Domínguez.

V septembri 1810 bolo toto spiknutie odhalené, ale spiklenci mali čas pripraviť sa na zásah vládnych autorít. Josefa Ortiz de Domínguez stihla varovať Juana Aldamu o nebezpečenstve, nakoľko bol pozorovaný zvýšený pohyb royalistickej armády v meste. Ihneď na to Aldama sa vydal na cestu do Dolores, aby tu informoval o vzniknutej situácii otca Hidalga.

Tento po oboznámení sa so situáciou vyšiel na kostolnú vežu a zvonmi nad ránom 16.9.1810 zvolal celé mesto Dolores. Pred kostolom sa zhromaždil zhluk ľudí a Hidalgo zvolal „Viva panna guadalupe! Viva fernando VII! Smrť zlej vláde!“(!Viva la virgen de Guadalupe!, !Viva Fernando VII! !y muera el mal gobierno!) a touto udalosťou sa začala nezávislosť Mexica.

Vojenské ťaženie

Po tejto udalosti pred kostolom v Dolores sa Hidalgo, doprevádzaný malou skupinou roľníkou vydal k miestnej posádke milície s pokrikom. Tu sa zmocnil zbrojnice, vydal zbrane svojim spoločníkom a prepustil vezňov. Pri tomto skutku si bol vedomý, že môže počítať s posilami, ktoré mu poskytnú Allende a Mariano Abasolo, ktorí boli dôstojníkmi armády.

Následne sa Hidalgo so svojou skupinou, ktorej veľkosť nepoznáme sa vydáva do Atotonilco el Grande, kde vzal štandardu panny Guadalupe (Virgen de Guadalupe – patrónka katolíckeho Mexica), a táto je považovaná za prvú zástavu Mexica. Tu znovu Hidalgo vydal pokrik „Viva panna Guadalupe a smrť Španielskym prisťahovalcom!“ (!Viva la Virgen de Guadalupe y mueran los gachupines!) a vydal sa do San Miguel el Grande kde ho už očakávali posily od Abasola y Allendeho.


Štandarda ktorú Hidalgo použil a ktorá je považovaná za prvú zástavu Mexica

Pri odchode z San Miguel el Grande, jeho jednotka stále bola tvorená hlavne z roľníkov bez vojenskej prípravy a skúseností. A navyše večšina criolov nevidela nič dobré na tomto povstaní. Taktiež sám Ignacio Allende začínal so žiarlivosťou vidieť stúpajúcu hviezdu Hidalga. Následne sa táto prvá povstalecká armáda vydala smerom do Celaya, kde 20.9.1810 získala prvé cenné výťazstvo a mesto dobila. V tomto meste bol Hidalgo proklamovaný za generalísima Ameriky, pričom sa stal vrchným veliteľom a nadriadeným Allendemu, ktorý bol bezpochyby schopnejším vojenským stratégom a veliteľom. Z Celaya sa povstalci vydali severovýchodným smerompričom postupne obsadili mestá Salamanca, Irapuato y Silao. 29.9.1810 prišli pred Guanajuato.

V tomto meste intendant Riano spolu so svojou jednotkou sa opevnil v budove Alhóndiga de Granaditas, ktorá bola najpevnejšou budovou v meste. Avšak presila povstalcov bola značná a budovu nakoniec dobili, pričom pri tomto útoku padol aj sám intendant a jeho jednotka bola zajatá. Následne však povstalecké jednotky začali vyčíňať a zavraždili okolo 200 zajatých vojakov ako aj občanov ktorí sa rozhodli skryť v tejto budove pred jednotkami povstalcov.

Okupácia mesta Guanajuato povstalcami bolo začiatkom niekoľkých výťazstiev tejto armády, pričom boli dobité mestá ako Valladolid (dnešná Morelia), Toluca a armáda sa dostala do blízskosti hlavného mesta México: V pohorí la Sierra de las Cruces uštedrili povstalci pod vedením Hidalga veľkú porážku royalistickým silám. Avšak následne sa Hidalgo z dôvodov dodnes neznámych sa rozhodol pre návrat do Michoacánu.

Pri svojom presune do hlavného mesta Michoacánu boli povstalci napadnutí Španielskou armádou pod velením Félixa María Calleja del Rey, v Aculco. Táto bitva (Batalla de Aculco) jasne ukázala, že povstalecké jednotky nie sú schopné čeliť tvárou v tvár Španielskej armáde. Začali sa množiť dezercie z povstaleckej armády, pričom bolo zajatých okolo 600 povstalcov so svojou výzbrojou. Vo svetle týchto skutočností sa armáda rozdelila, pričom hlavná časť vojska v čele s Allendem sa vracala smerom do Guanajuato; zatiaľ čo malá skupina sa vydala spolu s Hidalgom do Valladolidu. Hidalgo mal možnosť získavať zdroje od katolíckej cirkvy a mohol si dovoliť najať jazdov a pešiakov, čo však nemohol Allende, ktorý musel opustiť Guanajuato a vydať sa na sever, aby sa tu spojil s Abasolom a Aldamom v San Luis Potosí.

V týchto časoch povstalci respektíve ich sympatizanti okupovali aj iné mestá po celom teritóriu Nového Španielska. Rafael Iriarte kontroloval León, Aguascalientes a Zacatecas. Luis de Herrera a Juan de Villerías okupovali San Luis Potosí. V Toluca a Zitácuaro držal pozície Benedicto López. José María Morelos zozbieral jednotky z Michoacánu y México a pripojil sa tiež k boju; zatiaľ čo Miguel Sánchez a Julián Villagrán kontrolovali údolie Valle del Mezquital, na svere intendancie México. Guadalajara bola dobitá Josém Antoniom Torres 11.11.1810 a čoskoro boli dobité juh štátu Jalisco a región Colima. Severná provincie ako Texas, Coahuila a Nuevo León sa tiež pripojili k povstaleckému boju.

Ale čoskoro na to, boli postupne všetky tieto oblasti znovu dobíjané vojskom vicekráľa a povstalci jedno po druhom tieto mestá a regióny opúšťali. Toto sa udialo medzi novembrom 1810 a prvými mesiacmi roku 1811. 17.1.1811 povstalci znovu utrpeli ťažkú porážku a znovu im ju pripravili jednotky pod velením Calleja, v bitve Batalla del Puente de Calderón, pričom boli povstalecké jednotky prinútené na ústup až do Zacatecas. Tu však nenašli potrebnú podporu a vydali sa na severovýchod, kde sa chceli pokúsiť nájsť potrebnú podporu pre pokračovanie v boji.

Jednotky boli vlákané do mesta Monclova, aj keď vedeli že toto mesto je naladené proti povstalcom. Tu sa mali spojiť s José Mariano Jiménezom, ktorý im zamýšľal poskytnúť podporu k prechodu hranice do USA. Keď jednotky smerovali do Monclovy a prechádzali cez Saltillo, boli dané pod velenie Ignacio López Rayóna, ktorý oddelil časť armády aby sa vydala na juh, aby sa utiekla do hôr Michoacánu. Nakoniec v Acatita de Baján, blízko mesta Monclova, boli jednotky povstalcov zajaté Ignaciom Elizondom 21.3.1811.

Následne boli vodcovia povstalcov presunutí do Chihuahua, kde boli poprapevní 22 povstalci medzi nimi Aldama, Allende, Jiménez (26.6.1811), Hidalgo (30.7.1811); a Abasolo bol poslaný do exilu v Španielsku, kde zomrel v roku 1816 vo vezení. Hlavy týchto 4 osobností boli následne vystavené, zavesené na 4 rohy budovy Alhóndiga de Granaditas.

Týmto sa končí prvá etapa boja za nezávislosť, ktorá je charakteristická svojim živelným začiatkom a náslinosťami z oboch strán. V tomto čase miestne obyvateľstvo nie veľmi sympatizovalo s tymito pohybmi pre krvavé vyčínanie povstalcov a rabovanie. Avšak na scénu prichádzajú nový myslitelia vodcovia, ktorí sa budú snažiť o inštucionalizáciu hnutia.

Zdroje:
http://es.wikipedia.org/wiki/Independencia_de_M%C3%A9xico
DE LA TORRE Villar, Ernesto (1982). La independencia mexicana. 3 T. Fondo de Cultura Económica -- Secretaría de Educación Pública. México.
MIRANDA, José (1978)Las ideas y las instituciones políticas mexicanas. Primera parte 1521-1820. Instituto de Investigaciones Jurídicas de la Universidad Nacional Autónoma de México. México
VILLORO Luis "La revolución de Independencia". En: Historia general de México. El Colegio de México. México
http://es.wikipedia.org/wiki/Antecedentes_de_la_independencia_de_la_Am %C3%A9rica_Hispana
http://www.monografias.com/trabajos/indepmexico/indepmexico.shtml
http://www.antorcha.net/index/hemeroteca/despertador/despertador.html
Autor : Wlasto Klucar / wlasto 🕔04.09.2009 📕16.487

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře