Gruzínsko - 3. diel

Autor : Marianna Kyselová / Marianna Kyselova 🕔28.03.2009 📕9.067

Bojová zostava Gruzínska

Gruzínske, ruské sily i jednotky Južného Osetska a Abcházka sú vybavené predovšetkým sovietskou technikou. No Gruzínsko vďaka svojej ambícii stať sa členom NATO a dobrými vzťahmi so západnými krajinami má vo svojom arzenály aj západnú techniku a výzbroj.

Letectvo: 10 lietadiel Su-25KM, ktoré boli vylepšené izraelskou spoločnosťou Elbit System a 2 inštruktážne Su-25UB, šesť L-39, deväť L-29, tri vrtulníky Mi-24, šesť UH-1H a šesť Bell-212.

Pechota: asi 200 tankov T-55 a T-72 SIM-1, obrnené pásové vozidlá BVP-1, BVP-2, MT-L, obrnené kolesové vozidlá BTR-80, BTR-70ID, turecké obrnené vozidlá Otokar Cobra, Landrovery z Veľkej Británie a Humvee z USA, samohybé húfnice 2S3 Akatsija, 2S7 Pion a 152 mm SpGH DANA, vlečné protinakové húfnice T-12, D-30 a 152 mm húfnica 2A36, protitankový granátomet RPG-7, raketomety RM-70 (z Českej republiky a Slovenska), BM-21 a LAR-160, pušky AK-47, SVD Dragunov, útočné pušky M4 Carbine, M-24 a M-82, nemecké pušky Heckler&Koch G36 a malý počet izraelských IMI Tavor TAR-21. Ukrajina dodala Gruzínsku taktiež zbrane vrátane rakiet AA, obrnených transportérov a malých zbraní.

Loďstvo: 30 plavidiel rôznych typov. Hlavné námorné sily tvorí raketový čln Dioskursia triedy Combattante II zakúpený v roku 2004 od Grécka a vyzbrojený raketami Exocet MM38 a raketový čln Tbilisi triedy 206MP Vikhr zakúpený od Ukrajiny v roku 1999 a vyzbrojený raketami P-15M (potopený 9.8.2008).Ďalej dva bojové člny 106K Vydra od Bulharska, tri hliadkové člny 1400M Grif, asi päť člnov 1398B Aist, okolo 20 člnov pobrežnej stráže rôznych typov zakúpených od Turecka, Grécka, Rumunska, USA a Nemecka.

Armádu tvorí asi 26.900 mužov v zbrani a 100.000 rezervistov: 1. brigáda bola prevelená z Iraku, aby bránila hlavné mesto Tbilisi. Domovskú základňu má spolu so ženijnou brigádou v Gori. 2. brigáda zo Senaki utrpela ťažké straty počas bojov v Kodorskom údolí. 3. brigáda z Kutaisi (kde je umiestnený aj prápor protivzdušnej obrany) podporovala 4. brigádu v postupe do Južného Osetska. Vojnu prežila relatívne v celku. 4. brigáda vo Vaziani je najsilnejšou gruzínskou bojovou formáciou. Tvorila predvoj v útoku na Južné Osetsko, pričom utrpela veľké straty na životoch i materiále. 5. brigáda, dislokovaná v Khelvachauri a Khoni, tvorí rezervu a do bojov nezasiahla. Po obsadení mesta Gori ruskými jednotkami sa stiahla do obranných pozícií. Do tejto zostavy patrí aj samostatný prápor ľahkej pechoty umiestnený v Adlia, spojovací prápor v Saguramo spolu so zdravotníckym práporom, technický prieskumný prápor v Kobuleti a prápor vojenskej polície so základňou v Tbilisi.

Do bitky o mesto Tschinvali zasiahli pechotné prápory podporené tankovým práporom z Gori, delostreleckou brigádou zo základní v Gori a Khoni a gruzínske letectvo. Po ruskej invázii sa z Iraku stiahla kompletná 2.000 členná posádka. Jednotky a ich vybavenie previezli do Gruzínska Američania na C-17 Globemaster. Hoci sa gruzínskym vojakom dostalo výcviku v používaní útočných pušiek M4, po vypuknutí vojny sa vrátili k zaužívanej AK-47. V boji sa dopustili niekoľkých osudových chýb. Neboli schopní jednoranových výstrelov, namiesto toho kropili nepriateľa zhlukmi automatickej paľby, ktorá je omnoho nepresnejšia a spotrebúva viac munície. Americký vojenský výcvikový program bol vojnou narušený, možno natrvalo. Gruzínskej armáde bol zasadený tvrdý úder. 1. a 2. brigáda, tankový prápor so základňou v Gori a väčšina jednotiek gruzínskeho delostrelectva v prvej línii už vlastne nie sú schopné boja.

Bojová zostava Ruskej federácie

V oblasti Južného Osetska sa vojenských operácií zúčastnili príslušníci mierovej misie, najmenej dva posilnené prápory 19. motorizovanej streleckej divízie (Severné Osetsko) 58. armády, 76. vzdušná výsadková divízia VDV (Pskov), 98. vzdušná výsadková divízia (Ivanovo), špeciálne jednotky GRU (ruská rozviedka) a Specnaz zo 45. samostatného prieskumného pluku VDV (Moskva), jedna rota špeciálneho práporu Vostok a jedna rota špeciálneho práporu Západ 42. motostreleckej divízie (Čečensko). Bojovú zostavu Ruska dopĺňa armáda Južného Osetska a neidentifikované paramilitárne jednotky neznámeho počtu.

V Abcházku to boli jednotky 131. osobitnej motostreleckej brigády, ktorá bola pôvodne zarátaná medzi mierové sily, VDV a pozemné a letecké sily Abcházka. Do bojovej zostavy v tejto oblasti patrila aj námorná úderná skupina pozostávajúca z Čiernomorskej flotily:

Krížnik RFS Moskva triedy Slava, torpédoborec Smetlivy triedy Kašin, vyloďovacie plavidlá Saratov triedy Aligator a César Kunikov a Jamal triedy Ropucha-I, menšie vyloďovacie plavidlo Koida, protiponorkové korvety Kasimov, Povarino a Suzdalets triedy Griša-V, korveta Miraž triedy Nanuška-III, raketový čln Samum triedy Bora, prieskumné plavidlo Ekvator triedy Moma, mínolovky Žukov a Turbinist triedy Natja a napokon vlečná loď MB-31 triedy Sorum.

Vzdušná podpora bola realizovaná pod velením generálplukovníka Alexandra Zelina bombardérmi 4. vzdušnej armády operujúcej nad Južným Osetskom, Abcházkom a Gruzínskom (Tupolev Tu-22M3, Suchoj Su-24, Suchoj Su-25) a leteckými transportnými jednotkami, ktoré asistovali pri leteckom presune 76. a 98.vzdušnej výsadkovej divízii, jednotkám Specnaz 45. samostatného prieskumného pluku v Južnom Osetsku a jednotkám VDV v Abcházku. Počas bombardovania cieľov v Gori došlo k použitiu kontajnerových bômb s trieštivými náložami (RBK-250) a pravdepodobne aj balistických rakiet stredného doletu (12 Toška-U, v kóde NATO SS-21 Scarab a Iskander SRBM, v kóde NATO SS-26 Stone).

Okrem toho ruský spravodajský kanál RTR Planeta priniesla niekoľko reportáží o stretnutí osetského „národného zoskupenia“ (Narodnoe opolchenije), dobrovoľníkov z Vladikaukazu a iných častí Ruska. Ich počet sa odhaduje na desiatky až stovky. Jedna takáto skupina sa sformovala v Severnom Osetsku s názvom Voisko.

Žoldnieri

V dobe konflliktu bolo v Gruzínsku 127 amerických vojenských inštruktorov a 1.000 mužov stálej americkej posádky zo základne v talianskom meste Vicenza, ktorá je leteckou základňou síl Southern European Task Force, ďalej príslušníci 21. veliteľstva podpory a logistiky umiestnenom v nemeckom Kaiserslautene, 3. práporu 25. pluku námornej pechoty umiestnenom v Brook Park v americkom štáte Ohio a 1. práporu 121. pechotného pluku z Národnej gardy amerického štátu Georgia. (Posledná menovaná sa zúčastnila cvičenia Immediate Response 2008.) Americké jednotky boli umiestnené aj na základni Vaziani neďaleko Tbilisi. Hoci do bojov aktívne nezasiahli, na Kaukaz dorazilo mnoho zahraničných žoldnierov z USA, Veľkej Británie a Ukrajiny, ktorí podporili gruzínske jednotky. Ich participáciu v konflikte odsúdil ruský premiér Vladimir Putin v rozhovore pre CNN a generálplukovník Anatolij Nogovitsyn prezentoval fotokópiu amerického cestovného pasu, ktorý bol údajne nájdený blízko Tschinvali. Držiteľ pasu bol identifikovaný ako Michael Lee White, bývajúci v Houstone, narodený v 1967. Neskôr bol držiteľ nájdený v USA a účasť v konflikte alebo zdržiavanie sa v tom čase na Kaukaze poprel. Tvrdil, že pas mu ukradli na letisku v Moskve v roku 2005.

Na druhej strane ani Rusko neváhalo siahnuť po chladnokrvných „freelanceroch“. Fotografie Arkadija Babčenka obleteli svet a odkryli oveľa viac, než si novinár dokázal predstaviť. Na záberoch sa okrem usmievajúcich sa Osetov a ruských vojakov objavili aj zarastení paramilitári sediaci na ruských obrnených vozidlách s bielym označením Vostok (Východ). Hrdo o sebe prehlásili, že sú Čečeni slúžiaci Práporu Vostok pod velením Sulima Jamadájeva, ktorý má spolu so svojimi bratmi Ruslanom, Badrudinom a Issom povesť nemilosrdného zabijaka, vojnového zločinca a člena podsvetia. Sulim má zároveň tú česť pýšiť sa titulom „Hrdina Ruska.“ Po vojnách v Čečensku Jamadájev prijal amnestiu a prešiel na druhú stranu. Stal sa členom ruských špeciálnych jednotiek SPECNAZ, v rámci ktorých bol neskôr sformovaný Vostok. Ich činnosť je tak sporná, že súčasný čečenský prezident Kadyrov požadoval v apríli 2008 ich rozpustenie - boli totiž Jamadájevovci zapletení do krvavej prestrelky v meste Gudermes. Išlo pravdepodobne o vyrovnanie si účtov medzi mafiánskymi skupinami. Kremeľ odmietol...

Vostok podlieha priamo ruskému veleniu, konkrétne veliteľstvu GRU (ruská rozviedka). Putin prepustil z okov najhoršiu spodinu ľudskej spoločnosti v uniformách. Putin chce, aby Gruzínci trpeli, skutočne trpeli a Čečenci sú vo svete najväčšími expertmi, ako to zariadiť. Prítomnosť neregulárnej armády zároveň dodáva tej ruskej akési „rúško kredibility.“ Ak predstavenstvo Ruskej federácie vyhlási, že ruskí vojaci sa nepodieľajú na zverstvách páchaných na gruzínskom obyvateľstve, technicky hovorí pravdu (ak nerátame letecké útoky a ostreľovanie raketometmi zamerané na civilné objekty). Túto činnosť majú na výplatnej páske čečenskí gangstri. Svoje vozidlá si označili bielym nápisom, veď majú byť na čo hrdí a tiež by boli neradi, ak by si ich ruskí spojenci splietli s nepriateľom a stlačili spúšť. Výsledkom je, že nie vždy treba veriť všetkému, čo sa píše v oficiálnych stanoviskách a vysiela v televízii. Tak napríklad správa, že do bojov v Gruzínsku sa zapojili dobrovoľníci zo Severného a Južného Osetska, znamená, že boli špeciálne pre túto príležitosť najatí žoldnieri buď za peniaze alebo imunitu alebo oboje. Na svetlo sveta sa dokonca dostal aj kódový názov invázie „Spálená zem.

Bitka o Tschinvali (Cchinvali)

Mestá Tschinvali a Gori sú situované v rozsiahlom údolí rieky Liakhvi. Vzdialenosť medzi nimi je asi 32 km. Tschinvali a tunel Roki sú primárnymi cieľmi gruzínskej obrany, pretože ide o strategické body oproti hranici s Ruskom. Gruzínska armáda vstúpila do Južného Osetska v ranných hodinách 8. augusta po raketometnom útoku (samohybné raketomety BM-21 Grad a RM-70) v Tschinvali. O trištvrte na päť ráno oznámil gruzínsky minister pre reintegráciu Temuri Jakobašvili, že mesto je obkľúčené. Nasledovali hodiny stáleho raketometného bombardovania. Gruzínci vstúpili síce do mesta, avšak stretli sa tu so silným odporom zo strany miestnych rebelov. Na základe správ médií gruzínska armáda prišla o niekoľko tankov a došlo aj k boji muža proti mužovi. Rebelov sa podarilo vytlačiť z centra mesta. Gruzínske sily zároveň zapálili palác prezidenta Južného Osetska. Po niekoľkohodinovom intenzívnom pouličnom boji bola veľká časť Tschinvali pod kontrolou armády. Hoci gruzínske médiá uvádzali, že Tschinvali už bolo dobyté a Gruzínsko má pod kontrolou viac ako dve tretiny provincie, z mesta stále prichádzali správy o húževnatom odpore rebelov. Ruské ministerstvo obrany potvrdilo stratu 13 vojakov zo stálej posádky, ktorí zahynuli v boji proti Gruzíncom. Ďalších 150 bolo zranených v raketometnej paľbe z gruzínskej strany. (Defense Spending, Number of Troops Increased. Civil.ge) V ten istý deň ruská pechota prekročila hranicu do Južného Osetska zo Severného Osetska - Alánie za leteckej podpory. Do Tschinvali vstúpili s dvomi obrnenými prápormi (150 tankov) ruskej 58. armády. (Russian tanks enter South Ossetia. www.bbc.co.uk) Michail Saakašvili hovoril o ruskej „otvorenej, neskrývanej agresii“ a varoval pred „zopakovaním 68. roku.“ Zároveň nariadil stiahnutie gruzínskych vojakov z Iraku.

9. augusta bol ranený veliteľ 58. armády generálporučík Anatolij Khrulyov, keď na jeho konvoj zaútočili gruzínski vojaci. Táto skutočnosť ale nezmenila konečnú porážku Gruzínska, ktorého jednotky sa museli stiahnuť do vzdialeného Gori. Po preskupení započali novú ofenzívu. Za stáleho ostreľovania raketometmi pechota zvádzala urputné súboje na predmestiach. Ostreľovanie mesta sa skončilo krátko pred polnocou, kým pozemné boje v južných častiach Tschinvali pokračovali celú noc. Počas bojov civilné obyvateľstvo zostalo v úkrytoch bez prístupu k potravinám a vode. Ani z jednej strany neboli podniknuté opatrenia pre evakuáciu civilných osôb. Saakašvili predniesol návrh o prímerí a stiahnutí svojich vojsk z Tschinvali. Vojaci dostali rozkaz viac nebojovať a stiahnuť sa do vnútrozemia. Návrh Saakašviliho podporila aj vláda USA. Prezident George W. Bush vyzval obidve strany na zastavenie bojov, ktoré ohrozovali mier v celom regióne. Za týmto účelom do oblasti pricestoval americký vyslanec a splnomocnenec ministerstva zahraničných vecí Matthew J. Bryza pre euroázijské vzťahy. Rusko na navrhované prímerie neodpovedalo...

10. augusta spojené ruské a osetské vojská získali späť kontrolu nad mestom. Zástupca ruského ministra zahraničných vecí Grigorij Karasin súhlasil s mierovými rozhovormi, pričom Gruzínsko vyzval pre stiahnutie vojakov za hranice provincií a podpísanie právneho aktu o zrieknutí sa použitia sily voči Južnému Osetsku a Abcházku. Ústup gruzínskych vojakov z južných predmestí znepríjemňovali ukrytí ostreľovači.

Okupácia Gori

Gori je grúzínske mesto blízko hranice s Južným Osetskom. Ide o posádkové mesto a zároveň východzí bod v dvoch gruzínskych ofenzívach proti Tschinvali. Ruské vzdušné sily ho niekoľkokrát počas vojny zbombardovali, takže väčšina mesta leží v troskách. Túto správu potvrdil poradca juhoosetského prezidenta pre ekonomické záležitosti Vakhtang Dzhigkájev prostredníctvom telefonického rozhovu.

9. augusta zasiahli bomby obytnú štvrť neďaleko miestnej vojenskej základne. Zástupkyňa gruzínskeho ministra vnútra Eka Zguladzeová síce pripustila, že išlo predovšetkým o vojenské objekty, avšak ruské lietadlá zasiahli aj verejné trhovisko v meste, zničili a poškodili niekoľko obytných blokov a školu, pričom 60 civilistov zahynulo.

Večer 10. augusta sa začala evakuácia mesta. Nasledujúci deň hovorca Vysokého komisára OSN pre utečencov oznámil, že Gori opustilo približne 56.000 civilistov. Napokon sa z mesta stiahli aj gruzínski vojaci. Armáda ustúpila až do hlavného mesta Tbilisi. Napriek masovému ústupu všetkých príslušníkov gruzínskych ozbrojených síl bombardovanie Gori neustaľovalo. Boli zničené administratívne budovy, poškodená univerzita a nemocnica. Minister zahraničných vecí Ruskej federácie Sergej Lavrov hovoril o 1.500 mŕtvych. Svetová organizácia za ochranu ľudských práv Human Rights Watch obvinila Rusko z použitia trieštivých bômb (RBK-250, každá z nich obsahuje 30x2.5 mm trieštivých protipancierových nábojov PTAB) počas bombardovania civilných oblastí po celom Gori, ktoré sa odohralo 12. augusta. O deň neskôr Rusi vstúpili do mesta. Svetlo do už beztak neprehľadnej situácie vniesol hovorca gruzínskeho ministerstva obrany. Vjačeslav Borisov vyhlásil, že mesto sa nachádza pod spoločnou kontrolou ruských jednotiek a gruzínskej polície. Rusi mali vyprázdniť mesto hneď ako odstránia vojenské vybavenie a explozívne materiály z vojenských skladov. Rusi však dva dni po obsadení mesta, kedy sa vlastne očakával ich odchod, začali s faktickou okupáciou. Zlyhanie vo vyjednávaní medzi znepriatelenými stranami vyústilo do do otvorenej konfrontácie medzi ruskými a gruzínskymi jednotkami na kontrolným stanoviskách. Nepadli žiadne výstrely, ruské tanky donútili Gruzíncov ustúpiť.

Humanitárni pracovníci, opisujúci situáciu v Gori ako „zúfalú,“ boli schopní zaobstarať obyvateľom mesta len limitované zásoby potravín. Stalo sa tak 15. augusta, keď Rusko čiastočne uvoľnilo blokádu. Ruský veľvyslanec v OSN Vitalij Churkin nielenže nepripustil tvrdenie, že ruské jednotky okupujú Gori, dokonca odmietol, že by sa vojaci v meste vôbec niekedy nachádzali, alebo že mesto leží v ruinách. 17. augusta Human Rights Watch zverejnila správu o aktuálnej humanitárnej situácii v Južnom Osetsku. Podľa správy ozbrojené osetské milície prečesávajú Gori, rabujú obydlia a obchody a zapaľujú okolité dediny. Neznámy počet ľudí sa stal obeťami únosov. Mnoho etnických Gruzíncov preto začína opúšťať svoje domovy. Ruská organizácia pre ochranu ľudských práv označila tieto útoky za „pogromy.“ Posledné ruské vojenské formácie opustili Gori 22. augusta. Starosta Gigi Ugulav poveril úrady, aby sa postarali o kontrolu a návrat utečencov. Najbližše ruské kontrolné stanovisko sa presunulo z Gori do päť kilometrov vzdialenej dediny Karaleti.

Bitka v údolí Kodori

10. augusta Abcházko vyhlásilo mobilizáciu a vyzvalo rezervistov, aby z provincie vytlačili zbytky gruzínskych jednotiek. Na príkaz prezidenta Sergeja Bagapša boli ozbrojené sily v stave najvyššej pohotovosti. Okrem toho sa pohli smerom k hranici medzi Abcházkom a Gruzínskom ruské jednotky. Prešli cez hlavné mesto provincie Sukhumi. Rusko zároveň poslalo Čiernomorskú námornú flotilu, aby blokovala gruzínske pobrežie. Súčasťou bojového zväzu bola aj vlajková loď - raketový krížnik Moskva, ktorý vyplával z ruskej námornej základne v Sevastopoli na krymskom pobreží Ukrajiny. Podľa abcházkej autonómnej vlády ruská flotila priplávala na požiadanie miestnej samosprávy a vojakov mierových síl. Príčinou bola prezencia gruzínskych vojnových lodí neďaleko pobrežia. Tajomník Bezpečnostnej rady Gruzínska Alexander Kakha Lomaia potvrdil, že došlo k bombardovaniu (čiernomorského) prístavu Poti a základne v Senaki, pričom cieľom útokov sa stali aj civilné objekty a infraštruktúra.

Veliteľ ruských mierových síl v Abcházku Alexander Novitsky povedal, že Rusko sa snaží posilniť svoju posádku v Abcházku, a preto tam vyslalo príslušníkov špeciálnych paradesantných jednotiek a 350 obrnených vozidiel vrátane tankov, mobilných raketometov a nákladných vozidiel. Konvoj smeroval do Kodorského údolia, ktoré bolo zatiaľ v rukách gruzínskych jednotiek. Sergej Bagapš dal Gruzínsku ultimátum, aby z údolia stiahlo svojich vojakov. 11. augusta sa k výzve pridalo aj Rusko. Gruzínsko ultimátum odmietlo. Abcházke lietadlá a raketomety bombardovali gruzínske pozície dva dni. Abcházky prezident tvrdil, že na operácii proti Gruzínsku sa nepodieľa ruská pechota, ale 1.000 príslučníkov abcházkych špeciálnych jednotiek. Podľa neho získali mestá Azhara a Chkahalta a pokračovali ďalej ku gruzínskej hranici. Vrchný veliteľ abcházkych ozbrojených síl a náčelník generálneho štábu Anatolij Zaitsev vyhlásil, že 250 abcházkych vojakov obkľúčilo gruzínske jednotky v údolí za stálej podpory ruského letectva. Potvrdil to abcházky minister zahraničných vecí Sergej Šamba. Predsedkyňa samosprávy Horného Abcházka Lasha Margianiová vyjadrila znepokojenie nad prítomnosťou armády v území, preto neskôr zástupca gruzínskeho ministra vnútra Eka Zhguladze vyzval abcházkych vojakov, aby údolie opustili.

Obsadenie Senaki

V čase, keď ruské vojská prekročili hranicu do Abcházka a vtrhli do Gruzínska, osetský konflikt začal nadobro eskalovať. Rusi zaútočili na mestečko Senaki a Gruzíncov uzavreli do klieští. Za stáleho útočenia zo smeru obidvoch separatistických provincií gruzínska armáda nemala na výber. Musela ustúpiť a snažiť sa pritom zachrániť všetko, čo sa dá. 30 obrnených transportérov a viac ako 20 prepravných vozidiel s ruskými vojakmi vstúpilo do mesta a obsadilo vojenskú základňu, ktorú v tak krátkom čase Gruzínci museli opustiť. Alexander Novitsky tvrdil, že počas prieskumného letu v oblasti vojenskej základne v Senaki ruské lietadlá zostrelili dve gruzínske helikoptéry. Gruzínske ministerstvo zahraničných vecí vydalo správu, že abcházke milície sa stiahli v smere k rieke Inguri až na hranicu svojej provincie. Rebeli okupovali dve dediny blízko mestečka Zugdidi, 13 dedín v okrese Tsalenjikha a okolie vodnej elektrárne na rieke Inguri.

9. augusta došlo k leteckému útoku na vojenskú základňu vo Vaziani na periférii Tbilisi a blízko ropovodu Baku-Tbilisi-Ceyhan. Oproti tomu si gruzínske velenie nárokuje zostrelenie štyroch ruských lietadiel. Dva zostrely potvrdil zástupca náčelníka generálneho štábu Ruskej federácie a zároveň jeho hovorca generálplukovník Anatolij Nogovitsyn.

Čierne more

Po tom, čo 9. augusta 2008 bol Čiernomorskou flotilou zasiahnutý a potopený gruzínsky raketový čln Tbilisi, NATO zvýšilo počet plavidiel v Čiernom mori na desať. Ruská strana nebola spokojná s tým, že humanitárnu pomoc doviezol americký torpédoborec USS McFaul triedy Arleigh Burke. Preto obvinila USA z dodávok zbraní na podporu Gruzínska. NATO však odmietlo akékoľvek ruské obvinenia z toho, že bojové lode sa nachádzajú v Čiernom mori práve kvôli vypuknutiu vojny. Plavidlá sa podľa oficiálneho stanoviska aliancie zúčastňovali vojenského cvičenia spolu s Bulharskom a Rumunskom a takisto boli na rutínnej prehliadke prístavov na pobreží mora. Na druhej strane Nogovitsyn tvrdil, že NATO vyčerpalo svoj limit, čo sa týka prítomnosti bojových plavidiel vo vodách Čierneho mora na základe Konvencie z Montreux a varoval západné krajiny pred vyslaním ďalších lodí. Zároveň dodal, že Ruská federácia bude monitorovať činnosť cudzích plavidiel. Na margo ruskej prítomnosti v Čiernom mori, ukrajinský prezident Viktor Juščenko uvažoval o zvýšení nájomného pre ruskú základňu v Sevastopoli na pobreží Krymského mora. To by ale podľa argumentácie Ruska znamenalo zmeny v používaní prístavu, a teda porušenie dohody z roku 1997, podľa ktorej Ukrajine za prenájom prístavu platí čiastku 98 miliónov dolárov ročne až do roku 2017. Vzápätí však Rusom do karát zahralo Abcházko, ktoré pozvalo svojho „veľkého brata“ na rokovanie ohľadom novej námornej základne v Sukhumi.

Informačná vojna a propaganda

Vyslanec Južného Osetska v Moskve Dmitri Medojev obvinil gruzínske spravodajstvo z dezinformácie a zverejňovania skreslených údajov napríklad o počte obetí. Počas vojny došlo k niekoľkým kybernetickým útokom. Z internetu zmizla stránka Národnej banky Gruzínska a nahradila ju galéria diktátorov z 20. storočia, medzi ktorými bol aj Saakašvili. Bez spojenia zostali portály gruzínskych médií, ministerstva obrany a ministerstva zahraničných vecí, ktorého portál nahradil portrét Saakašviliho a Hitlera. Keďže skúsenosti s podobnými útokmi má z roku 2007 Estónsko, jeho vláda súhlasila s expertíznou pomocou. Do Gruzínska boli vyslaní dvaja IT špecialisti v oblasti informačnej bezpečnosti z Computer Emergency Response Team Estonia. Estónsko zároveň na čas prevádzkovalo portál gruzínskeho ministerstva zahraničných vecí, kancelária poľského prezidenta zasa ponúkla servery vláde pre spravodajské funkcie. Gruzínsko pozastavilo vysielanie ruských televízií a prevádzku ruských domén a všetkých proruských internetových stránok. Hackermi z Tbilisi bola napadnutá televízia Rusko Dnes a RIA Novosti, čo potvrdil aj riaditeľ IT oddelenia RIA Novosti Maxim Kuznecov. Informačná vojna sa začala v podstate okamžite po začatí invázie, keď vypadli takmer všetky gruzínske portály.

Autor : Marianna Kyselová / Marianna Kyselova 🕔28.03.2009 📕9.067

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře