Cintoríny prvej svetovej vojny v Karpatoch II.

Autor : Radoslav Turik 🕔19.04.2009 📕10.727

Po 1. svetovej vojne prevzal zodpovednosť za všetky vojnové cintoríny a hroby československý štát. Do roku 1924 zodpovedala za túto problematiku Zemská inšpekcia vojnových hrobov. Po nej starostlivosť o vojnové hroby prevzal Referát vojnových hrobov spadajúci pod Zemské vojenské veliteľstvo v Bratislave. Československo malo v zmysle medzinárodných dokumentov povinnosť postarať sa o vojnové cintoríny. Vzhľadom na ich vysoký počet a umiestnenie to bola technicky, ale aj finančne náročná úloha. Na prvom mieste bolo treba zriadiť presnú evidenciu cintorínov a hrobov, aby bolo jasné, o aký počet cintorínov ide. Praktickým riešením bola medzirezortná pomoc, ktorá sa ponúkala zo strany orgánov podriadených ministerstvu vnútra. Evidenciu cintorínov zostavovali jednotlivé žandárske stanice. Vo svojich okrskoch mali systematicky zaznamenať všetky vojnové hroby, či už sa nachádzajú v obciach alebo horách. Súčasťou dokumentácie mali byť prehľadné náčrty a ďalšie dôležité informácie. Žandárske stanice pristúpili k tejto úlohe rôzne. Náčrty, ale aj celé zložky niektorých cintorínov sú vypracované precízne, iné sú neúplne, nepresné, ba niekedy plné fatálnych chýb.

Po zriadení evidencie sa začala realizovať starostlivosť o vojnové hroby v praxi. Mohlo sa disponovať iba určitou sumou peňazí vyčlenených na tento účel. Preto bolo potrebné využiť ich účelne. Základným cieľom bolo splniť záväzky štátu vo vzťahu k vojnovým hrobom bez nejakých extrémnych výdavkov. Ústredný inšpektorát vojnových hrobov zostavil presné pravidlá a pokyny, podľa ktorých sa malo postupovať.

Finančne prostriedky sa dali ušetriť niekoľkými spôsobmi. Predovšetkým boli prevedené exhumácie pozostatkov z jednotlivých hrobov roztratených v katastroch obcí. Za priebeh exhumácie zodpovedali miestne žandárske stanice. Exhumované pozostatky boli opätovne pochované na najbližšom vojnovom cintoríne. Nemalé prostriedky sa ušetrili, ak sa zmenšila plocha cintorína. Pozostatky neznámych obeti boli exhumované a vložené do spoločného hrobu. Plocha hrobového miesta, o ktoré bolo potrebné sa starať, sa zmenšila a ušetrená pôda mohla byť nejakým spôsobom hospodársky využívaná. Na spoločné hroby mali byť osadené vždyzelené rastliny, typické pre dotyčný región. Hroby známych obetí mali byť opatrené tabuľkami, na ktorých mali byť uvedené mená, priezviska, dátumy narodenia a úmrtia a číslo hrobu, ak existovalo pôvodné číslovanie hrobov na cintoríne. Napriek predpisom na mnohých cintorínoch tabuľky so základnými informáciami o pochovanej obeti neboli umiestnené. Okolo cintorína mal byť vysadený živý plot. V mnohých prípadoch už cintorín živý plot mal, ešte z čias vojny. Praktická starostlivosť o vojnový cintorín sa takto zredukovala na sezónne kosenie plochy cintorína, úpravy živého plotu a v niekoľkoročných cykloch úprava tabuliek na hroboch. Túto starostlivosť mali prevziať orgány obce v katastri ktorej sa cintorín nachádzal. Obec si našla človeka, ktorý vykonával práce súvisiace s údržbou cintorína. Za tieto práce mu bola paušálne vyplácaná odmena, stanovená vojenskou správou.

V medzivojnovom období sa tiež uvažovalo o vzniku centrálnych cintorínov a vybudovaní veľkých pamätníkov. Tieto aktivity neboli dotiahnuté do úspešného konca. Začiatok druhej. svetovej vojny priniesol spoločnosti nové problémy a starostlivosť o vojnové cintoríny z 1. svetovej vojny upadla.

Po skončení druhej svetovej vojny boli vojnové cintoríny z 1. svetovej vojny takmer vymazané z povedomia ľudí. Štát poveril starostlivosťou o vojnové hroby vtedajšie Miestne národné výbory. V nových politických a ideologických pomeroch, nebol záujem o túto činnosť a vojnové cintoríny boli čoraz viac zanedbané. V tomto období časť cintorínov zanikla. Niektoré padli za obeť rozširujúcim sa obecným cintorínom (napr. cintorín v Belej n/Cirochou či Dlhom n/Cirochou. Jeden z najväčších cintorínov z 1. svetovej vojny v obci Sterkovce bol narušený stavbou obecnej komunikácie. Mnohé cintoríny bez pravidelnej starostlivosti veľmi rýchle zmizli v záplave náletových drevín, trávnatého porastu či v lesných húštinách.

Vojnové cintoríny

V zásade môžeme všetky cintoríny v oblasti bojov rozdeliť do dvoch kategórii. Do prvej z nich patria cintoríny, ktoré vznikli priamo v tesnej blízkosti frontu. Vzhľadom na fakt , že frontové línie prebiehali po horských hrebeňoch, sú tieto cintoríny umiestnené na kótach, kde spolu so zvyškami zákopov zostávajú poslednými svedkami urputných bojov. Tieto cintoríny vzdialené od ľudských sídel v hornatom a zalesnenom prostredí trpeli nedostatkom starostlivosti od svojho vzniku. O mnohých z nich nemajú miestni obyvatelia ani poňatia. Týmto cintorínom trvale hrozí zánik. V lesnom prostredí sú hrobové polia veľmi slabo viditeľné. Hroby sú málokedy označené krížom alebo nejakým iným symbolom. Iba na niektorých lokalitách sa nachádza centrálny kríž alebo pomníček.

Absencia akýchkoľvek symbolov, ktoré by naznačovali umiestnenie cintorína, môže viesť k poškodeniu napríklad v dôsledku lesnej ťažby dreva. Takéto prípady sa už stali. Pred niekoľkými rokmi lesné traktory pri sťahovaní dreva poškodili hrobové polia cintorína v lese pri Radvaňi nad Laborcom. Lesným robotníkom ťažko niečo vyčítať, keďže o nijakom cintoríne nič nevedeli. Druhou hrozbou pre tieto „anonymné“ cintoríny sú nájazdy zberačov militárii, ktorí pomocou detektorov kovov pátrajú na miestach bývalých bojísk. Niektoré nezodpovedné živly z tejto komunity neváhajú v honbe za ziskom kopať aj na ploche vojenského cintorína. Týmto sa dopúšťajú trestného činu. Niektorí bádatelia zaujímajúci sa problematikou vojenských cintorínov zastávajú názor, že sa tieto cintoríny majú ponechať anonymite lesa, práve kvôli vandalom prahnúcim za militariami.

Druhú skupinu tvoria vojnové cintoríny, ktoré sa nachádzajú pri jednotlivých obciach a obvykle sú súčasťou obecných cintorínov. Takéto cintoríny mohli vzniknúť z viacerých dôvodov. Niektoré obce sa nachádzali blízko strategických komunikácii, ktorými sa presúvali vojenské jednotky na front. Do tejto skupiny by sme mohli zaradiť cintoríny pozdĺž dôležitej železničnej trate z Humenného do Medzilaboriec, ktorá ďalej smeruje Lupkovským priesmykom do oblasti Haliče. Plnila úlohu zásobovacej komunikácie pre rakúsko-uhorské vojská v Haliči. Je logické, že takouto trasou prechádzali aj lazaretné transporty zo zranenými vojakmi. Mnohí vojaci cestou z frontu podľahli svojim zraneniam a boli vyložení na najbližšej stanici, kde to bolo možné.

Vojnové obete nevznikali iba priamymi dôsledkami bojov. V obciach, v ktorých sa nachádzali určitú dobu vojenské jednotky, zomierali vojaci na následky chorôb, nedostatočnej výživy, zimy, prípadne na následky rôznych kombinácii týchto príčin. Z archívnych materiálov môžeme zistiť skutočne pestrú paletu chorôb, ktoré trápili bojujúcich vojakov. Často išlo o choleru, dyzentériu, týfus, zápal pľúc, chrípku alebo zlyhanie srdca. Choroby vznikali ako dôsledok psychického vypätia, vyčerpania, nedostatočnej hygieny, nedostatočnej výstroje a jedla. Ďalšie obete pribúdali aj v dôsledku nehôd či samovrážd.

V konečnom dôsledku sa pri pohybe frontu mohli ocitnúť aj samotné dediny v oblasti bojov. V takomto prípade boli na obecných cintorínoch pochované aj obete urputných bojov, ktoré prebiehali v oblasti Karpát.

Vojnové cintoríny dnes

Vyspelé európske krajiny plne chápu kultúrno-spoločenský význam starostlivosti o vojenské cintoríny a systematicky vynakladajú finančné prostriedky na ich udržiavanie a ochranu. Tieto pietne miesta symbolizujú tragickú vojnovú minulosť Európy a zároveň varujú pred opakovaním historických chýb a omylov. Vojnové hroby slúžia v týchto krajinách ako memento vyzývajúce k zmiereniu všetky národy, ktoré v 20. storočí medzi sebou viedli krvavé a zničujúce konflikty.

Slovenská republika v tejto problematike zaostáva za európskym štandardom a množstvo vojenských cintorínov na jej území je zanedbaných a neudržiavaných. Len na severovýchode Slovenska sa nachádza viac ako 200 vojenských cintorínov z obdobia prvej svetovej vojny. Väčšina z nich nie je v stave, ktorý by zodpovedal dôstojnému miestu posledného odpočinku padlých vojakov. O mnohých vojenských cintorínoch môžeme povedať, že sú na pokraji zániku a nie je výnimkou, že o mnohých lokalitách sa môžeme vyjadrovať už len v minulom čase – z rôznych príčin zanikli alebo boli zdevastované.

Po roku 1989 sa situácia začala postupne meniť. Vojnové cintoríny prešli do správy miest a obcí. Cintoríny z prvej svetovej vojny boli dlhé desaťročia na pokraji záujmu verejnosti, štátu, ale aj historikov. Situácia sa začala postupne zlepšovať. Spolupráca odborníkov, nadšencov, samosprávy, ako aj štátnych orgánov a zahraničných organizácií už napravila niektoré nedostatky z minulosti. Na Slovensku pôsobia zahraničné organizácie, ktoré sa starajú o vojnové hroby napr. VDK –Volksbund der Deutschen Kriegsgräberfürsorge (Ľudový spolok pre starostlivosť o nemecké vojnové hroby). Niektoré cintoríny boli opravené vďaka finančným príspevkom veľvyslanectiev.

Časť lokalít už bola zrekonštruovaná a stala sa dôstojným miestom večného odpočinku obetí vojny. Väčšina vojnových cintorínov ešte potrebuje zachrániť pred zánikom aspoň základnou sanáciou. Táto sanácia nie je zložitou ani finančne náročnou vecou. V podstate ide iba o vyčistenie cintorína a obnovenie hrobových polí podľa historických náčrtov. Minimálna, ale pravidelná údržba môže takýto cintorín zachrániť, kým sa nenájdu finančné prostriedky na jeho rekonštrukciu.

Veľmi dôležité je aj podrobné preskúmanie a zdokumentovanie tejto problematiky. Výskum môže priniesť informácie, ktoré by vhodnou formou mohli informovať verejnosť o tejto stránke našej histórie. Prvá svetová vojna a vojenské cintoríny, ktoré po sebe zanechala, sú zaujímavou súčasťou našej histórie a nemali by sme dovoliť, aby zase upadli do zabudnutia.

Zdroje:
Martin Drobňák, Matúš Korba, Radoslav Turik: Cintoríny prvej svetovej vojny v Karpatoch.Humenné: Redos, 2007. 86 s. ISBN 978-80-969233-3-5
Vojenský historický archív(VHA) Bratislava, fond Vojenské hroby a cintoríny, škatuľa 14 - okres Humenné
Vojenský historický archív(VHA) Bratislava, fond Vojenské hroby a cintoríny, škatuľa 42,43,44,45 - okres Medzilaborce
Autor : Radoslav Turik 🕔19.04.2009 📕10.727

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře