Posledná anjuovská kráľovná Mária Uhorská (1371 - 1395)

Autor : Ján Kovačič 🕔04.06.2008 📕11.109

Narodila sa roku 1371 ako druhá z trojlístka dcér Ľudovíta Veľkého a jeho druhej manželky Alžbety Kotromaničovej. Nemala ani rok , keď jej otec položil základy manželského zväzku, ktorý do jej života priniesol viac trápenia ako osobného šťastia: „Kráľ Ľudovít na konci svojho panovania zostal bez mužského potomka a zanechal 2 dcéry (Katarínu a Máriu). Z nich staršia nemala ešte vek na vydaj, no otec ju zaviazal zmluvou nedospelému brandenburskému markgrófovi Žigmundovi, synovi rímskeho cisára a českého kráľa Karola v tom zmysle, že ak panna dosiahne potrebné roky, uzavrie s ním sobáš a jej manžel sa stane súčasne kráľom“.

Základné črty budúceho zväzku obe strany dohodli ešte vo Vratislavi, ako sa dozvedáme z cisárovej správy adresovanej predstaviteľom mesta Štrasburg zo 14. 3. 1372. V ten istý deň Karol IV. vystavil ešte jednu listinu, v ktorej sa i v mene manželky, syna Václava IV., moravského markgrófa Jána Henricha a jeho syna Jošta zriekol všetkých nárokov voči kráľovstvu svätého Štefana a priľahlým krajinám. Rokovania pokračovali v Budíne, kam 7. mája prišiel pápežský nuncius sprevádzaný tešínskym vojvodom. Uhorský kráľ sa 8. 5. zaviazal, že Žigmunda ožení so svojou mladšou dcérou Máriou, ak jeho manželka Alžbeta Kotromaničová neporodí mužského potomka. Ak by sa však stal otcom syna, nevestou luxemburského princa sa mala stať staršia z jeho dcér, princezná Katarína, ktorú by Mária nahradila len v prípade jej predčasnej smrti. Už z uvedenej konštrukcie je zrejmé, že pre cisárovho syna nerezervovali dedičku svätoštefanskej koruny. O 2 týždne neskôr, 23. mája, vystavil uhorský kráľ vo Visegráde listinu, v ktorej sa i v mene svojej manželky a oboch dcér vzdal všetkých práv, ktoré by mohol mať v krajinách Českej koruny. Pre Karola IV. mal tento akt význam najmä vzhľadom na Sliezsko, pretože Ľudovít Veľký týmto spôsobom potvrdil renunciáciu svojho predchodcu na poľskom tróne. Priebeh ďalších rokovaní sa skomplikoval najmä kvôli neochote uhorského kráľa vzdať sa svojich aliančných zväzkov s Wittelsbachovcami, čo súviselo jednak s jeho problémami v Poľsku, kde mal veľké ťažkosti pri presadzovaní nástupníctva svojich dcér a jednak s jeho záväzkami v severnom Taliansku. Dňa 21. 6. 1373 nechal vo Visegráde vystaviť ďalšiu listinu, v ktorej sa zaviazal urýchlene požiadať pápeža o udelenie dišpenzu, povoľujúceho uzavretie manželstva jeho dcéry Márie so Žigmundom. Gregor XI. potrebné dokumenty vystavil až na konci nasledujúceho roku - 6. 12. 1374 snúbencov oslobodil od 4. stupňa pokrvného príbuzenstva. Zaujímavé na tom je, že pápež neadresoval uvedené listiny Ľudovítovi Veľkému, ale samotnému cisárovi, ktorý sa do tejto záležitosti vložil sám, vidiac otáľanie budínskeho dvora. Súviselo zo i s tým, že uhorský kráľ začal rozsiahle diplomatické rokovanie s francúzskym kráľom Karolom V. Múdrym, ktoré sa týkalo dedičstva po bezdetnej neapolskej kráľovnej Jane I. a boli spojené s plánom manželského zväzku medzi jeho najstaršou dcérou Katarínou a budúcim orleánskym vojvodom Ľudovítom. Vstup Valoisovcov do boja o anjuovské dedičstvo mohol ohroziť cisárove ambície, a preto mal eminentný záujem na tom, aby sa záležitosti, ktoré sa týkali Žigmundovho sobáša s Máriou, urýchlili. Práve v tejto súvislosti je zaujímavé aj to, že pápež dišpenz udelil všeobecne jednej z dcér uhorského kráľa a nielen Márii, ako by sa očakávalo. Dňa 15. 12. 1374 rozšíril dišpenz aj na 3. stupeň pokrvného príbuzenstva. Dňa 14. 4. 1375 sa Karol IV. stretol v Brne s vyslancami uhorského kráľa, ktorí v mene Ľudovíta Veľkého zložili prísahu, že sobáš princeznej Márie so Žigmundom uzavrú vtedy, keď nevesta dovŕši 12. rok, či už za života alebo po smrti svojho otca.

Ľudovít Veľký sa však neponáhľal s tým, aby definitívne doriešil otázku nástupníctva v prípade svojej smrti. Túžobného syna sa nedočkal, pretože Alžbeta Kotromaničová začiatkom roku 1374 opäť porodila dcéru, budúcu poľskú kráľovnú Hedvigu. Ľudovít Veľký zomrel v Prahe 29. 11. 1378. V tom čase sa zavŕšila i životná púť len osemročnej princeznej Kataríny. Smrť najstaršej z dcér Ľudovíta Veľkého znamenala nielen koniec francúzskych "pytačiek", ale aj plánov jej otca na získanie neapolského dedičstva. Princezná Mária sa po sestrinej smrti stala dedičkou koruny Piastovcov.

Budúci zať Ľudovíta Veľkého neprišiel na uhorský dvor ako chudobný príbuzný. Na základe testamentu svojho otca bol držiteľom Brandenburska s právom používať intituláciu „My, Žigmund Český, z milosti božej brandenburský markgróf, arcikomorník svätej ríše“. Okrem nemčiny a češtiny plynule rozprával po francúzsky, latinsky a taliansky. Bol obľúbencom Ľudovíta Veľkého. Alžbety Kotromaničová voči nemu pociťovala odpor, ktorý živila i vo svojej dcére.

Z rakúskej kroniky Tomáša Ebendorffera sa dozvedáme, že Ľudovít Veľký krátko pred svojím skonom pozval k sebe obidve dcéry spolu so snúbencom mladšej z nich Viliamom Habsburským, pričom sa rozhodol, že Márii a jej budúcemu manželovi Žigmundovi dáva poľskú a Hedvige s Viliamom uhorskú kráľovskú korunu.

Len čo z politickej scény zmizla silná osobnosť Ľudovíta Veľkého, poľské stavy po korunovácii jeho dcéry Márie za uhorskú kráľovnú, ktorá sa uskutočnila v Stoličnom Belehrade 17. 9., odmietli zotrvať v personálnej únii a vyžiadali si nástupníctvo mladšej Hedvigy, čím dosiahli odlúčenie oboch kráľovských korún. Uhorská princezná však musela zrušiť svoje záväzky s Viliamom Habsburským a vstúpiť do manželského zväzku s litovským veľkovojvodom Jagiellom, ktorý pri krste prijal meno Vladislav. Tým boli položené základy poľsko-litovskej únie.

Vdova po Ľudovítovi Veľkom, nachádzajúca sa pod silným vplyvom svojho obľúbenca, uhorského palatína Mikuláša Gorjanského, nebola naklonená tomu, aby došlo k naplneniu manželskej zmluvy, ktorú uzavrel jej manžel. Práve jeho pričinením pristúpila k obnoveniu rokovaní s francúzskym kráľovským dvorom, ktorých cieľom bol sobáš budúceho orleánskeho vojvodu s uhorskou princeznou. Mária mala nahradiť svoju zosnulú sestru Katarínu. Výsledkom bol sobáš v zastúpení, ktorý v júni 1385 uzavrela Mária s Ľudovítom Orleánskym. Dňa 10. 7. 1385 francúzski vyslanci požiadali Benátky o povolenie prenajať lode a posádku pre francúzskeho princa, ktorého už titulovali ako kráľa. Okrem súhlasu získal aj uistenie, že „kráľa Ľudovíta“ bezpečne dopravia do dalmátskeho prístavu Senj. Ten vzápätí vyslal ďalšie posolstvo, ktoré malo v Uhorsku oznámiť jeho príchod. V septembri opustil Paríž a vydal sa na cestu k brehom Dunaja. Nikdy tam však neprišiel.

Na scénu totiž vstúpil Žigmund Luxemburský, ohrdnutý snúbenec a neapolský kráľ Karol Malý, ktorý sa rozhodol prekaziť uhorsko - francúzske spojenectvo a neumožniť orleánskemu vojvodovi vstup do Uhorska tým, že obsadil svojím loďstvom Jadranské more. Nebolo v záujme ani jedného z nich, aby na trón svätého Štefana nastúpil príslušník dynastie Valoisovcov. S pomocou Václava IV. začal Žigmund verbovať vojsko, najmä na Morave. Pripravovaný vojenský vpád bol však finančne veľmi náročný a preto musel svojim bratrancom, moravským markgrófom Prokopovi a Joštovi, dať do zálohy 5 brandenburských miest s príslušnými hradmi a majetkami v celkovej výške 50 000 kôp pražských grošov, co potvrdil listinou z 9. 7. 1385. V auguste už boli vojenské operácie v plnom prúde. Výsledkom flagrantného porušenia sobášnej zmluvy tak bola vojenská intervencia.

Do mocensko - politického zápasu však vtedy vstúpil aj ďalší činiteľ - neapolský kráľ Karol Malý, ktorý prijal ponuku Horvátovcov a vydal sa na cestu za svätoštefanskou korunou. Jeho vojsko sa už v septembri vylodilo v dalmátskom prístave Senj a postupovalo do vnútra krajiny. Do Záhrebu Karol Malý vstúpil 23. októbra, rozhodnutý pokračovať vo svojej ceste smerom na Budín.

Žigmund, ktorého informovali o jeho postupe, sa preto ponáhľal uzavrieť manželstvo s Máriou. Presný dátum tohto aktu nie je známy. Došlo k nemu koncom októbra, resp. začiatkom novembra 1385. Hoci Mária k Žigmundovi pociťovala odpor, 10 rokov trvajúce manželstvo s ním predstavovalo iba jednu z pohrôm, ktorým ešte musela čeliť. Napokon sám fakt, že Žigmund si sobáš vynútil vojenskou intervenciou a využil bezvýchodiskovú situáciu oboch kráľovien v novembri 1385, nedával do budúcnosti záruku šťastného manželstva.

Už v 2. polovici novembra Žigmund opustil Uhorsko. Počas jeho neprítomnosti v Uhorsku kráľovná - vdova nadviazala kontakty s Karolom Malým, ktorý sa v tom čase zdržiaval v Záhrebe, kde sa s biskupom Pavlom Horvátom a svojimi prívržencami pripravoval na cestu do Budína. Podcenila však nebezpečenstvo, ktoré jej zo strany neapolského kráľa hrozilo a spoliehala sa na jeho prísahu Ľudovítovi Veľkému. Karol Malý však do Budína nepritiahol na čele vojska na návštevu svojich príbuzných, ale aby sa ako najbližší mužský príbuzný zosnulého kráľa ujal dedičstva Anjuovcov. Začiatkom decembra vstúpil do Budína a v posledný deň roka ho ostrihomský arcibiskup Demeter v Stoličnom Belehrade korunoval a pomazal za uhorského kráľa v prítomnosti oboch kráľovien.

Séria krvavých udalostí v Máriinom živote sa začala atentátom na Karola Malého, ktorý zosnovali so súhlasom jej matky. Pod zámienkou, že mu chce odovzdať list od svpjho zaťa, ho 7. 2. 1386 pozvala na priateľskú audienciu, ktorá sa mu stala osudnou. Akt krvilačnej pomsty riadil Mikuláš Gorjanský, jej vykonávateľom sa stal Blažej Forgáč, od roku 1382 hlavný pohárnik kráľovnej Márie. V jej komnatách bol na Karola Malého spáchaný atentát, ktorý neskončil jeho smrťou, ale len ťažkým poranením hlavy. Uvrhli ho potom do väzenia vo Visegráde, kde ho na rozkaz kráľovnej - matky 24. 2. zahrdúsili. Násilná smrť niekoľkodňového uhorského kráľa vyprovokovala k aktivite i Václava IV., ktorý k obrane bratových záujmov dovtedy pristupoval dosť ľahostajne. Začiatkom apríla 1386 na čele svojho vojska spolu so Žigmundom a jeho bratom vojvodom Jánom Zhoreleckým začal vojenskú výpravu do Uhorska. Ku konečnému urovnaniu vzťahov došlo 12. 5., keď sa okrem otázok vena a majetkov Alžbety Kotromaničovej, mocenského postavenia Žigmunda, riešila i otázka území zálohovaných Žigmundom moravskému markgrófovi, ktoré mali byť vyplatené za 200 000 zlatých. Tým sa dlhy cisárovho syna stali dlhmi koruny.

O niekoľko mesiacov neskôr sa stala kráľovná Mária a jej matka Alžbeta terčom útoku stúpencov Karola Malého, ktorí prepadli ich sprievod, smerujúci do Gorjan v Slavónsku. Na čele útočníkov stál Ján Horvát. Po krvavom kúpeli, v ktorom našlo smrť mnoho ich verných, sa obe stali väzňami vzbúrencov. Mária zostala v internácii až do júna 1387. Najprv ju spolu s matkou držali na hradu Krupa, odkiaľ ich previezli do Novigradu na dalmátskom pobreží neďaleko Zadaru, kde vdovu po Ľudovítovi Veľkom v januári 1387 pred očami vlastne dcéry zahrdúsili a jej telo vyhodili cez hradby do tábora obliehateľov. Vrahom Alžbety Kotromaničovej bol Ján Horvát, ktorý sa dozvedel, že tajne rokovala s Benátčanmi o svojom vyslobodení. Obdobie novigradského zajatia svojej manželky Žigmund využil na upevnenie svojho postavenia v Uhorsku. Dňa 31. 3. 1387 ho v Stoličnom Belehrade korunovali svätoštefanskou korunou za uhorského kráľa. Okrem toho však s podporou Benátčanov podnikal účinné kroky smerujúce k oslobodeniu kráľovnej. Tí sa zo všetkých síl snažili zabrániť tomu, aby neapolský Anjuovci kontrolovali Jadranské more z oboch strán. Zásluhou vyslanca benátskeho dóžu Pantaleona Barbu, tajného pisára Lorenza de Monacis a admirála Jána Barbadika 4. 6. 1387 Máriu prepustili zo zajatia.

Osud jej doprial ešte 6 rokov života, ktoré prežila v tieni svojho muža. Jej životná púť sa zavŕšila 17. 5. 1395. Zomrela na následky zranení, ktoré utrpela pri páde z koňa spolu s predčasne narodeným dieťaťom. Miestom jej posledného odpočinku sa stala kaplnka sv. Ladislava vo Veľkom Varadíne (dnes Oradea v Rumunsku). Smrťou kráľovnej Márie sa skončilo takmer storočné obdobie vlády dynaste Anjuovcov v Uhorsku. „Zlaté ľalie v jednom z najväčších európskych kráľovstiev naveky pohltil prach“.

Zoznam použitej literatúry:
PERNIŠ, J.: Poslená anjuovská kráľovná Mária Uhorská (1371 - 1395). Historický časopis, č. 1, roč. 47, s. 3 - 17.
Autor : Ján Kovačič 🕔04.06.2008 📕11.109

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře