Zabudnuté bojisko v Karpatoch

Autor : Viktor 🕔01.10.2008 📕18.071

V novembri 1914 sa ruské vojská po prvý krát dostali na územie súčasného Slovenska. Generál Kornilov a jeho 48. pešia divízia prekročili hlavný karpatský hrebeň a údolím rieky Cirocha prenikali na Sninu a Humenné. Rakúsko-uhorské velenie bolo nútené improvizovať a do protiútoku vrhnúť všetky dostupné sily. Počas tejto operácie došlo k intenzívnym bojom v priestore obcí Dara - Príslop - Kolbasov.

V roku 1914 niesla obec Kolbasov úradný názov Végaszó a mala 372 obyvateľov. Po vypuknutí Prvej svetovej vojny bola väčšina mužov z tejto obce povolávaná do dvoch peších plukov, ktorých doplňovacie obvody sa nachádzali v tejto oblasti. Jednalo sa o 66. cisársky a kráľovský peší pluk s veliteľstvom v Užhorode a 9. kráľovský honvédsky peší pluk s veliteľstvom v Košiciach. Niektorí muži boli povolávaní aj do delostreleckých a jazdeckých jednotiek podliehajúcich košickému VI. armádnemu zboru.

Od jesene 1914 až do jari 1915 sa Kolbasov (Végaszó), Príslop (Kispereszló) a Dara nachádzali v operačnom tyle rakúsko-uhorských vojsk na karpatskom fronte a prechádzala nimi dôležitá zásobovacia komunikácia. Zo železničnej stanice vo Veľkom Bereznom sa po ceste cez tieto obce smerom na priesmyk Ruské sedlo presúvali vojenské jednotky a materiál k frontovej línii na severnej strane Karpát. V tomto období okolie Kolbasova a susedných obcí dva krát zasiahli bojové operácie. Po prvý krát k tomu došlo v novembri 1914 a po druhý krát v apríly a máji 1915. (Viac v článkoch Východný front a boje v Karpatoch 1914 a Východný front a boje v Karpatoch 1915).

V polovici novembra 1914 prenikli jednotky ruskej 8. armády generála jazdectva Alekseja Aleksejeviča Brusilova ku karpatským priesmykom, ktoré držali jednotky rakúsko-uhorskej 3. armády generála pechoty Svetozara Boroeviča. Na ľavom krídle ruskej 8. armády pôsobil XXIV. armádny zbor generálporučíka Afanasia Andrejeviča Curikova, ktorý nariadil 48. pešej divízii generálmajora Lavra Georgijeviča Kornilova útok z priesmyku Ruské sedlo cez Sninu na Humenné. Tento útok sa začal 20.11.1914 a smeroval proti rakúsko-uhorskej 34. pešej divízii generálporučíka Josefa Krautwalda. V tomto ročnom období sa už karpatské vrchy a lesy nachádzali pod snehovou pokrývkou a vojaci oboch strán museli čeliť nielen protivníkovi, ale aj ťažko priechodnému terénu a mrazom, ktoré v noci dosahovali už mínus 8 stupňov Celzia. Začalo dochádzať k prvým stratám v dôsledku omrznutia končatín a napríklad len rakúsko-uhorský 101. peší pluk prišiel 20. - 22.11.1914 o približne 50 vojakov, ktorých bolo potrebné odoslať do lazaretu. Ruskí vojaci zasa trpeli nedostatkom stravy, nakoľko konské povozy zásobovacieho trénu nestačili dostatočne rýchlo nasledovať svoje jednotky po ťažko zjazdných cestách v Karpatoch.

Už v prvý deň ruského útoku boli 20.11.1914 obsadené obce Ruské a Veľká Poľana a 48. pešia divízia generálmajora L.G.Kornilova pokračovala v postupe na Sninu. Rakúsko-uhorská 34. pešia divízia ustúpila a zaujala obranu naprieč údolím Cirochy pri obci Starina (Czirókaófalu). Generálporučík J.Krautwald väčšinou svojich síl bránil cestu na juh na Sninu a cestu na juhovýchod na Veľkyj Bereznyj zaistil 101. peším plukom. Vojaci tohto pluku sa ráno 21.11.1914 rozmiestnili na línii severne od obcí Dara a Príslop (Kispereszló) a bezprostredne v ich tyle sa nachádzala obec Kolbasov (Végaszó). Ruský útok začal v dopoludňajších hodinách a bol sústredený na Starinu (Czirókaófalu). Po ťažkých bojoch sa vojakom ruského 191. Largo-Kaguľského pešieho pluku podarilo popoludní okolo 16:00 túto obec obsadiť a vytlačiť z jej okolia príslušníkov rakúsko-uhorského 29. pešieho pluku. V dôsledku obsadenia Stariny bola rakúsko-uhorská 34. pešia divízia prinútená ustúpiť k Snine a k tomuto ústupu sa pripojil aj jej 101. peší pluk.

Ruskí vojaci v prestávke pred bojom. Východný front - jeseň 1914
Ruskí vojaci v prestávke pred bojom. Východný front - jeseň 1914

Kapitán József Rom, dočasne poverený velením tohto pluku, na krytie svojho ústupu zanechal v obci Dara IV. prápor pod velením poručíka Karola Galli. Na tento prápor v neskorých popoludňajších hodinách zaútočili vojaci I. práporu 190. Očakovského pešieho pluku, ktorí postupovali lesmi od obce Veľká Poľana ako predvoj celého pluku, ktorému velil plukovník Stanislav Feliksovič Svjackij. Ich cieľom bol obchvat rakúsko-uhorských pozícii pri Starine, ale z dôvodu náročného kopcovitého terénu a zasneženého lesa bol ich postup veľmi pomalý. K obci Dara dorazili až po ústupe hlavných rakúsko-uhorských síl a narazili len na ich zadný voj. Pred príchodom Rusov nariadil poručík K.Galli vojakom IV. práporu aby sa stiahli smerom na Príslop (Kispereszló) a Kolbasov (Végaszó). Ústup prebehol pod silnou paľbou protivníka z pechotných zbraní a jedna ruská rota sa pokúsil o prenasledovanie rakúsko-uhorských vojakov až k obci Príslop. Na okraji tejto obce zaujali obranu dve čaty 14. roty dôstojníckeho čakateľa Ödöna Vettera, ktoré ruský útok odrazili a umožnili usporiadaný ústup IV. práporu do Kolbasova.

Obsadením Stariny (Czirókaófalu) sa ruskej 48. pešej divízii otvorila cesta údolím Cirochy na Sninu a väčšina jej síl 22.11.1914 postupovala týmto smerom. Generálmajor L.V.Kornilov ponechal v obci Dara I. prápor 190. Očakovského pešieho pluku aj s dvoma guľometmi a nariadil mu prikrytie cesty vedúcej na Príslop, Kolbasov a Veľkyj Bereznyj. Zároveň požiadal veliteľa 2. zmiešanej kozáckej divízie generálmajora Aleksandra Aleksandroviča Pavlova, aby po tejto ceste vyslal silný jazdecký prieskum. Obával sa, že rakúsko-uhorské jednotky môžu z tohto juhovýchodného smeru ohroziť tyl jeho divízie, ktorá po obsadení Sniny 22.11.1914 postupovala na západ k Humennému. Ďalšie tri prápory 190. Očakovského pešieho pluku boli ponechané v Starine ako záloha a pri tejto obci boli rozmiestené aj poľné delá 6. batérie 48. delostreleckej brigády, ktoré svoje hlavne namierili v smere na Príslop a Kolbasov.

Obsadenie Sniny 22.11.1914 viedlo k ohrozeniu celého rakúsko-uhorského frontu medzi Lupkovským a Užockým priesmykom. Rakúsko-uhorské velenie nedisponovalo v tomto momente žiadnymi zálohami a bolo nútené improvizovať. Generálporučík Johann Karg, veliteľ zborovej skupiny „Karg" v Užockom priesmyku prijal riskantné riešenie a začal so sťahovaním veľkej časti svojich síl z tohto úseku. Už 22.11.1914 začal presúvať cez Ulič smerom ku Kolbasovu (Végaszó) a Príslopu (Kispereszló) 2. domobraneckú pešiu brigádu generálmajora Raffta. (Predvoj tejto brigády vystriedal IV. prápor 101. pešieho pluku, ktorý bol stiahnutý do zálohy a odoslaný k zvyšku svojho pluku cez Užhorod a Michalovce k Humennému. Po trojdňovom pešom pochode v sychravom a veternom počasí po rozbahnených cestách na miesto určenia došlo len 160 vojakov. Ďalší vojaci zaostali kvôli únave a ochoreniam a ich počet prevyšoval počet vojakov stratených v bojoch v údolí Cirochy).

Za 2. domobraneckou pešou brigádou sa presúvala 8. jazdecká divízia generálmajora Georga von Lehmanna, ktorý prevzal velenie nad celou touto ad-hoc bojovou skupinou sústreďujúcou sa v Príslope a Kolbasove. Tento rakúsko-uhorský manéver ruské velenie neodhalilo, pretože v priebehu 22.11.1914 týmto smerom neviedlo dostatočný prieskum. Generálmajor L.G.Kornilov sa spoliehal, že túto úlohu splní 2. zmiešaná kozácka divízia, ktorá prekročila priesmyk Ruské sedlo hneď za 48. pešou divíziou a v jej závese postupovala na Sninu. Generálmajor A.A.Pavlov však nenaplnil tieto očakávania, lebo o nasadení svojej divízie mal inú predstavu ako generálmajor L.G.Kornilov. V tejto začiatočnej fáze vojny ešte prevládali tradičné predstavy o nasadení jazdectva a generálmajor A.A.Pavlov sa chcel presunúť cez Karpaty pod krytím 48. pešej divízie k Humennému a až odtiaľ nasadiť svoju divíziu do útoku údolím Laborca do otvorenej nížiny smerom na Michalovce a ďalej na juh. V dôsledku toho nerozptyľoval jej sily a na prieskum oblastí na východ a juhovýchod od čiary Dara - Stakčín (Takcsány) vyslal len dve sotne kozákov.

Sústreďovanie práporov rakúsko-uhorskej 2. domobraneckej pešej brigády v okolí Príslopu a Kolbasova prebiehalo aj nasledujúci deň a bolo ukončené až okolo poludnia 23.11.1914. Pochod po zľadovatenej ceste vedúcej v kopcovitom teréne bol pomalý a náročný. Presvedčili sa o tom aj vojaci rakúsko-uhorskej 8. jazdeckej divízie, ktorí postupovali za touto brigádou a do večera sa už nestihli zapojiť do bojov. Veliteľ tejto ad-hoc bojovej skupiny generálmajor G.von Lehmann si uvedomoval, že nedisponuje dostatočnou silou, pretože 2. domobranecká pešia brigáda bola tvorená približne 3.000 záložníkmi staršími ako 45 rokov, ktorí pochádzali z Viedne a velili im penzionovaní dôstojníci povolaní na začiatku vojny do aktívnej služby. Jednalo sa o jednotku, ktorá bola pôvodne určená len na stráženie mostov a ďalšej železničnej infraštruktúry v zázemí. Kritická frontová situácia si však vynútila nasadenie tejto brigády v prvej línii, čomu ale nezodpovedal výcvik jej vojakov.

Na druhej strane 8. jazdecká divízia disponovala ostrieľanými frontovými vojakmi, ktorí po skúsenostiach z predošlých bojov už boli nasadzovaní ako pechota a svoje kone používali len na presun. V druhej polovici novembra 1914 však táto divízia disponovala len o niečo viac ako 1.000 dragúnmi a hulánmi a čakala na doplnenie svojich stavov, takže do bojov v priestore Dara - Príslop - Kolbasov nemohla zasiahnuť v plnej sile. Generálmajor G.von Lehmann napriek týmto slabinám vydal rozkaz k útoku, pretože prienik ruskej 48. pešej divízie zo Sniny do Humenného 23.11.1914 vyvolal kritickú situáciu. Po prvý krát totiž hrozil prielom frontu spojený s prienikom ruských vojsk cez Karpaty do východoslovenskej nížiny. Rakúsko-uhorské velenie malo za cieľ znovu obsadením obcí Dara a Starina odrezať zásobovaciu komunikáciu 48. pešej divízie a prinútiť generálmajora L.G.Kornilova k ústupu z Humenného.

Tento útok uskutočnili vojaci 2. domobraneckej pešej brigády generálmajor Raffta, ktorí popoludní 23.11.1914 zahájili postup po svahoch na oboch stranách cesty z Príslopu do Dary. V obci Dara sa stále nachádzal I. prápor 190. Očakovského pešieho pluku aj s dvoma guľometmi, ktorý za delostreleckej podpory odrazil rakúsko-uhorský útok. Medzi tým sa zo Stariny do Dary presunuli ďalšie tri prápory tohto pluku a spolu prešli do protiútoku. (V zálohe ostal ešte jeden prápor 192. Rymnikského pešieho pluku v Stakčíne (Takcsány)). Ruský 190. Očakovský peší pluk disponoval približne 3.000 skúsenými vojakmi, ktorí sa po dvoch dňoch oddychu s plným nasadením zapojili do boja. Ich protiútok rakúsko-uhorská 2. domobranecká pešia brigáda nevydržala a utrpela porážku. Generálmajor Rafft sa pokúšal osobným príkladom povzbudiť svojich vojakov, ale v prvej línii bol ľahko ranený na hlave črepinou delostreleckého granátu. Ruský tlak bol taký veľký, že vznikla neprehľadná situácia a rakúsko-uhorskí dôstojníci stratili kontrolu nad priebehom boja. Ich podriadení vojaci začali neorganizovane ustupovať z Príslopu do Kolbasova a na bojisku zanechali svojich padlých a väčšinu ranených. Podľa hlásenia plukovníka S.F.Svjackého jeho vojaci v bojoch medzi Darou a Príslopom zajali generálmajora Raffta, 9 dôstojníkov a okolo 1000 vojakov 2. domobraneckej pešej brigády a ukoristil 2 guľomety.


Obete boja o výšinu v Karpatoch - jeseň 1914

V Kolbasove (Végaszó) boli ustupujúci rakúsko-uhorskí vojaci zastavení dôstojníkmi 8. jazdeckej divízie, ktorým sa v noci z 23. na 24.11.1914 podarilo neďaleko obce vytvoriť záchytnú obrannú líniu. Na tejto čiare sa v priebehu 24.11.1914 rozvinuli dragúni a huláni tejto divízie, ktorí v úlohe pechoty mali vystužiť postavenia zvyšku 2. domobraneckej pešej brigády. V Kolbasove sa nachádzalo poľné obväzisko, ktoré poskytovala prvú pomoc raneným evakuovaným z bojiska. Niekoľkí vojaci 2. domobraneckej pešej brigády, ktorí podľahli svojim zraneniam, boli medzi prvými pochovanými na vojenskom cintoríne v Kolbasove. (Vojaci ktorí padli 23.11.1914 priamo v boji boli pochovaní v Príslope). Úplne prvým vojakom pochovaným na vojenskom cintoríne v Kolbasove bol príslušník 5. honvédskeho pešieho pluku János Fuzak. Menovaný vojak bol pochovaný už 20.11.1914 a s najväčšou pravdepodobnosťou zomrel v dôsledku zranenia alebo choroby počas prevozu z frontovej línie do železničnej stanice Veľkyj Bereznyj. (Bližšie informácie v publikácii: Vojenské cintoríny prvej svetovej vojny v Karpatoch).

Nasadenie 2. domobraneckej pešej brigády skončilo jej porážkou, ale generálmajorovi G.von Lehmannovi sa podarilo odpútať pozornosť ruského velenia od sústreďovania hlavnej časti rakúsko-uhorských síl, ktoré boli stiahnuté od Užockého priesmyku a presunuté cez Veľkyj Bereznyj a Ubľu na juhovýchod od Stakčína. Ruský 190. Očakovský peší pluk nemohol využiť svoj úspech a postupovať na Kolbasov, lebo už 24.11.1914 sa ruské postavenia stali cieľom nového útoku. Jeho ťažiskom bol Stakčín (Takcsány), po obsadení ktorého časť rakúsko-uhorských jednotiek postupovala k Snine a časť k Starine. V dôsledku toho bol ruský 190. Očakovský peší pluk odrezaný od zvyšku 48. pešej divízie a 25.11.1914 sa stiahol z Príslopu a Dary a pokúšal sa udržať Starinu. Pod tlakom rakúsko-uhorských jednotiek však bol nútený 26.11.1914 ustupovať smerom k priesmyku Ruské sedlo, kde prešiel do obrany na línii, ktorú tam vytvorili jednotky prisunuté zo zálohy ruského velenia.

Po znovu obsadení Stakčína rakúsko-uhorskými jednotkami došlo k prerušeniu zásobovacej komunikácie ruskej 48. pešej divízie v Humennom a generálmajor L.G.Kornilov vydal rozkaz na jej presun naspäť do Sniny s cieľom odblokovať cestu k priesmyku Ruské sedlo. V dôsledku tohto došlo 25. - 27.11.1914 v okolí Stakčína a Sniny k veľmi ťažkým bojom, ktoré skončili porážkou 48. pešej divízie. Do konca novembra 1914 ruské jednotky ustúpili cez Papín a Osadné a stiahli sa naspäť na severnú stranu Karpát. O veľkom operačnom význame týchto bojov svedčilo aj vyslanie generálporučíka Šándora Szurmaya na tento úsek frontu. Dovtedy generálporučík Š.Szurmay pôsobil ako štátny tajomník uhorského kráľovského ministerstva vojny a 25.11.1914 prevzal od generálporučíka J.Karga velenie nad všetkými rakúsko-uhorskými jednotkami v oblasti medzi Sninou a Užockým priesmykom. Do konca novembra 1914 sa mu podarilo stabilizovať rakúsko-uhorský front na tomto úseku Karpát a prekonať prvú kritickú situáciu v začínajúcej epopeji karpatských bitiek.


Bojové operácie v priestore Dara (Dara) - Príslop (Kispereszló) 23.11.1914

Zdroje:
JUŠKO, Valentin: 48. pechotnaja divizija, vyd. autorská práca, Moskva 2004
LOSONCZI, Szakall Kálmán: Uzsok Hosei 1914, in (kolektív autorov): A Felvidék és Kárpátalja hadtörténete 1914 - 1918, vyd. De Sgardelli Caesar, Budapest 1931
MACHALEK, Pál: 101. Cs. és Kir. gy. ezred Tortenete 1883 - 1918, vyd. Machalek Pál, Budapest 1934
Satelitné fotografie a mapy priestoru Dara - Príslop - Kolbasov:
http://mesta.turistik.sk/prislop.htm
http://en.e-obce.sk/obec/kolbasov/mapaobce.html
Autor : Viktor 🕔01.10.2008 📕18.071

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře