Karpatské „Termopyly"

Autor : Viktor 🕔02.10.2008 📕31.457

Rakúsko-Uhorsko čelilo v novembri 1914 jednej z najťažších kríz počas celého obdobia I. svetovej vojny. Nemecký spojenec nedokázal splniť predvojnové sľuby a presunúť svoje hlavné sily z Francúzska na východný front. Armáda monarchie tak stála proti veľkej početnej prevahe ruských vojsk, ktoré postúpili ku Krakovu a ovládli karpatské priesmyky. Najkritickejšia situácia vznikla pri meste Humenné, ktorého obsadenie znamenalo najhlbší prienik Rusov do vnútrozemia vtedajšieho Uhorska. Od východoslovenskej nížiny útočiace ruské pluky oddeľovala už len posledná línia rakúsko-uhorskej obrany v údolí rieky Laborec.

Mesto Humenné sa v rámci administratívno-správneho členenia Rakúsko-Uhorskej monarchie nachádzalo v Zemplínskej župe a malo úradný názov Homonna. V roku 1910 v meste žilo 4.508 obyvateľov. Po vypuknutí Prvej svetovej vojny bola väčšina mužov z Humenného povolávaná do dvoch peších plukov, ktorých doplňovacie obvody sa nachádzali v tejto oblasti. Jednalo sa o 66. cisársky a kráľovský peší pluk s veliteľstvom v Užhorode a 9. kráľovský honvédsky peší pluk s veliteľstvom v Košiciach. Niektorí muži boli povolávaní aj do delostreleckých a jazdeckých jednotiek podliehajúcich košickému VI. armádnemu zboru.

Od augusta 1914 bolo Humenné vojenským dopravným uzlom, ktorým prechádzali vlakové transporty z vnútrozemia Rakúsko-Uhorska na front v Haliči. Mestom viedla strategicky dôležitá železničná trať, ktorá smerovala cez Lupkovský priesmyk na severnú stranu Karpát. Význam Humenného potvrdili aj boje v novembri 1914, keď sa mesto a jeho okolie stali dejiskom prvého ruského pokusu o prielom karpatského frontu. Po odrazení tohto útoku sa frontová línia dočasne stabilizovala na severnej strane Karpát, avšak v zime 1915 sa ruské jednotky opäť dostali na južnú stranu Karpát. V období február - apríl 1915 sa Humenné stalo cieľom niekoľkých ruských útokov, avšak rakúsko-uhorským jednotkám sa podarilo udržať front a nepripustiť operačný prielom protivníka údolím Laborca do východoslovenskej nížiny. (Viac v článkoch Východný front a boje v Karpatoch 1914 a Východný front a boje v Karpatoch 1915).

Od novembra 1914 do mája 1915 Humenné predstavovalo dôležité logistické centrum v bezprostrednom tyle karpatského frontu, v ktorom sa sústreďovali záložné jednotky a doplňovacie pochodové prápory, vojenské zásoby a materiál, poľné lazarety ako aj tranzitné zhromaždiská zajatcov. Po ústupe ruských vojsk z Karpát si mesto až do konca Prvej svetovej vojny zachovalo dopravný a vojenský význam a ostala v ňom fungovať vojenská nemocnica a dva zajatecké tábory. Vojaci ktorí padli bojoch o Humenné v novembri 1914 ako aj vojaci ktorí zomreli v dôsledku zranení a chorôb v tunajších lazaretoch, nemocnici a v zajateckých táboroch v rokoch 1914 - 1919, sú pochovaní na mestskom vojenskom cintoríne. Celkovo sa jedná o 1.248 vojakov, z ktorých 385 bolo pochovaných v roku 1914, 314 vojakov v roku 1915, 23 vojakov v roku 1916, 49 vojakov v roku 1917, 33 vojakov v roku 1918 a 444 vojakov v roku 1919. (Bližšie informácie o tomto vojenskom cintoríne sa nachádzajú v publikácii Klubu vojenskej histórie Beskydy: „Cintoríny prvej svetovej vojny v Karpatoch").

Medzi vojakmi pochovanými na humenskom vojenskom cintoríne v roku 1914 sa nachádza aj 339 obetí bojov o samotné mesto, ktoré prebehli v dňoch 23. - 28.11.1914. Veliteľ ruskej 8. armády generál jazdectva Aleksej Aleksejevič Brusilov nariadil XXIV. armádnemu zboru generálporučíka Afanasia Andrejeviča Curikova, aby 20.11.1914 zahájil útok cez Karpaty. V rámci tejto operácie údolím Cirochy postupovala 48. pešia divízia generálmajora Lavra Georgijeviča Kornilova, ktorá 22.11.1914 obsadila Sninu a v podvečer 23.11.1914 jej predvoj bez boja vstúpil do Humenného. V ten istý večer dorazil do mesta aj jeden prápor 194. Troicko-Sergijevského pešieho pluku, ktorý prišiel údolím Laborca a zaisťoval ľavé krídlo svojej materskej 49. pešej divízie generálporučíka Michaila Andrejeviča Prjaslova. Rakúsko-uhorské jednotky bojovej skupiny „Krautwald" pod velením generálporučíka Josefa Krautwalda Humenné nebránili a ustúpili do laboreckej úžiny k obciam Brekov (Barkó) a Závadka (Homonnazávod), kde sa začali zakopávať.


Ruskí vojaci na presune. Východný front - jeseň 1914

Veliteľ rakúsko-uhorskej 3. armády generál pechoty Svetozar Boroevič vydal generálporučíkovi J.Krautwaldovi rozkaz za každú cenu ubrániť laboreckú úžinu, ktorá predstavovala posledný hrebeň Karpát a zároveň poslednú prirodzenú prekážku pred východoslovenskou nížinou. Bojová skupina „Krautwald" bola tvorená vyčerpanou a oslabenou 34. pešou divíziou a 17. domobraneckou pešou brigádou, ktorá bola zložená len zo záložníkov starších ročníkov. Dočasne jej bola podriadená aj málopočetná 1. jazdecká divízia generálmajora von Peteani. Úlohou bojovej skupiny „Krautwald" v počte približne 6.000 vojakov bolo udržať svoje postavenia na západ od Humenného a získať čas do príchodu posíl. Jednalo sa o úlohu veľmi náročnú, pretože proti tejto bojovej skupine stáli tri zo štyroch plukov ruskej 48. pešej divízie (bez 190. Očakovského pešieho pluku, ktorý kryl priestor Dara - Starina - Stakčín). Tieto tri pluky, ktoré boli pred ofenzívou doplnené o zmobilizované zálohy, disponovali približne 9.000 vojakmi. V tesnom závese za nimi postupovala 2. zmiešaná kozácka divízia generálmajora Aleksandra Aleksandroviča Pavlova s približne 5.000 vojakmi.

Na druhý deň po obsadení Humenného sa v meste a jeho okolí sústredili tri pluky 48. pešej divízie aj s divíznym delostrelectvom a jedna brigáda 2. zmiešanej kozáckej divízie (druhá brigáda tejto divízie 24.11.1914 dorazila ešte len do Sniny). Rakúsko-uhorské velenie si uvedomovalo kritickú situáciu, ktorú vytvoril prienik týchto síl z priesmyku Ruské sedlo až k Humennému a robilo všetky opatrenia aby zabránilo prielomu karpatského frontu. Pristúpilo k riskantnému kroku a od Užockého priesmyku stiahlo väčšinu svojich jednotiek, ktoré 23.11.1914 udreli na Daru a 24.11.1914 z juhovýchodu zahájili protiútok na Sninu. Po obsadení Stakčína bola odrezaná jediná zásobovacia komunikácie ruskej 48. pešej divízie, ktorá zároveň stratila kontakt so svojim 190. Očakovským peším plukom. Veliteľ divízie generálmajor L.G.Kornilov preto 25.11.1914 vydal rozkaz na návrat k Snine, kde sa jeho jednotky mali pokúsiť odblokovať cestu k priesmyku Ruské sedlo. Väčšina vojakov tejto divízie aj so svojim veliteľom tak v Humennom strávila len 24 hodín a hneď na druhý deň po svojom príchode už pochodovali tou istou cestou údolím Cirochy naspäť k Snine.

Večer 25.11.1914 ostala v Humennom len jedna brigáda 2. zmiešanej kozáckej divízie a jeden prápor 194. Troicko-Sergijevského pešieho pluku 49. pešej divízie, ktorý do mesta prenikol spolu s predvojom 48. pešej divízie už večer 23.11.1914. Na fronte pri Humennom počas týchto dvoch dní vládol relatívny pokoj, pretože ruské jednotky nemohli pokračovať v postupe, ale museli reagovať na protiútoky pri Dare, Stakčíne a Snine. Rakúsko-uhorské jednotky bojovej skupiny „Krautwald" sa zasa venovali opevňovaniu svojich obranných postavení na západ od mesta v laboreckej úžine a nevyvíjali žiadnu aktivitu. Ruské velenie si uvedomovalo, že stiahnutím 48. pešej divízie došlo k oslabeniu tohto úseku frontu a nariadilo 49. pešej divízii aby predĺžila svoje ľavé krídlo na juh až do Humenného. Veliteľ tejto divízie generálporučík M.A.Prjaslov prikázal zvyšným trom práporom 194. Troicko-Sergijevského pešieho pluku pod velením plukovníka Aleksandra Kondraťjeviča Remezova, aby sa nasledujúci deň presunuli od obce Udavské do mesta Humenné.


Rakúsko-uhorskí delostrelci na presune. Východný front - jeseň 1914

Dňa 26.11.1914 svoju činnosť oživili jednotky rakúsko-uhorskej bojovej skupiny „Krautwald", ktoré zahájili prieskum bojom. Na základe výsledkov leteckého pozorovania z predošlého dňa bol generálporučík J.Krautwald informovaný, že ruské jednotky sa sťahujú z Humenného naspäť k Snine. Pochopil, že kritická situácia je už prekonaná a hrozba ruského prielomu eliminovaná. Taktiež vedel, že na železničnej stanici v Michalovciach z vlakových transportov vystupujú vojaci 200. a 201. kráľovských honvédskych peších brigád, ktorí sa presunú k Strážskemu a Brekovu (Barkó) a dostanú sa pod jeho velenie. Preto už od rána 26.11.1914 začali malé skupiny rakúsko-uhorských vojakov 34. pešej divízie postupovať k západnému okraju Humenného a v prestrelkách s ruskými obrancami skúmali ich postavenia. Veliteľ 2. zmiešanej kozáckej divízie generálmajor A.A.Pavlov nariadil svojim jazdcom, aby podporili prápor 194. Troicko-Sergijevského pešieho pluku a vstúpili do boja v role pešiakov. Obával sa, že rakúsko-uhorské jednotky by mohli vyraziť do protiútoku skôr, ako k mestu dorazí zvyšok 194. Troicko-Sergijevského pešieho pluku od obce Udavské a druhá brigáda jeho divízie od Sniny. Rakúsko-uhorskí vojaci však vyvíjali len malý tlak a podvečer sa stiahli do svojich postavení na línii medzi Humenným a obcami Jasenov (Várjaszenó)- Brekov (Barkó) - Závadka (Homonnazávod) - Myslina (Mislye). Rozhodujúci boj o mesto mal nastať až nasledujúci deň.

Ráno 27.11.1914 sa v Humennom a jeho okolí už nachádzali štyri prápory 194. Troicko-Sergijevského pešieho pluku v počte približne 3.000 vojakov a celá 2. zmiešaná kozácka divízia v počte okolo 5.000 vojakov. Tieto útvary dorazili už predchádzajúci deň a v noci z 26. na 27.11.1914 do mesta pripochodovali ešte dva oslabené pešie prápory 195. Orovajského pešieho pluku 49. pešej divízie v počte približne 1.000 vojakov. Tieto útvary držali obrannú líniu, ktorá sa začínali na výšine medzi obcami Brestov (Alsóberek) a Kudlovce (Kuruczfalva - v súčasnosti mestská štvrť) a ďalej sa tiahla cez kopec Kalvária a pozdĺž vtedajšieho západného okraja mesta k železničnej stanici a k rieke Laborec. Na druhom brehu rieky táto línia pokračovala až k výšine Sokolej. Na vtedajšom východnom okraji Humenného v priestore medzi železničnou traťou a riekou Laborec bolo rozmiestnených 24 poľných diel, ktoré spolu s 9 ľahkými delami 2. zmiešanej kozáckej divízie poskytovali ruským obrancom palebnú podporu. Proti nim sa k útoku rozvinovalo 9 práporov 200. a 201. kráľovských honvédskych peších brigád, ktoré disponovali približne 6.000 vojakmi a ktorým velil generálmajor Adolf Kornhaber. K nim sa pripojili aj zvyšky troch plukov 34. pešej divízie v počte okolo 3.000 vojakov. Delostreleckú podporu im zaisťovalo 28 poľných diel rozmiestených na svahoch východne od obcí Brekov (Barkó) a Závadka (Homonnazávod) a jeden obrnený vlak nasadený na úseku železničnej trate medzi Strážskym a Humenným.

V tejto fáze vojny už frontoví velitelia získali prvé skúsenosti s vedením boja v moderných podmienkach, ktoré mali zásadne odlišný charakter než podmienky tradičných bitiek 19. storočia na ktoré sa pripravovali a cvičili. Tí rakúsko-uhorskí a ruskí dôstojníci, ktorí prežili masakre počas augustových a septembrových bojov roku 1914 v Haliči, už vedeli aký smrtonosný účinok má rýchlopalné delostrelectvo a guľomety na pechotu v otvorenom priestore. V novembri 1914 pri Humennom už neposielali svojich vojakov do masových bodákových útokov na protivníkove postavenia, ale väčšinou viedli len palebný boj za využitia pohybu a terénneho krytia. V tomto období sa ešte v plnej miere neprejavil fenomén statickej zákopovej vojny a na Východnom fronte sa až do konca roku 1914 viedli manévrové operácie. Z tohto dôvodu aj boje pri Humennom boli typickým príkladom tohto prechodového štádia a napriek početným silám na oboch stranách frontu len zriedka dochádzalo k bodákovým bojom zblízka.

Už za svitania 27.11.1914 sa rakúsko-uhorskí vojaci začali presúvať na východiskové pozície k útoku. Generálmajor A.Kornhaber so súhlasom generálporučíka J.Krautwalda vyslal popri železničnej trati a ceste z Brekova na Humenné niekoľko práporov, ktoré mali vyvinúť tlak na centrum ruskej obrannej línie medzi riekou Laborec, železničnou stanicou a kopcom Kalvária a bojom upútať tam rozmiestnené sily protivníka. Hlavné rakúsko-uhorské údery však smerovali na obe krídla ruskej zostavy. Z postavení pri obci Myslina (Mislye) postúpilo niekoľko rakúsko-uhorských práporov do priestoru, kde sa v súčasnosti nachádza mestská štvrť Dubník a odtiaľ zaútočilo proti ruskej línii na svahu neďaleko cesty z Brestova (Alsóberek) do Kudloviec (Kuruczfalva). Po niekoľkohodinovom boji sa im podarilo zatlačiť protivníka a preniknúť cez hrebeň až k okraju obce Kudlovce. Na túto situáciu reagoval veliteľ IV. práporu 194. Troicko-Sergijevského pešieho pluku kapitán Vladimir Michailovič Strigin a viedol svojich vojakov do protiútoku, ktorým obnovil pôvodnú líniu. Na tomto úseku boj pokračoval až do neskorých večerných hodín.

Podobne sa situácia vyvíjala aj na južnom úseku frontu pri Humennom. Niekoľko rakúsko-uhorských práporov prebrodilo rieku Laborec neďaleko obce Brekov (Barkó) a cez obec Jasenov (Várjaszenó) postúpilo k svahom výšiny Sokolej. S cieľom preniknúť k cestnému mostu cez Laborec na vtedajšom južnom okraji mesta zaútočili na postavenia III. práporu 194. Troicko-Sergijevského pešieho pluku, ktorému velil kapitán Ivan Vasiljevič Michejev. Ruskí vojaci odrazili niekoľko útokov a v zalesnenom teréne došlo aj boju na bodáky. Pozdĺž celej frontovej línie pokračovala delostrelecká paľba a prestrelky z ručných zbraní aj po zotmení a pod ich krytím sa rakúsko-uhorskí vojaci sťahovali do svojich pôvodných postavení. To využil plukovník A.K.Remezov na odpútanie 194. Troicko-Sergijevského pešieho pluku a dvoch práporov 195. Orovajského pešieho pluku od protivníka a na ústup z Humenného. (Plukovník A.K.Remezov mal počas bojov svoje veliteľstvo umiestnené v humennskom kaštieli grófa Šándora Andrássyho).

Ruské velenie si uvedomovalo, že tlak protivníka pri Humennom dlho nevydrží a po neúspechu 48. pešej divízie generálmajora L.G.Kornilova pri Snine prestala mať obrana mesta operačno-taktický zmysel. V noci z 27.11 na 28.11.1914 preto začal koordinovaný ústup ruských vojsk od Humenného a Sniny do údolia rieky Udava a odtiaľ naspäť za Karpaty. Ako posledné sa z mesta v skorých ranných hodinách 28.11.1914 stiahli útvary 2. zmiešanej kozáckej divízie, ktoré boli prenasledované rakúsko-uhorskými vojakmi. Práve v tejto poslednej fáze bojov počas ústupu od Humenného bolo zajatých približne 1.500 ruských vojakov, z ktorých značná časť bola príslušníkmi štyroch kozáckych plukov tejto divízie.


Rakúsko-uhorskí husári eskortujú ruských zajatcov. Karpatský front - jeseň 1914

Z dochovaných archívnych dokumentov je možné usudzovať, že jedným z dôvodov neúspechu ruských vojsk pri Humennom bolo zlyhávanie súčinnosti medzi 2. zmiešanou kozáckou divíziou a pešími jednotkami operujúcimi v tomto priestore. Veliteľ divízie generálmajor A.A.Pavlov chcel svojich kozákov nasadiť až potom, ako pechota otvorí cestu cez Karpaty a jeho jazda bude môcť preniknúť okolo Strážskeho do východoslovenskej nížiny. Z tohto dôvodu sa snažil svoje štyri kozácke pluky nezapájať do boja a šetriť ich až do vhodného momentu pre veľký jazdecký útok. Nereflektoval požiadavky ani generálmajora L.G.Kornilova a ani plukovníka A.K.Remezova, ktorí ho prosili o okamžité nasadenie všetkých síl jeho divízie. Nedostatočná vzájomná koordinácia jazdy a pechoty v konečnom dôsledku spôsobila, že 28.11.1914 pri ústupe ruských jednotiek z Humenného sa divízia generálmajora A.A.Pavlova ocitla v zadnom voji bez podpory pechoty a utrpela citeľné straty.

Väčšina z 339 rakúsko-uhorských a ruských vojakov, ktorí sa stali obeťami bitky o Humenné padla 27.11.1914 v deň najintenzívnejších bojov. Títo vojaci boli pochovaní na mestskom vojenskom cintoríne na konci novembra 1914. V tento deň utrpelo zranenia ďalších približne 1.000 vojakov. Ruské jednotky evakuovali svojich ranených na poľné obväzisko v obci Kochanovce a rakúsko-uhorské jednotky odvážali svojich ranených na ošetrenie do obce Brekov.

Zachovalo sa aj svedectvo jedného očitého svedka, ktorý vstúpil do Humenného v predpoludňajších hodinách 28.11.1914 spolu s rakúsko-uhorskými jednotkami. Jednalo sa o dánskeho vojnového korešpondenta Aage Madelunga, ktorý s akreditáciou rakúsko-uhorského Generálneho štábu pôsobil na tomto úseku karpatského frontu:

Bezprostredne pred mestom Humenné na kopci severne od hlavnej cesty z obce Brekov vybudovali Rusi zosilnenú obrannú líniu, na ktorej kládli odpor. Na južnej strane hlavnej cesty smerom k železničnej stanici nebola sieť postavení veľmi viditeľná, ale na druhej strane cesty už bolo jasne vidieť rady zákopov. Ich línia sa tiahla medzi kaplnkami až po kostolík pod vrchom kopca Kalvária. Zamurované obrazy v kaplnkách stoja po oboch stranách chodníka ku kostolíku a tvare svätých hľadia do zakrvavených zákopov. V jednom zákope, ktorý bol zborený, ležala zakrvavená biela vlnená spodná bielizeň a ďalšie kúsky odevov nasiaknutých zaschnutou krvou. Porozhadzované ruské nábojnice vydávali matný lesk. Pôvodných majiteľov týchto vecí ale nevidno. Možno že tu ešte pred nedávnom boli. Ich osud sa dá len hmlisto predpokladať. Určite to boli Rusi, inač by hľadali kryt na opačnej strane kaplnky ktorá ich mohla lepšie kryť pred priamou paľbou.

Ruské zákopy boli veľmi svedomito vyhĺbené a upravené. Vojaci museli najprv čakanom alebo ostrou sekerou odstrániť 10 centimetrov zmrznutej vrstvy zeme kým sa dostali k pôde, v ktorej sa už kopalo ľahšie. Podľa všetkého boli tieto zákopy plne obsadzované aj počas noci. Všetky sú totiž vystlané perinami a dekami, ktoré si ruskí vojaci dovliekli z najbližších humenských domov. Nachádza sa tu veľa rôznych druhov perín a diek, ale toto pohodlie bolo ruským vojakom v konečnom dôsledku na nič. Zákopy sú dostrieľané a všade v perinách a dekách sa nachádzajú dierky po črepinách delostreleckých granátov.

Zásah utrpel aj kostolík pod vrchom kopca, keď jeho drevenú strechu prerazil delostrelecký granát. Tento granát však nevybuchol, v streche ostala okrúhla diera a na podlahe kostolíka sutina. Zamrežované dvere kostolíka boli zatvorené a veci v jeho vnútri vyzerali neporušené. Jeho západná strana bola celá poďobaná od striel pechotných zbraní. Na opačnej strane kostolíka som uvidel ležať ruského pešiaka. Jeho uniforma vyzerá pekne a čisto, len medzi rukávom a ramenom je vidieť dierku. Okraj dierky je silne zakrvácaný a smerom k hrudi a srdcu sa tiahne zväčšujúca sa krvavá škvrna. Padlý vojak leží predo mnou a tvár má zakrytú svojou čiapkou.

Za kostolíkom sa od vrchu kopca na vzdialenosť necelého jedného kilometra tiahnu po hrebeni ďalšie rady zákopov. V ich vnútri a okolo nich sa nachádzajú rôzne súčasti vojenskej výstroje, debničky od streliva, vystrieľané nábojnice, bodáky a vojenské sumky - niektoré prázdne ale niektoré aj plné nábojov. Vidno krvavé obväzy a veľa mŕtvol ruských vojakov v groteskných polohách v akých ich zastihla smrť. Naokolo sa tiež povaľuje mnoho ručných strelných zbraní. Predpokladám, že títo padlí vojaci tvorili súčasť zadného voja, ktorý tu nad Kalváriou zabezpečoval hladký ústup hlavných ruských síl. Zadržiavali postup rakúsko-uhorského vojska a ich osud bol tým spečatený. Svedčia o tom dôsledky poslednej bitky ktorá sa tu odohrala... Teraz mám pred sebou len tiché a vymreté bojisko. Toto je pravá tvár krutej vojny! Pri návrate dole na cestu vidím, ako z Humenného vychádza veľká skupina ľudí. Keď prechádzajú popri mne tak zisťujem, že sú to ruskí zajatci, ktorých eskortujú rakúsko-uhorskí vojaci".


Bojové operácie v okolí Humenného 27.11.1914

Zdroje:
JUŠKO, Valentin: 48. pechotnaja divizija, vyd. autorská práca, Moskva 2004
LOBANOV, Dmitrij: Istorija 194. pechotnogo Troicko-Sergijevskogo polka, autorská práca, Perm 2006
MADELUNG, Aage: Hadinaplóm - Elmékek és jegyzetek a Kárpátokból és Galiciából, vyd. Athenaeum, Budapest 1915
kolektív autorov: Osterreich-Ungarns Letzter Krieg 1914 - 1918, Erster Band: Das Kriegsjahr 1914, vyd. Verlag der Militarwissenschaftlichen Mitteeilungen, Wien 1930
Satelitné fotografie a mapy Humenného:
http://mapy.turistik.sk/cs/obec/humenne/
http://en.e-obce.sk/obec/humenne/mapaobce.html
Autor : Viktor 🕔02.10.2008 📕31.457

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře