Matej Kocák

Autor: Ing. Miroslav Čársky, Bratislava

(1882 – 1918)
Seržant U.S.Marine Corps, nositeľ armádneho a námorného vyznamenania Medal of honor a Purple Heart (Purpurové srdce) z prvej svetovej vojny.

Matej Kocák sa narodil 30. decembra 1882 v Gbeloch v rodine sedliaka Mateja Kocáka a Rozálie rodenej Vlkovej. V matrike mestečka Gbely je v tento deň zapísaný spolu i so svojim bratom Pavlom – dvojčaťom ako druhý v poradí. Keď mal tri roky narodila sa sestra Alžbeta (5. 4. 1885). Matej i so svojím bratom a sestrou vyrastal v Gbeloch a tu sa mu dostalo i základného vzdelania v Obecnej škole. Pravdepodobne s bratom Pavlom sedel v jednej lavici a s naslineným ukazovákom listoval v maďarskom šlabikári, či posmešne počítal: eď, kete, három, niť, bozaj starú babu v ...... Bratia spolu vyrastali, mali spoločné hry a spoločné povinnosti. Istotne sa zúčastňovali detských vojen medzi Bariňákmi a Končaňákmi, istotne spolu pomáhali otcovi hospodáriť, a istotne spolu chodili na zábavy – muziky a dávali pozor na sestru Bjetku, aby ju neotravoval niekto, kto by „nepasoval“ do rodiny. Na týchto muzikách sa brat Pavol zahľadel do o päť rokov mladšej Julky „Čapálovej“ a neraz ju odprevádzal domov.

Vlna vysťahovalectva zasiahla aj Kocákovcov. Matej spolu s ďalšími Gbelanmi ako 24 ročný v roku 1906 odchádza do Spojených štátov. Nejaký čas žil v meste Binghamton, kde bola usadená rozsiahla slovenská komunita. Bol členom Slovenského katolíckeho sokola v tomto meste. Sem za ním prichádzajú z Gbelov správy radostné i smutné. Dňa 30. apríla 1907 je v Gbeloch veľká dvojitá svadba. Brat Pavol sa žení a za ženu si berie Julianu Kocákovú, dcéru Ignáca Kocáka - Čapála a Márie rodenej Hurbanovej. Zároveň sa v ten deň vydáva i sestra Alžbeta a za muža si berie Imricha Kotvana z Petrovej Vsi. O rok neskôr 8.10.1908 sa tomuto páru narodí dcéra Andelka Kotvanová.

Po roku života za oceánom vstúpil Matej Kocák 16.októbra 1907 do námorného zboru USA v Pittsburgu, štát Pensylvánia. Zo smutných správ ho tu zastihuje úmrtie švagra Imricha Kotvana dňa 7.11.1909. V čase keď Európu zachvacuje požiar I. svetovej vojny, Matej Kocák s americkou armádou slúžil pri Verz Cruz (od 30.4. do 23.11.1914) v Mexiku. O rok neskôr je už na pobreží pri Santo Domingo v Dominikánskej republike, kde sa zúčastnil akcií proti domorodým banditom v Las Canitas. Tu bol dňa 23. januára 1917 povýšený na desiatnika. Potom sa vrátil do USA a pripojil sa k 12 pluku v Quantiko, štát Virginia.

V roku 1917 Nemecko v úsilí prekonať námornú blokádu Nemecka realizovanú námorníctvom Dohody (Rusko, Francúzsko, Veľká Británia, Taliansko) prešlo na neobmedzenú ponorkovú vojnu. Nemecké ponorky potopili každú loď bez ohľadu pod akou vlajkou plávala, bez ohľadu, či jej domovská krajina je vo vojnovom konflikte alebo nie. Toto mimoriadne zhoršilo vzťahy USA s Nemeckom a to až do takej miery, že Spojené štáty 2.apríla1917 vstúpili do vojny proti Nemecku.

Vstúpenie USA do vojnového celosvetového konfliktu spôsobilo, že Matej Kocák okolo 31.decembra 1917 bol opäť mimo Spojených štátov, za oceánom, tentoraz v St. Nazaire vo Francii, vo víre I. svetovej vojny na Európskom kontinente. Dňa 23. januára bol zaradený do 66. pluku, piateho námorného regimentu. I cez svoje základné vzdelanie bol dosť inteligentný a fyzicky zdatný, takže 1. júna 1918 bol povýšený na seržanta US Marine Corps.

Dňa 18. júla 1918 sa zúčastnil útoku proti nemeckej obrane pri Villers Cotteret Wood južne od Soissons. V tomto boji pod nepriateľskou paľbou odhalil skryté nemecké guľometné hniezdo, na ktoré zaútočil bez akéhokoľvek krytia a osádku hniezda premohol iba sám s bodákom v ruke. Ihneď na to zorganizoval 25 francúzskych koloniálnych vojakov, ktorí boli odlúčení od svojho pluku a viedol ich do útoku na ďalšie guľometné hniezdo, ktoré týmto útokom bolo vyradené z boja. Za tieto činy v boji proti nepriateľovi bol navrhnutý na námorné a vojenské vyznamenania Medal of Honor.

Začiatkom augusta 1918 Dohoda prelomila nemeckú obranu medzi Albertom a Motdidierom a potom už od bitky pri Ardenách 26.9.1918 sa spojenecké vojská valili na Sedan a Nemci pochopili, že prehrali vojnu. Dňa 11. novembra 1918 podpísalo prímerie v Compiegnskom lese, čím sa skončila I. svetová vojna.

Matej Kocák sa však tohto aktu nedožil. Padol v boji 39 dní pred skončením vojny. Zúčastnil sa jedného z posledných úderov u Argonne Forest a útoku v sektore St. Mihiel. Bol zabitý v akcii dňa 4. októbra 1918 a je pochovaný na americkom vojenskom cintoríne v Meuse/Argonne vo Francúzsku.

Nebol jediný, ktorý zaplatil životom pri plnení si svojich povinností. Z bojísk I. svetovej vojny sa nevrátilo ďalších 67 Gbelanov, o ktorých neviem nič, o ktorých nevieme kde hruda zeme hrobom im je.

Americký vojenský cintorín v Meuse/Argonne vo Francúzsku

Kríž nad hrobom Mateja Kocáka v Meuse/Argone

Na meno Mateja Kocáka a jeho činy v I. svetovej vojne sa nezabudlo. Nezabudla na neho slovenská menšina v USA počas II. svetovej vojny. Ako príslušníci národa, ktorý stál po boku fašistického Nemecka a dokonca vypovedal vojnu Spojeným štátom, boli pod drobnohľadom štátnej administratívy. Uvedomili si, že prejavom lojality nie sú reči a proklamácie, ale skutky. Slováci v USA medzi sebou vyzbierali vyše 52 miliónov dolárov, zakúpili za ne štátne obligácie z ktorých sa potom financovala výstavba troch vojenských lodí. Tieto lode niesli mená slávnych Slovákov – generála Milana R. Štefánika, Štefana Furdeka (zakladateľ Slovenskej ligy v USA) a seržanta Mateja Kocáka.

Vojenské námorníctvo Spojených štátov dodnes používa nákladné lode triedy „Sgt. Matej Kocák“. Pretrváva tak spomienka na jednoduchého človeka, Gbelana, ktorý pri plnení si svojich povinností položil život.

Americká vojenská nákladná loď triedy „Sgt. Matej Kocak“

Zdroje:
Internet
Matrika obce Gbely