Vojenské aspekty letnej dobrovoľníckej výpravy

Autor : Ján Kovačič 🕔27.11.2008 📕9.623

Letná výprava

Vydanie oktrojovanej ústavy, definitívny rozchod Pešti s Viedňou a sľuby Františka Jozefa I. navonok zlepšili vyhliadky aspoň na čiastočné presadenie slovenských národnopolitických a štátoprávnych snáh, čo viedlo k predloženiu novej petície vo Viedni a k budovaniu nového dobrovoľníckeho vojska.

Podľa Štúrových a Hurbanových predstáv sa mal postaviť zbor v počte 20 000 dobrovoľníkov, ktorý by už reprezentoval slovenské národné vojsko v pravom zmysle. Tieto zámery však narazili na takmer neprekonateľné ťažkosti jednak na strane ľudu, ktorý stratil dôveru vo vládne sľuby a v úprimnosť viedenskej politiky, jednak priamo vo Viedni, ktorá sa od januára 1849 stále viac prikláňala k myšlienke potlačiť maďarskú revolúciu za pomoci ruskej intervencie a prestávala mať záujem na podpore nemaďarských národov a národností. Pokusy o vyjednávanie sa zámerne preťahovali, a tak slovenskí vodcovia nadobudli plnú moc pre náborovú činnosť s prísľubom rýchleho riešenia jazykových požiadaviek až v druhej polovici júna 1849, keď už do Uhorska prichádzali intervenčné ruské vojská.

Na čelo dobrovoľníckeho vojska na žiadosť slovenských vodcov menovali už v máji majora H. Lewartowského. Veľkú iniciatívu pri vojenskom organizovaní vyvinuli najmä J. Francisci a Š. M. Daxner. Tábor dobrovoľníkov sa nachádzal v Skalici, kam boli odvelené pozostatky Janečkovej výpravy po ústupe od Komárna. Tu sa k nim po nábore na západnom Slovensku pripojili aj ďalší dobrovoľníci, medzi nimi aj niektorí účastníci Bloudkovej zimnej výpravy. Zároveň sa tu uskutočnila aj reorganizácia zboru, ktorý sa skladal z jedného práporu so 6 stotinami a z 1 náhradnej stotiny. Zbor mal svoju zástavu s rakúskym štátnym znakom a stužkami slovenských farieb a po čase jeho príslušníci dostali aj určitý druh rovnošaty so slovenskou kokardou. Dostávali žold a boli už oveľa lepšie a jednotnejšie vyzbrojení. Velilo sa už po slovensky.

Na strednom Slovensku Lewartowski z ďalších dobrovoľníkov a z liptovskej slovenskej národnej gardy postavil aj druhý prápor. Každá stotina mala 4 čaty. Čata tvorila v špecifickej situácii zboru na strednom Slovensku najmenší taktický celok, ku ktorému sa pričleňovali podľa potreby aj menej vycvičení príslušníci domobrany. Organizačné prípravy prebiehali zdĺhavo a povolenie pre nasadenie zboru v oblasti stredného a čiastočne východného Slovenska dostali jeho velitelia tesne pred világošskou kapituláciou maďarských vojsk, takže dobrovoľníci už do bojových akcií nezasiahli.

Zo Skalice sa zbor premiestnil do Holíča, odtiaľ do Stupavy a ďalej do Rače. Až 11. augusta 1849 sa pod Lewartowského vedením pohol z Bratislavy cez Trnavu na Topoľčany, Oslany a Žarnovicu k banským mestám, pričom jeho časť postupovala na Topoľčany cez Nitru, Zlaté Moravce a Novú Baňu. Istý čas sa zbor zdržiaval v okolí Kremnice, Prievidze, B. Bystrice, Sv. Kríža nad Hronom až po B. Štiavnicu a Martin. V Banskej Bystrici a v Banskej Štiavnici najdlhšie sídlil štáb zboru. Jeho úlohou bolo pacifikovať stredné Slovensko, zaistiť jeho bezpečnosť najmä pred početnými gerilami, ktoré ešte kládli odpor, znepokojovali okolie a dokonca prepadávali zadné ruské voje, pričom mali silnú oporu aj v niektorých mestách. Dobrovoľníci zaisťovali tylo rakúskych a ruských armád a v niektorých prípadoch striedali ruské posádky, najmä v oblasti banských miest. V tejto záležitosti spomeniem aj list J. Francisciho z 28. júla 1849, adresovaný J. M. Hurbanovi, v ktorom približuje situáciu pred príchodom dobrovoľníckeho zboru na Liptov: „Orava je čistá od Maďarov, v Liptove guerilstva žije tak, že Hodža domov ísť si netrúfa.

Po pacifikovaní Turca a okolia banských miest mal zbor zatlačiť gerily z Hontianskej, Zvolenskej a Gemerskej župy. Po prečesaní Zvolenskej župy a príchode posíl z Liptova sa jadro zboru premiestnilo do Gemera, pričom jeho časť hliadkovala aj v Liptove, Honte, vo Zvolenskej župe a zasahovala v Novohrade. Dobrovoľníci podnikli proti roztrúseným skupinám povstalcov viacero výpadov najmä v Gemeri, kde sa nachádzali silné skupiny geríl, k vážnejším bojovým akciám však nedošlo. Proti gerilám použili aj lesť. Prestrojení dobrovoľníci rozširovali falošné zvesti o počte dobrovoľníkov, ich početné stavy silne zvyšovali, čím dosiahli, že časť geríl radšej z oblasti odišla. Zbor v súvislosti so svojou pacifikačnou činnosťou zaisťoval vedúcich miestnych činiteľov protihabsburského odporu, konfiškoval košutovské peniaze, zhromažďoval zbrane od miestneho obyvateľstva, spolupôsobil pri tvorbe novej administratívy.

Po pacifikovaní Gemera a po obsadení slovenských žúp riadnym vojskom nebola už prítomnosť dobrovoľníckeho zboru z vojenského hľadiska na Slovensku nevyhnutná a bolo rozhodnuté o jeho likvidácii. K slávnostnému rozpusteniu zboru v sile 1200 mužov došlo 21. novembra 1849 v Bratislave za prítomnosti viacerých vysokých dôstojníkov. Dôstojníkom slovenského dobrovoľníckeho zboru ponúkli možnosť vstúpiť do cisárskej armády, ba vyskytla sa aj ponuka vytvoriť v rámci cisárskej armády Slovenský strelecký prápor. Velitelia dobrovoľníkov tieto ponuky veľmi prezieravo odmietli.

Záver

Revolučné ozbrojené hnutie slovenského ľudu v rokoch 1848 - 1849 neprinieslo splnenie túžob a očakávaní, aké do neho vkladali jeho vodcovia. Orientácia na Viedeň, aj keď bola vynútená odmietavým postojom predstaviteľov maďarskej revolúcie k oprávneným národnoemancipačným požiadavkám Slovákov, sa ukázala z retrospektívneho podľadu neúspešná.

Prvýkrát v novodobých dejinách pod ideovým a z veľkej časti aj vojenským vedením príslušníkov vlastného národa, slovenský ľud vytvoril samostatné vojenské oddiely a dokázal svoje odhodlanie i so zbraňou v ruke bojovať za svoje ideály, za realizáciu svojej samobytnosti a za prehĺbenie demokratických premien spoločnosti.

Toto krédo zostalo hybným momentom činnosti slovenských dobrovoľníckych zborov, aj keď druhá a tretia výprava boli už súčasťou vojenských akcií pravidelnej cisárskej armády a pod vplyvom zámerov politiky Viedne, rakúskych generálov i domácich šľachtických konzervatívcov spravujúcich slovenské územie sa priestor pre národnú činnosť zužoval. Tradície povstania tvorili jeden z hlavných pilierov národnoemancipačných snáh a dôležitý podporný faktor v argumentačnej báze predstaviteľov národného života pri domáhaní sa uznania národnej individuality a s ňou súvisiacich práv vrátane národnej autonómie až do rozpadu Rakúsko - Uhorska. Význam ozbrojeného vystúpenia v roku 1848 podtrhuje aj rozhodnutie Národnej rady Slovenskej republiky, ktorým 22. september, teda deň víťaznej bitky slovenských dobrovoľníkov v bitke pri Brezovej pod Bradlom roku 1848, sa stal dňom Armády Slovenskej republiky (dnes Ozbrojených síl Slovenskej republiky).

Literatura:
ELIÁŠ, Michal: Listy Jána Francisciho. 1. vyd. Martin : Matica slovenská, 1990.
DANGL, Vojtech: Bitky a bojiská v našich dejinách 2. Bratislava : Perfekt, 2007.
DANGL, Vojtech - SEGEŠ, Vladimír: Vojenské dejiny Slovenska. 3. zv. (1711 - 1914). Bratislava : MO SR, 1996.
ŠKVARNA, Dušan: Slovenské dobrovoľnícke výpravy a mestská spoločnosť na Slovensku. In: Armáda, mesto, spoločnosť od 15. storočia do roku 1918. Zost. V. Dangl. - J. Varga. Bratislava : VHÚ, 2002.
Autor : Ján Kovačič 🕔27.11.2008 📕9.623

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře