Dekolonizácia juhovýchodnej Ázie

Autor : Ján Kovačič 🕔30.04.2009 📕13.525

Hnutia ázijských národov za nezávislosť sa začali prejavovať už na počiatku 20. storočia. Niektoré ázijské krajiny získali nezávislosť už v medzivojnovom období (Afganistan – 1919, Irak – 1932). Požiadavky sebaurčovacieho práva a národnej nezávislosti boli vyslovené v Indii, Barme, Vietname, Malajzii, Indonézii a na Filipínach. Do konca druhej svetovej vojny narástla politická sila tých to hnutí do takej miery, že ju koloniálne mocnosti neboli schopné bežnými politickým a správnymi prostriedkami zvládnuť. Stáli pred voľbou z 2 možností: dohodnúť sa s predstaviteľmi domácich politických síl a na predaní moci a uvoľniť tak cestu vzniku nezávislých štátov, alebo sa snažiť vojenskou silou potlačiť národné hnutia a obnoviť či udržať svoju moc v týchto krajinách. V oblasti južnej a juhovýchodnej Ázie, ktorej krajiny zažili vojenskú porážku počas druhej svetovej vojny a následne japonskú okupáciu, bola obnova európskej nadvlády sťažená diskreditáciou európskych koloniálnych mocností a podporou Japonska hnutiami, ktoré usilovali o vymanenie sa zo závislosti na európskych krajinách. V priebehu vojny niektoré tieto krajiny pod japonskou okupáciou získali formálnu nezávislosť, ako Filipíny a Barma v roku 1943. Ďalším krajinám Japonsko nezávislosť prisľúbilo.

Francúzsko a Indočína

Francúzske panstvo v Indočíne bolo tvorené protektorátmi nad Vietnamom (Tonkin, Annám), Kambodžou a Laosom. Priamu správu vykonávali Francúzi len nad časťou Vietnamu – Kočinčínou, ktorá bola hlavným producentom ryže v tejto oblasti. S porážkou Francúzska v roku 1940 bolo ohrozené aj jeho postavenie v Indočíne. Dohody vichystického režimu s Japonskom z rokov 1940 – 1941 zachovali francúzske práva v Indočíne výmenou za umiestnenie japonských jednotiek v krajine. V závere vojny v obave pred spojeneckou inváziou Japonci preventívne v marci 1945 okupovali krajinu, a francúzsku správu aj armádne jednotky internovali. Likvidáciou francúzskej správy však vytvorili mocenské vákuum, ktoré začal pohotovo vyplňovať Viet Minh, Liga nezávislosti Vietnamu na čele s Ho Či Minom. Táto koalícia vedená komunistami vznikla v južnej Číne v roku 1941 a počas vojny vytvárala základne partizánskych jednotiek na vietnamskom území. Japonský pokus predať moc do rúk vládcu Annámu, cisára Bao Daia, bol neúspešný. Prechodom sovietskej armády do útoku v Mandžusku v auguste 1945 totiž vznikla priaznivá situácia pre ľudové oslobodzovacie hnutia v krajinách okupovaných japonskými vojskami. Cisár Bao Dai, ktorý s Japoncami spolupracoval, sa zriekol trónu. Viet Minh ovládol v priebehu roka väčšiu časť krajiny a Ho Či min vyhlásil v Hanoji 2. septembra 1945 pred pol miliónom Vietnamcov nezávislosť Vietnamskej demokratickej republiky.

V predvečer japonskej kapitulácie sa spojilo polovojenské hnutie nacionalistickej mládeže kambodžskej „lepšej spoločnosti“ Zelená košeľa a Son – ngoc – Thanh uskutočnil štátny prevrat. Stal sa ministerským predsedom a kráľom zostal Sihanuk. V snahe získať podporu proti Francúzom sa premiér Thanh pokúšal o vojenské spojenectvo s Vietnamom, čoho výsledkom bolo zastupiteľstvo Viet Minhu v Phnom Penhu. 1. septembra vyhlásil nezávislosť laoského kráľovstva aj laoský vicekráľ princ Phetsarath.

Vylodenie britských jednotiek v Saigone 6. septembra 1945 s cieľom odzbrojiť japonské vojská však zmenilo situáciu. Spolu s Britmi sa na juhu vylodili aj jednotky francúzskeho expedičného zboru na čele s vrchným komisárom Francúzska v Indočíne viceadmirálom Georgesom Thierrym d’ Argenlieuom. Spoločne oslobodili internovaných Francúzov a pomohli im – dokonca za pomoci japonských jednotiek – obnoviť kontrolu nad Saigonom a jeho okolím. Z tejto základne potom Francúzi obnovili do februára 1946 kontrolu nad južnou časťou Indočíny (aj Kambodžou), Viet Minh bol zatlačený na sever. 20. septembra 1945 prekročil hranice Tonkinu aj čínsky generál Lu Chan so 150 – 200 000 slabo vyzbrojenými vojakmi. Diplomatický nátlak zo severu tak po rokovaniach s Francúzmi začala aj Čína.

V situácii, keď sa rozrastalo národnooslobodzovacie hnutie, sa britské kruhy rozhodli svoje vojská stiahnuť a koncom januára nechali moc v rukách francúzskych kolonizátorov. Zároveň boli zahájené jednania medzi Francúzmi a Ho Či – minom, ktoré 6. marca 1946 v Hanoji vyústili do dohody, podľa ktorej Francúzsko uznávalo Vietnam ako slobodný štát, s vlastným parlamentom, vládou, armádou a financiami. Vietnamská demokratická republika sa stala súčasťou Francúzskeho zväzu. Spoločne s Laosom a Kambodžou vytvárala tzv. Indočínsku federáciu. Francúzsko tiež prisľúbilo konanie referenda na juhu v Kočinčíne, v rámci ktorého by bola táto oblasť pripojená späť k Vietnamu. Avšak žiadny konkrétny dátum stanovený nebol. Francúzsko tiež súhlasilo so stiahnutím vojsk z Vietnamu do 5 rokov. Výmenou za tieto ústupky musel Ho Či Min súhlasiť s rozmiestnením 15 000 francúzskych mužov a 10 000 Vietnamcov pod francúzskym vedením v Hanoji, Haiphongu a v ďalších mestách severného Vietnamu, ktorí mali nahradiť čínske vojsko, ktorého posledné jednotky sa zo severného Vietnamu stiahli v októbri 1946. Francúzi vedeli, že Viet Minh má veľkú podporu aj na juhu krajiny, hlavne v mestách. Pretrvávali teda obavy, že Ho Či Minovi by sa podarilo dosiahnuť zjednotenie krajiny, ktoré by viedlo francúzsku vládu k prerušeniu jednania s Viet Minhom a k rozhodnutiu použiť sily k obnoveniu kontroly nad celým Vietnamom.

Zámienkou k eskalácii konfliktu boli strety medzi jednotkami Viet Minhu a francúzskou armádou na jeseň 1946 v okolí Haiphongu. Námorné ostreľovanie mesta, z ktorého chceli Francúzi vytlačiť Viet Minh a ktoré stálo život 6 000 obyvateľov mesta, bolo impulzom k útoku zo strany Viet Minhu. Bola zahájená vojna, v ktorej Ho Či Min použil taktiku partizánskej (guerillovej) vojny. Násilné praktiky francúzskej správy potom priviedli k podpore Viet Minhu aj nekomunistické skupiny vietnamských nacionalistov.

Francúzske snahy čeliť rastúcej podpore Viet Minhu reorganizáciou správy a začlenením Vietnamu, s vládou opäť na čele s Bao Daeim, ako pridruženého štátu Francúzskej únie v roku 1949, sa minuli účinkom. Táto vláda mohla existovať len s francúzskou podporou, pretože nemala autoritu u miestneho obyvateľstva. Kambodža a Laos tiež potvrdili svoju príslušnosť k Francúzskej únii ako „pridružené štáty“. Formálne síce mali nezávislosť, no v skutočnosti si Francúzi udržali kontrolu nad ich ekonomikou a obranou.

V roku 1950 tak bol v Kambodži ustanovený Výbor jednotného národného frontu, ktorý sa postavil do čela protiimperialistických hnutí. Sily Oslobodzovacieho frontu Laosu (Pathet Lao) na čele s princom Souphanouvongom oslobodili značnú časť Laosu. Vietnamskí, laoskí a kambodžskí vlastenci sa na schôdzi 3. – 11. marca 1951 dohodli o vytvorení jednotného frontu národov Indočíny v boji za nezávislosť.

Do osudu vojny v Indočíne zásadným spôsobom zasiahla vojna v Kórei, ktorá priniesla obrat dovtedajšej politiky USA. Zatiaľčo v povojnových rokoch prezident Truman v podstate pokračoval v protikoloniálnom kurze americkej politiky a na obnovenie francúzskej kontroly nad Indočínou sa díval kriticky, so vznikom studenej vojny sa americký pohľad začal meniť. Skutočnú zmenu potom priniesla vojna v Kórei, ktorej vypuknutím došlo k internacionalizácii vietnamského konfliktu. USA prevzali finančné bremeno vojny (až na 80 %) a umožnili tak pokračovaniu francúzskej prítomnosti, pre ktorú však v samotnom Francúzsku politická podpora rýchlo klesala. Francúzska vláda tak od roku 1953 hľadala možnosť, ako konflikt ukončiť. Túto možnosť otvorilo až prímerie v Kórei, no v tej dobe už vôľa vzdorovať rastúcej moci Ho Či Minových síl bola fatálne oslabená. Porážka francúzskych jednotiek bola dovŕšená pri Dien Bien Phu. Boje tam trvali od 13. marca do 7. mája 1954, na francúzskej strane padlo 1 500 mužov, na vietnamskej okolo 8 000. Táto porážka definitívne ukončila francúzske panstvo v Indočíne.

Následná konferencia o Indočíne v Ženeve, ktorá bola zahájená 8. mája 1954 – za účasti Francúzska, USA, Veľkej Británie, ZSSR, ČĽR a zástupcov Kambodže, Laosu a oboch vlád Vietnamu – rozhodla o potvrdení nezávislosti Kambodže a Laosu. Vietnam bol rozdelený 17. rovnobežkou na 2 celky, v ktorých mali byť do 2 rokov vypísané demokratické voľby, a ktorých výsledok mal umožniť zjednotenie krajiny. V Kambodži a Laose sa voľby mali konať v roku 1955. Podľa dohôd o prímerí sa od 27. júla do 11. augusta zastavovali vo všetkých indočínskych štátoch vojenské akcie a cudzie vojská mali byť stiahnuté z jednotlivých krajín, na čo dozerali medzinárodné komisie. Francúzsko sa zaviazalo rešpektovať nezávislosť, zvrchovanosť, jednotu a územnú celistvosť indočínskych štátov. Ani jedna z krajín nesmela vstupovať do vojenských blokov. Počas bojov o nezávislosť Vietnamu prišlo v tomto konflikte o život viac ako 1 milión civilistov, 300 000 bojovníkov hnutia Viet Minh a asi 95 000 francúzskych vojakov.

Holandsko a Indonézia

Japonská podpora národných hnutí sa po vojne najvýraznejšie prejavila v Indonézii, kde v dobe japonskej kapitulácie existovala silná nacionalistická organizácia Putera na čele s Ahmedom Sukarnem a s vlastnou viac než 100 000 armádou. Po správe o kapitulácii Japonska 14. augusta, vyhlásil Sukarno nezávislosť Indonézie 17. augusta 1945. Sukarno sa stal prezidentom a Hatta viceprezidentom. V Indonézii vyhlásili nezávislosť nacionalisti, ktorí za vojny spolupracovali s japonskou okupačnou správou. Na rozdiel od ostatných krajín, boli na čele indonézskeho oslobodzovacieho hnutia prevažne predstavitelia národnej buržoázie. Trvalému prevzatiu moci vtedy zabránilo vylodenie britských jednotiek, ktorých úlohou bolo odzbrojiť Japoncov na ostrovoch a ktoré obnovili holandskú koloniálnu správu na Jáve a vyčkali do príchodu holandských vojenských jednotiek. Návrat Holanďanov znamenal okamžité prepuknutie násilností, ktoré koloniálna správa nebola schopná vlastnými prostriedkami kontrolovať. Holandská vláda preto bola za pomoci britského sprostredkovania ochotná uznať faktickú nezávislosť ostrovov (Jávy, Sumatry a Madury), ale s podmienkou, že nová Indonézska republika zostane súčasťou Holandsko – indonézskej únie a Spojených štátov indonézskych (spolu so zostávajúcimi ostrovmi holandskej Východnej Indie). Nacionalisti túto ponuku v zásade odmietli. V polovici roku 1947 sa holandská vláda rozhodla pre vojenské riešenie. V tzv. prvej policajnej akcii bola v Indonézii nasadená 100 – tisícová armáda, ktorá mala rozmetať armádu nacionalistov a obnoviť kontrolu v krajine. Predpokladaná blesková operácia sa však premenila na vlečúci sa konflikt, ktorého brutalita a počet obetí vyvolávali odpor nielen v samotnej Indonézii, ale po celom svete. Snaha urýchliť riešenie druhou policajnou akciou v decembri 1948, aj keď sa Holanďanom podarilo obsadiť všetky centrá na Jáve a Sumatre a zatknúť prezidenta Sukarna, nakoniec dohnala Holandsko do úplnej medzinárodnej izolácie. Pod tlakom Rady bezpečnosti OSN a USA boli Holanďania donútení ku kompromisu.

Konferencia za „okrúhlym stolom“ sa konala od 23. auguste do 2. novembra 1949 v Haagu. Jej výsledkom bola Indonézia rozdelená na jednotlivé, na ústrednej vláde nezávislé federálne štáty pod spoločným názvom Republika spojených štátov indonézskych. Všetky výdaje kolonizátorov na vedenie vojny a staré koloniálne dlhy Holandska boli prehlásené za štátny dlh Indonézie. Republika spojených štátov indonézskych bola včlenená do Holandsko – indonézskej personálnej únie, a tým pádom musela svoju zahraničnú politiku, obranu, finančné, hospodárske a kultúrne záležitosti dohodnúť vždy vopred s Holandskom. Indonézia z únie jednostranne vystúpila v roku 1956. Územie Západného Irianu (západná Nová Guinea) zostalo pod kontrolou Holandska až do roku 1962. Vzhľadom k odlišnému etnickému pôvodu obyvateľov Novej Guinei, z obáv pred nerovnoprávnym postavením, ktoré ich ako súčasť Indonézie čakalo, a pred vyvolaním nepokojov, podporovala zachovanie holandskej správy i Austrálie, ktorá kontrolovala druhú časť ostrova. Počiatkom 60. rokov však už nebolo v silách Holanďanov vzdorovať indonézskemu tlaku na pripojenie Západného Irianu, ktorý sa tak stal súčasťou Indonézie. Posledná územná akvizícia Indonézie bola anexia Východného Timoru v roku 1976 po zrútení autoritatívneho režimu v Portugalsku.

 

Britské koloniálne panstvo

Barma

Bývalé kráľovstvo Barma sa stalo súčasťou britského impéria až na sklonku 19. storočia, najmä preto, že barmskí vládcovia ohrozovali britské panstvo v susedných indických provinciách, Bengálsku a Assame. Roku 1885 bola zriadená provincia Horná Barma ako súčasť britského indického cisárstva. K prvým vážnym protibritským vystúpenia došlo v 30. rokoch. Britská vláda na ne reagovala udelením Barme status korunnej kolónie s obmedzenou miestnou samosprávou v roku 1937. Počas druhej svetovej vojny bola Barma okupovaná Japonskom (máj 1942) a na jej území viedli Briti až do konca vojny ťažké boje s cieľom zabrániť ďalšiemu japonskému postupu do Indie. V okupovanej Barme Japonci zriadili bábkovú vládu, ktorej členmi boli nacionalisti Aung San a U Nu, ktorí postupne prešli na protijaponské pozície a založili Antifašistickú ligu ľudovej slobody. Na jar 1945 sa spojili s britskými a indickými jednotkami v snahe vytlačiť Japoncov z krajiny.

Kapituláciou Japonska v septembri 1945 skončila druhá svetová vojna v Ázii, a tým aj vojenská spolupráca barmského odboja s Britmi. Na čele britskej vojenskej správy Barmy bol od 10. júna 1945 generálmajor Charles F. B. Pearce a jeho úlohou bolo obnoviť v krajine zákon a poriadok, rovnako ako vojnou zničené hospodárstvo a dopravu. Pearce však proti domácemu odboju postupoval s takou tvrdosťou, že ho museli odvolať a nahradiť Hubertom Ranceom. Po vojne, keď britská vláda rozhodovala o poskytnutí nezávislosti Indii, bola zrejmé, že musí byť ponúknutá aj Barme. Dňa 17. mája 1945 tak londýnska vláda vydala Bielu knihu o Barme. Podľa nej sa po 3 rokoch priamej správy mali konať voľby do parlamentu a mala byť vymenovaná vláda. Barma tak mala zahájiť cestu k úplnej samospráve v rámci Britského spoločenstva.

Možnosť získania nezávislosti však prebudila vnútorné konflikty v tejto krajine so zložitou etnickou a politickou štruktúrou. Spoločný postup oslabovali trvajúce rozpory medzi komunistami a ostatnými zložkami národného frontu. Cestu k nezávislosti tak urýchlil generálny štrajk v septembri 1946, ktorý viedol k pádu guvernérovej Výkonnej rady. Dňa 10. novembra 1946 tak požiadala Liga proti fašizmu a za slobodu ľudu britskú vládu o záväzné prehlásenie, že Barme bude do roka udelená nezávislosť. Tomuto kroku mali predchádzať voľby do Ústavodarného zhromaždenia v apríli 1947 a uznanie Výkonnej rady ako národnej vlády, s čím Londýn súhlasil podpisom dohody Aun Schana s C. Attleem 27. januára 1947. Po voľbách z 9. apríla 1947, v ktorých s prevahou zvíťazila Liga, sa 9. júna konalo prvé Ústavodarné zhromaždenie, ktoré menovalo komisiu pre prípravu ústavného zákona. Medzitým bol Aun Schan zavraždený. Ústava bola schválená 24. septembra 1947. Podľa nej sa Barma mala stať nezávislou republikou Barmský zväz, ktorá sa skladala z vlastnej Barmy, Kačjinského ostrova, Karreniského štátu, Šanského štátu a zo zvláštnej Čjinskej oblasti. Prvým prezidentom barmského zväzu sa stal So Šwei Thaik. Zákon o nezávislosti Barmy bol v Londýne schválený 5. novembra a 10. decembra vstúpil v platnosť. Vláda Spojeného kráľovstva uznala republiku Barmský zväz ako plne nezávislý, zvrchovaný štát. Ešte pred uznaním Barmy boli podpísané zmluvy o obrane a financiách, ktoré Británii zaručovali v krajine nepriamy vplyv.

Malajzia

V auguste 1945 vyšli jednotky Malajskej ľudovej protijaponskej armády z džungle a vstúpili do miest a dedín. Briti boli v tej dobe v Indii, na Cejlóne a v Barme a nebolo v ich silách dostať sa do Malajzie. Po vojne sa do Malajzie vrátili Briti s Bielou knihou, no tú malajskí vládcovia uznali až po jej prepracovaní, keď dostali svoje právomoci v oblasti zdravotníctva, výchovy a poľnohospodárstva. Briti rozhodovali o základných záležitostiach Malajzie a tá zostávala naďalej britskou dŕžavou. USA od počiatku pomáhali Britom v ich koloniálnej vojne proti malajskému povstaniu. Pritom hlavný vývoz kaučuku a cínu z Malajska smeroval práve do USA. Stupňujúci sa protibritský kurz nakoniec vyvrcholil vyhlásením nezávislej Malajzijskej federácie v roku 1958, ktorá bola v roku 1963 rozšírená o Singapur, Sarawak a Britské severné Borneo.

Srí Lanka (Cejlón)

Cejlón, ostrov v Indickom oceáne, sa stal súčasťou britského impéria počas vojen s revolučným Francúzskom na prelome 18. a 19. storočia, čo potvrdil mier v Amiense v roku 1802. Ostrov je obývaný 2 etnikami, Sinhálcami, tradične vyznávači budhizmu a tvoriaci ¾ obyvateľstva a Tamilmi, vyznávačmi hinduizmu. Prvé prejavy moderného nacionalizmu spojené s požiadavkami na posilnenie autonómie a demokratickej reprezentácie sa začali objavovať po prvej svetovej vojne. Cejlónsky národný kongres ako politická strana presadzujúca tieto požiadavky, vznikol v roku 1919. Cejlón, britská korunná kolónia, postúpil k samosprávnemu postaveniu zákonom z roku 1931, ktorý zavádzal všeobecné volebné právo pre mužov do Štátnej rady. Správa bola v rukách vlády, v ktorej väčšinu tvorili cejlónski predstavitelia. Rozhodujúce právomoci však naďalej zostávali v rukách britského guvernéra.

Počas druhej svetovej vojny bolo postavenie Britov na Cejlóne ohrozené jednak hrozbou japonského vylodenia (letecké útoky na jar 1942), jednak radikalizáciou požiadaviek domácej politickej reprezentácie, ktorá otvorene žiadala nezávislosť, vrátane Cejlónskeho národného kongresu, dovtedy v zásade lojálneho voči Britom. Samotný prechod k nezávislosti tesne po vojne bol v porovnaní s ostatnými ázijskými štátmi veľmi pokojný. Cejlón ťažil z výsledkov jednaní o nezávislosti Indie, vrátane samotného zákona o nezávislosti, ktorý bol prijatý spolu so zákonom o Indii. Vyhlásením ústavy vo februári 1948 sa Cejlón stal domíniom v rámci Britského spoločenstva. Pri moci sa v povojnovom období striedali zjednotená národná strana predstavujúca politický stred v rámci nacionalistického hnutia na čele s Dudleyom Senanayakom, spolupracujúca v zahraničnopolitických otázkach s Britániou, a Stranou slobody Srí Lanky na čele so Solomonom Bandaraneikom a po jeho zavraždení (1959) s jeho ženou Sirimayo Bandaraneike predstavujúcu radikálnejšiu alternatívu, ktorá však bola úzko zviazaná len so sinhálskou väčšinou. V roku 1971 bol zmenený oficiálny názov krajiny na Srí Lanku.

Thajsko

Medzi ďalšiu britskú kolóniu patrilo Thajsko, v ktorom 2 dni po tom, čo kapitulovali Japonci, 16. augusta 1945, vyhlásil vodca protijaponského hnutia odporu v Thajsku regent Prídí Pchanomjong nezávislosť a Thajsko bolo premenované na Siam. Toto vyhlásenie nezávislosti bolo medzinárodne uznané, no Briti toto prehlásenie nezávislosti neprijali. Na konci vojny britský štáb pripravil pre Siam 21 požiadaviek, ktoré mali obnoviť predvojnovú hospodársku, politickú a vojenskú polokoloniálnu závislosť Siamu na Veľkej Británii. Žiadali v nich plnú náhradu vojnových škôd, britský monopol na siamský zahraničný obchod, právo na pobyt britských vojenských jednotiek v Siame, právo britských poradcov účastniť sa na reorganizácii siamských ozbrojených síl a britský monopol na letecké linky spájajúce Bangkok so svetom. S pomocou USA bol však britský imperializmus podlomený a ich požiadavky zredukované na náhradu vojnových škôd a čiastočnú spojeneckú kontrolu siamského vývozu (do septembra 1947). Veľká Británia v Siame stratila svoje tradičné postavenie najsilnejšej zahraničnej mocnosti a jej rolu začali preberať USA, ktoré tu budovali priaznivé podmienky pre expanziu amerického kapitálu, ale činili tak ako „ochrancovia thajskej nezávislosti“. Thajsku pomohli aj dohody s USA o hospodárskej, technickej a vojenskej pomoci, vďaka ktorým dostali obrovské pôžičky. USA s uspokojením prijali pravicový vojenský prevrat v rokoch 1947 – 1948, keď sa k moci dostal Pchibún Songkchrám a znovu zmenil Siam na Thajsko.

USA a Filipíny

Po druhej svetovej vojne začali americké úrady zaberať významné filipínske podniky, hospodárske zariadenia a aj „nepriateľský“ japonský majetok na Filipínach. Rezolúcia Kongresu USA z júna 1944, naznačila, že USA si v „nezávislých“ Filipínach ponechajú vojenské základne aj po roku 1946. USA pripravovali povojnové usporiadanie a obnovu Filipín. Revolučný program národnej nezávislosti a spoločenskej spravodlivosti bol na Filipínach reprezentovaný hnutím Hukbalahap, ktorého vodcovia Luis Taruc a Casto Alejandrino boli zatknutí a uväznení. Prezidentom sa za pomoci a podpory USA v roku 1946 stal protivník hnutia Hukbalahap, Manuel Roxas. 4. júla 1946 tak Američania ustúpili konzervatívnemu filipínskemu nacionalizmu a bola vyhlásená nezávislá Filipínska republika. Kompromis schválený americkým prezidentom Trumanom a filipínskym prezidentom Roxasom nakoniec určil, že Američania si ponechajú na Filipínach len majetok potrebný k plneniu funkcie USA v nezávislých Filipínach. USA naviac dostali 23 lokalít pre svoje vojenské základne, na dobu 99 rokov a vyslali americkú vojenskú misiu pre výcvik filipínskych pozemných síl a námorníctva. Obchodná dohoda z roku 1946 poskytla filipínskym tovarom bezcolný prístup na americké trhy a naopak. Americkí obchodníci získali rovnaké práva ako filipínski občania. Týmito zmluvami si USA zabezpečili obchodný aj vojenský vplyv na Filipínach. Filipínska zahraničná politika zostávala proamerická. Proti týmto kompromisom sa postavilo hnutie Hukbalahap, no s pomocou USA ho zástancovia kompromisu potlačili.

Zoznam použitej literatúry:
BEČKA, Ján: Dějiny Barmy. Praha : Lidové noviny, 2007, 431 s. ISBN 80-7106-520-3.
FIDLER, Jiří – PLECHANOVÁ, Běla: Kapitoly z dějin mezinárodních vztahů 1941 – 1995. Praha : Institut pro středoevropskou kulturu a politiku, 1997. 240 s. ISBN 80-85241-79-X.
GROMYKO, Anatolij a kol.: Dějiny diplomacie 1945 – 1960. Praha : Svoboda, 1982. 651 s.
HLAVATÁ, Lucie a kol.: Dějiny Vietnamu. Praha : Lidové noviny, 2008, 357 s. ISBN 80-7106-965-2.
MRÁZEK, Rudolf: Jihovýchodní Asie ve světové politice 1900 – 1975. Praha : Svoboda, 1980. 768 s.
NOŽINA, Miroslav: Dějiny Kambodže. Praha : Lidové noviny, 2007, 380 s. ISBN 978-80-7106-897-6.
Autor : Ján Kovačič 🕔30.04.2009 📕13.525

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře