Vojna medzi Perú a Ekvádorom pokračuje - Cenepská vojna

Autor : Wlasto Klucar / wlasto 🕔30.08.2009 📕12.194

Cenepská vojna (Guerra del Cenepa) bola ozbrojeným konfliktom, ktorý sa odohral v roku 1995 a odohrala sa v zóne ktorá bola bez demarkácie štátnej hranice medzi Ekvádorom a Perú, ktorej vytýćenie bolo nepresne upravené v protokole z Río de Janeiro z 29.1.1942. Označenie tohto konfliktu je odvodené od rieky Cenepa v zóne ktorej sa odohral tento koflikt.

Tento konflik bol vyvrcholením dlhotrvajúcich hranićných sporov oboch krajín a záverečná zmluva tieto spory ukončila.

 

Príčiny

Spory medzi Veľkou Kolumbiou a Perú

Ako už bolo spemenuté v článku o vojne 41 (Guerra 41), spory týkajúce sa vytýćenia hraníc a území jednotlivých štátov v južnej amerike je možné hľadať už v období ich emancipačného procesu, teda v období rozpadu španielskeho zámorského impéria.

Po ukončení boja za nezávislosť Perú a skončení nebezpečia znovudobitia územia Španielskom, pri čom Perú bola nútená požiada´t o pomoc Veľkú Kolumbiu, vzťahy medzi oboma týmito krajinami začali byť napeté. Toto nepetie pramenilo z Peruánskych ambícii na expanziu ako aj z hnevu Perú, ktorej sa nepáčilo zasahovanie do vnútorných záležitostí Bolívarom.

Prvé problémy nastali keď bohatá provincia Guayaquil (dnešný Ekvádor) sa rozhodla byť sebestačnou a nezávislou a toto bolo tŕňom v oku obom krajinám Perú ako aj Kolumbii, až kým sa Bolívar nerozhodol 15.7.1828 a anektoval dané územie.

Perú vykonalo inváziu do Bolivie začiatkom roku 1828, prićom odmietala uznať nezávislosť tejto krajiny, ktorá bola pod vplyvom Kolumbie.

3.6.1828 nastala vojna medzi Perú a Veľkou Kolumbiou. V tomto boji peruánske jednotky postúpili do vnútra Kolumbijského Južného departmánu (Departamento del Sur), čo je dnešný Ekvádor, až do blízkosti mesta Cuenca, prićom zvíťazili v niekoľkých námorných bitvách, a jednotky obsadili mesto Guayaquil, pričom Nová Granada žila v občianskej vojne spôsobenej povstaním gen José María Obanda a José Hilario Lópeza.

Po tom, ako títo povstalci boli spacifikovaní Bolívarom, Kolumbijská armáda začala pozemnú ofenzívu, ktorá vyvrcholila bitvou Portete de Tarqui, 27.2.1829. V tejto bitve zvíťazili kolumbijské jednotky pod vedením gen. Antonia Josého de Sucre, ktoré zvíťazili nad silnejším protivníkom. 10.7.1829 bolo oboma stranami podpísané prímerie a 22.9.1829 zmluva Larrea-Gual, ktorá ustanovala hranicu, ktorá oddeľovala oba štáty. Táto hranica bola hranicou ktorá kopírovala deliacu ćiaru medzi vicekráľovstvom Perú a Novou Granadou z čias vicekráľovstva. 28.2.1830 bola podpísaná Girónska zmluva (Tratado de Girón), aby sa učinil koniec tomuto konfliktu.

Spory medzi Ekvádorom a Perú

Po tom ako sa ustanovil štát ekvádor, boli podpísané viaceré dohody, aby sa ustanovila hranica so svojimi susedmi, pričom bol daný akcent na hranicu vedúcu amazóniou. Ekvádor poukazuje na existenciu protokolu Pedemonte-Mosquera ktorý mal byť podpísaný roku 1830, ktorý bol pokračovaním dohody Larrea-Gual. Perú na druhej strane spochybňuje toto tvrdenie, nakoĺko nikdy sa nenaśiel orginál danej zmluvy.

Počas rokov 1859 a 1860, obe krajiny viedli boj o sporné územia. Ekvádor následne upadol do občianskej vojny, ktorá skomlikovala diplomatické rieśenie sporov. Taktiež v rokoch 1879 až 1883 sa Perú podieľala na Pacifickej vojne proti Chile a taktiež nemohla sa venovať diplomacii.

V roku 1887, sa daný spor o hranice pokúsili obe strany vyriešiť prostredníctvom Španielskeho kráľa, ale táto snaha bola znovu neúspešná.

Počas počiatku 20 storoćia dochádzalo v danej oblasti k neustálym pohranićným šarvátkam. V roku 1922 je podpísaná dohoda Salomón Lozano medzi Perú a Kolumbiou, prićom je vytýčená hranica daných štátov.

V roku 1936, po dlhých rokoch vyjednávania bola ustanovená línia statu quo, ktorá stanovovala hranicu územia oboch štátov. Daná línia sa nachádzala v oblasti Peruánskeho depratmánu Amazonas a ako prirodzenú hranicu ustanovovala Cordilleru Cóndor.

11.1.1941 Ekvádorské sily vstúpili na Peruánske územia a dokonca na čas okupovali provinciu Zarumilla, následne prezident Perú Manuel Prado Ugarteche, naridil vytvoriť Zoskupenia sever, aby bolo pripravené pôsobiť na severnom okraji krajiny.

V roku 1941 ekvádor, vyhlásil, že neuznáva provizionálnu hranicu a z tohto dôvodu aj mobilizoval svoju armádu, pričom začal s rozmiesňovaním svojich síl v oblastiach Tumbes (lokalita Aguas Verdes na hranici s Huaquillas). Perú rozmiestnilo v severnej oblasti svojho teritória taktiež značné sily. V oblasti sa odohrala vojna 41 v dňoch 5.7.1941-31.7.1941, pričom peruánska armáda nielenže vypudila Ekvádorské jednotky zo svojho územia, ale aj okupovala značnú časť Ekvádoru.

Letecké sily Perú v týchto dňoch bombardovali Ekvádorské mesto Santa Rosa v pohraničnej provincii El Oro a pohrozili že uskutočnia to isté s mestom Guayaquil. Peruánske sily sa stiahli z Ekvádorského územia až po podpise protokolu z Río de Janeiro v roku 1942.

Ekvádor bol viac menej dotlačený k podpisu daného protokolu medzinárodným spoločenstvom, ktoré namelao záujem o nový konflikt, keďže v danej dobe bola Európa vo vojne. Protokol z Río de Janeiro bol podpísaný 29.1.1942, pričom ako garanti daného protokolu vystupovali Argentína, Brasília, Chile a USA.

Problémy s aplikáciou protokolu z Río de Janeiro a s demarkáciou hranice v Cordillera del Condor

Základným problémom aplikácie protokolu z Río de Janeiro bolo aplikovanie geografických označení v protokole a ich reálne prenesenie do terénu. Toto bolo príčinou vojenských konfliktou oboch krajín v rokoch 1981 a 1995.

V protokole z Río de Janeiro sa neodrážala geografická realita a to hlavne v amazonskej oblasti, kde sa prepokladalo „divortium aquarum“ medzivodie, oddelenie vôd riek Zamora a Santiago ako aj bola tu prezencia Cordillera del Cóndor ako prirodzenej hranice.

V roku 1947 letectvo USA vykonalo letecký prieskum zóny, prićom sa zistilo, že neexistuje „divortium aquarium“ medzi riekami Zamora a Santiago, a medzi oboma riekami existuje ďalšia rieka - Cenepa. Teda priślo sa na to, že existujú 2 rozvodia: jedno medzi riekami Zamora a Cenepa, a druhé medzi riakami Cenepa a Santiago. A ešte cordillera del Cóndor oddeĺuje rieky Zamora a Cenepa, a nie ako predpokladal protokol riaky Zamora a Santiago.

Ekvádorský prezident José María Velasco Ibarra, v roku 1960 vyhlásil nulitu protokolu z Río de Janeiro, a ako argument uviedol, že bol podpísaný pod nátlakom a v čase ke´d Peruánske jednotky okupovali časť Ekvádoru. Tieto ostré vyhlásenia naznačovali že Ekvádor je pripravený znovu na prípadný konflikt.

Incident v roku 1981

22.1.1981 vojenské stanovište Ekvádorskej armády „Paquisha“ plnilo normálne svoju činnosť a bolo navśtívené skupinou dôstojníkov Ekvádorskej armády, ktorý tu fotografovali práce pri prestavbe stanovišťa. Za chvíľu sa nad stromami objavila helikoptéra peruánskej armády Mi-8, ktorá sa pokúsila o pristátie, ale keď zistila, že sa nachádza na Ekvádorskom území, odletela na peruánsku stranu. Po niekoĺkých hodinách sa na dané miesto vrátilo viac peruánskych helikopét s podporou lietadiel Mirage VP, pričom zahájili paľbu na dané stanovište a zranili por. Hugo Valenciu.

Stanovište vydržalo paľbu od 28.1.1981 až do 2.2.1981, pričom bolo uskutočnených 11 bombardovaní, ktoré zrovnali so zemou celú zónu „Paquisha“. Dané stanovište bolo pod velením kpt. Jorge Brita, malo 3 dôstojníkov a viac ako 60 mužov.

Títo muži odrážali útoky peruánskych helikoptér Mi-8 vyzbrojených guľometmi belgickej výroby Fal. Ekvádor ihneď v dňoch 4 až 6.2.1981 zmobilizoval ďalšie zložky armády a prostredníctvom prepravných lietadiel Vzdušných síl Ekvádoru ako aj pomocou Civilnej rezervnej flotily, pomocou lietadiel TAME, SAETA a lietadiel konzorcia CEPE-TEXACO,boli do oblasti premiestnených 3.500 mužov so svojim vybavením z letísk Pastaza, Lorocachi, Manta, Taura y Guayaquil, premiestnený až do bojovej zóny.

Ekvádorom boli použité lietadlá C-130, Buffalo, Twin Otter a AVRO pilotované pilotmi 11 letky I Vzdušnej zóny, ktorí realizovali okrem prepravy personálu tiež evakuáciu zranenách, prepravu zásob, ako aj výsadky paraśutistov v oblasti operácii.

1.2.1981 sa peruánske útoky rozšírili na posty ekvádorskej armády v Mayaicu a Machinaza. V týchto pozíciách sa nachádzali Ekvádorský vojaci počas dlhých rokov bez toho aby proti tomu Perú akokoľvek protestovala.

Vzdušné sily Perú uskutočnili 107 bojových misí počas 5 dní trvania tejto nevyhlásenej vojny.

Nakoniec po dlhom vyjednávaní trvajúcom 36 hodín na pôde OEA (Organizácie amerických śtátov), Ekvádorský kancelár Dr. Alfonso Barrera Valverde, dosiahol zastavenie paľby nadránom 5.2.1981.

Peruánska pozícia

Peruánska argumentácia ohľadne daného konfliktu je nasledovná:

  • Perú nemá žiadne územné podlžnosti so žiadnou susednou krajinou.
  • Zatial čo Tumbes a Piura sú nespochybniteľne Peruánske, Jaén pripadol Kráľovskej audiencii v Quito iba medzi rokmi 1563 až 1567 a medzi 1819 až 1821, pričom daný región sa vyslovil za pripojenie sa k Perú, čo bolo ratifikované Franciscom de Toledo ako aj vládou Perú v roku 1821.
  • Maynas (dnešné Amazonas a Loreto) bola vytvorená ako Peruánska provincia a bola priradená k vicekráľovstvu Santa Fe de Bogotá v roku 1772, ale daná provincia bola administrovaná a bolo jej vládnuté vicekráľom Perú na základe céduly z 15.7.1802.
  • Protokl z Río de Janeiro je medzinárodným aktom, ktorý je vykonateľný a jeho vykonanie si nevyžaduje nijakú revíziu.

Ekvádorská pozícia

Ekvádorská pozícia k pohraničnej problematike bola nasledovná:

  • Protokol z Rio de Janeiro je nevykonateľným protokolom a bol podpísaný pod nátlakom, keď bolo Ekvádorské územie z veľej časti okupované Peruánskym vojskom.
  • Protokol z Río de Janeiro naznačuje existenciu rozdelujúceho prvku vôd Zamora-Santiago ktorý je prvkom, ktorý rozdelí geografický priestor medzi danými riekami. V skutočnosti toto neexistuje a existuje rieka Cenepa, ktorá je od týchto dvoch riek nezávislá s veľkým rozvodím. Týmto že neexistuje deliaci prvok medzi riekami Zamora a Santiago, nie je možne rozdeliť sekto popícaný v článku VIII. B.1.
  • Keďže daný protokol je nevykonateľný je potrebné, stanoviž novú hraničnú čiaru, ktorá rozdelí spravodlivo medzi oboma krajimai geografický pristor medzi riekami Zamora a Santiago.
  • Pri vytýčení deliacej čiary je potreba brať na zreteľ aj historické fakty oboch krajín, ako aj potreby rozvoja oblasti, hlavne vzhľadom na kondomínoi Cuenca del Gran Río. Týmto vytýčením novej hranice by sa otvoril priestor naobojstranné projekty využitia amazónie. Taktiež by sa uľahčil prístup Ekvádoru k svojim prístavom ako aj prístup do oblasti amazónie.

 

Počiatočné problémy konfliktu

V roku 1991 aby sa rozptýlila pozornosť verejnosti od politicko ekonomickej nestability v Ekvádore a na živnej pôde ktorá bola daná predchádzajúcimi porážkami v krajine začal silnieť revanšismus. Tlak sa stupňuje, keď sa vláda rozhodne umiestniť vojenské zložky v blízkosti Pachacútecu, na vojenskom stanovišti "Etza". S úmyslom upokojiť situáciu, ktorá bola stále viac a viac napetejšia sa rozhodli kancelári Ekvádoru Diego Cordovez; a Perú, Carlos Torres y Lara, 24.8.1991 uskutočniť pakt gentlemanov, ktorý znížil napetie, ale vôbec nevyriešil situáciu.

Ekvádorská verejnosť bola frustrovaná porážkou v roku 1941 a okupáciou Peruánskym vojskom a jeho armáda sa roky pripravovala a cvičila. Armáda v konflikte v Paquisha v roku 1981 sa pokúsila pozdvihnúť svoj kredit, pričom daný konflikt bol v situácii ktorá zvýhodňovala Ekvádorské sily, nakoľko v Peru v danom čase bola chaotická situácia a krajina mala vnútorné problémy.

V posledných mesiacoch roku 1994 bol pozorovyný zvýšený pohyb Peruánskych hliadok v priestore Cenepa. Pri ich strete s Ekvádorskými hliadkami sa provokovalo značné napetie a neistota. Toto sa ešte viac zvýšilo, ke´d veliteľ Peruánskeho Pluku pechoty pre boj v džungli "Callao" žiadal pplk Aquirreho, veliteľa Pluku pre boj v džungli "Gualaquiza", aby ihneď stiahol svoje základne z hlvaných oblastí Cenepy, s odôvodnením aby nebolo potrebné použiť silu. Toto vyvolalo pozornosť vojenského velenia, ktoré začalo rýchlo v danej zóne zvyšovať prítomnosť svojho personálu.

23.1.1995, pri vzdušnom prieskume oblasti Peruánskym letectvom bola objavená tajná základňa ekvádorskej armády na Peruánskom teritóriu. Veliteľ peruánskej armády v oblasti dal príkaz na vytlačenie nepriateľského vojka a zajatie základne. Od 27.1.1995 sa útoky peruánskych jednotiek na ekvádorské pozície zintenzívnili až natoľko, že mohli prerásť do konfliktu. Krajiny medzinárdoného spoločenstva sa pokúšali o sprostredkovanie zastavenia paľby, avśak toto nebolo akceptované Peruánskou stranou a naopak jej jednotky zintenzívnily útoky na Ekvádorské základne.

Po zostrelení 3 peruánskych lietadiel Ekvádorskými vdušnými silami (FAE - fuerza aérea ecuatoriana) Perú deklarovalo 13.2.1995 zastavenie paľby, čo prekvapilo Ekvádorskú stranu ako aj medzinárodné spoločenstvo.

V skutočnosti zastavenie paľby, ktoré požiadal prezident Fujimori bol iba ťah Perú aby jej armáda mohla preskupiť svoje sily a aby následne jej jednotky mohli pokračovať v infiltrácii na územie Ekvádoru, čo vśak nebolo možné z dôvodu silného odporu zo strany Ekvádorských jednotiek.

Nakoniec v piatok 17.2.1995 uzrela svetlo sveta dohoda, ktorú podpísali predstavitelia oboch krajín v Brazílii a kde bolo stanovené zastavenie paľby. Daná dohoda obsahovala body zastavenia paľby, ako aj stanovenie že do danej zóny budú vyslaní medzinárodní pozorovatelia, taktiež že bude vytvorená demilitarizovaná zóna a nakoniec že sa uskutoćní vzájomná demobilizácia.

Ale jediné o čo mala záujem Perú bolo stiahnutie Ekvádorských jednotiek, respektíve aby zľavili svoju obranu. Z tohto dôvodu 22.2.1995 pred príchodom medzinárodných pozorovateľov v oblasti Tiwintza, Peruánske sily zahájili veľkú ofenzívu proti sťahujúcim sa Ekvádorským jednotkám, nerešpektujúc dohodu o zastavení paľby. Ale Ekvádorské jednotky sa postavili na odpor a s vypetím síl odrazili peruánsky útok, ktorý nemohol pokračovať. Tento boj pokračoval až do podpisu dohody z mesta Brasilia.


Ekvádorské stanovištia - Puestos Ecatorianos
Peruánske stanovištia - Puestos Peruanos
Strety - Hitos
Zóna boju - Zona de combate


Zóna ktorú Ekvádor považuje za jemu prinaležiace územie

Sily zúčastnené na konflikte

Ekvádor Perú
8.000 mužov v zbrani 15.000 mužov v zbrani
250 ťažkých zbraní 180 ťažkých zbraní
325 lietadiel 470 lietadiel
6.350 milícii a Národná Polícia Ekvádoru

Ekvádorské jednotky Iwias a Arutuams v konflikte

Tieto jednotky boli zložené zo skupín domorodcov z Ekvádorskej džungle z kmeňov shuar a achuar.

Čoskoro po konflikte v Paquisha, v roku 1981, plk. Ekvádorskej armády Gonzalo Barragán dal na schválenie generálnemu štábu armády vytvorenie špeciálnej skupiny, ktorej príslušníci by sa rekrutovali výhradne z kmeňov shuarov a achuarov. Prestíž plk. Barragána ako jedného z prvých parašutistov špeciálnych síl Ekvádorskej armády a ako ideového spoluzakladateľa Iwias otvorilo cestu k vytvoreniu síl Arutam.

Shuar y Achuar. Las etnias están conformadas por unos 300 centros shuar y unas 30 comunidades achuar, ubicadas en las provincias ecuatorianas de Pastaza, Morona-Santiago y Zamora-Chinchipe. Los paracaidistas peruanos fueron los que mas sufrieron con los iwias ya que casi siempre eran emboscados por sorpresa cuando llegaban a tierra.

Letecký súboj 10. februára 1995

Tohto dňa štartujú z letiska v Talara (Peru) lietadlá SU22 zo skupiny No. 11 Los Tigres a A-37B zo skupiny No.7 z letiska Piura s úlohou bombardovať Ekvádorské pozície.

Dve lietadlá Mirage F1 z švadróny 2112 Mirage F1 a dve lietadká Kfir C2 zo švadróny 2113 boli neustále pripravené ka vzletu na Ekvádorskej zákldni Taura (Ecuador). Ekvádorské radary zistili narušenie priestoru 5 Peruánskymi lietadlami. O 12:49 piloti vzdušných síl Ekvádoru dostávajú príkaz na vzlet, pričom ich cieľom sú peruánsky narušitelia.

O 12:57 lietadlá Mirage F1 s označením FAE 807 pilotované mjr. Raúl Banderasom (líder) a FAE 806 pilotované kpt. Carlos Uzcateguím (krídlo) detekovali na svojich radaroch 2 peruánske lietadlá Su 22 pilotované mjr. Víctor Maldonadom a mjr. Enrique Caballerom. Ekvádorské lietadlá sa k nim priblížili zozadu.

12:58 mjr. Banderas vystreľuje raketu Matra Magic II ktorá zasiahne jendo z narušiteľských lietadiel, kpt. Uzcateguí taktiež vystreľuje raketu, ktorá zasiahne svoj cieľ. Ihneď na to obaja vystreľujú aj po druhej rakete a peruánske lietadlá sú zničená a piloti sa katapultujú. Mjr. Maldonado prežil ešte niekoľko dní v džungli pred tým ako tam zahynul a mjr. Caballero zahynul okamžite, pričom ich obe telá boli nájdené. Obe lietadlá Mirage sa následne vracajú na svoju základňu.

Taktiež v tento deň 2 lietdlá Kfir C2 s označením FAE 905 a FAE 909 pilotované kpt. Mauriciom Mata (líder) a Guidom Moya (krídlo) zachytia dve lietadlá A-37B peruánskeho letectva. Kpt. Mauricio Mata zostreľuje jedno lietadlo Shafrir 2, pričom peruánsky piloti mjr. Hilario Valladares a Gregorio Mendiola sa katapultujú a sú následne zachránení peruánskymi silami. Druhé peruánske lietadlo A-37B unikne letom nízko nad vrcholmi stromov a kopcov.

S výnimkou vojny o Malvíny toto bol prvý stret prúdových lietadiel v južnej amerike, ako aj prvý boj s raketami vzduch-vzduch.

 

Koniec konfliktu

Mierová deklarácia z Itamaraty

17.2.1995 je podpísaná mierová deklarácia z Itamaraty, v Brazílii, kde je stanovené stiahnutie vojko oboch krajín.

Ale aj v tomto čase ešte stále dochádza k „zmetočným“ incidentom v Cenepskej zóne (Tiwinza, Base Sur y Cueva de los Tayos). Oficiálna verzia Ekvádoru hovorí, že prezident Fujimori mal už predtým oznámiť zabratie určitých stanovíšť a to ešte pred príchodom pozorovateľov a pozorovateľov.

Dohoda z Brasilie

Do zóny konfliktu sa presunuli pozorovatelia z krajín garantujúcich protokol z Río de Janeiro. 2.3.1995 sú ukončené boje v oblasti, pričom v tomto konflikte je mnoho zranených ako aj padlých na oboch stranách.

Je uskutočnené nové kolo rokovaní, v Brasilii a 24.10.1998 je podpísaná dohoda Peruánskym prezidentom Albertom Fujimori a Ekvádorským prezidentom Jamilom Mahuadom.

Krajiny ktoré sú garantmi (Argentina, Brazília, Chile a USA) dohodli, že bude pokračovať demarkácia hranice ako ju ustanovuje protokol z Río de Janeiro v roku 1942, ďalej že vysoké vrcholky cordillera del Cóndor a región Tiwinza, veľký 20 Km², je územím Perú, ale sa odovzdá Ekvádoru 1 km² z daného regiónu Tiwinza, pričom Ekvádor v týchto miestach nemôže mať umiestnených vojakov.

Perú bola prinútená na základe tohto aktu akceptovať voľnú plavbu po rieke Amazon ako aj po jej ramenách, ako to bolo ustanovená v protokole z Río de Janeiro z 29.1.1942 a na základe dohody z Brasilie tieto vody mohli užívať aj komerčné lode.

V máji 1999 bol umiestnený posledný hraničný kameň na tejto hranici.

Acta de Brasilia

V meste Brasilia, dňa 26 Októbra 1998, ctihodní vážení Páni Jamil Mahuad Witt, prezident Ekvádorskej republiky a Alberto Fujimori Fujimori, prezident Republiky Perú sa zišli aby formálne potvrdili definitívne riešenie problémov, ktoré počas desaťročí oddeľovali obe krajiny.

Prítomní boli hlavy štátov garantov Protokolu mieru, priateľstva a hraníc, ktorý bol podpísaný v Río de Janeiro 29.januára 1942, ctihodní vážení Páni Fernando Henrique Cardoso, prezident Federálnej republiky Brazília, Carlos S. Menem, prezidenta Argentínskej republiky, Eduardo Frei Ruiz-Tagle, prezident republiky Chile a osobný reprezentant prezidenta USA pán Thomas F. McLarty III.

Pri príležitosti tejto udalosti prezidenti Perú a Ekvádoru sa dohodli podpísať nasledovné.


Prezidentský akt z Brasilie

Ktorým,

  1. Vyjadrujú záujem, na základe historického vývoja, aby bol zabezpečený rozvoj a dobro bratských národov Ekvádoru a Perú ako aj porozumenie medzi vládami. Týmto kulminuje proces rozhovorov medzi omobama vládami, ktorý nahradil predchádzajúcu Deklaráciu mieru z Itamaraty z 17 februáru 1995 a taktiež sa dáva konečný termín, globálne a konečne, nezhodám medzi oboma republikami spôsobom, tým že na základe spoločných koreňov oboch národov sa v budúcnosti budú môcť vytvoriť spoločné projekty k prospechu oboch krajín.
  2. Deklarujú, že na základe mapy z 23.10.1998, ktorá je súčasťou tohto dokumentu a bola schválená krajinami ktoré sú garantmi, budú definitívne vyriešené hraničné rozdiely medzi oboma krajinami. Na základe tohto obe vlády v čo najkratšom čase zabezpečia vytýčenie pozemnej hranice.
  3. Zároveň vyjadrujú svoju povinnosť, uzavrieť dohody, ktoré podpisujú k dnešnému dňu a ktoré upravia vnútorné právne predpisy, ako aj uviesť tieto v čo najkratšom čase do platnosti. Týmito dohodami sú:

• Dohoda o obchode a plavbe, ktorej vykonanie je ustanovené v článku VI Protokolu mieru, priateľstva a hraníc z Río de Janeiro,

• Rozšírená Peruánsko Ekvádorská dohoda o hraničnej integrácii, rozvoji a susedstve, ktorá zahŕňa ako prílohy: ustanovenie Komisie susedstva Peruánsko Ekvádorského, dohodu o pohybe osôb, vozidiel, morských a riečnych plavidiel a lietadiel, ustanovenie Peruánsko Ekvádorskej hranićnej komisie, organizačnú štruktúru medzinárodného plánu rozvoja pohraničného regiónu, a organizačnú štruktúru medzinárodného fondu mueru a rozvoja. Taktiež táto dohoda zahŕňa dohodu o urýchlení a prehĺbení voľného obchodu medzi Ekvádorom a Perú. Taktiež zahrňuje projekt dohody výmeny nôt, aby bolo možné uskutočniť technicko ekonomickú štúdiu viability bilaterálneho projektu Puyango - Tumbes; projekt Memorandum o porozumení regionálnych programov a služieb na Eje Tumbes Machala; projekt Memorandum o porozumení na prepojenie ciest Perú a Ekvádoru; projekt prepojenia energetickej siete oboch krajín; taktiež dohoda o bilaterálnych základniach na spracovanie a distribúciu hidrokarburantov; projekt Memorandum o porozumení pre zlepšenie, posilnenie vzájomnej spolupráce v turizme; dohoda o projekte spoločnej spolupráce v technickom rozvoji rybolovu; a projekt Memorandum o porozumení v spolupráci pri vzdelávaní,

• Výmena nôt o základných dohodách týkajúcich sa rekonštrukcie povodia a kanálu Zarumilla, ako aj o jeho administrácii a využití jeho vôd,

• Výmena nôt týkajúcich sa aspektov plavby v sektoroch los Cortes riek a rieky Río Napo,

• Výmena nôt o dohode vytvorenia bilaterálnej komisie o vzájomnej dôvere a bezpečnosti;

4. Vyjadrujú dôležitosť týchto dohôd pre mierové ideály, stabilitu a prosperitu, ktoré sú dušou

Amerického kontinentu. V tomto zmysle a v súlade s prvým článkom Protokolu mieru, priateľstva

a hraníc z Río de Janeiro z 1942, znovu potvrdzujú že sa zriekajú hrozieb a použitia sily vo vzťahoch

medzi Perú a Ekvádorom, ako aj že budú využívať mierové a priateľské prostriedky medzi oboma

národmi.

5. Prianie uznať fundamentálnu úlohu ktorú zohrali pri sprostrekovaní vlády Republiky Argentina, Federálnej republiky Brazilia, Republiky Chile a USA, ako krajiny garantujúce Protokolu mieru, priateľstva a hraníc ktorý bol podpísaný v Río de Janeiro 29.januára 1942, prezidenti Ekvádoru a perú nechajú zaregistrovaný obdiv svojich národov úsiliu a odhodlaniu ktoré bolo vyvynuté aby bol splnený tento protokol a chcú aby tieto plnili aj naďalej svoju úlohu aź do ukončenia demarkácie.

Podpisujú predložený akt ctohodní vážení Páni prezidenti Republiky Perú a Ekvádor, Inźinier Alberto Fujimori Fujimori a Doktor Jamil Mahuad Witt a kontrolujú Páni ministri zahraničných vzťahov Perú, Doktor Fernando de Trazegnies Granda a Ekvádoru , veĺvyslanec José Ayala Lasso.

Podpisujú ako svedkovia tjto ceremónie ctihodní vážení Páni Fernando Henrique Cardoso, prezident Federálnej republiky Brasilia, Carlos S. Menem, prezident Republiky Argentina, Eduardo Frei Ruiz-Tagle, prezident Republiky Chile a osobný reprezentant prezidenta USA Pán Thomas F. McLarty III.

Zdroje:
http://es.wikipedia.org/wiki/Guerra_del_Cenepa
Basadre Grohmann, Jorge ( 2004). Historia de la República del Perú [1822-1933]
Diario La República (2003). Atlas departamental del Perú. Lima: Ediciones PEISA S.A.C.
Tobar Donoso, Julio (1945). La invasión Peruana y el Protocolo de Río, Antecedentes y explicación histórica. Quito
http://es.wikipedia.org/wiki/Conflicto_Per%C3%BA-Ecuador
http://es.wikisource.org/wiki/Acta_de_Brasilia
www.militar.org.ua/foro/la-guerra-del-cenepa-ecuador-peru
www.acig.orghttp://macareo.pucp.edu.pe/ftrazeg/aadaaa.htm
Autor : Wlasto Klucar / wlasto 🕔30.08.2009 📕12.194

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře