Pomocné vedy historické I. - Heraldika

Autor : Radoslav Turik 🕔06.01.2009 📕18.699

Jednou z najznámejších pomocných historických vied je heraldika. Je to veda o vzniku, používaní a a vývoji erbov. Tento pojem vznikol zo slova herold, ktorým sa v stredoveku označovali znalci erbov. Samotný erb je dedičným znakom, najčastejšie umiestneným na štíte, podľa ktorého bolo možné určiť totožnosť osoby. Dejinami používania erbov sa zaoberá teoretická časť heraldiky. Praktická časť rieši spôsoby vyhotovenia erbov. Erby je možné popisovať iba podľa prísnych heraldických pravidiel a heraldickej terminológie. Takéto popisovanie sa označuje termínom blasonovanie. Heraldika skúma erby rodov znaky štátov, miest, z ktorých mnohé sa používajú dodnes.

Heraldika skúma erby na základe heraldických prameňov. Prameňmi môžu byť pamiatky hmotnej kultúry, ako sú štíty, pečate, mince, či medaile. Zo zobrazením erbov sa môžeme stretnúť na stavbách, náhrobných kameňoch, kobercoch, závesoch, obrazoch a ďalších predmetoch. Od 14. storočia sa objavujú písomne pramene s vyobrazením erbu. Najdôležitejšie z nich sú armálesy. Boli to listiny, ktorými bol erb formálne udelený, alebo za zásluhy vylepšený. Prvý armáles u nás vydal panovník Karol Róbert z Anjou. V armálese mohol byť erb iba opísaný alebo aj graficky vyobrazený. Armálesy boli registrované, aby sa predišlo falšovaniu, zneužívaniu, či vydaniu identických erbov. Kráľovské kancelárie evidovali erby v erbových knihách. Erby sa evidovali v erbových zbierkach, či knihách turnajov. Takéto dokumenty sa u nás zachovali až z obdobia renesancie.

V stredoveku podliehalo používanie právnym normám a zvyklostiam, ktoré sa súhrne nazývali erbové právo. Erbové právo sa skladalo z niekoľkých hlavných zásad. Erb musel mať dedičnú spôsobilosť. Od 12. storočia bolo dedenie erbu samozrejmosťou. V počiatočnom období si erb mohli nositelia zvoliť sami. V neskoršom období boli erby striktne udeľované. Erby sa nesmeli svojvoľne meniť. Zmeny mohli nastať len so súhlasom panovníka. Tieto zmeny nazývame polepšenie erbu. Polepšenie bolo možné získať za zásluhy. Sfarbenie erbu podliehalo heraldickým zásadám a taktiež nemohlo byť svojvoľne menené. Farby museli byť čisté nesmeli sa miešať ani tieňovať. Erby mohli byť udeľované fyzickým aj právnickým osobám. Ak bol erb udelený, nemohol ho ani panovník svojvoľne meniť. Erby mohli používať iba slobodní občania.

Za určitých okolností mohlo dôjsť k zanechaniu erbu. Došlo k tomu napr. v prípade vymretia rodu. Panovník mal právo prideliť erb blízkym príbuzným, alebo úplne inému rodu. K odstúpeniu erbu mohlo dôjsť ak nositeľ erbu viažuceho sa k nejakému úradu ukončil aktívne pôsobenie vo funkcii. Erb mohol byť odobratý v prípade ak jeho nositeľ spáchal zločin.

Heraldika rozoznáva hlavné a vedľajšie časti erbu. Medzi hlavné časti zaraďujeme štít zo znamením, prilbu, klenot, prikrývadlá a vedľajšie časti erbu, ku ktorým patrí a nosiči štitu, erbové plášte, stany, zástavy, koruhvy, koruny, klobúky, heslá, bojové pokriky, rádové dekorácie a hodnostné odznaky. Postupne si najdôležitejšie časti erbu charakterizujeme:

1. Štít zo znamením – od 12. storočia sa na štít, ktorý bol súčasťou výzbroje začínajú umiestňovať heraldické figúry. Na štít sa figúry pripevňovali akýmkoľvek možným spôsobom. Boli pribíjané na štít, vybíjané klincami alebo bol štít potiahnutý látkou, kožušinou, či pergamenom s motívom. Maľované štíty sa spočiatku nevyskytovali, pretože olejové farby neexistovali.

V priebehu storočí sa menil tvar štítu. Spočiatku prevažoval tzv. normanský štít (podlhovastý, po celej dĺžke vypuklý), neskôr sa presadil ranogotický štít (je kratší a má trojuholnikový tvar). Od 14. storočia sa najčastejšie vyskytoval neskorogotický štít (štvoruholníkový tvar). V nasledujúcom storočí sa uplatnil tzv. kolčí štít (mal tvar štvorca a na pravej strane otvor pre vloženie kopije). Od začiatku 16. storočia sa používajú štíty, ktoré už niesu súčasťou zbroje, ale majú iba heraldickú funkciu. Patria medzi ne napr. renesančný, barokový, rokokový a empírový štít.

Zobrazovanie figúr sa kedysi riadilo prísnymi pravidlami. Na zobrazovanie sa mohli používať len štyri základné farby a to červená, modrá, zelená a čierna. Tieto farby boli doplnené dvomi kovmi, zlatom a striebrom. Na erbe ich reprezentovala žltá a biela farba. V západnej Európe sa pomerne často používali okrem farieb a kovov aj štyri základné kožušiny – hermelín (hranostaj), kuna, nórska veverica a soboľ. Kožušiny mali špecifický vzor, ktorý znalec dokázal na erbe rozpoznať. Od 16. storočia sa od prísnych pravidiel upúšťa a používajú sa aj iné farby.

Základom vyobrazenia na štíte sú erbové figúry. Delia sa do dvoch základných skupín. Prvú tvoria heraldické figúry, čo sú v podstate geometrické obrazy, ktoré vznikajú delením ( vodorovné a šikmé čiary) a štiepením (kolmé čiary) štítu. Čiary by mali prechádzať celým štítom alebo od okraja štítu po inú deliacu čiaru. Existuje obrovské množstvo rôznych heraldických figúr.

Druhú základnú skupinu tvoria všeobecné figúry. Všeobecných figúr je tiež veľa a preto sa delia do podskupín: 1) prirodzené : a) životné – človek, zvieratá, rastliny, b) neživotné – nebeské telesá, prírodné útvary, voda, oheň a pod. 2) nadprirodzené: svätci, anjeli, mytologické bytosti. 3) umelé: zbrane, pracovné nástroje, šaty, šperky, stavby, teda všetky veci vyrobené človekom.

Erb reprezentoval svojho majiteľa a preto sa pri tvorbe erbov dbalo na prísne zásady. Erbové znamenie muselo byť čo najzretelnejšie. Viditeľnosť zabezpečovala zásada, podľa ktorej sa na erbe nemohla prekrývať farba s farbou alebo kov s kovom. Svoj význam mala aj poloha štítu na erbe. Otočený erb znamenal napr. vymretie rodu. Po sobáši mohlo dôjsť k spojeniu erbov. Nástupom novoveku sa upúšťalo od striktného používania týchto pravidiel.

2. Prilba – patrí medzi hlavné časti erbu. Do 13. storočia sa používali najmä špicaté prilby, ale od konca 12. storočia sa už objavuje hrncovitá prilba. Od konca 13. storočia sa postupne objavujú ďalšie typy prilieb napr. kolčia, turnajská, či rešetová prilba ( prednú časť tvorí kovové rešeto). Od 16. storočia sa v heraldike objavujú rôzne úpadkové formy prilieb, ale ich výskyt nie je až taký častý. Za skutočne heraldické prilby sa považujú predovšetkým tie, na ktoré je možné pripevniť klenot.

3. Klenot- je graficky vytvorená heraldická ozdoba prilby. Pôvodne klenot slúžil na rozpoznanie bojovníkov. Používal sa iba na turnajoch, pretože v boji by iba zbytočne prekážal. Klenot bol podobne ako znamenie na štíte dedičný, známy a všeobecne uznávaný. Mohol byť totožný zo znamením na štíte (pomocný klenot), ale aj úplne iný (samostatný klenot). Klenot bol k prilbe pripevnený. Spoj bol zakrytý obtočenými kusmi látky, alebo korunou.

4. Prikrývadlá – tak ako väčšina ostatných častí erbu majú aj prikrývadla svoj pôvod v bojovej výstroji. Pôvodne chránili bojovníka pred nepriazňou počasia a brnenie pre hrdzou. Farbou a motívom boli totožné zo znamením na erbe.

Vedľajšie časti erbu neboli podrobené takým prísnym pravidlám, ako hlavné časti erbu. Mohli byť ľubovoľne vybraté a dokonca svojvoľne menené. To platilo až do 17. storočia, kedy panovník začal rozhodovať o prideľovaní aj vedľajších častí erbu. Neplatili pre ne ani prísne pravidlá súvisiace s kombináciou farieb a kovov.

Medzi vedľajšie časti erbov patrili:

1. Strážcovia alebo nosiči štítu - sú to osoby, zvieratá alebo fantastické bytosti, ktoré stoja po oboch stranách erbu. Strážcovia sa erbu nedotýkajú, kdežto nosiči erb držia.

2. Stany a plášte – sú iba okrasou erbu. Neboli používané v praktickom živote. Plášť sa od stanu líši, tým, že stan má nad štítom kužeľovitú strechu. Tieto časti erbu začali používať francúzsku králi. Z francúzskeho dvora sa používanie týchto častí erbu rozšírilo do celej Európy.

3. Zástavy a koruhvy – sú starou súčasťou vojenského života. Spočiatku obsahovali iba erbové farby, neskôr celú figúru. Figúra na zástave hľadí vždy k žrdi. Zástavy bývajú na erbe umiestnené v rukách nosičov a strážcov erbu. Na erbe môžeme nájsť aj vlajky, ktoré sa od zástavy a koruhvy líšia tým, že neboli pevne pripútané k žrdi.

4. Koruny – koruny upozorňovali na šľachtický titul vlastníka erbu. Hodnostná koruna nahrádzala klenot, ale mohla byť položená priamo na štít. Podľa počtu cípov na korune, je možné zistiť titul nositeľa erbu napr. koruna s 9 cípmi označovala grófa, 7 cípov označovalo baróna a pod.

5. Klobúky – podobnú funkciu, ako koruny plnili na erboch cirkevných hodnostárov klobúky. Tiara označuje pápeža, mitra biskupa, červený klobúk kardinála, zelený arcibiskupa a pod.

6. Devízy, heslá – boli mottom rodu. Na erbe sú zobrazované na páske položenej pod štítom. Mohli mať náboženský alebo svetský charakter. Mnohé z nich boli písané v latinčine.

7. Bojové pokriky – na rozdiel od devíz sú na erbe umiestnené nad klenotom.

8. Rádové dekorácie – patria tu dekorácie nábožensko-rytierských rádov (templári), svetských rádov (Podväzkový rád, Rád zlatého rúna) a záslužné rády. Na erboch boli zobrazované ako reťaze okolo erbu ukončené rádovým odznakom.

Množstvo erbov ktoré vznikli je možné zaradiť do skupín podľa rôznych hľadísk. Z právneho hľadiska poznáme erby rodové, štátne, župné, mestské, cechové a rádové. Toto rozdelenie je najznámejšie. Samozrejme existujú aj menej známe členenia. Najväčšiu skupinu erbov tvoria rodové šľachtické erby. Postupným vývojom sa z heraldiky vyčlenili ďalšie pomocné vedy historické ako faleristika, ktorá skúma rády a vyznamenania, či vexikológia, ktorá sa zaoberá vlajkami a zástavami.

Zdroje:
Novák, J.: Slovenské mestské a obecné erby. Bratislava 1972
Novák, J.: Rodové erby na Slovensku. Bratislava 1986
Bodnárová, M.: Pomocné vedy historické. Košice 1992
Ilustračné obrázky použité z:
http://cisarstvo.breakdance.sk/heraldika.htm
Autor : Radoslav Turik 🕔06.01.2009 📕18.699

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře