Vojenská správa na území Slovenska v rokoch 1200 - 1400

Autor : Ján Kovačič 🕔28.11.2008 📕13.287

13. a 14. st. z hľadiska organizácie a vývoja vojenstva predstavujú 2 obdobia s vlastnými rázovitými črtami. 13. st., najmä jeho prvá polovica je obdobím dožívania a rozkladu starej organizácie vojenstva, čo bolo zapríčinené zmenami v pozemkovom vlastníctve a tým aj v štruktúre obyvateľstva.

Do pol. 13. st. sa vojnopovinní všeobecne označujú ako kráľovskí služobníci (servientes), jobagióni, hradčania (castrenses, cives, civiles), od 2. pol. 13. st. sa vojnopovinní postupne začínajú nazývať šľachticmi (nobiles). Od konca 13. st. pribudli aj mešťania miest s právnymi výsadami, no nie osobne, ale z každého mesta podľa určitého kľúča.

Na začiatku 13. st. sa kráľovské vojsko tak ako v predchádzajúcom období skladalo z kráľovskej družiny (vojaci vydržiavaní kráľom), príslušníkov kráľovského dvora a slobodných kráľovských servientov, ktorí slúžili tiež pod kráľovou zástavou; patrili sem aj vojaci z radov (najmä kráľovských) dvorníkov. Druhú veľkú skupinu vojska tvorili oddiely postavené kráľovskými župami (bandériá – koroúhvy – od niekoľko desiatok až po niekoľko stovák prevažne ľahkých jazdcov). Počet vojnopovinných, ktorí majú narukovať určovala jestvujúca situácia. Pri vpáde nepriateľa do krajiny sa museli pozbierať a nasadiť všetky sily, pri zahraničných (dobyvačných) výpravách sa predpisovali konkrétne počty. Vzhľadom na vysoké náklady spojené s výpravami Zlatá bula z r. 1222 ustanovuje, že na zahraničné výpravy sú kráľovskí služobníci povinní ísť iba vtedy, ak všetky náklady uhradí kráľ. Župani a tí, ktorých vydržiava zo svojich prostriedkov kráľ, sú povinní zúčastňovať sa na zahraničných výpravách s kráľom. Každý, kto plnil vojenskú povinnosť z vlastných finančných prostriedkov, neplatil nijakú vojenskú daň. Iba od druhého desaťročia 13. st. sa častejšie vyskytujú mimoriadne vojenské dane, ktoré mali pomáhať financovať zahraničné dobyvačné výpravy.

Udeľovaním kráľovskej hradskej pôdy výsadným vrstvám sa zmenšoval počet vojnopovinných (kráľovských) hradčanov, ktorí sa dostávali do závislosti na zemepánoch (vlastníkoch im udelenej pôdy). Prispôsobovanie sa európskemu vojenstvu si vyžadovalo zaradenie väčšieho počtu ťažkých obrnencov – rytierov do armády. No pre nákladovosť výstroje a výzbroje si ich mohol zaopatriť len zámožný človek a preto bolo treba vytvoriť širšiu vrstvu zámožných. Vojnopovinnosť miest (hostí) bola limitovaná počtom domácností. Neskôr mali mestá povinnosť v prvom rade zabezpečovať svoju vlastnú obranu a na vojnu prispievali finančne, alebo postavením konkrétne požadovanej kvóty vojakov.

Hostia roľníci (na dedinách) v 2. pol. 13. st. nemali povinnosť (osobnej) vojenskej služby, ale v čase zvolania všeobecnej hotovosti spravidla prispievali paušálnym poplatkom (1 – 3 vážky striebra) svojmu zemepánovi na jeho osobnú účasť vo vojsku, alebo na stavaný kontingent, alebo platili mimoriadnu vojenskú daň.

Od 2. pol. 13. st., no najmä v 14. st. začínajú mať stále významnejšiu úlohu oddiely postavené bohatými svetskými veľmožmi. Panovník sa tak dostával do stále väčšej závislosti na veľmožoch. Význam oddielov stavaných cirkevnými feudálmi sa postupne zmenšoval, pretože majetky cirkevných feudálov vzrástli vcelku len nepatrne v porovnaní so vzrastom majetkov svetských feudálov.

Ak sa od 2. pol. 13. st. tí, čo mali vojenskú povinnosť začali nazývať prevažne šľachticmi (nobiles), tak podľa terminológie 14. st. začalo u vojnopovinných prevažovať pomenovanie vlastníci (possessionati, majitelia pôdy). Neskôr koncom 14. a v 15. st. sú nazývaní aj občanmi (regnicolae). Občanmi boli len slobodní vlastníci pozemkov, nie poddaní. Ich povinnosťou bolo na výzvu kráľa narukovať do kráľovského vojska. Vlastníci menších pozemkov boli povinní narukovať všetci osobne; zo spoločne spravovaného majetku musel narukovať 1 muž. Oslobodení boli dokazateľne chorí, starí, nevládni, alebo neplnoleté siroty. Boli však povinní najať za seba náhradu, t. j. poslať miesto seba niekoho iného, postarať sa o jeho výzbroj a výstroj a financovať celú jeho účasť vo vojne.

Vlastníci väčších a stredných pozemkových majetkov boli povinní postaviť počet vojakov úmerný ich majetku, teda od určitého počtu vlastnených poddanských usadlostí 1 vojaka (napr. v 15. st. od 10 – 36 usadlostí 1 vojaka). Kto sa vojenskej výpravy nezúčastnil, bol povinný zaplatiť toľko zlatých, koľko vlastnil poddanských usadlostí. Najvýznamnejší cirkevní hodnostári boli povinní stavať vojsko nielen z vlastných poddanských usadlostí, ale aj z príjmov z desiatkov. Bohaté cirkevné inštitúcie mávali na svojich majetkoch usadené skupiny ľudí, tzv. predialistov, ktorých hlavnou povinnosťou bolo v prípade potreby vykonávať vojenskú službu. Bojov sa zúčastňovali aj vysokí cirkevní hodnostári, ktorí boli pôvodom zväčša príslušníkmi šľachty, boli vychovaní ako rytieri a mnohí z nich si svoje filozofické a teologické vzdelanie doplňovali až vtedy, keď boli panovníkom určení alebo vyhliadnutí na zastávanie vyšších cirkevných hodností. Vojnopovinní sa museli zúčastniť na výprave na vlastné náklady najviac 2 –3 mesiace odo dňa príchodu do zhromažďovacieho tábora.

V 14. st. nastupuje banderiálny systém, ktorého základnou zložkou boli bandériá stavané kráľom, župami (vtedy ešte šľachtickými stolicami), barónmi kráľovstva (vysokí hodnostári ústrednej správy kráľovstva) a bohatými veľmožmi vlastniacimi väčšie množstvo poddaných. Strední pozemkový vlastníci, svetskí aj cirkevní, ako aj mestá nastupovali spravidla v rámci župného bandéria.

Koncom 14. st. sa vojenské sily stavané z obyvateľstva Slovenska skladali z týchto zložiek:

a) korúhvy 19 stolíc – ich početnosť bola rôzna podľa územného rozsahu stolice – od niekoľkých desiatok až po 500 – 600 vojakov. Spolu mohlo ísť o 4 – 5 tisíc vojakov.

b) mestá sa s výnimkou vlastnej obrany spod vojenskej povinnosti väčšinou vykupovali platením (mimoriadnych) vojenských daní (mohli poskytnúť max. niekoľko sto vojakov)

c) z cirkevných feudálov samostatné korúhvy staval nitriansky biskup a zoborský opát (sčasti jágerský a ostrihomský arcibiskup), ostatní zámožnejší cirkevní feudáli posielali svoje kontingenty do stoličných korúhiev. Mohlo tu ísť o 1500 – 2000 vojakov.

d) korúhvy bohatých feudálnych veľkostatkárov

Vojenská hotovosť z nášho územia tak mohla mať okolo 12 000 mužov.

Zoznam použitej literatúry:
KLEIN, Bohuš – RUTTKAY, Alexander – MARSINA, Richard: Vojenské dejiny Slovenska. 1. zv. (stručný náčrt do roku 1526). Bratislava : MO SR, 1993. 179 s. ISBN 80-967113-1-8.
Autor : Ján Kovačič 🕔28.11.2008 📕13.287

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře