Cintoríny prvej svetovej vojny v Karpatoch I.

Autor : Radoslav Turik 🕔19.04.2009 📕13.479

Problematika vojenských operácii, ktoré prebiehali na našom území počas 1. svetovej vojny, a cintorínov, ktoré vznikli ako priamy dôsledok týchto bojov, bola dlho bielym miestom slovenskej historiografie. Až v posledných rokoch sa tejto problematike začal venovať aspoň obmedzený priestor. Dôsledkom je, že väčšina bežných ľudí netuší o existencii vojenských cintorínov z tohto obdobia na našom území, a aj v prípade, ak tuší, mnohokrát nevie, prečo tieto cintoríny na našom území vznikli. Je smutné, že ani obyvateľstvo regiónov, v ktorých sa tieto cintoríny nachádzajú, neovláda základné historické fakty, ktoré predurčili vznik týchto cintorínov.

Boje v Karpatoch

Územie nášho štátu má nesporne veľmi bohaté vojenské dejiny. Odohrali sa tu dôležité vojenské operácie, ktoré mali výrazné dôsledky pre vtedajšiu monarchiu. Toto tvrdenie platí aj o období 1. svetovej vojny, ktorá sa ničivo prehnala časťou nášho územia. V rokoch 1914-1915 sa severovýchodné oblasti dnešného Slovenska stali súčasťou východného frontu, ktorý sa ťahal od Baltského mora cez hrebene Karpát, až k hraniciam v tej dobe ešte neutrálneho Rumunska. V spomínanom období mala táto časť nášho územia veľký strategický význam a stala sa dejiskom intenzívnych bojov.

Vojnové udalosti, ktoré sa odohrali u nás, treba chápať v kontexte vojenských operácii na celom Východnom fronte, ba aj celkovej vojensko-politickej situácie v rokoch 1914-1915. Po sarajevskom atentáte 28. júna 1914 nastalo krátke obdobie horúčkovitých diplomatických aktivít, ale aj neskrývaných príprav na vojenský konflikt. Každá z veľmocí zainteresovaných vo vojensko-politických blokoch mala svoje vlastné plány pripravené pre budúci konflikt. V generálnych štáboch prevládal optimizmus a celkove sa predpokladal krátky vojenský konflikt. Nikto netušil, že z iskry na Balkáne vzbĺkne ničivý štvorročný konflikt, ktorý navždy zmení obraz Európy, ale aj celého sveta.

Krutá vojnová realita zlikvidovala starostlivo vypracované plány stratégov a následný vývoj bol zďaleka iný. Z pohľadu vojnových udalostí na našom území bol dôležitý najmä krach Schlieffenovho plánu na Západnom fronte a udalosti, ktoré nasledovali po prvej nemeckej porážke na západnom fronte. Jedným zo základných bodov stratégie veľmocí Nemecka a Rakúsko-Uhorska bola defenzíva na Východnom fronte proti Rusku, zatiaľ čo mohutná nemecká armáda vyradí z vojny Francúzsko. Plán predpokladal, že rakúsko-uhorská armáda spolu s malou časťou nemeckej armády vo Východnom Prusku musí asi sedem týždňov vydržať čeliť ruskej presile. Po nemeckom víťazstve vo Francúzsku by sa nemecká armáda presunula na východ a zasadila rozhodný úder Rusku.

Prebiehal týždeň za týždňom a víťazstvo na západe neprichádzalo. Nemecké velenie muselo prehodnotiť svoju stratégiu. Nemci síce naďalej verili v rozhodnutie na západnom fronte, ale neustále museli riešiť aj kritický vývoj na východnom fronte. Jedným z dôsledkov vývoja bola aj skutočnosť, že ruskej presile musela vzdorovať rakúsko-uhorská armáda oveľa dlhšie ako sa pôvodne predpokladalo.

Prvýkrát sa front dostal na naše územie v novembri 1914. V tomto období ruská armáda na celom východnom fronte tlačila pred sebou nemecké a rakúsko-uhorské jednotky. Nemeckým jednotkám generála jazdectva Mackensena sa podarilo pri Lodži zastaviť ruský postup. To isté sa vďaka ohromnému úsiliu podarilo rakúsko-uhorským jednotkám pri Krakove. Tento úspech umožnilo iba výrazné oslabenie rakúsko-uhorských vojsk v Karpatoch. Napriek zastaveniu ruskej ofenzívy na väčšine smeroch sa dostali rakúsko-uhorské vojská do kritickej situácie. Ruská 8. armáda generála A. A. Brusilova zaútočila na riedko obsadené rakúsko-uhorské postavenie v Karpatoch a prenikla koncom novembra na územie dnešného Slovenska. V Karpatoch sa rozpútali ťažké boje, ktoré trvali ešte v priebehu celého decembra. V tomto období hrozila Rakúsko-Uhorsku vojenská katastrofa. V prípade, že by ruská armáda prelomila front v Karpatoch, mala uvoľnenú cestu do uhorskej nížiny. Za cenu ťažkých strát sa podarilo nakoniec ruskú ofenzívu zastaviť.

V priebehu januára a februára začali na tomto úseku frontu útočiť rakúsko-uhorské a nemecké jednotky s cieľom oslobodiť obliehanú pevnosť Przemysl. Útoky stroskotali a ešte viacej vyčerpali rakúsko-uhorské vojenské zdroje. V marci pevnosť Przemysl padla a ruské velenie sa rozhodlo obnoviť tlak na Rakúsko-Uhorsko s cieľom vyradiť ho z vojny. Po druhýkrát sa naše územie stalo dejiskom urputných bojov. Ruská armáda od 20. marca 1915 intenzívne útočila pozdĺž celého frontu v Karpatoch. Rakúsko-uhorská obrana praskala pod ruským náporom a jedna kritická situácia striedala druhú. Do tejto oblasti dokonca prišli nemecké jednotky v sile troch divízii tzv. Beskydského zboru, aby pomohli svojmu spojencovi. Ruské ofenzívne snahy nakoniec vyšli navnivoč a rakúsko-uhorská obrana sa udržala až do začiatku mája 1915. Vtedy sa začal úspešný nemecký prielom pri Gorliciach a ruská armáda bola nútená z Karpát ustúpiť. Odvtedy sa frontové línie vzdialili od územia Slovenska .

Vznik vojnových cintorínov

Po skončení bojov v Karpatoch čakala rakúsko-uhorské úrady a príslušné armádne zložky zložitá úloha. Bolo potrebné odstrániť stopy po krutých bojoch. Najakútnejšie sa javila potreba dôstojným spôsobom pochovať pozostatky tisícok vojakov, ktorí v Karpatoch padli. Počas bojov nebol na takéto záležitosti čas. Vojaci boli pochovávaní provizórnym spôsobom obvykle na mieste, kde padli. Pozostatky mnohých vojakov ani neboli pochované, ale sa nachádzali roztrúsené v karpatských horách.

Velenie rakúsko-uhorskej armády bolo nútené túto situáciu riešiť. Bolo rozhodnuté, že budú zriadené špeciálne armádne jednotky, ktoré s pomocou vojnových zajatcov budú komplexne riešiť problematiku dôstojného pochovania pozostatkov vojakov rakúsko-uhorskej, nemeckej a ruskej armády. Tieto jednotky sa nazývali Kriegsgräber - komandá. Úlohou jednotiek bolo vyčistiť územie, na ktorom prebiehali boje. V prvom rade zbierali vojenský materiál, ktorý zostal na bojisku, a následne sa zaoberali pozostatkami vojakov. Bolo potrebné zozbierať nepochované telá vojakov, exhumovať jednotlivé hroby roztrúsené po krajine, vybrať vhodné miesta na centrálne pohrebiská a vybudovať ich.

V pohrebných komandách boli sústredení zruční remeselníci, najmä tesári, stolári, murári či kamenári. Remeselníci pracovali pod vedením talentovaných architektov v uniformách. Architekti vytvárali jedinečné projekty cintorínov a vojnových pamätníkov, z ktorých mnohé mali obrovskú umeleckú a kultúrnu hodnotu. V Haliči pracovali takí talentovaní architekti, ako Dušan Jurkovič, Heinrich Scholz, Ján Sczepkowski a ďalší. Špinavú prácu, ktorá súvisela so zbieraním rozkladajúcich sa tiel, robili vojnoví zajatci.

Pod vedením skúsených odborníkov sa v Haliči naozaj riešila otázka pochovávania vojakov systematicky a zodpovedne. V duchu danej doby boli vojenské cintoríny umiestňované na dominantných miestach a mali pôsobiť nielen pietne, ale aj heroicky. Išlo predsa o miesta posledného odpočinku vojakov, ktorí hrdinsky padli za panovníka a monarchiu. Bolo zmobilizované obrovské množstvo stavebného materiálu na výstavbu cintorínov. Treba si uvedomiť, že vo vojnových časoch, kedy vládne nedostatok všetkého, to nebolo jednoduché. Do konca roku 1918 bol v západnej Haliči postavený mohutný komplex asi 400 vojnových cintorínov, na ktorých je v 22 590 hroboch pochovaných asi 70 000 vojakov. Medzi inými bolo postavených a zhotovených 58 kaplniek, obeliskov, pomníkov, 240 veľkých pomníkových krížov, 12 548 krížov na jednotlivé hroby a 1244 krížov na masové hroby.

Iná situácia vládla na našej strane Karpát, ktorá na rozdiel od Haliče administratívne spadala pod Uhorsko. Aj tu pracovali pohrebné komandá, ale zďaleka nie tak precízne a systematicky ako v Haliči. Konkrétne tu pracovali Kriegsgräber-komandá č. 1, 3, 5. Na bojisku sa uskutočnilo zozberanie pozostatkov, pri ktorom pomáhalo aj civilné obyvateľstvo. Väčšina vojenských cintorínov, ktoré tu vznikli, bola zriadená provizórnym spôsobom. Jednotlivé, spoločné či masové hroby boli opatrené primitívnymi drevenými krížmi, zväčša z brezového dreva. Cintoríny boli jednoducho ohradené ostnatým drôtom alebo drevenou ohradou. Obvykle bol okolo cintorína vysadený živý plot z kríkov hlohu a častá bola výsadba smrekov na ploche cintorína. Podľa týchto identifikačných znakov je možné niektoré zanedbané cintoríny odhaliť aj dnes. Zriaďovanie centrálnych pohrebísk neprebehlo systémovým spôsobom alebo sa to aspoň nepodarilo technicky doriešiť. Pamätníky vojnovým obetiam boli úplne zriedkavé.

Mnohé z lokalít na našom území mali navrhnuté zaujímavé architektonické riešenie. Skvelým príkladom je cintorín v obci Mlynárovce (okr. Stropkov) alebo v obci Parihuzovce (okr. Snina). Bohužiaľ máloktorý cintorín prešiel od štádia provizórneho riešenia k finálnej etape. Na vine bol zrejme aj akútny nedostatok stavebných surovín v regióne. Masová výstavba cintorínov a pamätníkov na rozdiel od Haliče u nás nebola realizovaná.

Zdroje:
Drobňák, Martin- Korba, Matúš- Turik, Radoslav: Cintoríny prvej svetovej vojny v Karpatoch. Humenné: Redos, 2007. 86 s. ISBN 978-80-969233-3-5
Vojenský historický archív(VHA) Bratislava, fond Vojenské hroby a cintoríny , škatuľa 14 - okres Humenné
Vojenský historický archív(VHA) Bratislava, fond Vojenské hroby a cintoríny , škatuľa 42,43,44,45 - okres Medzilaborce
Autor : Radoslav Turik 🕔19.04.2009 📕13.479

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře