Vojenstvo a výzbroj na Veľkej Morave

Autor : Ján Kovačič 🕔04.06.2008 📕15.957

Na území Slovenska, kde sa už predtým rozpadlo kmeňové usporiadanie, vzniklo niekoľko územných celkov na čele s predstaviteľmi spoločenskej elity disponujúcou vlastnou ozbrojenou silou. Najneskôr od poslednej tretiny 8. stor. mohli zosilnieť vnútorné tendencie spájať teritoriálne organizované drobné kniežatstvá do väčších územných celkov. Pokračujúca integrácia sa prejavila v budovaní hradísk ako centier niekoľkých kniežatstiev. Takéto domény s hradiskami, správnymi centrami a sídlami elity, mohli byť nielen v Nitre, ale napr. aj v oblasti Devína, Pobedima, na hornom Považí, hornom Ponitrí, v Turci, na Spiši. Uvádzané sú tie regióny, kde nateraz poznáme hradiská, ktoré vznikli už pred, alebo okolo roku 800. Nesporne prvoradý význam nadobudlo kniežatstvo v Nitre. Vzhľadom na priaznivú geografickú polohu práve tu možno očakávať nadviazanie účelového spojenectva s Frankami a podiel na definitívnom zániku avarského kaganátu. Nasledoval zrejme postup na juh a zábor teritória, ktoré bolo až do konca 8. stor. pod kontrolou kaganátu. Vznik nového hradiska v Mužli - Čenkove môže odzrkadľovať akýsi obranný limit na Dunaji oproti Panónii, kde sa tamojší Slovania (i zlomky Avarov) dostali pod priaznivú mocenskú patronáciu Franskej ríše.

Jadrom Veľkej Moravy boli v rovnakej významovej polohe východné, resp. juhovýchodné časti dnešnej Moravy, územie Slovenska na východe po Spiš, no i severovýchodné časti dnešného Rakúska a časť severného Maďarska. Mocenské jadro štátu spočívalo na teritoriálnom a nie na užšom etnickom princípe. Presnejšie povedané, nespočívalo na neskôr vytvorených etnických kritériách. Aj v ďalších častiach stredodunajského priestoru malo totiž slovanské osídlenie v 9. stor. rozhodujúcu prevahu, čo viedlo k vzniku ďalších, i keď v rámci 9. stor. v porovnaní s Veľkou Moravou nie tak známych mocenských útvarov v Panónii, Korutánsku, Chorvátsku, na hornom Potisí a pod.

Teritoriálne, integrujúce zmeny boli teda o. i. odzrkadlením rastu počtu obyvateľstva a jeho spoločenskej diferenciácie, rozvoja špecializovanej výroby a pôdohospodárstva. V popredí je vedúca vrstva pozostávajúca z kniežaťa, dvorskej aristokracie v jeho okruhu, veľmožov a privilegovaných členov vojenských družín. V remeselnej výrobe badať delenie na produkciu pre dvorské a pre ľudové prostredie. Sme už pri vymedzení charakteristiky veľkomoravského štátu, pre ktorý môžeme použiť názov včasnofeudálny s pomerne presným vymedzením obsahu. V rámci 9. stor. ide o tie prvky spoločenského vývoja, ktoré v našom susedstve poznáme lepšie vo franskom prostredí, resp. i v Panónii v tamojšej Pribinovej a Koceľovej dŕžave. Charakterizuje ho zreteľná spoločenská diferenciácia, počiatky christianizácie, vznik mocenských centier s koncentráciou remeselnej výroby. U vedúcej vrstvy je doložené súkromné vlastníctvo pôdy.

Písomné správy z 9. - 10. stor. týkajúce sa Veľkej Moravy hovoria zväčša o politicko - mocenských sporoch, ktoré sa riešili práve vojenskými ťaženiami. Vnútorný spoločenský vývoj a najmä priebeh interakcií so susedmi spočívali akoby na sile vojenstva. Reč písomných prameňov je však často jednostranná. Máločo prezrádza o rozhodujúcich nástrojoch boja - o zbraniach, výzbroji a o fyzickom stave ich nositeľov. To sú priority archeológie.

Kult vojenskej sily, hrdinov a uctievaných zbraní dosiahol vo včasnom stredoveku jeden zo svojich vrcholov. Záujmom profesionálnych bojovníkov patriacich k vedúcej spoločenskej vrstve, bolo mať čo najkvalitnejšiu výzbroj. Kostrové pozostatky obyvateľov z rôznych vrstiev vtedajšej spoločnosti, ktoré skúma a vzájomne porovnáva antropológia prezrádzajú, že existoval istý prirodzený výber - aj podľa fyzickej zdatnosti - tých, ktorí sa stali úspešnými bojovníkmi.

Výroba zbraní bola previerkou úrovne techniky. Osudovosť nástrojov boja si žiadala, aby sa dosahovala najvyššia kvalita, resp. kvalita vyššia ako bol priemer vtedajšej široko rozvetvenej remeselnej produkcie. Materiálna kultúra však umožňuje - a zbrane sú tu veľmi vhodným meradlom - porovnávanie aj mnohých ďalších oblastí života a kultúry v širokom geografickom rámci.

Niekoľko hľadísk, prečo vojenstvo a zbrane patria k základným atribútom aj pre objasnenie spoločenských a hospodárskych dejín Veľkej Moravy: 1. včasný stredovek znamená všeobecnú tendenciu zbližovania vojenstva a výzbroje vo veľkých častiach Európy, 2. Veľká Morava sa zaradila najviac do okruhu vojenstva západoeurópskeho typu, 3. pre vývoj naddunajských Slovanov boli v 8. - 9. stor. takmer rozhodujúce vojenské (predovšetkým negatívne), no niekedy i nedoceňované všeobecné kultúrne interakcie s franskou oblasťou.

Priame informácie s rôznou vypovedacou hodnotou pochádzajú z externých, v prvom rade franských zdrojov, menej už z byzantských alebo orientálnych prameňov. Najväčší počet zmienok prakticky o všetkých variantoch vojenských udalostí, no osobitne v súvise s expanzívnymi vojnami na cudzom území sa týka rokov 871 - 894, teda obdobia vlády Svätopluka I. Z tohto obdobia pochádza aj väčšina detailov, o ktorých sa franskí autori dozvedeli a zaznamenali ich.

Hlavní protivníci

Permanentný fransko-veľkomoravský antagonizmus sa javí akoby jediný aspekt pri sledovaní vojenstva našich predkov. Absencia prameňov bráni sledovať napr. počiatky vojensko - politických vzťahov sa starými Maďarmi v strednej Európe už po roku 862, a celkom zreteľne od roku 882. Len ojedinelo sa v písomných správach nachádzajú nejasné zmienky o vojenských konfrontáciách s bulharským štátom.

Vojenská expanzia Svätopluka I. s obrovským nárastom územia svedčí o mohutnom vojenskom potenciáli a veľkých štátotvorných ambíciách. Expanzia však mala pritom neraz len charakter protiúderu, t. j. vynútenej obrany. Takým boli ničivé útoky Svätopluka v rokoch 882 - 884 do Panónie ako odpoveď na franský tlak.

Do širších vojenských súvisov patria časté rozbroje vo vnútri vládnucej veľkomoravskej vrstvy, resp. v rámci panovníckej dynastie. Bola to obvykle vítaná príležitosť pre franskú intervenciu. Mocenské rozbroje vo východofranskej vetve Karolingov však politicky a vojensky takisto využívali aj veľkomoravskí panovníci.

Ciele vojen

Sprievodnými cieľmi všetkých a hlavnými cieľmi väčšiny vojen týkajúcich sa Veľkej Moravy bola predovšetkým snaha získať priamu vojenskú korisť a rozšíriť počet exploatovaného obyvateľstva.

V počiatkoch štátov vo včasnom stredoveku stoja vnútorné vojny ako podmienka pripájania - spájania menších celkov do väčších. Zodpovedá tomu aj expanzia Mojmíra, zbavenie moci Pribinu a vytvorenie už spomenutého mocenského jadra. Proces jeho vzniku z hľadiska doteraz známych archeologických prameňov by bolo možné dokumentovať zatiaľ najmarkantnejšie na západnom a severnom Slovensku. Pred prvou polovicou 9. stor. tu skončilo svoju mocenskú existenciu viac starších hradísk. Tento jav odzrkadľuje asi aj hospodárske aspekty. Vnútorná expanzia sa pravdepodobne mohla realizovať napr. smerom k stredoslovenským oblastiam bohatým na surovinové zdroje, predtým doméne Pribinu. Hospodárske ašpirácie sa odzrkadľujú aj pri ťahu Svätopluka na Potisie a do Vislanska, pričom úlohu tu mohol hrať aj prístup k soľankám a možnosť kontroly obchodných ciest.

Ciele včasnostredovekých vojen boli často len jednorázové (plienenie, zaviazanie nepriateľa k vernosti), zriedkavo trvalejšie (pripojenie cudzieho územia s možnosťou trvalej exploatácie). Medzi takéto dobyvačné vojny patrili v poslednej štvrtine 9. stor. Svätoplukove akcie proti Vislanom, Čechom a Lužickým Srbom s územnou anexiou. Tieto územia sa však nestali integrálnou časťou štátu, ale skôr zdrojom vojensko - politického napätia a nestability. Pri mocenskom zakolísaní veľkomoravských kniežat sa okamžite odtrhli.

Zabratie zadunajského predpolia (Pilišské vrchy s Vyšehradom - Visegrád) predstavovalo asi potencionálne nástupisko proti Panónii, kde však k trvalejšej územnej anexii nedošlo.

Formy hospodárskej exploatácie alebo vôbec spôsobu ovládania dobytých území nie sú známe. Je pravdepodobné, že primárny význam tu mohlo mať zabezpečenie trvalejšieho vojenského spojenectva.

Pevnostné zariadenia

Vojenská organizácia sa opierala o sieť polyfunkčných hradísk, ku ktorým sa najmä od polovice 9. stor. pripojila aj špecifická inštitúcia dvorcov.

Najstaršie z doteraz preskúmaných staroslovanských hradísk na území Slovenska vznikli už v období rokov 770 - 800. Z archeologicky skúmaných lokalít sem patria napr. Pobedim, Nitra - Martinský vrch, Spišské Tomášovce. Ich veľkosť bola rozličná, súvisela zrejme s početnosťou obyvateľstva spravovaného územia.

Tvar opevneného priestoru a charakter opevnenia závisel najmä od konfigurácie terénu. Výsledky archeologických výskumov výrazne zmenili axiomatické predstavy o výlučne nížinných, resp. v inundácii vodných tokov ležiacich blatných hradiskách ako centrách Slovanov. Zodpovedalo to tradičným názorom o pravlasti Slovanov niekde v močaristých oblastiach okolo Dnepra a Bugu a anachronickým písomným správam o ich vojenstve. Hradiská i dvorce s veľkým významom sa nachádzaú v polohách s dominantným výšinným postavením, niekedy dokonca v miestach, kde neskôr vznikli stredoveké hrady (Nitra, Bratislava, Devín, Beckov, Trenčím a pod.).

Najstaršie slovanské hradiská na Slovensku vznikali uprostred rozvinutých sídliskových ekumén a predstavovali teritoriálne strediská. Patria rozhodne do obdobia, keď už v prostredí naddunajských Slovanov nie sú badateľné stopy kmeňového usporiadania. Veľké rozmery opevnenej plochy, surovinová náročnosť a obrovské množstvo spoločensky nutnej práce pri budovaní fortifikáciií - spomeňme aspoň komorový a roštový systém - svedčia o zapojení rozsiahlych spoločenstiev do budovania, obrany a údržby hradísk. Znamenalo to zmeny aj v ekologických pomeroch (odlesňovanie a v súvise s tým aj rozširovanie plôch obrábateľnej pôdy). Odzrkadlením teritoriálnej organizácie a prehlbovania spoločenskej diferenciácie je i to, že v opevnenom priestore vznikol samostatný sídelný areál pre vodcu - knieža teritoriálneho hradiska. Toto okrem správnej a hospodárskej funkcie predstavovalo v prípade vojenského ohrozenia tiež útočisko pre okolité obyvateľstvo.

Po zlomení avarskej moci mohol vzniknúť nový organizačný uzol na Dunaji (hradisko v Mužli - Čenkove).

Okolo štvrtiny 9. stor. vznikol pevnostný systém na nitrianskom hradnom kopci. Výsledky rozsiahleho archeologického výskumu na Nitrianskom hrade nadväzujú na početné objavy v Nitre, kde výskumy pokračujú od roku 1958. Výskum na hrade je rozhodujúcim pre poznanie štruktúry mocenských uzlov a osídlenia nitrianskej aglomerácie od obdobia vlády Pribinu, zmien v priebehu 9. stor., pretrvávania mocenských i cirkevných inštitúcií v počiatkoch uhorského štátu a sídla včasnouhorského údelného kniežatstva - ducatu od druhej polovice 10. do začiatku 12. stor.

Po vzniku veľkomoravského štátu sa zmenila sieť hradísk podľa nových organizačných potrieb. Niektoré staršie hradiská zanikli ešte pred polovicou 9. stor. (napr. Pobedim, hradisko Vyšehrad medzi Ponitrím a Turcom, Spišské Tomášovce), vo väčšej alebo menšej vzdialenosti od nich vznikli nové mocenské uzly. Iné centrá pretrvávali kontinuálne (Nitra). Ďalšie vystúpili do popredia po polovici 9. stor. (Bratislava, Devín, Zvolen - Priekopa). Hradisko Detva je dokladom osídľovania nových hornatých regiónov. Stav výskumu v prípade ďalších významných hradísk (Zemplinka, Divinka a pod.) neumožňuje bližšiu chronologickú klasifikáciu v rámci vývoja v 9. stor. K centrám, ktoré mali vzniknúť v 9. stor. a kontinuálne fungovať aj v rámci uhorského komitátneho systému patrí aj Starý Tekov. Archeologický výskum však zatiaľ tento predpokladal nepotvrdil. Hradisko - komitátny hrad vznikol v 11. stor. Teritoriálne hradisko v tejto časti Pohronia bolo teda v 9. stor. na inom mieste.

Isté údaje pre dohad počtu a štruktúry hradísk možno vydedukovať z písomných správ. Kým v bavorskom Opise krajín na severnej hranici karolínskej ríše z roku 843 na území severne od Dunaja sa spomína jedenásť civitates - hradských miest, zatiaľ v rokoch 882 - 890 sa uvádza až tridsať takýchto stredísk.

Organizačnú štruktúru v 9. stor. nemožno rekonštruovať podľa jedného modelu. Nemalú úlohu v diferencovanom vývoji mohli mať miestne, teritoriálne špecifické črty vývoja. Za súčasného stavu poznania možno z útvarov skúmaných na území Slovenska jednoznačne považovať za hradské mesto len Nitru. V prípade ďalších dvoch lokalít (Bratislava, Devín) takáto klasifikácia nie je doložená, čo nijako neznižuje výskum týchto ani ďalších hradísk z hľadiska vojenskej organizácie a obrany územia.

Z archeologicky identifikovaných opevnených útvarov mali dvorce. Nateraz sú morfologicky, chronologicky a funkčne identifikované tri: Břeclav - Pohansko, Ducové - Kostolec a Nitrianska Blatnica - Jurko. Zdá sa, že inštitúcia dvorcov nadobudla plné organizačné opodstatnenie najmä po polovici 9. stor.

Skladba vojsk a ich organizácia

V štruktúre veľkomoravských vojsk prevládal prvok včasnofeudálneho ponímania vojenskej služby, patriacej najmä privilegovanej vrstve. Vojenské sily z jej príslušníkov predstavovali stálu vojenskú pohotovosť kniežaťa. Patrila k nej vyššia aristokracia (staršia družina) a príslušníci vlastných kniežacích vojenských družín (mladšia družina).

Časť tejto druhej bojovníckej vrstvy pochádzala zo zvyškov rodovej aristokracie. Väčšinou to však boli príslušníci novej vojenskej sily pochádzajúcej asi z jednoduchších vrstiev slobodného obyvateľstva. V skladbe veľkomoravských družín boli tiež bojovníci cudzieho etnického pôvodu. Boli to nielen jednotlivci, ale i celé oddiely. Svedčia o tom písomné správy, ale aj archeologické nálezy. Popri doložených franských ozbrojencoch nie je vylúčená ani skorá prítomnosť východných družiníkov, snáď aj staromaďarského pôvodu.

Družiníci vďačili za svoj spoločenský vzostup priazni kniežaťa. Dostali mnohé výhody za podporu, ktorú mu poskytovali: zabezpečenie výživy a výzbroje, rôzne odmeny, najmä podiel na vojenskej koristi. Avšak družiníci cudzieho pôvodu nemali oporu v domácom prostredí, preto ich postavenie mohlo byť menej stabilné.

Časť družiny predstavovala stály vojenský sprievod kniežaťa, ďalšie boli umiestnené ako stály ozbrojený a vojenskoorganizačný kontingent v strediskách hradského systému, prípadne v ďalších uzloch. Riešil sa tým sčasti problém výživy rastúceho množstva profesionálnych ozbrojencov a družina mohla lepšie uplatniť, ak si to potreba vyžadovala, aj represívnu úlohu voči jednoduchému obyvateľstvu.

Najmä v období vlády Svätopluka I. rástla sila veľmožských domén so sídlami, medzi ktorými asi dominoval dvorcový typ. Na súkromných dvorcoch mohli totiž vznikať ďalšie menšie ozbrojené skupiny. Ide o nový prvok - vojenská družina, ktorú vydržiaval veľmož, ale z hľadiska vojenského bola v prípade potreby súčasťou kniežacích vojsk. V kritických situáciách sa tu mohol prejaviť decentralizačný aspekt, podporujúci mocenské a separatistické ašpirácie jednotlivých príslušníkov novej aristokracie.

Najspoľahlivejšou oporou boli preto družiníci, ktorí ostali plne závislí od kniežaťa. Je pravdepodobné, že s týmito sú spojené údaje v prameňoch naznačujúce podporu hegemónovi aj v prípade pre neho krajne nepriaznivej situácie. Takýto vzťah pravdepodobne nebol typický. Družina nebola vo všeobecnosti založená na etnickom princípe. V prípade mocenských a politických zvratov družiníci obvykle nezdieľali osud svojich pánov, ale ako profesionálni bojovníci zmenili - pokiaľ nepadli v boji - miesto svojho pôsobenia. Zmienku o rozpade Veľkej Moravy, kde sa spomínajú pozostatky ľudu Moravanov, ktorí sa rozptýlili a utiekli k susedným etnikám, k Bulharom, starým Maďarom a Chorvátom, možno vzťahovať na osud bývalých príslušníkov družín.

Druhá časť ozbrojených síl pozostávala z nižších vrstiev slobodného obyvateľstva (pohotovosť). Tento článok organizácie sa opieral o staršie tradície vojenskej povinnosti v rámci občín na čele so staršinami. Organizácia podľa regiónov sa však tvorila už v podmienkach hradského systému, zabezpečovali ju hradskí špáni. Pohotovosť zväčša netvorili profesionálni bojovníci, no svojim počtom a znalosťou ovládania zaužívaných typov zbraní predstavovala veľkú silu. Jej význam bol rozhodujúci najmä pri obrane vlastného územia. Menej prirodzená bola účasť na výbojoch. No i tu mohla zohrať v niektorých prípadoch motivačnú úlohu vidina a prísľub podielu z koristi. Pri organizácii vojsk v rámci hradských centier, ale i iných hradísk a dvorcov a pod., sa zrejme využili aj donucovacie metódy za pomoci dislokovaných jednotiek družiny.

Veľmi subjektívne sú východiská pri odhade veľkosti vojsk. Vychádza sa často z demografických prepočtov o celkovom počte obyvateľov jadra Veľkej Moravy, t. j. do 300 000 - 350 000 obyvateľov, čo by mohlo znamenať okolo 80 000 - 100 000 dospelých mužov. Tieto odhady však nemožno dávať nijako do súvislosti s počtom bojovníkov v hotovosti a pohotovosti.

Na základe demografických prepočtov o počte obyvateľov jadra Veľkej Moravy, jej sociálnej skladby a naznačeného systému organizácie vojsk je možné rátať s maximálnou (len ojedinele dosahovanou) kapacitou mobilizácie do 20 000 - 30 000 mužov. Proti cudzej agresii sa však do bojových a záškodníckych akcií zapojili prakticky všetky, teda i nevojenské časti slobodného obyvateľstva.

O počte členov jazdeckých družín možno len odhadom podľa súdobých prameňov zo západnej Európy usúdiť, že ich celkový počet v centrálnych a periférnych mocenských strediskách i súkromných dvorcoch sa pohyboval asi maximálne do 3 000 mužov.

Veľkosť pohotovosti bola variabilnejšia. Franské anály označujú veľkomoravské vojská tak, že sa im počtom a optickým dojmom javili ako veľmi silné a rovnocenné s vlastnými vojenskými silami. Zmienku o Svätoplukovom vojsku v Panónii, ktoré bolo vidieť prechádzať na jednom mieste od svitu až do súmraku možno použiť opatrne i ako hypotetický základ výpočtu celkovej veľkosti družiny a pohotovosti: do 5 000 jazdcov, 20 000 - 25 000 pešiakov.

Čiastkové pramene pre výpočet veľkosti vojsk sa získali pri archeologických výskumoch. Na pohrebiskách v hradských centrách má až jedna tretina pochovanej mužskej populácie bojovnícke atribúty. Na dvorci je podiel bojovníckych hrobov ešte vyšší: 20 - 40%. Metodicky podnetnými sú pokusy D. Bialekovej odhadnúť s použitím paralel z iných častí Európy približnú veľkosť oddielov, ktoré boli potrebné pre minimálnu obranu hradísk. Výsledky svedčia o potrebe až niekoľko sto ľudí pri budovaní fortifikácie a približne takého istého počtu bojovníkov pri obrane opevnenia v danej dĺžke.

Mobilizácia vojsk vo včasnostredovekých informačných, organizačných a komunikačných podmienkach trvala pomerne dlho. Mobilizácia družiny mohla trvať najmenej 3 - 4 dni, mobilizácia pohotovosti i viac týždňov. Sústredené oddiely v prípade útoku na cudzie územie postupovali na jedno alebo viacero miest stretnutia vojsk. Pri obranných vojnách to bola len prvá etapa mobilizácie, sústredenie ozbrojených oddielov v rámci kompetentného regiónu jednotlivých správnych stredísk, ktoré boli aj refúgiami. Takáto lokálna mobilizácia mohla trvať pár dní.

Výzbroj

Príslušníkom vlastnej družiny knieža asi dávalo výzbroj a kone. Profesionálnych bojovníkov dotovali aj iní príslušníci nobility, prípadne aj cirkevné inštitúcie. Pohotovosť však používala ponajviac vlastné zbrane podľa starobylej tradície a čiastočne zachovanej integrity občín.

Straty výzbroje počas bojov sa mohli nahradiť do zásob obchodníkov sprevádzajúcich vojská. Opravy výzbroje vykonávali kováči, ktorí boli v službách kniežaťa.

Vyspelá železiarska produkcia sa odzrkadlila v rozvoji domácej výroby zbraní. Zhotovovali sa prakticky všetky známe druhy vtedajšej výzbroje. Remeselná výroba sa sústreďovala predovšetkým v blízkosti mocenských centier.

Známym je dovoz zbraní z Franskej ríše, kde dielne na Porýní vynikali najmä vysokou kvalitou mečov. V odbornej literatúre sa význam franskej výzbroje pre Slovanov čo do objemu preceňuje. Vývoz franských zbraní bol rozhodujúci tam, kde nebola rozvinutá domáca výroba. V takých prípadoch bolo veľmi účinnou obchodnou a politickou zbraňou zakázať vývoz zbraní. Frankovia túto metódu voči niektorým územiam aj použili. Podobné embrago proti Veľkej Morave s rozvinutou železiarskou základňou by nemalo praktický účinok. Z tohto dôvodu sa zrejme franským kupcom povoľovalo pri splnení prevádzkových podmienok obchodovať na slovanskom území so všetkými druhmi tovaru, teda bez zákazu obchodu so zbraňami. Časť zbrojárskych výrobkov franského pôvodu sa priviezla na územie Veľkej Moravy ako obchodný artikel. Iné sa sem transponovali ako súčasť vojenskej koristi a v malom počte formou darov v rámci diplomatických kontaktov, prísľubov mieru a pod.

V celkovom objeme veľkomoravskej výzbroje predstavovali militáriá franského pôvodu asi len neveľký podiel. Poslúžili tiež ako prototypy pre niektoré druhy a formy militárií domácej produkcie.

Až 83% doteraz známych militárií z 9. stor. pochádza z pohrebísk, 11% z opevnených a neopevnených sídlisk a 6% predstavujú ojedinelé (medzi nimi i z riek vybagrované) nálezy. Ich morfologická, chronologická a funkčná analýza svedčí o takýchto genetických a evolučných súvislostiach:

 

  1. Medzi zbraňami prevažujú druhy užívané i pred 9. stor. Geneticky ide o tieto tri prúdy:
    a) pôvodne východoeurópsky ráz (okruh tzv. avarskej nomádskej výzbroje) s využitím najmä v stredodunajskom priestore už od 7. - 8. stor. (úzke sekery s predĺženým obuchom , bojové mlaty, hroty šípov s tŕňom a trojlistými alebo jednoduchými listovitými ostriami, tzv. avarské strmene),
    b) nadväznosť na formy z doby rímskej s následným dlhým miestnym vývojom v Karpatskej kotline (úzke sekery s krátkym obuchom, širočiny, bradatice, hroty kopijí s plochými listovitými ostriami a krátkou tuľajkou) alebo v širšom stredoeurópskom milieu (typy hrotov šípov s tuľajkou),
    c) súčasti výzbroje sformované pôvodne v západnej Európe, ktoré sa dostali do popredia naddunajských Slovanov najmä po polovici 8. stor. a prekonali tu miestny vývoj (napr. ostrohy s očkami a háčikmi, ktorých deriváty vyznievajú až okolo polovice 9. stor., ojedinelo i saxy).
  2. V 9. stor. chýbajú niektoré druhy zbraní, ktoré sa v 7. - 8. stor. spájali s nomádskou (avarskou) technikou (šable, hroty kopijí s úzkym štvorhranným ostrím, reflexné luky).
  3. Do popredia sa dostali druhy zbraní a formy časti výzbroje západoeurópskeho typu, ktoré sa pred 9. stor. vyskytovali na našom území len ojedinele (dvojostré meče, ostrohy s koncovými platničkami), vplyv výzbroje západného typu dokumentujú aj strmene so širokými masívnymi stúpadlami a častejší výskyt hrotov kopijí s krídelkami.
  4. Zriedkavé, ale pritom jednoznačne doložené sú i také militáriá, ktoré nemajú miestne nomádske predlohy zo 7. - 8. stor., ale sú k nim početné analógie z východnej Európy v 9. stor. (napr. hroty šípov s tŕňom a kosoštvorcovým alebo vidlicovým ostrím, niektoré varianty zubadiel s postrannými tyčinkami). Vyskytujú sa už v horizonte z prvej polovice 9. stor., a preto ich nemožno v každom jednotlivom prípade dávať do súvisu so starými Maďarmi.

Drvivá časť militárií pochádza z hrobov. Sú relatívne najvhodnejším prameňom pre skúmanie skladby výzbroje bojovníkov. Zdokumentovanie výskytu druhov zbraní v hroboch, ich vzájomných kombinácií a umiestnenie pri mŕtvom predstavuje jediný konkrétny pramenný základ pre úvahy o skladbe zbraní jednotlivcov v 9. stor. Nové nálezy terajšie poznatky zatiaľ nezmenili.

Celkove je v hroboch zastúpených 9 druhov zbraní a súčastí výzbroje v takomto rozložení: bojové nože, dýky asi v 72%, sekery v 43%, ostrohy v 33%, kopije v 26%, hroty šípov v 24%, dvojostrý meč v 7%, strmene v 2,5% a zubadlá v 1% hrobov so súčasťami výzbroje. Tento súbor bol potom analyzovaný 2 spôsobmi: 1. spoločný výskyt militárií, 2. základné kombinácie výskytu. Hlavnou zbraňou v jednotlivých kombináciách je na prvom mieste meč, nasleduje kopija, potom sekera a luk - šíp. V hroboch je najčastejšie len jeden druh militárií obvykle v kombinácii s nožom: sekera 27,3%, ostrohy 18,3%, hroty šípov 13,8%, hrot kopije 9,1% a pod. Nôž bol jedinou zbraňou (podmienkou je vyše 14 cm dlhá čepeľ) v 5,4% prípadoch. Zo spoľahlivo dokumentovaných hrobových celkov najpočetnejšia je kombinácii 4 zbraní (sekera, kopija, nôž a ostrohy).

Štatisticky sa preskúmala reálnosť kombinácií zbraní v hroboch z hľadiska bojovej aplikácie. Bojovnícke hroby s atribútmi jazdectva predstavujú 36,7% zo sledovaného súboru, a bez nich 63,3%. Ak by ostrohy, resp. aj zriedkavé strmene a zubadlá boli symbolmi jazdectva, tak výskyt spomenutých hlavných druhov zbraní je takýto: meč 85,2: 14,8; kopija 48,1: 51,9; sekera 17,0: 83,0; luk - šíp 11,4: 88,6%.

Výsledok je v súlade so všeobecne uznávanou spätosťou meča s bojom v sedle, výskyt kopije zodpovedá univerzálnosti tejto jazdeckej i pechotnej zbrane. Takisto nálezy sekier nie sú v rozpore s tým, že sú prevažne zbraňou pechoty. Na rozdiel od 8. stor. s jazdcami s reflexnými lukmi sa však veľkomoravskí lukostrelci zaradili zdá sa najmä medzi pechotu.

Všetky zistené kombinácie zbraní nemožno spoľahlivo interpretovať. V niektorých prípadoch ich spoločný výskyt v bojovej aplikácii nie je pravdepodobný (kopija a šíp, resp. kopija a sekera). Skladba výzbroje tu môže byť síce odrazom vlastníctva pochovaného, ale nemusí ísť o spoločne v boji používané zbrane.

Výzbroj predstavovala značné náklady, a preto s kompletnou výzbrojou možno i na Veľkej Morave rátať len v prostredí vedúcej vrstvy. Tu je aktuálny i výskyt prílb, krúžkového panciera a náholeníc. Naše poznatky o tých častiach veľkomoravskej výzbroje, ktorá sa nedostala do hrobov, možno doplniť údajmi z franských prameňov, kde sa spomínajú pri výpočte optimálnych - teda panovníkom stanovovaných - kombinácií zbraní práve aj prilby, panciere a náholenice. Kompletná výzbroj (prilba, pancier, meč s pošvou, náholenice, štít s kopijou, nepochybne ostrohy a kôň s výstrojom) mala hodnotu rovnajúcu sa vtedajšej hodnote takmer 50 kráv. Príslušníci vládnucej vrstvy vlastnili i niekoľko takýchto súprav. Väčšina jazdeckých a peších bojovníkov však bola vyzbrojená len základnými zbraňami - kopijou a štítom. Príslušníci nižších vrstiev slobodného obyvateľstva mali pri obranných okrem luku často len kyjak.

Stratégia, taktika a spôsob vedenia boja

V písomných správach sa nachádza viac cenných údajov o strategických a taktických prvkoch používaných naddunajskými Slovanmi v 9. stor. Ide o interakcie s franskými vojskami.

V prevažnej väčšine vojenských akcií bolo hlavným veliteľom vojsk knieža. Mohla sa tým zabezpečiť plná autorita u vojska, ktoré bolo svojím sociálnym postavením, výzbrojou a bojovými úlohami značne heterogénne. V zriedkavých prípadoch, keď sa na vojenskej nepodieľalo osobne knieža, veliteľom bol iný člen vládnuceho rodu. Ani v prípade Slavomíra v roku 871 takáto voľba nie je prekvapujúca, i keď išlo o príslušníka kňazského stavu. Vidíme napr., že franskí preláti boli taktiež pomerne často veliteľmi vojsk. Vo veľkomoravskom prostredí vznikali problémy s jednotou velenia v dôsledku podvojnosti organizácie vojsk v moravskej a nitrianskej časti štátu. Najmarkantnejším príkladom je priebeh dynastických sporov v rokoch 870 a 898. O mocenských rozbrojoch, prípadne i zrade zo strany niektorých separatistických predstaviteľov včasnofeudálnej aristokracie, svedčí napr. požiadavka veľkomoravských poslov v roku 897, aby Arnulf neposkytoval azyl vyhnancom z Veľkej Moravy.

Vojská boli však asi vcelku spoľahlivou mocenskou oporou kniežaťa. Neexistuje zmienka o nespokojnosti alebo vzbure družiny. Spomedzi bežných priestupkov proti disciplíne sa zdôrazňoval trestný postih za krádež zbraní a koní a za každé neoprávnené prisvojenie si podielu z vojenskej koristi.

Vo vnútornom členení vojsk základným kritériom bolo rozdelenie na jazdu a pechotu. Jazda, pozostávajúca predovšetkým z príslušníkov kniežacej družiny, bola doplnená pri väčšej mobilizácii oddielmi družín veľmožov a malými jazdeckými kontingentmi pohotovosti občín. Je pravdepodobné, že základom organizácie jazdeckých oddielov bola desiatková sústava, ktorej odraz sa zachoval i v slovanskej vojenskej terminológii. Najvyššou jednotkou v tejto sústave bol pluk, ktorý so svojimi približne 1000 mužmi bol zhodný s obsahom termínu légia. V súvise s organizáciou veľkomoravskej družiny treba zobrať do úvahy aj obsah základného termínu pre označenie ozbrojených jednotiek franských panovníkov - scara. V kvantitatívnom vyjadrení znamenala 1 scara jednotku asi 250 - 300 jazdcov.

Pechotné oddiely pohotovosti nastupovali do boja pod velením staršinov. Nie je však vylúčené, že i v jazdeckých oddieloch tvorili kontingenty z občín, a najmä oddiely družín veľmožov, samostatné jednotky.

Výber času vojny závisel od útočiacej stránky a riadil sa stáročnou empíriou. Jedným z kritérií bola možnosť získať obživu a čo najbohatšiu korisť. Takýmto aspektom zodpovedali najmä mesiace júl, august a september. Ukončený domáci zber obilia umožnil mobilizáciu väčších vojsk a ich dobré prípravné zásobenie potravinami. Útoku však vyhovoval aj predpoklad plných zásobární na území nepriateľa. V tomto období boli tiež podmienky na rýchlejší presun (nízke stavy riek, suché komunikácie). Z presnejšie datovaných vojenských akcií v 9. stor. pripadá z nich na uvedené mesiace vyše 80%. V iných ročných obdobiach sa výpravy uskutočňovali zriedkavejšie a obvykle len s jazdeckými oddielmi.

Organizácia útoku zodpovedala poznatkom o obrannom systéme nepriateľa a aktuálnym hľadiskám v jeho spojeneckých vzťahoch. Viaceré franské útoky sa uskutočnili v dvoch alebo troch bojových prúdoch so samostatnými bojovými cieľmi. Napr. v roku 869 tiahlo jedno vojsko proti Rastislavovmu panstvu na Morave, druhé proti Svätoplukovmu nitrianskemu údelu, tretie malo poraziť Srbov. Tak isto v roku 871 tiahli 2 vojská proti Veľkej Morave, tretie do Čiech. Je tu snaha organizovať vojenský vpád tak, aby sa viazala možná pomoc napadnutému zo strany známych alebo možných spojencov. Iným prípadom je sústredený útok spoliehajúci sa na výraznú početnú prevahu. V roku 892 sa útoku proti Veľkej Morave zúčastnili 2 vojská pod vedením Arnulfa, vojsko panónskeho kniežaťa Braslava a zo štvrtého smeru vojsko starých Maďarov.

Ojedinelým prípadom je strategické simulovanie cieľa útoku s úmyslom oklamať nepriateľa. Ľudovít Nemec rozšíril zvesť o tom, že pripravuje vojsko pre vpád na Veľkú Moravu, v skutočnosti ho však nasadil v Korutánsku proti svojmu odbojnému synovi.

Plán útoku sa opieral o strategické informácie o napadnutej krajine. Takýto vojenskp - strategický prehľad o sile a systéme organizácie obrany v širšom okolí franského štátu sčasti predstavuje opäť napr. spis s názvom Bavorský geograf. Vzájomná informovanosť východofranského a veľkomoravského štátu bola totiž v dôsledku častých vojenských, diplomatických a hospodárskych interakcií veľmi dobrá. Zdrojom poznatkom mohli byť tiež špecifické znalosti obchodníkov, prepustených zajatcov, rukojemníkov a informácie z vlastných radov, t. j. od prebehlíkov hľadajúcich diplomatickú alebo vojenskú podporu v domácich sporoch u nepriateľa.

Aktuálne informácie týkajúce sa plánu vojenského útoku na nepriateľské územie poskytovali prieskumné jednotky. Ich cieľom však bola aj preventívne ničenie slabšie chránených vojenských alebo hospodárskych objektov nepriateľa. Takáto bola úloha špehov (speculatores), ktorých vyslal v roku 883 za Dunaj Svätopluk, aby ničili majetky synov Vilhelma a Engelšalka, teda aby vykonávali záškodnícku činnosť v tyle nepriateľa.

Presun vojsk sa uskutočňoval v prúdoch usporiadaných podľa priepustnosti komunikačného spoja. Priemerná rýchlosť presunu mohla byť denne maximálne do 30 - 40 km. Značnou prekážkou pri pochode a boji boli väčšie vodné toky. K povinnostiam nižších vrstiev domáceho obyvateľstva mohli preto patriť aj rôzne ženijné služby pre vojenské účely, výnimočne i stavba premostení. Vojská však najčastejšie prechádzali riečnymi tokmi cez brody. Predsunuté hliadky aj na nepriateľskom území vyhľadávali vhodné prechody a zisťovali silu ich prípadnej vojenskej ochrany. Pri prechodoch cez veľké rieky - v našom prípade cez Dunaj - sa použili lode a člny. Priama správa o tom existuje napr. k roku 871 v súvise s prechodom franských vojsk na sever.

Základnou bojovou zostavou vo včasnom stredoveku bol hlboký čelný šík. Nástup slovanských vojsk v šíkoch naznačuje diskutabilná zmienka k roku 893. V bojovej zostave stáli v popredí jazdecké vojská, takže pôvodná homogénnosť šíkovej zostavy, charakteristická zrejme i pre staršie predveľkomoravské slovanské oddiely, sa podstatne uvoľnila. Veľkomoravské vojská boli niekedy členené i do hĺbky vo 2 sledoch. Konkrétne príklady pre takéto členenie sú známe u Slovanov už v 7. stor. V 9. stor. sú o 2 sledoch zmienky v súvise s franskými vojskami. Písomné správy nespomínajú osobitné veľkomoravské oddiely v zálohe na neskoršie nasadenie v boji. Záložné oddiely však museli byť súčasťou stratégie. Napr. pri pružných manévroch Svätopluka v rokoch 871 a 872 boli rezervné vojská, ktoré prekvapili táboriacich Frankov, základom víťazstva.

Možnosť priameho vedenia bitky veliteľom končila začiatkom boja. Vstupom bol tradične nájazd jazdy s kopijami. Takýto útok bol najúčinnejší vtedy, ak jazdci zachovali i v rozvinutom šíku priamu líniu. Napr. Liutprand pri popise bitky proti starým Maďarom v roku 933 na Unstrute spomína príkaz veliteľa, aby sa žiaden jazdec v útoku nepokúšal predstihnúť ostatných, i keby mal rýchlejšieho koňa. Po útoku jazdy bitka pokračovala už živelne, menila sa na charakteristické osobné súboje jednotlivcov. Tu už o výsledku rozhodoval počet bojovníkov, ich individuálna zdatnosť a kvalita výzbroje. Dokiaľ počiatočný úder jazdy nepriniesol rozhodujúci úspech jednej strane, tak v ďalšom priebehu bitky sa ukázala na často stiesnenom bojovom poli početná prevaha pechoty a jej lepšia manévrovacia schopnosť. Z tohto dôvodu i jazdci bojujúci v spoločnom zväzku zosadali z koní a posilnili pechotu. Cieľom každej bojujúcej strany bola aj likvidácia alebo zajatie nepriateľských veliteľov, ako o tom hovorí zmienka k roku 893 (údajná snaha veľkomoravských bojovníkov zajať kráľa Arnulfa).

Živelnosti včasnostredovekých bitiek zodpovedal chaotický ústup porazených, ktorý sa obvykle menil na bezhlavý útek. Utekajúcich franských bojovníkov likvidovalo napr. i jednoduché slovanské obyvateľstvo. Písomné správy spomínajú veľký počet bojovníkov, ktorí sa utopili v riekach.

Obvykle k modelovým rozhodujúcim bitkám dochádzalo len zriedkavo. O výsledku väčšiny vojen rozhodovali drobné zrážky a variabilné taktické kroky. Taktika boja veľkomoravských vojsk proti franským útokom spočívala najčastejšie v rozdrobovaní vojny sa stálym znepokojovaním nepriateľa. K takejto taktike patrila aj maximálna bojová aktivizácia obyvateľstva a pripravenosť všetkých fortifikačných zariadení, stiahnutie vojenských síl a veľkého počtu obyvateľstva do mohutných opevnených hradísk alebo hradských miest plniacich refugiálnu funkciu a podľa franských prameňov takmer nedobytných (innefabilis Rastizi munitio, civitas...Dowina, urbs antiquus Rastizi, atď.). Neúspešné obliehanie týchto hradov, získanie rukojemníkov a málo perspektívny prísľub vazalstva, prípadne platby tribútov a predovšetkým plienenie krajiny - to bolo často maximum, čo franské vojská dosiahli. Sami obliehajúci však boli postupne vystavení ťažkostiam s obživou, a práve pri úsilí odísť z nepriateľskej krajiny ich mohla stihnúť porážka.

Takáto bojová taktika veľkomoravských kniežat zaznamenala zmeny za vlády Svätopluka I. Expanzívne rozšírenie veľkomoravského štátu kryl knieža napr. represiami proti Zadunajsku. Dĺžka trvania týchto plieniacich výprav Svätopluka bola limitovaná zásobovacími ťažkosťami, ktoré vojskám neumožňovali zostať v cudzej krajine viac ako 1 - 2 mesiace. Jedna z panónskych výprav v roku 884 trvala 12 dní, potom sa Svätopluk vrátil na vlastné územie. Neskôr - zrejme po vyriešení zásobovacích problémov - poslal časť vojska späť do Panónie.

Franské anály pri popise útokov proti Veľkej Morave obsahujú údaje o plienení franských vojsk s 2 cieľmi: 1. získanie zásob pre údržbu vojsk, 2. získanie čo najbohatšej koristi. Obyvateľstvo si ukrývalo zásoby i majetok v rôznych jamách, jaskyniach a pod. Nepriateľ sa však neraz dozvedel o takýchto úkrytoch. V roku 869 Karolman plieniac moravskú a nitriansku časť jadra Veľkej Moravy vraj Všetko ukryté v lesoch našiel, alebo zakopané na poliach so svojimi vojakmi ukoristil. Nasledujúci rok po mocenskom rozbroji medzi Rastislavom a Svätoplukom Frankovia obsadili načas niektoré veľkomoravské centrá a Karolman sa vraj dokonca obohatil kráľovským pokladom.

Ďalšiu formu plienenia by sme mohli označiť ako strategickú. Cieľom bolo zlomiť hospodárske zázemie nepriateľa, zničením zdrojov jeho obživy ho prinútiť ku kapitulácii. Posekanie obilia v celých krajoch alebo dokonca - ako sa spomína v súvislosti s Arnulfovým vpádom v roku 890 - i systematické vyrubovanie ovocných stromov je ukážkou snahy o dôsledné hospodárske poškodenie napadnutej krajiny. Cieľom podobných útokov bolo donútiť napadnutého prijať podmienky útočníka. Takúto dvojjedinú úlohu mali plieniace akcie veľkomoravských vojsk za hranicami. Napr. popis zásahu Svätoplukových vojsk v Zadunajsku jasne odzrkadľuje taktiku spálenej zeme a vytváranie devastovanej zóny v dotykových oblastiach franskej mocenskej sféry s Veľkou Moravou.

Ako už bolo spomenuté, jedným z hlavných motívov pre mobilizáciu a bojovú aktivitu včasnostredovekých vojsk bola vidina vojnovej koristi. Patrila k nej výzbroj a výstroj zabitých a zajatých nepriateľov a všetok materiál z plienenia napadnutého územia. Preto nie je prekvapujúce, že už vo veľkomoravskom prostredí sa prejavuje snaha kodifikovať pravidlá pri voľbe koristi. Výsadná pozícia kniežaťa je v tomto smere samozrejmá, zrejme i časť pokladu panovníckeho rodu pochádzala z koristi získanej počas vojen. Súdny zákon pre svetských ľudí načrtáva, že v prípade víťazstva má patriť z koristi šiesta časť kniežaťu, všetko ostatné patrí sa vziať pre všetkých ľudí, doma rovnakým dielom rozdeliť medzi veľkých i malých, lebo špánom (županom) je dostačujúci kniežací diel a ďalšia korisť nech sa rozdá ich ľuďom. Pri delení koristi nemali byť vynechané ani stráže alebo zálohy, ktoré sa nezúčastňovali priamo bitky. Bojová aktivita a udatnosť sa mali odmeňovať z kniežacieho podielu.

O reálnosti zavedenia ustanovené Súdneho zákona v praktickom živote možno pochybovať, predsa sa v ňom objavujú isté fakty, ktoré museli byť v 9. stor. aktuálne. Je tam o. i. zmienka o kupovaní zajatcov a o možnostiach ich spätného vykupovania. Franské anály sa totiž pri popisovaní fransko - veľkomoravských vojen zmieňujú - či už z jednej alebo druhej strany - len zriedkakedy o bratí zajatcov. Častejšie sa spomína poskytovanie rukojemníkov ako záruky dodržania dohodnutých záväzkov. Jedna zmienka z roku 871 uvádza výmenu slovanských rukojemníkov sa snahou získať späť bavorských vojakov, ktorých Svätopluk priamo v tábore mnohých zajal živých. Nie je podložený predpoklad o prevahe zabíjania nepriateľov a vysvetľovania domnelého nebratia zajatcov prežitkami rodovej spoločnosti alebo nezrelosťou včasnofeudálnych vzťahov. Pracovnú silu možno totiž v tom najširšom slova zmysle považovať za rentabilnú súčasť vojnovej koristi. Staroslovanská spoločenská štruktúra obsahuje už výraznú vrstvu neslobodného obyvateľstva. Časť tejto vrstvy pozostávali z vojnových zajatcov. Výpravy Svätopluka po roku 874 na územie kniežaťa Vislanov a medzi pohanov mohli mať za cieľ aj zisk zajatcov ako bezprávnej pracovnej sily.

Zoznam použitej literatúry:
RUTTKAY, A.: Slovensko vo včasnom stredoveku. Nitra: Archeologický ústav SAV, 2002, 211 s.
Autor : Ján Kovačič 🕔04.06.2008 📕15.957

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře