Gruzínsko - 1. diel

Autor : Marianna Kyselová / Marianna Kyselova 🕔28.03.2009 📕7.450

Seriál

  1. Gruzínsko - 1. diel
  2. Gruzínsko - 2. diel
  3. Gruzínsko - 3. diel
  4. Gruzínsko - 4. diel

Podobné články

Další články autora

Sedemdňová vojna

Vojna v Južnom Osetsku v lete 2008 bola výsledkom dlhoročných politických sporov a sporadických vojenských stretov, ktoré zabili desiatky ľudí. Vojna vypukla 8. augusta po tom, čo gruzínske ozbrojené sily vpadli do Južného Osetska, údajne po provokácii rebelov zo separatistickej oblasti. (Russian fighting machine is showing its age, say military analysts, UK Times Online) Nasledovala invázia ruskej armády do Gruzínska, ktorú Moskva ospravedlnila ako nevyhnutnú povinnosť chrániť životy ruských obyvateľov žijúcich na území Gruzínska (premiér Vladimir Putin, nachádzajúci sa v tom čase na olympíjských hrách v Pekingu, hovoril o „odplate“ voči Gruzínsku). Dočasné prímerie bolo podpísané 15. augusta. Rusko oznámilo stiahnutie svojich vojsk z prednej línie do desiatich dní, kým Gruzínsko vyjadrilo nespokojnosť s tempom odsunu okupačných vojsk a nad prítomnosťou ruských vojakov v prístave Poti. 26. augusta ruský prezident formálne uznal nezávislosť Južného Osetska a Abcházka. Jeho rozhodnutie potvrdilo jednohlasnou voľbou aj federálne zhromaždenie. Gruzínsko považuje tento krok za anexiu časti svojho teritória. Jednostranné uznanie nezávislosti sa stretlo s odmietavým postojom medzinárodného spoločenstva. OSN, NATO, OBSE a Európska rada považujú uznanie nezávislosti gruzínskych separatistických území za narušenie teritoriálnej integrity Gruzínska, ďalej niekoľkých rezolúcií OSN a medzinárodného práva.

Charakter oblasti

Južné Osetsko leží na južnom predhorí Kaukazu. Žije tu vedľa seba 50 rozličných etnických skupín, pričom značná časť z nich patrí do úplne odlišných jazykových skupín. Tieto rozdiely umocňujú vzájomnú neznášanlivosť, ktorá bola v regióne prítomná po storočia. V oblasti Kaukazu vypuklo už pod ruskou nadvládou v 19. storočí niekoľko vojen. V tom čase Rusko bojovalo proti divokým domorodým národom, ale aj proti Peržanom a Otomanom, ktorí dychtili po vysočinách medzi Čiernym a Kaspickým morom. Kaukazské národy, upínajúce sa k svojim starým tradíciám a odmietajúce akýkoľvek pokus cudzincov o ich ovládnutie, boli tŕňom v oku cárskemu Rusku a jeho následníkovi Sovietskemu zväzu. Stalin (jeho otec bol údajne Oseťan) v roku 1922 rozdelil správu nad oblasťou medzi ZSSR a Gruzínsko. Bol to krok, ktorý rozhneval bojovné národy tak, že roztržky vyústili do protestov a bojov, ktoré trvali niekoľko desaťročí.

V rokoch 1989 až 1991 sa odohral posledný kŕčovitý boj ZSSR o udržanie jednoty. Separatistickými regiónmi sa prehnala vlna nacionalizmu, ktorá so sebou priniesla nadšenie a neutíchajúcu nádej, že aj napriek nepriaznivej situácii nič nie je stratené. Čečensko (a mnohé dnes už republiky) vyhlásilo nezávislosť od Moskvy. Oseti dúfali, že rok 1989 bude tým rokom, ktorý aj pre nich prinesie pozitívne zmeny. Avšak snaha Južného Osetska o zjednotenie s príbuzným Severným Osetskom vyšla nazmar. Sám gruzínsky nacionalista Zviad Gamsakhurdia (narodený v roku 1939 v Tbilisi) odcestoval do regiónu, aby sa stretol s protestujúcimi. Napokon boli demonštrácie za nezávislosť jednotného Osetska sovietskou armádou potlačené.

Po rozpade ZSSR sa v Gruzínsku uskutočnilo referendum o nezávislosti krajiny, v ktorom viac ako 90% voličov vyjadrilo svoj súhlas. Krajina 9. apríla 1991 vyhlásila nezávislosť. V prvých slobodných voľbách 26. mája vyhrala so 64% hlasov Gamsakhurdiova strana Spravodlivý Svätý Ilja a jej predseda sa stáva prezidentom. (Ghia Nodia: CONTESTED BORDERS IN THE CAUCASUS. www.poli.vub.ac.be) Jeho vláda sa niesla v duchu diktatúry, udávačstva a prenasledovania, čo bolo namierené zvlášť proti politickým oponentom. Jedným zo zatknutých bol aj predseda Národnej demokratickej strany Giorgi Chanturia. Už v tom čase sa začína formovať revolučný odboj na čele s komunistami Ševardnadzem, Popkhadsem a Mgeladsem. Ich cieľom je štátny prevrat a zvrhnutie Gamsakhurdiu.

Po vyhlásení nezávislosti Gruzínska a jeho nacionalizácii vďaka propagande Gamsakhurdiu politickí vodcovia Južného Osetska chceli zotrvať radšej v pevnom zväzku s Ruskou federáciou, než sa pripojiť ku Gruzínsku. Sporadické zrážky medzi Južným Osetskom a Gruzínskom (hoci predtým desaťročia spoločne nažívali v mieri a dokonca dochádzalo k premiešaniu rás) pokračovali. Tbilisi vyslalo vojenské jednotky, aby potlačili separatistické hnutie. Začala sa vojna, ktorá stála 2.000 ľudí ich životy.

Výsledkom bojov bol prevrat v Gruzínsku, ktorý stál Gamsakhurdiu jeho prezidentské kreslo. Bol nútený odísť do exilu, kde ešte istý čas vystupoval ako jedniný legitímny vodca Gruzínska. Útočisko mu poskytla vláda odtrhnutej republiky Čečenska generála Džokara Dudájeva. (Zviad Gamsakhurdia: The Nomenklatura Revanche in Georgia. Christopher Story, Vol. 21, N. 9-10, 1993. www.geocities.com) V exile napísal niekoľko publikácií a propagandistických článkov, okrem iného bol zverejnený aj jeho „otvorený list“ novej gruzínskej vláde, v ktorom nastupujúceho prezidenta Ševarnadzeho obvinil z posluhovačstva Kremlinu a bráneniu samostatnosti a jednotnosti Gruzínska. (Zviad Gamsakhurdia: Open Letter to Eduard Shevardnadze. www.geocities.com) Eduard Ševarnadze podpísal dohodu s ruským prezidentom Borisom Jeľcinom o prímerí. Obidva štáty súhlasili so stálou prítomnosťou mierových síl Ruska a Gruzínska v regióne. Problémy sa však nekončili. Krajinu zasiahla občianska vojna, v ktorej proti sebe stáli „zviadisti“ uznávajúci exilovú vládu a „mhekdroini“ (bojujúci proti vláde už za čias Gamsakhurdiu) podporujúce Ševarnadzeho, ktorý mal dobré vzťahy a americkou vládou Georgea Busha a ministrom zahraničných vecí Jamesom A. Bakerom. Navonok prozápadný demokratický vodca, no vo vnútri sa Ševarnadzeho režim od toho predošlého veľmi nelíšil. Gruzínsko upevnilo svoju teritoriálnu integritu silou, každá snaha separatistických regiónov o odtrhnutie sa od republiky bola potlačená silou.

V ružovej revolúcii v roku 2003 Michail Saakašvili zvrhol Ševarnadzeho a sám sa stal prezidentom. Jedným z prvých krokov jeho vlády bolo získanie separatistických regiónov Južné Osetsko a Abcházko späť pod gruzínsku nadvládu. Tretia separatistická oblasť Adžária chcela mier a zostala súčasťou Gruzínska, kým v ostatných dvoch prebehlo referendum za nezávislosť.

Saakašvili obviňuje Rusko z dodávok zbraní a financovania separatistov v obidvoch regiónoch. Podľa neho Kremľu nejde ani tak o nezávislosť národov, ako o posilnenie svojho postavenia na Kaukaze, oblasti známej vďaka svojmu nerastnému bohatstvu (prebieha tadiaľto systém ropovodov a plynovodov Ruskej federácie, ropovod Baku-Tbilisi-Ceyhan prepravujúci čierne zlato z ropného poľa Azeri-Chirag-Gunešli v Kaspickom mori do Turecka, turkménsko-iránsky ropovod Korpeže-Kurt Kui, Kaukaz je predmetom záujmu spoločného energetického projektu Turecka a Grécka a nateraz odloženého projektu EÚ Baku-Erzurum, ktorý má nahradiť Gazi-Magomed-Gazakh vybudovaný ešte za čias ZSSR a i.) a o podkopanie gruzínskych snáh stať sa členom Severoatlantickej aliancie. Rusko stihlo väčšine obyvateľstva v Južnom Osetsku a Abcházku vydať ruské pasy a snaží sa byť v pozícii akéhosi poručníka pre ochranu „svojich“ štátnych príslušníkov. Mnoho kaukazských národov preto neváha vziať do ruky zbraň proti Gruzínsku, takže Rusko určite nemá v tomto spore núdzu o dobrovoľníkov.

Záujmy Južného Osetska

Oseti sú gruzínskou etnickou skupinou iránskeho pôvodu. Ich pôvodné sídlo bolo v údolí rieky Don. Do kaukazského regiónu prišli v 13. storočí, keď do údolia Donu začali prúdiť mongolské kočovné kmene. Niektorí Oseti sa úsídlili v Severnom Osetsku - Alánii (súčasť dnešného Ruska), niektorí v Južnom Osetsku. Ďalej tu žijú gruzínski štátni občania, ktorí tvoria jednu pätinu z celkového počtu obyvateľstva územia (70.000), t.zn. asi 14.000. Zvyšok tvoria prevažne Rusi a iné národnosti. (Q&A: Conflict in Georgia. www.bbc.co.uk) Južné Osetsko sa oddelilo od gruzínskeho teritória vo vojne v rokoch 1991-1992 (podobne ako Abcházko), v ktorej zahynulo viac ako 2.000 ľudí. (We are at war with Russia, declares Georgian leader. www.independent.co.uk) Nad vtedajším prímerím dohliadalo 500 vojakov mierových síl z Ruskej federácie (ktoré vlastne vznikli len nalepením modrých pások so žltým logom MC na pôvodnú uniformu bežných príslušníkov armády), Severného a Južného Osetska, Gruzínska a OBSE. V referende v roku 2006 hlasovalo 99% Osetov za úplnú samostatnosť. V tom čase však prebiehalo aj iné referendum zorganizované stranou Ľudia za mier v Južnom Osetsku, známej tiež ako Únia spásy Osetov. Výsledky tohto referenda hovoria, ako inak, za udržanie pevného zväzku s Gruzínskom.

Záujmy Gruzínska

Gruzínsko obviňuje Rusko z anektovania vlastného teritória (v rámci hraníc uznaných medzinárodným právom) a inštalácie bábkovej proruskej vlády pod vedením Eduarda Kokoityho a iných politikov, ktorí sú bývalými príslušníkmi ruskej armády a FSB. (KOKOITY, Eduard Dzhabeyevich. www.russiaprofile.org) Návrat separatistických území pod gruzínsku kontrolu je výsledkom snahy aj prezidenta Michaila Saakašviliho, ktorý sa dostal k moci po ružovej revolúcii. (Saakashvili: Returning of Abkhazia is the main goal of Georgia. www.caucaz.com) Južnému Osetsku odmietol udeliť úplnú nezávislosť, avšak dostalo územnú autonómiu v rámci federatívneho štátu. Gruzínsko dokonca neuznáva názov provincie Južné Osetsko a preferuje starý názov Samachablo alebo Tschinvali (podľa hlavného mesta). Pre Gruzínsko má strategický význam aj samotná skutočnosť, že Južné Osetsko hraničí s Ruskom. Práve tadiaľto prebieha tunel Roki. Tunel, vedúci pod mohutným pohorím Kaukaz, je jednou z mála ciest do Ruska a dá sa povedať, že ten, kto kontroluje túto cestu, kontroluje hranicu. Podľa správ SIPRI (Stockholm International Peace Research Institute) Vojenské výdavky dosahujú za posledné dva roky 6% HDP. (SIPRI Yearbook 2008. www.sipri.org) Hoci vláda v Tbilisi odmieta tvrdenie, že zbrojenie je namierené proti separatistickým územiam, vláda Južného Osetska už niekoľkokrát vyjadrila svoje znepokojenie. (Special Report: Military Build-Up in the Caucasus. www.iwpr.net) Gruzínsky premiér Givi Targamadze pripísal zbrojenie k snahe priblížiť sa k štandardom NATO a stať sa členom Aliancie. (Defense Spending, Number of Troops Increased. Civil.ge) Krajina má úzke vzťahy so Spojenými štátmi a podieľa sa na mierovej operácii v Iraku. USA zasa pomáhajú vo vyzbrojovaní a výcviku gruzínskych vojakov (za prítomnosti vlastných vojenských poradcov) a asistovali pri stiahnutí gruzínskych jednotiek z Iraku po tom, čo ruské vojská vpadli do Južného Osetska.

Záujmy Ruska

Majoritným obyvateľstvom Južného Osetska sú ruskí občania. Občianstvo získali buď narodením alebo naturalizáciou po vojne v rokoch 1991-1992. Rusko považuje intervenciu do Južného Osetska za mierovú misiu s úlohou chrániť ruských občanov a vojenské posádky požívajúce mandát mierových síl od roku 1992. (S Ossetia bitterness turns to conflict. www.bbc.co.uk) Ruský prezident chce prinútiť Gruzínsko dodržiavať mier a mierovú zmluvu z roku 1992, obnoviť status quo a naďalej pôsobiť v rámci mierových síl pod mandátom OBSE. (Medvedev tells Bush Russia aims to force Georgia to accept peace. www.en.rian.ru) Vláda v Južnom Osetsku je závislá od Ruska, ktoré nesie dve tretiny jeho ročného „štátneho“ rozpočtu. Navyše Gazprom, akcionárska spoločnosť pod kontrolou vlády v Kremli (Medvedev je bývalým predsedom akcionárskeho spoločenstva Gazpromu), financuje výstavbu nových plynovodov a celkovej infraštruktúry. V roku 2007 Vladimir Putin predstavil 200 miliardový zbraňový program s vyhliadkami na nasledujúcich sedem rokov, počas ktorých bude Južné Osetsko z ruských peňazí financovať nákup moderných zbraňových systémov a vojenský výcvik s účasťou ruských vojenských poradcov. (Russian soldiers who died in Georgia conflict hailed as heroes by Kremlin. www.telegraph.co.uk) Vďaka tejto angažovanosti vzrástol ročný rozpočet Ruskej federácie na obranu na 22%. (Russian fighting machine is showing its age, say military analysts. www.timesonline.co.uk) Gruzínsko podstúpilo 5. januára 2008 referendum o vstupe do NATO. Išlo v podstate o nezáväzný prieskum verejnej mienky. Podľa oficiálnych výsledkov volebnej komisie 77% voličov bolo za vstup, 23% proti. Napriek pozitívnemu výsledku referenda a celkovej pripravenosti, počas summitu v Bukurešti na veľké sklamanie gruzínskej vlády NATO neponúklo krajine Akčný plán členstva v Aliancii (ani Ukrajine). Čím sa vyhovelo osobnému želaniu už bývalého ruského prezidenta Vladimira Putina. (Vladimir Putin tells summit he wants security and friendship. www.timesonline.co.uk) Oficiálnou príčinou tohto rozhodnutia bola snaha prinútiť Gruzínsko, aby si najprv vyriešilo svoje vnútorné problémy. Nemecká kancelárka Angela Merkelová počas stretnutia s ruským prezidentom potvrdila, že želaniu Gruzínska bude v budúcnosti vyhovené. Neurčila však presný dátum začatia pristupového konania. Kým Rusko už stihlo uznať nezávislosť Južného Osetska a Abcházka, Spojené štáty spolu s EÚ uznávajú územnú celistvosť gruzínskeho štátu. Na rozdiel od postoja ku Kosovu s rozdielnym etnickým zložením. NATO v tomto prípade podporilo rozhodnutie kosovskej vlády vyhlásiť (hoci jednostranne) nezávislosť, Rusko zasa teritoriálnu integritu Srbska. Je potrebné na tomto mieste dodať, že prípad Kosova stavia Rusko do pozície morálne zvýhodneného. Už počas jedného zasadnutia v Bruseli ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov varoval šéfku americkej diplomacie Condoleezu Riceovú, že uznanie nezávislosti Kosova zasadí do sveta nebezpečný precedens. (In Georgia Clash, a Lesson on U.S. Need for Russia. www.nytimes.com)

Seriál

  1. Gruzínsko - 1. diel
  2. Gruzínsko - 2. diel
  3. Gruzínsko - 3. diel
  4. Gruzínsko - 4. diel

Podobné články

Další články autora

Autor : Marianna Kyselová / Marianna Kyselova 🕔28.03.2009 📕7.450

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře