Spolupráca NKVD a GESTAPO - mýtus alebo skutočnosť?

Autor : Viktor 🕔04.09.2009 📕18.720

Informácie o spolupráci represívnych štruktúr komunistického a nacistického režimu sa v posledných rokoch stále častejšie objavujú nielen v bezhraničných priestoroch internetu, ale prenikli už aj do periodickej tlače a náučno-populárnych kníh. Taktiež sa objavili v zahraničných dokumentárnych filmoch a televíznych reláciách. Aby bolo možné zodpovedať otázku, či sa jedná o nepravdivé výmysly, alebo o dlho utajovanú realitu, je potrebné zoznámiť sa prvotnými zdrojmi týchto informácií. Len na základe ich preskúmanie môžeme zistiť pravdu o spolupráci stalinských a hitlerovských bezpečnostných zložiek.

Každý záujemca o túto problematiku môže spraviť jednoduchý experiment a do internetového vyhľadávača zadať kombináciu slov „spolupráca NKVD a Gestapo“. Nech už túto kombináciu zadáva vo všetkých jazykoch ktoré ovláda, výsledok bude rovnaký – internet ho zahltí množstvom informácií o spolupráci týchto organizácií v rokoch 1939-1941. Kto si však nájde dostatok času a obrní sa trpezlivosťou, tak zistí, že iba časť informácií sa odvoláva na konkrétne zdroje, ktoré je možné overiť. Pri podrobnejšom skúmaní sa ukáže, že veľká väčšina týchto konkrétnych odvolávok vedie iba k trom pôvodným primárnym zdrojom. Prvým zdrojom sú memoáre veliteľa poľskej „Armii Krajowej“ generála Tadeusza Bór-Komorowskeho. Druhým zdrojom je dokument „Generálna dohoda o spolupráci, vzájomnej pomoci a spoločných aktivitách Hlavnej správy štátnej bezpečnosti NKVD ZSSR a Hlavného bezpečnostného úradu NSDAP (Gestapo)“. Tretím zdrojom sú spomienky Margarete Buber-Neumann, niekdajšej väzenkyne stalinských gulagov a hitlerovských koncentrákov.

Generál T.Bór-Komorowski napísal svoje memoáre krátko po skončení II. svetovej vojny v emigrácii. Jeho kniha bola publikovaná pod názvom „The Secret Army“ (Armia podziemna) v Londýne v roku 1950 a v New Yorku v roku 1951. V nej bola zverejnená informácia o tom, že v marci 1940 sa v Krakowe uskutočnili rokovania špeciálnej delegácie NKVD s predstaviteľmi Gestapo. Tieto rokovania mali trvať pár týždňov a ich predmetom mala byť koordinácia sovietskych a nemeckých okupačných síl v boji proti poľskému odbojovému hnutiu. Informácie získala spravodajská služba poľských odbojárov fungujúca v rámci „Zwiazku Walki Zbrojnej“ (neskôr transformovaný na „Armiu Krajowu).

Ako vyplýva z memoárov, jednalo sa o spravodajské informácie, ktoré počas vojny nebolo možné overiť. Po skončení vojny T.Bór-Komorowski žil v emigrácii a nemal prístup ani k nemeckým ani sovietskym archívom, na základe ktorých by mohol potvrdiť svoje konštatovania. Súčasní historici však na začiatku 21. storočia majú našťastie oveľa lepší prístup k dokumentom, ako mal autor memoárov v polovici 20. storočia, takže presnosť hlásení poľských odbojárov už overili. Ukázalo sa, že v marci 1940 v Krakowe naozaj došlo k sovietsko-nemeckým rokovaniam, avšak ich aktérmi nebolo NKVD a Gestapo. Jednalo sa o pracovné stretnutie sovietskej komisie a nemeckej komisie pre otázky utečencov.

Tieto komisie boli vytvorené v roku 1939 po obsadení Poľska nacistickou Veľkonemeckou ríšou a komunistickým Sovietskym zväzom. Poľsko bolo rozdelené novou sovietsko-nemeckou hranicou na dve polovice a v západnej aj východnej okupačnej zóne ostalo mnoho obyvateľov, ktorí v dôsledku bojov v septembri 1939 opustili svoje domovy. Po skončení bojových operácií sa už mali problém vrátiť na miesto svojho trvalého bydliska, pretože im v tom bránila nová sovietsko-nemecká hranica. Tisíce ľudí je prekračovali v oboch smeroch ilegálne, ale postupom času s hranica stala dôkladne stráženou a narastal počet ľudí, ktorí oficiálne žiadali nemecké alebo sovietske okupačné orgány o repatriáciu. K týmto ľuďom pribudli taktiež etnickí Nemci, ktorí na základe sovietsko-nemeckých dohôd získali možnosť odsťahovať sa z východných oblasti Poľska, ktoré boli pripojené k ZSSR.

Všetkými repatriantmi sa zaoberali sovietska komisia a nemecká komisia pre otázky utečencov. Predsedovia oboch komisií a ich vybraní spolupracovníci sa zišli 29. – 31.3.1940 v Krakowe. Vedúcim sovietskej delegácie bol kapitán pohraničných vojsk NKVD V.S.Egnarov (predseda sovietskej komisie) a jej členmi I.I.Nevskij a V.N.Lisin (pracovníci okupačnej administratívy vo východopoľských oblastiach, ktoré boli anektované Sovietskym zväzom a pripojené k Ukrajinskej sovietskej socialistickej republike a Bieloruskej sovietskej socialistickej republike). Vedúcim nemeckej delegácie bol SS-Gruppenführer O.G.Wächter (predseda nemeckej komisie a zároveň vedúci okupačnej administratívy pre oblasť Krakowa), major vojenskej polície SS-Hauptsturmführer H.Flade (Wächterov zástupca) a dvaja pracovníci ríšskeho ministerstva zahraničných vecí. Ďalší člen komisie SS-Hauptsturmführer K.Lishka (príslušník bezpečnostnej služby RSHA) sa podľa archívnych dokumentov týchto rokovaní nezúčastnil. Výsledkom stretnutia bol podpis pracovného protokolu, ktorý upravoval riešenie praktických otázok súvisiacich s repatriáciou utečencov cez novú sovietsko-nemeckú hranicu.

Spravodajské hlásenie poľských odbojárov sa ukázalo ako nepresné. Zaznamenali síce uskutočnenie sovietsko-nemeckého stretnutia v marci 1940 v Krakowe, ale nesprávne určili jeho aktérov a zle odhadli agendu rokovaní. Zo subjektívneho hľadiska odbojárov sa ani nedá diviť, že v atmosfére okupácie vyhodnotili sovietsko-nemecké stretnutie ako konferenciu NKVD a Gestapo zameranú na koordináciu boja proti poľskému „Zwiazku Walki Zbrojnej“. Čo však udivuje a prekvapuje, tak je úsilie niektorých súčasných historikov, novinárov a publicistov, ktorí ignorujú historické fakty a vytvárajú mýty a legendy o „tajných konferenciách NKVD a Gestapo“. Podľa množstva internetových zdrojov sa v rokoch 1939 – 1940 uskutočnili štyri tajné konferencie stalinských a hitlerovských bezpečnostných služieb, ktoré mali koordinovať spoluprácu namierenú proti poľskému odboju. Tieto informácie, ktoré nie sú podložené žiadnymi faktami a dokumentmi, nekriticky preberá celý rad zahraničných autorov. V dôsledku toho sa objavujú aj také nevierohodné informácie, ako napríklad existencia spoločného výcvikového strediska NKVD a Gestapo v poľskom meste Zakopane, alebo osobná účasť Adolfa Eichmanna na rokovaniach so sovietskymi kolegami...

Aj keď sa poľskí odbojári a generál T.Bór-Komorowski v prípade krakowských rokovaní v marci 1940 mýlili, tak to ešte neznamená, žeby spolupráca NKVD a Gestapa patrila do ríše fantázie. Existuje totiž ďalší pôvodný primárny zdroj, na ktorý sa odvoláva celý rad internetových a tlačených zdrojov. Je ním v úvode spomínaný archívny dokument „Generálna dohoda o spolupráci, vzájomnej pomoci a spoločných aktivitách Hlavnej správy štátnej bezpečnosti NKVD ZSSR a Hlavného bezpečnostného úradu NSDAP (Gestapo)“. Tento tajný dokument bol podpísaný v Moskve 11.11.1938 a zverejnený v knihe ruského historika V.Karpova „Generalissimus“ (Kaliningrad, 2002). Jedná sa o o viacstránkový dokument s niekoľkými prílohami, takže odcitujem iba krátke úryvky:

...Zmluvné strany budú čeliť degenerácii ľudstva a v mene ozdravenia bielej rasy vytvoria eugenické mechanizmy rasovej hygieny. Typy a formy degenerácií, ktorých nositelia budú sterilizovaní a likvidovaní, boli zmluvnými stranami vymedzené v dodatkovom protokole č.1, ktorý predstavuje súčasť Generálnej dohody. Text dohody je napísaný v nemeckom a ruskom jazyku, pričom každý exemplár má rovnakú právoplatnosť“.

Pod týmto dokumentom stoja podpisy a pečiatky jeho signatárov: „náčelník Hlavnej správy štátnej bezpečnosti NKVD ZSSR komisár štátnej bezpečnosti I. triedy L.Berija a vedúci IV. sekcie (Gestapo) Hlavného bezpečnostného úradu NSDAP SS-Brigadenführer H.Müller“.

Dodatkový protokol č.1 obsahuje nasledujúcu klasifikáciu: „...Degeneratívne príznaky sa prejavujú vrodenými defektmi končatín (krátkonohosť, krivorukosť), očí (škúlenie) a reči (koktanie, zajakanie, šušlanie). Medzi jedincov s degeneratívnymi príznakmi patria čarodejnice a bosorky, šamani a jasnovidci, hrbáči a nanosomici (trpaslíci), ale aj jedinci s rôznofarebnými očami a s vrodenými veľkými kožnými škvrnami, rovnako ako s množstvom maličkým kožných škvŕn“.

Dlhším citovaním tohto dokumentu čitateľa unúvať nebudem, pretože už z vyššie uvedených úryvkov je evidentné, že sa jedná o falzifikát. (Kto číta v ruštine, v závere článku nájde link na plné znenie dokumentu). Už datovanie „Generálnej dohody NKVD a Gestapo“ vyvoláva pochybnosti, pretože v novembri 1938 ešte v Moskve ani v Berlíne netušili, že politická situácia sa zásadne zmení. A.Hitler a J.Stalin začali uskutočňovať prvé neformálne sondáže svojich diplomatických pozícií iba od mája 1939 a Pakt Molotov-Ribbentrop bol uzatvorený až v auguste 1939. Je vylúčené, aby NKVD a Gestapo nadviazali spoluprácu skôr, ako bola dosiahnutá politická dohoda medzi najvyššími predstaviteľmi Sovietskeho zväzu a Veľkonemeckej ríše.

Ďalším faktom, ktorý kompromituje autenticitu dokumentu je skutočnosť, že H.Müller nemohol byť 11.11.1938 v Moskve. V noci z 9. na 10.11.1938 nacisti zinscenovali tzv. „kryštálovú noc“ a počas protižidovských pogromov zatkli 20.000 nepriateľov režimu, pričom H.Müller mal plné ruky práce s koordináciou tejto rozsiahlej akcie. O nepozornosti falzifikátorov dokumentu svedčí aj taký detail ako hodnosť „SS-Brigadenführer“, ktorá sa v skutočnosti píše SS-Brigadeführer. Navyše H.Müller bol do tejto hodnosti povýšený až 14.12.1940 a v novembri 1938 mal iba hodnosť SS-Standartenführer. O nekvalifikovanosti falzifikátorov svedčí taktiež tvrdenie o „IV. sekcii (Gestapo) Hlavného bezpečnostného úradu NSDAP“. V skutočnosti takýto úrad neexistoval. V represívnych štruktúrach Veľkonemeckej ríše fungoval Ríšsky hlavný úrad bezpečnosti RSHA (Reichssicherheitshauptamt), pod ktorý spadalo aj Gestapo ako jeho IV. oddelenie. Avšak v novembri 1938 ešte RSHA neexistoval a Müller v tomto období zastával funkciu vedúceho II. oddelenia (Gestapo) Bezpečnostnej polície SIPO (Sicherheitspolizei). K zlúčeniu SIPO a SD (Sicherheitsdienst) a vzniku RSHA došlo až 22.9.1939.

V súčasnosti sa už asi nepodarí zistiť, prečo ruský historik V.Karpov zverejnil tento falzifikát vo svojej knihe. Dá sa iba špekulovať, či mal záujem na reklame a zvýšení jej predajnosti, alebo či sa stal naivnou obeťou podvodu a publikoval podstrčený dokument. (Alebo možno senilnou obeťou, pretože knihu „Generalissimus“ vydal v roku 2002 ako 80-ročný). Ruskí historici, bez ohľadu na svoje provládne alebo opozičné sympatie, tento dokument zhodne označili za falzifikát. To ale nezabránilo jeho rozšíreniu v médiách a na internete. Do práce sa totiž pustili novinári a publicisti, ktorí vycítili ľahko „predajný“ materiál. Bolo napísaných a vydaných množstvo „senzačných odhalení“, ktoré sa síce odvolávali na knihu V.Karpova, ale z obsahu „Generálnej dohody NKVD a Gestapo“ citovali iba jej názov...

V roku 2004 ruská súkromná televízna stanica NTV dokonca nakrútila dokumentárny film „NKVD a Gestapo: manželstvo z vypočítavosti“. Zatiaľ čo ruské médiá spravili sfalšovanému dokumentu reklamu s komerčným cieľom prilákať pozornosť a zarobiť na senzačnej správe, niektoré zahraničné médiá takúto reklamu spravili s politickým cieľom. Spolitizovaná história totiž stále ostáva veľmi efektívnym nástrojom manipulácie s verejnou mienkou, čo využili autori takých dokumentárnych filmov ako „The Soviet Story“ (2008) alebo „NKVD a Gestapo: bratja po krowi“ (2009).

Na tomto mieste čitateľ oprávnene nadobudne pocit, že spolupráca NKVD a Gestapo je mýtom, ktorý vznikol v dôsledku kombinácie nepresných spravodajských hlásení z vojnových čias a súčasných falzifikácií, ktoré sú široko medializované. Avšak takýto záver je predčasný. Ostáva nám ešte posledný primárny zdroj informácií, ktorým sú memoáre Margarete Buber-Neumann „Als Gefangene bei Stalin und Hitler“ (Väzenkyňa Stalina a Hitlera). Táto kniha bola po prvý krát vydaná v roku 1949 a jej autorka zverejnila nasledujúce svedectvo:

Náš vlakový transport dorazil do Brest-Litovska 3. februára 1940. Ocitli sme sa na demarkačnej línii rozdeľujúcej Poľsko na sovietsku a nemeckú okupačnú zónu. Dôstojník NKVD so skupinou vojakov nás eskortovali k železničnému mostu cez rieku Bug. Na moste sme uvideli, ako sa k nám s opačného brehu blíži skupina ľudí v uniformách SS. Dôstojník NKVD a jeho nemecký kolega z SS sa srdečne pozdravili. Potom sovietsky dôstojník vybral zoznam a začal vyvolávať jednotlivé mená. Začula som vzrušené hlasy a uvidela, ako traja muži z našej skupiny začali dôstojníka NKVD úpenlivo prosiť, aby ich neposielal cez most. Jedným z nich bol Bloch, ktorý do roku 1933 pracoval ako redaktor nemeckých komunistických novín. Pre neho prechod mostu znamenal istú smrť. Rovnaký osud čakal aj mladého nemeckého robotníka, ktorý emigroval do Sovietskeho zväzu a v Ríši bol v neprítomnosti odsúdený k trestu smrti. Troch prosiacich mužov museli na druhú stranu mostu nakoniec ťahať násilím. Tam ich z rúk stalinského NKVD prevzali príslušníci hitlerovského Gestapo“.

Margarete Buber-Neumann bola zapálenou nemeckou komunistkou, ktorá po príchode nacistov k moci emigrovala v roku 1933 do Sovietskeho zväzu. Avšak tam bol jej manžel v roku 1937 zatknutý a popravený počas stalinských čistiek. Samotná M.Buber-Neumann bola taktiež zatknutá a ako „manželka nepriateľa ľudu“ bola deportovaná do sibírskych gulagov. Na začiatku roku 1940 však bola prevezená do Moskvy, kde jej oznámili, že rozsudok bol zmenený a ona bude vyhostená z územia Sovietskeho zväzu. Samozrejme nikto sa neunúval M.Buber-Neumann informovať, do ktorej krajiny ju vyhostia. Krutú pravdu si uvedomila až v Brest-Litovsku, kde ju sovietske NKVD spolu s ďalšími väzňami odovzdala do rúk nemeckého Gestapo.

Rovnaký osud čakal množstvo nemeckých komunistov-emigrantov, ktorých sovietski komunisti po podpísaní Paktu Molotov-Ribbentrop vydali nacistom. Podľa informácií zverejnených počas gorbačovovskej perestrojky (denník Pravda 7.4.1989) sa jednalo približne o 4.000 ľudí, z ktorých minimálne 500 bolo uväznených počas stalinských čistiek. K nim patrila aj M.Buber-Neumann, ktorá stalinský gulag zamenila za hitlerovský koncentrák v Ravensbrücku. Získala tak unikátnu možnosť porovnať fungovanie oboch režimov a jej záver bol jednoznačný: „Stalin a Hitler sú ako dvojčatá“. Tento svoj názor otvorene prezentovala, za čo si medzi komunistickými spoluväzenkyňami z európskych krajín vyslúžila plno nenávisti. (Napríklad väznené manželky Antonína Zápotockého a Júliusa Fučíka označovali M.Buber-Neumann ako „židovskú kurvu“ a „prekliatu trockistku).

Téme deportácií nemeckých a rakúskych komunistov zo Sovietskeho zväzu do Veľkonemeckej ríše sa venoval rakúsky historik Hans Schafranek. V roku 1990 vo Frankfurte nad Mohanom vo vydavateľstve ISP-Verlag bola publikovaná jeho kniha „Zwischen NKWD und Gestapo“ (Medzi NKVD a Gestapom). H.Schafranekovi sa v archívoch nemeckého ministerstva zahraničných vecí podarilo nájsť a analyzovať dokumenty z rokov 1939 – 1940, ktoré predstavujú nemecký pohľad na spoluprácu NKVD a Gestapo. Tieto dokumenty, rovnako ako svedectvo M.Buber-Neumann potvrdzujú, že komunistické a nacistické represívne orgány v tejto otázke úzko koordinovali svoju činnosť. V prípade deportovaných komunistov totiž nešlo o obyčajných repatriantov, ktorými sa zaoberali už spomínané komisie pre utečencov. Touto špecifickou skupinou osôb sa zaoberali priamo predstavitelia bezpečnostných služieb a ich spolupráca v tejto otázke je jediným zdokumentovaným a historicky potvrdeným prípadom spolupráce NKVD a Gestapo.

Na základe skúmania primárnych zdrojov sme prišli k záveru, že iba v relatívne málo významnom prípade deportácie nemeckých a rakúskych komunistov došlo ku koordinácii stalinských a hitlerovských bezpečnostných služieb. Bez ohľadu na osobnú tragédiu stoviek ľudí sa z historického hľadiska jedná iba o epizódu, na základe ktorej nie je možné robiť žiadne zovšeobecnenia. Tuná si čitateľ môže oprávnene položiť otázky: To je naozaj všetko? V ničom inom NKVD a Gestapo nespolupracovali? Odpoveď na tieto otázky je možné naformulovať iba podmienečne: komunistické a nacistické represívne orgány s najväčšou pravdepodobnosťou spolupracovali aj v iných otázkach, ale historikom sa doposiaľ nepodarilo nájsť dokumentačné materiály a taktiež nie sú známe ani dôveryhodné svedectvá pamätníkov. Existuje však jedna veľmi dôležitá indícia, ktorá takúto spoluprácu potvrdzuje. Jedná sa o tajný dodatkový protokol k sovietsko-nemeckej „Dohode o hraniciach a priateľstve“, ktorá bola podpísaná v Moskve 28.9.1939.

Tento dokument nadväzoval na „Dohodu o neútočení“ (Pakt Molotov-Ribbentrop) a jednalo sa o druhú kľúčovú zmluvu uzatvorenú medzi Sovietskym zväzom a Veľkonemeckou ríšou. Jej tajný dodatkový protokol bol stručný a výstižný: „Pri uzatvorení sovietsko-nemeckej dohody o hraniciach a priateľstve nižšie podpísaní splnomocnení predstavitelia dosiahli porozumenie v nasledujúcom: obidve zmluvné strany na svojom území nedopustia žiadnu poľskú agitáciu, ktorá by bola zameraná na územie opačnej zmluvnej strany. Takúto agitáciu na svojich územiach už v zárodku potlačia a opačnú zmluvnú stranu budú informovať o krokoch, ktoré za týmto účelom podnikli. Splnomocnení za nemeckú vládu J.von Ribbentrop a za vládu ZSSR V.Molotov“. Originál tohto protokolu sa nachádza v Archíve zahraničnej politiky Ruskej federácie (AVP RF, fond 6, inventár 1, fascikel 8, dokument 77, list 4). Jeho obsah je zverejnený v zborníku dokumentov „Rok 1941“ (Moskva 1998, II.diel, strana 587).

Nakoľko žiadne ďalšie dokumenty neboli doposiaľ nájdené a publikované, rovnako ako neboli zverejnené žiadne dôveryhodné svedectvá pamätníkov, tak naše skúmanie problematiky spolupráce NKVD a Gestapo na tomto mieste ukončíme. Ak by sme pokračovali ďalej, dostali by sme sa na tenký ľad dohadov a hypotéz, od ktorých je už veľmi blízko k manipuláciám a falzifikáciám. Žiaľ, mnohí historici, publicisti a novinári po tomto tenkom ľade bez zábran „korčuľujú“ a svojich čitateľov zavádzajú nepresnými a neúplnými odvolávkami na memoáre T.Bór-Komorowskeho alebo odvolávkami na falzifikáty zverejnené V.Karpovom. Niektorí z nich to robia dokonca s dobrým úmyslom zdôrazniť hrôzy stalinského režimu, pretože o zločinoch komunistického Sovietskeho zväzu sa desaťročia mlčalo a v súčasnosti sú oveľa menej známe ako zločiny hitlerovského nacizmu. Avšak tieto „dobré úmysly“ deformujú historickú objektivitu a poškodzujú dôveryhodnosť tých historikov, ktorí sa systematicky a seriózne venujú skúmaniu zločinov stalinského komunizmu. Tento režim spáchal toľko reálnych zločinov, že je úplne kontraproduktívne pripisovať mu aj virtuálne zločiny a vymýšľať mýty a legendy o úzkej a tesnej spolupráci NKVD a Gestapo.

Zdroje:
Bór-Komorowski, T.: Armia podziemna (Tajná armáda), vyd. Bellona, Warszawa 1994
Buber-Neumann, M.: Under Two Dictators: Prisoner of Stalin and Hitler (Pod dvoma diktátormi: vezenkyňa Stalina a Hitlera), Random House, UK 2008
Karpov, V.: Generalissimus (Generalissimus), vyd. Jantar.skaz, Kaliningrad 2002
Solonin, M.: Faľšivaja istorija Velikoj vojny (Falošná história veľkej vojny), vyd. Jauza-Eksmo, Moskva 2008
Višľov, O.: Nakanune 22. ijuňa 1941 goda (Predvečer 22. júna 1941), vyd. Nauka, Moskva 2001
Generálna dohoda o spolupráci, vzájomnej pomoci a spoločných aktivitách Hlavnej správy štátnej bezpečnosti NKVD ZSSR a Hlavného bezpečnostného úradu NSDAP (Gestapo)
http://www.ua-today.com/modules/myarticles/article_storyid_5740.html
Autor : Viktor 🕔04.09.2009 📕18.720

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře