Nástup na trón a obdobie vlády Kataríny II.

Autor : Ján Kovačič 🕔28.06.2008 📕17.020

Cesta Kataríny II. k cárskej korune

Vlastným menom Sofia (narodená 2. mája 1729), dcéra veliteľa pruskej pevnosti v Štetíne Christiana Augusta von Zerbst - Dornburga, pochádzala z malého mestečka neďaleko Berlína, Zerbstu, no väčšinu svojho života trávila v Štetíne. Do Ruska sa dostala vďaka pozvaniu cárovnej Alžbety na jej dvor, kam dorazila v januári 1744 so svojou matkou Johannou. No jej matku poveril pruský kráľ Fridrich II. posielaním správ o situácii na cárskom dvore a po tomto odhalení musela krátko po svadbe z Moskvy odísť. V júni 1744 prijala Sofia pravoslávie a nové meno Katarína Alexejevna. Vzápätí nato bolo ohlásené jej zasnúbenie s následníkom trónu a Kataríne udelená hodnosť ruskej veľkokňažnej. Až tak sa mohla v auguste 1745 vydať za Petra.

Jej postavenie sa upevnilo až v roku 1754, keď porodila syna a budúceho dediča trónu Pavla Petroviča. Až vtedy sa stala ruskou veľkokňažnou aj v očiach dvora a verejnosti a nebola už len cudzinkou. Pozornosť na ňu sa obracala úmerne s tým, ako sa množili príznaky choroby Alžbety a vzrastali pochybnosti o schopnostiach následníka trónu. Pomohlo jej aj zblíženie s kancelárom Bestuževom-Rjuminom, ktorý sa celou váhou svojej moci a kontaktov stavia na jej stranu.

Sedemročná vojna, Bestuževov pád a epizodická vláda Petra III.

Viedenská vláda sa stále nezmierila so stratou Sliezska a už bol jasný pruský plán na obsadenie Saska. K porážke Pruska potrebovali ruskú pomoc a tak roku 1753 spolu uzavreli tajný pakt, v ktorom sa Rusko zaväzovalo, že zasiahne v prípade pruského útoku na Sasko. 1. mája bola uzavretá rakúsko-francúzska spojenecká zmluva, ku ktorej sa pripojilo aj Rusko, ktorému Viedeň sľúbila milión rubľov ročne na vojnové výdavky. Po napadnutí Saska Pruskom (leto 1756) sa 80 - tisícová armáda maršala Apraksina dala na pochod na jar 1757. Prvýkrát sa Prusi s Rusmi stretli 17. augusta 1757 pri Gross-Jägersdorfe. Výsledky bitky síce neboli skvelé (600 zajatých Nemcov a 300 dezertérov), ale bol to predsa len úspech. Rusko očakávalo jeho postup, no vrchný veliteľ sa vracal. V Petrohrade sa totiž očakávali zmeny. Kancelár Bestužev a veľkokňažná Katarína Apraksinovi totiž naznačili už koncom roku 1756, že v prípade smrti cárovnej Alžbety by armáda mala byť bližšie k sídelnému mestu. Bestužev vtedy predložil Kataríne projekt, podľa ktorého mal byť po smrti cárovnej dosadený na trón jej syn Pavol a Katarína mala byť regentkou.

V septembri 1757 dostala cárovná záchvat, po ktorom sčasti ochrnula a nemohla hovoriť. Apraksin sa obával, že by k očakávaným zmenám mohlo dôjsť bez neho, a preto sa vracal späť. Stalo sa však to, s čím on, ani Bestužev a Katarína nepočítali. Cárovná sa opäť uzdravila a v októbri 1757 bol Apraksin zbavený velenia a zatknutý pre „svojvoľný ústup“.

Katarína rovnako ako Bestužev a Apraksin cárovnej popierali ich plány. Keď Apraksinovi naznačili, že k priznaniu použijú aj mučiace nástroje, ktoré mu hneď ukázali, ranila ho mŕtvica. Korunný svedok proti kancelárovi a veľkokňažnej bol mŕtvy. Bestuževa zatkli a poslali do vyhnanstva. Cárovná zatiaľ sama vypočúvala Katarínu a v posledných 2 rokoch jej života sa dokonca zblížili. Dokonca sama uvážila, že veľkokňažná ďaleko prevyšuje následníka trónu.

Zatiaľ sám následník trónu Peter podával Fridrichovi II. informácie o ruských vojenských plánoch, no ten aj napriek tomu 1. augusta 1759 utrpel v bitke pri Kunnersdorfe katastrofálnu porážku a v roku 1760 Rusi dokonca na čas obsadili Berlín. Prusov by zachránil len zázrak. Behom roku 1761 sa zdravie cárovnej stále zhoršovalo a zasvätení vedeli, že budúci cár vojnu s Pruskom odmieta. Vedel to aj pruský kráľ a 25. decembra 1761 došlo k tomu, v čo tajne dúfal - cárovná Alžbeta umiera. Prvú správu o svojom nastúpení na trón poslal nový cár, Peter III., do Berlína.

Katarína vedela, že Peter III. si svojím obdivom k Prusku chystá politickú samovraždu a vedome mu nebránila v ničom, čo mohlo oslabiť jeho postavenie. Začalo sa to zavedením pruských uniforiem v preobraženskom pluku a príkazom pravoslávnym duchovným, aby oholili brady a obliekli nemecké sutany. Vrchným veliteľom bol menovaný jeho príbuzný, Georg Holštajnský, ktorý sa stal ruským poľným maršalom. S Pruskom uzavrel separátny mier a dokonca odmietol obsadiť Východné Prusko. Boli amnestovaní odporcovia predošlých vlád a 18. februára 1762 bol vydaný manifest o slobode šľachty, ktorým rušil jeden zo základných pilierov ruského samoderžavia. Zrušil ním povinnosti šľachty slúžiť cárovi v civilnej či armádnej službe a boli nahradené len morálnym záväzkom. Zrušil aj obávanú Tajnú kanceláriu vyšetrujúcu delikty voči panovníkovi. Neskôr proti sebe poštval armádu aj cirkev. Začal konfiškovať cirkevné majetky a ťaženie proti Dánsku, ktorým chcel obnoviť pôvodný rozsah Holštajnska (zároveň bol totiž vojvodom holštajnským). No pred týmto ťažením chcel dať začiatkom júna 1762 zatknúť Katarínu, od čoho ho odhovorili. Vtedy nezadržateľne narástla jej nenávisť voči „cárovi Nemcovi“. Išlo tu už len o otázku, či na trón dosadia Pavla Petroviča a Katarína bude regentkou, alebo či bude vládnuť sama. A tak zástancov mladého cároviča odstránila a 28. júna 1762 začal siedmy a posledný z ruských štátnych prevratov 18. storočia, prevrat, ktorý vstúpil do dejín ako „dámska revolúcia“.

Peter III. pokorne podpísal abdikačné prehlásenie a dal sa bez odporu zatknúť. Odviezli ho do pevnosti Ropša, kde sa „nešťastnou náhodou“ dostal do hádky s kniežaťom Fjodorom a bol zabitý.

Vláda Kataríny II. (osvietenský absolutizmus)

Po svojom nástupe Katarína II. potrebovala podporu a súbežne s rivalitou vo vojsku musela utlmiť aj konflikt s cirkvou. A tak bolo nariadenie Petra I. o sekularizácii cirkevného majetku zrušené, avšak vďaka rozkolu vnútri cirkevnej hierarchie bolo roku 1764 obnovené a z 881 kláštorov prežilo len 385 (do správy koruny sa tak spolu s pôdou dostalo zhruba 2 milióny nevoľníkov).

Aktívna zahraničná politika, výdaje na štátnu správu, cárske dary obľúbencom - generálnym adjutantom (z nich najvýznamnejší bol knieža Grigorij Potemkin, ktorý s cárovnou zotrval až do smrti) a cárovnej zberateľská vášeň ju donútili, aby zvýšila štátny príjem. V roku 1769 sa tak objavili prvé papierové ruble (asignáty), ktoré sa spočiatku dali voľne zameniť za striebro v pomere 1:1. Na konci vlády Kataríny II. bolo v obehu už 150 miliónov rubľov v asignátoch, ktoré boli prijímané už len za 68% svojej nominálnej hodnoty. Výsledkom politiky Kataríny II. v oblasti financií bolo, že za jej vlády vzrástlo zdanenie obyvateľstva na trojnásobok, hoci nedošlo k tomu zodpovedajúcej zmene v ekonomike. A popritom cárovná zanechala svojim nasledovníkom 200 miliónov dlhov (a to na začiatku jej vlády činil štátny príjem 28 miliónov rubľov a na konci 70 - 80 miliónov).

V revolučnom manifeste z júna 1762 označila cárovná Prusko za svojho „najväčšieho nepriateľa“. No namiesto očakávaného spojenectva s Viedňou jej cárovná navrhla ruské prostredníctvo pre mierové rokovania s Pruskom. Bolo to preto, že Rusko potrebovalo oddych od vojny, cárovná potrebovala upevniť svoju moc v krajine a tiež potrebovala podporu Pruska pri voľbe nástupcu Augusta III. v Poľsku. Tak s Pruskom 31. marca 1764 uzavrela tajný pakt. A tak poľský sejm, zasadajúci pod ruskou vojenskou ochranou, bez problémov „slobodne“ zvolil litovského grófa Stanislava Poniatowského za poľského kráľa. A tak, keď sa ruskej cárovnej podarilo dostať na trón panovníka, ktorý svojimi osobnými vlastnosťami a takmer naprostým nedostatkom rozhodnosti a tvrdosti poskytoval do budúcnosti „najlepšie nádeje“, bol osud rozpadávajúceho sa Poľska spečatený.

Po svojej ceste po Rusku, začala Katarína II., pod vplyvom prečítaných diel európskych osvietencov (preto je jej vláda označovaná aj ako osvietenský absolutizmus), navonok rozmýšľať o zrušení nevoľníctva. Európu tak prekvapila svojím liberálnym návrhom zákonníka ríše (Veľká inštrukcia - Bolšoj nakaz, 1767), ktorý schválila zákonodarná komisia, v ktorej boli zastúpené všetky vrstvy okrem nevoľníkov. Európa ale nevedela, že do zákonníka spadá aj zákaz nevoľníkom sťažovať sa na svoju vrchnosť (za drzé chovanie mohli byť dokonca poslaní na Sibír). Pochopili, že zrušenie nevoľníctva si Rusku praje len samotné nevoľníctvo. Tým bola daná celkovo nízka úroveň poľnohospodárstva.

Ukrajinskú otázku vyriešila cárovná tak, že 10. novembra 1764 Alžbetou obnovený úrad hajtmana nahradila maloruským kolégiom, v ktorom zasadali 4 Rusi a 4 Ukrajinci - všetci menovaný vládou. Predseda kolégia mal právomoci generálneho gubernátora. Tým chcela etnicky, kultúrne a jazykovo unifikovať rôznorodé Rusko. V rokoch 1780 - 1781 bolo maloruské kolégium zrušené a územie Ukrajiny rozdelené na 3 gubernie (Kyjevskú, Černigovskú a Novgorodsko - Severskú).

Povstanie Jemeljana Pugačova

V priebehu vlády Kataríny II. sa v Rusku objavilo celkom 5 samozvancov, ktorí sa vydávali za Petra III., či Alžbetu I. Spravidla im vypálili na čelo S (ako samozvanec) a poslali ich na doživotné nútené práce do Nerčinska. V tomto období hladomoru a všeobecnej nespokojnosti ľudu, v rokoch 1773 - 1775, vypuklo v blízkosti rieky Jajik (Ural) povstanie, ktorému velil kozák Jemeljan Pugačov, vydávajúci sa za cára Petra III. Kozáckej chudobe tento „cár“ vydal manifest o slobode, ktorým si ich získal. A tak týmito manifestami strhával so sebou lavínu a behom septembra 1773 tiahol na Orenburg, centrum cárskej moci na JV ríše. Počas obliehania Orenburgu však v marci 1774 utrpel porážku a ustúpil na sever. Povstanie sa zatiaľ ďalej šírilo a v máji 1774 už Pugačov obliehal Kazaň. Po dobytí však musel Pugačov s malou hŕstkou verných utiecť. Vláda mohla až po uzavretí mieru s Tureckom sústrediť celú armádu a za veliteľa bol menovaný generál Alexander Suvorov. Nakoniec kozáci, aby si vykúpili milosť, sami vydávajú Pugačova cárskym úradom. Bol odsúdený na smrť štvrtením. Katarína II. osvedčila svoj humanizmus a 10. januára ho v Moskve popravili oveľa civilizovanejšie - odsekli mu hlavu. V roku 1775 boli likvidované zostávajúce ohniská povstania.

Vojna s Tureckom a delenie Poľska

Turecko sa nechcelo zmieriť z nebývalého posilnenia vplyvu Ruska na Poľsko a tak v rokoch 1768 - 1769 vyhlásilo Rusku vojnu a krymskí Tatári začali plieniť juhoruské stepné oblasti. Rusi zatiaľ vpadli do Moldavska, aby zabránili prípadnému spojeniu nespokojných Poliakov s Tureckom, a v septembri 1769 obsadili pevnosť Chotín na Dnestre. Porta stratila jedného zo svojich spojencov, Rakúsko, ktoré roku 1771 uzavrelo s Ruskom dohodu o delení Poľska (1772). A tak bolo Turecko po mnohých porážkach nútené v júli 1774 v Küčük-Kainardži odstúpiť Rusku Azov, Kerč, Jenikale a Kinburn. Mierová zmluva tak otvorila voľnú plavbu ruským obchodným lodiam po Čiernom mori. Takisto bola uznaná samostatnosť kubáňskych a krymských Tatárov, dovtedy závislých na Porte.

Počas tejto vojny utieklo mnoho nevoľníkov do Poľska a tam boli utláčaní miestnymi katolíckymi magnátmi. Na ich ochranu a na pripojenie svojho „historického územia“ vystúpila cárska vláda, čoho výsledkom bola ruská intervencia (1767). Rusko-rakúsko-pruským paktom z 5. augusta 1772 bolo Poľsko pripravené o 1/3 svojho územia a obyvateľstva. Sejm roku 1791 schválili novú ústavu, kde sa rušilo liberum veto (na základe neho mohol jediný šľachtic zrušiť uznesenie snemu) a poľský trón sa mal stať po smrti Poniatowského dedičným v saskej dynastii. V Petrohrade s tým ale nesúhlasili a roku 1791 bola táto ústava zrušená. Cárovná uzavrela v januári 1793 tajnú dohodu s Pruskom. V júni 1793 Poniatowski odstúpil Rusku a Prusku ďalšie poľské územia (tzv. druhé delenie Poľska). Po brutálnom potlačení národne oslobodzovacieho hnutia T. Kościuszka (1795) došlo k poslednému deleniu Poľska. Rakúsko získalo Krakov a Halič, Prusko Varšavu a Veľkopoľsko a Rusko pravobrežnú Ukrajinu, Litvu a Kurónsko. Katarína II. tak k impériu pripojila 470 000 km2 s 6 770 000 obyvateľmi. Poľsko zmizlo z politickej mapy Európy.

7. novembra 1775 bola ríša rozdelená na 50 gubernií, z ktorých každá mala 300 - 400 000 obyvateľov a boli ďalej členené na újazdy (?) s 20 - 30 000 obyvateľmi. Bola zavedená jednotná správna a súdna prax, jednotne vymedzená právomoc gubernátorov aj jednotlivých kancelárií a zaniklo veľa miestnych zvykových inštitúcií. Tak bol učinený ďalší krok k centralizovanému byrokratickému štátu, ktorého výkonný aparát prudko vzrástol.

Pod vplyvom Potemkina bola reorganizovaná aj armáda. Roku 1783 zaviedol nové, účelnejšie uniformy, zrušil vrkoče, zakázal telesné tresty regrútov ako aj používanie vojakov ako osobných sluhov dôstojníkov. Tiež bola v armáde zavedená zdravotná a proviantná služba.

Ďalšou Potemkinovou úlohou bola kolonizácia južných častí ríše. Od roku 1763 pozývala ruská vláda do južných území cudzích kolonistov, ktorí boli oslobodení na 30 rokov od daní (pokiaľ sa ujali pustej pôdy). Kolonisti (mimo nevoľníkov) okrem večného užívania časti pôdy dostali aj právo slobodného obchodu so soľou a finančnú výpomoc na stavbu domu. Roku 1766 prišlo z Falcka 23 000 roľníkov, ktorí tvorili jadro tzv. volžských Nemcov. Najväčší rozmach výstavby novo pripojených území na juhu ríše začal po roku 1783, keď Rusko anektovalo „nezávislý“ Krym. Potemkin, od roku 1784 poľný maršal a minister vojny, začal od roku 1784 stavať Sevastopoľ, od roku 1786 Jekaterinoslav. V rokoch 1787 - 1791 bol počas rusko - tureckej vojny poverený vrchným velením ruských vojsk, no zlyhal. Cárovná ho poverila vyjednávaním mieru s Turkami. 6. októbra 1791, zničený cholerou zomiera.

Na vrchole moci

Počas tzv. zemiakovej vojny (1778 - 1779), v ktorej sa stretlo Rakúsko s Pruskom vystúpilo Rusko ako mierový prostredník a svojím vplyvom vnútilo obom stranám zvolanie kongresu v Tešíne, kde bolo bavorské územie rozdelené bez priameho vojenského stretu. To využila ruská diplomacia k zmene aliancií. A tak bol v roku 1781 uzavretý tajný rusko-rakúsky pakt ohľadom totálnej porážky Turecka na európskom kontinente. V auguste 1787 predložilo Turecko Rusku ultimátum ohľadom Krymu a hneď nato mu vyhlásilo vojnu. Vo februári 1788 sa k Rusku pridalo aj Rakúsko, no po obsadení Belehradu a po porážke uzavrelo s Tureckom separátny mier. Zároveň Švédsko preniklo až k Petrohradu a bolo odrazené až mierom vo Verelä, ktorým bolo obnovené status quo ante bellum - stav ako pred konfliktom (1790). V decembri 1791 uzavrelo Rusko s Tureckom mier, ktorým sa hranice ríše posunuli k Dnestru, Porta definitívne uznala pripojenie krymského chanátu k Rusku a poskytla väčšiu autonómiu Valašsku a Moldavsku. Turecko sa vzdalo aj svojich nárokov na Gruzínsko. Avšak Bosporská úžina ostala v rukách Turkov.

Za vlády Kataríny II. bola vrcholnou a vedeckou inštitúciou Ruska Petrohradská akadémia vied (založená 1725), neskôr premenovaná na Ruskú akadémiu vied. Bol síce vypracovaný program všeobecného základného školstva (1786), no vzniklo okolo 300 ľudových a hlavných škôl (na úrovni nižších gymnázií) a na týchto školách sa učilo asi len 17 000 žiakov. Najlepšie vedenými a štátom podporovanými školami boli teda v Rusku vojenské kadetky (Pechotný kadetný zbor založený v roku 1731 a Námorný kadetný zbor, ktorý vznikol v roku 1750).

Veľký rozmach zaznamenala aj manufaktúrna výroba v Moskve a v Petrohrade, kde sa na konci 18. storočia súbežne z feudálnou manufaktúrou (založenou na mimoekonomickom nátlaku a využití nevoľnej pracovnej sily), silne uplatňoval aj podnikateľský typ manufaktúry s prevažujúcim podielom námezdných robotníkov. V rozvoji ruského obchodného styku s cudzinou a hlavne pre rozsiahli export obilia a ďalších poľnohospodárskych produktov mali mimoriadny význam nové prístavy na čiernomorskom pobreží - hlavne Cherson a Odesa.

Revolúcia vo Francúzsku a koniec vlády Kataríny II.

Roku 1789 označila starnúca cárovná francúzske Národné zhromaždenie za „tlupu šialencov a zločincov“ a pohrávala sa dokonca aj s myšlienkou napadnúť Francúzsko. Správy o udalostiach vo Francúzsku sa do Ruska dostávali len veľmi poskromne a v oficiálnej úprave. Čelné osobnosti, ktoré napádali nevoľníctvo skončili buď na Sibíri alebo vo väzení. Šikana vlády, ktorá všade tušila nebezpečenstvo sprisahania, zasiahla v Rusku aj celkom neškodné slobodomurárske lóže (členom petrohradskej lóže bol aj následník trónu). Zároveň sa Rusko uzavrelo „rozvratnému vplyvu cudzích ideí“. Za vlády jej syna Pavla I. boli zakázané všetky cesty do cudziny a dovoz cudzích kníh a novín. 6. novembra 1796 cárovná umiera a svojmu synovi zanechala krajinu s počtom obyvateľov 43 000 000. Za 34 rokov jej vlády viedlo Rusko 6 vojen a k siedmej, k útoku na revolučné Francúzsko, sa chystalo.

Zoznam použitej literatúry:
ŠVANKMAJER, Milan. a kol.: Dějiny Ruska. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 2002. 560 s. ISBN 80-7106-183-2.
Autor : Ján Kovačič 🕔28.06.2008 📕17.020

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře