Maršal Bernadotte (2.časť) - Karol XIV. Johan

Autor : Ján Kovačič 🕔04.06.2008 📕13.999

Voľba Bernadotta za švédskeho kráľa

Nástupca Gustáva IV. na švédskom tróne, jeho starý strýc vojvoda Sundermanský, nemal deti. Švédske stavy vybrali po jeho smrti za následníka trónu vojvodu Augustenburského ako Karola XIII., ale ani ten nemal deti. Po prevrate v roku 1809 sa vládnuce kruhy švédskej spoločnosti obávali rozšírenia revolúcie. Aby sa vyhli tomuto nebezpečiu, usilovali sa postaviť do čela štátu silnú osobnosť, pretože v roku 1809 zostalo Švédsko de facto bez hlavy štátu. Karol XIII. bol už v pokročilom veku, ochrnutý a bezdetný. Riksdag stál pred problémom voľby regenta, následníka trónu. Voľba pripadla najprv na dánskeho princa, ktorý však čoskoro zomrel. Švédske vládnuce kruhy hľadali takého kandidáta, ktorého by podporoval Napoleon. Aby vyšli Napoleonovi vhod, vyslali do Paríža poručíka baróna Carla Otto Moernera. Ten po dohode s ostatnými vplyvnými švédskymi osobnosťami ponúkol trón z vlastnej iniciatívy francúzskemu maršalovi Jeanovi Baptiste Bernadottovi, ktorý počas vojny v Pomoransku korektne zaobchádzal so zajatými Švédmi a naviac bol v príbuzenskom vzťahu s Napoleonom. A od Lubecku mal vo Švédsku renomé, ktoré nemohol ohroziť nikto z ostatných kandidátov na trón severského štátu.

A tak 21. augusta 1810 zvolil Riksdag Bernadotta ako Karola Johana za následníka trónu a regenta a zaistil trón aj jeho mužským potomkom. Karol XIII. musel Bernadotta 5. septembra adoptovať. Koncom októbra 1810 Bernadotte ukončil službu pre Francúzsko a odplával do Štokholmu ako švédsky následník trónu. Svoje okolie pri lúčení uistil:

Srdcom som zostal Francúz.

Napoleon, ktorý Bernadottovu kandidatúru neoficiálne prijal, dúfal v jeho vlastenectvo a príbuzenské vzťahy.

Vládnuci regent

1. novembra prišiel Bernadotte do Štokholmu, 5. novembra sa zúčastnil zasadania Riksdagu a prevzal ťarchu štátu. Karol XIII. zostal formálne kráľom do svojej smrti v roku 1818. Vzhľadom k chorobe a dobrovoľnej politickej pasivite kráľa sa korunný princ stal čoskoro uznávaným predstaviteľom štátu. Aj keď neovládal švédsky jazyk, rýchlo sa vo švédsku presadil a veľkou energiou hájil národné záujmy krajiny.

Švédski obchodníci naďalej porušovali kontinentálnu blokádu pokračovali v pre Švédsko životne dôležitom obchode s Anglickom za tichého súhlasu úradov. Vstup francúzskych divízií do švédskeho Pomoranska v januári 1812 s cieľom uzavrieť túto trhlinu v blokáde Anglicka prinútil Karola Johana, aby otvorene vyhlásil neutralitu Švédska v anglo-francúzskej vojne. V tajných jednaniach navrhol Anglicku spojenectvo výmenou za Nórsko a Sjaelland, najväčší dánsky ostrov. Cena za navrhnuté spojenectvo priviedla anglickú vládu do rozpakov, ale súčasne bola 5. apríla 1812 v Petrohrade uzavretá tajná rusko-švédska spojenecká dohoda, namierená proti Francúzsku. Obaja nedávni nepriatelia si vzájomne garantovali nedotknuteľnosť svojho územia. Švédsko v nej potvrdilo, že neobnoví svoje nároky na Fínsko, za čo s ruskou pomocou získa Nórsko. Dánsky kráľ Frederik VI. mal byť v prípade, že sa k tejto dohode pripojí, odškodnený nemeckými územiami. Švédsko sa zaviazalo zúčastniť sa rusko-švédskej operácie na nemeckom území pod priamym velením Karola Johana, hneď, ako mu pripadne Nórsko. Obaja partneri sa však nejako neponáhľali preukázať si vzájomne vojenskú pomoc. Karol Johan rovnako neprerušil ani kontakty s Napoleonom, u ktorého si tiež pripravoval pôdu pre získanie Nórska.

Súčasne sa však Karol Johan zaoberal vojenskými výpravami. Systém vojenských sídel zavedený Karolom XI. v roku 1680 bol v dobe veľkých vojen a ohromných armád už zastaralý. Z iniciatívy kráľa bola opäť obnovená branná povinnosť v prípade vojny, roľníkmi tak nenávidená. To vyvolalo v roku 1811 vážne nepokoje, ktoré boli brutálne potlačené. Karol Johan pripravoval taktiež aj revíziu ústavy v duchu opätovného posilnenia kráľovskej moci na úkor Riksdagu. Aj napriek slobodomyseľným názorom z obdobia svojej mladosti obmedzoval teraz slobodu tlače tým, že úradom bolo priznané právo zakázať nepohodlné periodiká.

V lete bolo rusko-švédske spojenectvo posilnené dvoma doplňujúcimi konvenciami (vo Vilne a Abo). Samozrejme plány na spoločné vylodenie v severnom Nemecku a Dánsku (spojenec Napoleona!) boli odložené. Švédsko zostalo neutrálne, ale jeho priateľstvo bolo pre cára v najťažších mesiacoch (v septembri a októbri) roku 1812 veľmi cenné. Ruská vojna bola stiahnutá z Fínska, aby pomohla Rige. Tajné spojenectvo Štokholmu a Petrohradu sa stalo v podstate prvým, aj keď neviditeľným článkom vo vznikajúcej šiestej protinapoleonskej koalícii. Po porážke Napoleona v Rusku roku 1812 sa Švédsko rozhodlo prerušiť diplomatické styky s Francúzskom. Zámienkou k tomu bola francúzska okupácia švédskeho Pomoranska. Zatiaľ, čo už v lete 1812 podpísalo Švédsko mier s Anglickom, uzavrelo s ním 3. marca 1813 spojeneckú zmluvu a 22. apríla uzavrelo spojenectvo s Pruskom. V oboch prípadoch mu bola prisľúbená podpora pri získaní Nórska. Okrem toho prenechalo Anglicko Švédsku ostrov Guadeloupe, ktorý získala od Francúzska. To zaväzovalo Švédsko účastniť sa na kontinente vojny proti Francúzsku.

Dánsko ako verný spojenec Napoleona, bitka pri Lipsku a kielské mierové rozhovory roku 1814

Vojna Dánska proti Anglicku sa odohrávala na mori a priniesla Dánom a Nórom omnoho väčšie straty ako ich mocnému protivníkovi. Účasť Dánska v kontinentálne blokáde malo pre Nórsko ťažké dôsledky, najmä keď muselo Dánsko zastaviť svoje pravidelné dodávky obilia do južného Nórska. Tým bolo obyvateľstvo Nórska odsúdené k hroznému hladomoru. Majetné nórske vrstvy stále rozhodnejšie požadovali nezávislosť svojej krajiny na Dánsku. Vplyvné kruhy presadzovali pripojenie Nórska ku Švédsku.

A tak v apríli roku 1813 prerušil Karol Johan diplomatické styky s Dánskom a otvorene vystúpil proti Napoleonovi. Vylodil svoje vojská v máji 1813 vo švédskom Pomoransku a stal sa vrchným veliteľom severnej spojeneckej armády. Šetril však sily švédskeho vojska na boj proti Dánsku, ktorého vojenské jednotky boli od jari 1813 začlenené do radov francúzskej armády operujúcej v severnom Nemecku.

16. - 19. októbra 1813 už bojuje pri Lipsku proti Francúzom na strane spojencov (Rusko, Prusko, Rakúsko a Anglicko). Osobne navrhol plán spojeneckého ťaženia proti Napoleonovi. A tak 17. októbra dorazila na pomoc Schwarzenbergovi stodesaťtisícová Bernadottova Severná armáda. Tým získali spojenci takmer dvojnásobnú prevahu. Na ďalší deň, po prejdení Sasov do protinapoleonskej koalície bola bitka rozhodnutá. Švédske vojská tu v pomere k ostatným bojujúcim spojeneckým armádam utrpeli len nepatrné straty, zahynulo tu asi 180 Švédov. Vraj to bol práve Bernadotte, ktorý dal spojencom strašne účinnú radu, aby sa nepokúšali poraziť Napoleona, ale aby radšej porážali jeho maršalov všade tam, kde Napoleon nie je.

Z Lipska tiahol Karol Johan na sever a obsadil Lubeck a Holštajsnko. Dáni ustúpili, a tak zachránili svoju armádu. 15. januára 1814 podpísali dánski zástupcovia vo švédskom hlavnom stane mierovú zmluvu, ktorá predstavovala definitívne ukončenie vojenských stretnutí medzi oboma krajinami. Dánsko prenechalo švédskemu kráľovi Nórsko ako „absolútne vlastníctvo“ výmenou za švédske Pomoransko. Staré nórske dŕžavy Grónsko, Island a Faerské ostrovy zostali pod dánskou správou. Dánsko sa zaviazalo vstúpiť do boja proti Napoleonovi a Švédsko prisľúbilo financovanie vyzbrojenia dánskych vojsk a pri spoločnom mierovom urovnaní podporovať teritoriálne odškodnenie Dánska. Švédsky kráľ prevzal ako nový nórsky panovník časť dánskeho dlhu.

Nórsko-švédska únia

Hneď po uzavretí kielského mieru odtiahlo hlavné švédske vojsko do Belgicka. Karol Johan kalkuloval s tým, že by mohol nastúpiť na francúzsky trón.

Až po podpísaní parížskeho mieru 30. mája 1814 a po reštavrácii Bourbonovcov vo Francúzsku sa záujem Karola Johana opäť uprel na nepokorené Nórsko. Medzitým 10. apríla zahájilo svoju prácu Ústavodarné zhromaždenie v Eidsvolde. 17. mája prijalo ústavu a zvolilo Kristiána Frederika nórskym kráľom. Poslanci Ústavodarného zhromaždenia, väčšinou úradníci, boli rozdelení na 2 skupiny. Väčšinu tvorili zástancovia nezávislosti, menšinu stúpenci únie so Švédskom. Považovali úniu so Švédskom za menšie zlo a v boji za nezávislosť Nórska, v ktorom za ten čas prebehla revolúcia, videli nebezpečenstvo priameho podriadenia sa švédskej zvrchovanosti.

Medzitým víťazné mocnosti protinapoleonskej koalície žiadali, aby Nóri uznali vládu švédskej koruny a aby Kristián Frederik opustil krajinu. Koncom júna 1814 prešli Švédi do útoku a už v prvých dňoch dosiahli radu víťazstiev nad slabým súperom. Karol Johan sa opäť osvedčil ako skúsený politik. Pochopil, že ani s Nórskom tesne spojené Anglicko, ani Rusko nebudú mať po víťazstve nad Napoleonom záujem na posilnení Švédska. Krátka vojna bola preto ukončená 14. augusta švédsko-nórskym prímerím v Mosse. Karol Johan prisľúbil, že bude rešpektovať nórsku ústavu, Kristián Frederik sa vzdal trónu a opustil Nórsko. Nórska armáda bola demobilizovaná, švédske vojská okupovali pohraničné oblasti Nórska vrátane okolia Kristiánie.

V októbri 1814 na mimoriadnom zasadnutí v Kristiánii schválil Storting takmer jednohlasne úniu so Švédskom. Napriek odporu Švédov boli v eidsvoldskej ústave zachované a dokonca zdôraznené tie články, ktoré zabraňovali podriadenie sa Nórska Švédsku ako silnejšiemu partnerovi v únii vrátane výhradného práva Stortingu udeľovať cudzincom nórske štátne občianstvo. A tak bol 4. novembra 1814 Karol XIII. v neprítomnosti zvolený nórskym kráľom. Posledné podmienky únie prijal Storting a Riksdag v roku 1815. Obaja členovia únie boli formálne zrovnoprávnení a spojení len osobou kráľa z dynastie Bernadottovcov a spojenectvom v dobe vojny. Nórsko však nezískalo vlastnú diplomatickú službu, jeho diplomatické zastúpenie spravovalo švédske ministerstvo zahraničia. Kráľ menoval v Nórsku svojho miestodržiteľa. Časť nórskych ministrov sa zdržovala v Štokholme, aby v súhlase s literou zmluvy pracovali ako kráľovi poradcovia v záležitostiach únie. Týmto spôsobom získalo Nórsko aspoň vnútornú samostatnosť. Udalosti roku 1814 boli súčasťou revolúcie.

Riešenie nórskej otázky na princípoch únie dovoľovalo Karolovi Johanovi obviniť Dánsko z neplnenia kielskej mierovej zmluvy a v dôsledku toho upustiť od dojednaného finančného odškodnenia a územných kompenzácií. Spor o toto odškodnenie sa stal závažným problémom aj na Viedenskom kongrese v roku 1814 - 1815. S konečnou platnosťou bola táto otázka vyriešená v júni 1815 v prospech Pruska. Prusko vykúpilo švédske Pomoransko za 5 miliónov pruských toliarov. Dánsko získalo ako náhradu malé pruské vojvodstvo Lauenburg. Dánsky kráľ si síce udržal právo na Šlezvicko a Holštajnsko, avšak Holštajnsko spolu s Lauenburgem vstúpilo do novo vytvoreného Nemeckého spolku.

Dánsko vyšlo týmto spôsobom z napoleonských vojen veľmi oslabené, zatiaľ čo Švédsku sa podarilo upevniť si svoje medzinárodné postavenie. Napriek tomu švédske vládnuce kruhy nepovažovali relatívne voľnú úniu s Nórskom za rovnocennú náhradu Fínska, strateného v prospech Ruska, za švédske Pomoransko, prenechané Prusku, a ani za zrieknutie sa Wismaru v roku 1803 (bol pripojený k vojvodstvu Mecklenburg - Schwerin).

Kráľ Nórska a Švédska

5. februára 1818, po tom, čo zomrel Karol XIII., nastúpil Bernadotte na švédsky a nórsky trón ako kráľ Karol XIV. Johan a založil tak dynastiu Bernadotte, ktorá vládne vo Švédsku dodnes. Snažil sa o hospodársky rozvoj štátu, posilnenie armády i námorníctva, o reformu školstva a priateľské vzťahy s okolitými štátmi. S Ruskom uzavrel v roku 1834 spojeneckú zmluvu.

Agrárna a priemyselná revolúcia

Vo Švédsku umožnilo nariadenie o zákonnom rozdelení pôdy z roku 1827 nútenú likvidáciu dedinskej občiny, ak to žiadal jeden z jej členov. Toto zrušenie občiny a patriarchálnych vzťahov na dedine urýchlilo proces triednej diferenciácie a tento prechod k individuálnemu hospodáreniu, ktorým nastalo rozdelenie najdôležitejších lesných porastov medzi individuálnych vlastníkov a korunu, bol zavŕšený okolo roku 1870. V štyridsiatych rokoch 19. storočia sa Švédsko, odjakživa dovážajúce obilie a múku, stalo významným vývozcom obilia a producentom zemiakov.

V priemyselnej výrobe sa v škandinávskych krajinách po roku 1815 prejavila najprv stagnácia a sčasti dokonca regres. Behom prvých dvoch tretín 19. storočia prevažovali v priemyselnej výrobe manufaktúry, buď centralizované ako v hutníctve, alebo rozptýlené, a to hlavne v textilnej výrobe. V mnohých odvetviach boli podnikatelia ešte závislí na obchodnom kapitále. Napr. majitelia baní a hút vo Švédsku, ktorí boli súčasne veľkostatkári, boli financovaní obchodníkmi - vývozcami ešte na základe nákladového systému. Pokrokoví podnikatelia už zavádzali do výroby stroje. Po roku 1830 začal stúpať počet tovární, podnikov, vybavených strojovou technikou, najprv vo Švédsku, po roku 1840 v Nórsku.

Počiatok priemyselnej revolúcie možno doložiť v týchto príkladoch: prvá švédska dielňa na spriadanie bavlny bola založená roku 1813; v roku 1850 ich v krajine pracovalo už 119. Švédsky dovoz surovej bavlny stúpol v priebehu štyridsiatych rokov 19. storočia desaťnásobne. Na konci tohto desaťročia položili parné lesné píly základ technickému prevratu v drevárskom priemysle a osídlení severných oblastí Švédska. Technické vymoženosti prenikli aj do konzervatívneho švédsko-nórskeho hutníctva. V tridsiatych a štyridsiatych rokoch 19. storočia začali vytláčať dokonalejšie „britské“ postupy spracovania ocele postupy „nemecké“ a „valónske“, ktoré boli vo Švédsku používané od 17. storočia.

Prvé švédske a dánske parníky boli spustené na vodu pred rokom 1820, dlhú dobu sa však plavili len po vnútorných a pobrežných linkách. Práve pre parolodnú dopravu bol v roku 1832 obnovený a novo dobudovaný systém prieplavov na rieke Gota älv, ktorý spájal Štokholm a Goteborg.

V období od štyridsiatych do polovice šesťdesiatych rokov boli v 3 krajinách (Dánsko, Nórsko, Švédsko) zrušené obmedzenia brániace kapitalistickému rozvoju v obchode a priemysle. Už v roku 1825 boli v rámci únie podstatne obmedzené obchodné clá medzi Švédskom a Nórskom, sčasti boli úplne zrušené. V roku 1842 boli výrazne znížené aj dovozné clá v Nórsku, vo Švédsku roku 1851. Vo Švédsku boli okrem týchto opatrení od roku 1826 postupne rušené rigorózne nariadenia starého „produktplagátu“ z roku 1724, ktorý zakazoval vývoz švédskeho tovaru na nešvédskych lodiach.

Dôležitým predpokladom začínajúceho hospodárskeho prevratu bolo upevnenie škandinávskych menových systémov; došlo k postupnému vyrovnaniu kurzu papierových a strieborných peňazí a návratu k striebornému štandardu (roku 1834 vo Švédsku a roku 1842 v Nórsku). Po roku 1815 mali aj svoje vlastné národné banky. K ich hlavným úlohám patrilo predovšetkým vydávanie papierových peňazí. Napriek tomu však nedostatok úverových inštitúcií brzdil rozvoj priemyslu. Veľké súkromné banky pre financovanie priemyselného podnikania a dopravy s pevnými medzinárodnými väzbami začali vznikať až v päťdesiatych rokoch.

Dôležitou zvláštnosťou priemyselnej revolúcie v Škandinávii bola aktívna účasť štátu. Vlády škandinávskych krajín využívali v zahraničí peňažné pôžičky na financovanie veľkých hospodárskych zámerov, ktoré presahovali možnosti súkromných podnikateľských kruhov.

Politické reformy

Nový kráľ vo Švédsku akceptoval politické požiadavky nestavovskej buržoázie a zároveň rozhodne potlačil opozičných liberálov. Stará šľachta si naďalej udržala rodové výsady a pozície v štátnom aparáte a v armáde. Konsolidovaný režim Karola XIV. Johana vo Švédsku úspešne zmrazil ďalšie pokusy presadiť liberálne reformy, keď liberáli vystúpili v tridsiatych rokoch s návrhom na prestavbu stavovského Riksdagu na moderný parlament a s požiadavkou úplnej slobody tlače. Prvé vážnejšie úspechy dosiahlo liberálne hnutie až po jeho smrti. Po vzore Fouchého, tvorcu vôbec prvej tajnej polície vo Francúzsku, si Karol XIV. Johan vo Švédsku vytvoril vlastnú, prostredníctvom ktorej prenasledoval akúkoľvek možnú ilegálnu opozíciu. Legálnu opozíciu dusil konfiškáciami, poprípade zákazom nepohodlných novín a časopisov. Ako nórsky kráľ usiloval, aj keď bez úspechu, o revíziu liberálnej eidsvoldskej ústavy z roku 1814 a o presadenie práva absolútneho kráľovského veta. Aj napriek kráľovi začal nórsky národ od roku 1827 sláviť 17. máj ako Deň ústavy.

Vo Švédsku bola pri moci kráľovská byrokracia a veľkostatkári. Táto byrokracia bola rovnako ako šľachta silno ovplyvnená buržoáziou. V Nórsku bola byrokracia zmesou buržoázneho pôvodu. Hospodársky silnejúca buržoázia s ňou spätá inteligencia sa vo Švédsku stali jadrom liberálnej opozície. V Nórsku, kde politické zriadenie buržoázne liberálneho charakteru bolo sčasti už kodifikované z roku 1814, sa stali hlavnou opozíciou zámožní roľníci. Vo Švédsku sa usilovali liberáli o rozšírenie práv Riksdagu na úkor vlády a kráľa a jeho premenu v bezstavovský buržoázny parlament. V Nórsku požadovala roľnícka opozícia hospodárne využívanie štátnych financií, zrušenie starých pozemkových daní a posilnenie verejnej kontroly úradníkov ako Stortingom, tak aj obcami. Miestna samospráva patrila tiež k požiadavkám škandinávskych krajín. V Nórsku bola v absolutistickom období miestna samospráva úplne odstránená. Vo Švédsku sa síce udržala, bola však v rukách majetných vrstiev.

A tak v Nórsku demokratická opozícia do popredia ako svojho hovorcu postavila významného osvietenca, ideológa, básnika a žurnalistu Henrika Wergelanda ml. (1808 - 1845). V roku 1833 bola do Stortingu po prvýkrát zvolená veľká skupina roľníkov, medzi nimi jeden z najpopulárnejších vodcov roľníckej opozície, dedinský učiteľ Ole Gabriel Ueland (1799 - 1870). Spoločne s demokratickým krídlom buržoázie dosiahla roľnícka opozícia v parlamente väčšinu. V roku 1837 presadila zavedenie samosprávy na dedinách i v mestách. Súčasne začala opozícia u kráľa energicky vyžadovať viac rovnoprávnosti pre Nórsko v rámci únie so Švédskom. Od roku 1836 boli do úradu kráľovského miestodržiteľa ustanovení len Nóri.

Vo Švédsku sa starý Karol XIV. Johan tvrdohlavo staval proti všetkým reformným snahám. Avšak na Riksdagu 1840 - 1841 liberálna opozícia (jedným z významných predstaviteľov bol publicista a podnikateľ Lars Hierta) donútila s podporou buržoázie a roľníctva najreakčnejších členov štátnej rady k odchodu. V roku 1842 bol prijatý dôležitý zákon o povinnej školskej dochádzke, ktorý sa vzťahoval na národné školy, a roku 1843 bola sčasti demokratizovaná miestna samospráva, v ktorej mohli zasadať aj ľudia nevlastniaci pôdu. Karol XIV. Johan zomrel 8. marca 1844 v Štokholme ako 81-ročný.

Situácia na tróne po jeho smrti

Po smrti otca prevzal vládu do svojich rúk jeho jediný syn Oskar I, ktorý bol na počiatku svojej vlády reformám priaznivo naklonený. Po otcovom zvolení na trón sa Oskar I. (1799 - 1859) stal korunným princom. Po nástupe na trón (1844) uvolnil slobodu tlače, presadil rovnaké dedičné právo pre syna i dcéru. V roku 1823 sa oženil s Josephinou Leuchtenberskou (1807 - 1878), princeznou z rodu Beauharnais, vnučkou cisárovnej Jozefíny. Po revolučnom roku 1848 vládol viac konzervatívne. Bol výborný diplomat, za jeho vlády bol vzťah k Nórsku bezproblémový. Podporoval Dánsko v otázke vojvodstva Schleswig-Holstein. Bol posledným reprezentantom osobnej kráľovskej vlády vo Švédsku. Po chorobe v roku 1857 ho zastupoval syn Karol XV., ktorý po jeho smrti (1859) nastúpil na trón.

Záver

Jean-Baptiste Jules Bernadotte bol veľmi problematickou postavou medzi Napoleonovými maršalmi. Maršal, ktorý si Bonaparteho uznanie nikdy nevyslúžil, potom obrátil kabát a ako švédsky korunný princ priviedol Švédov späť do tábora spojencov. Ukázalo sa, že mu to na kráľovskom tróne ide lepšie než na bojovom poli. Z vrcholných predstaviteľov bonapartistického štátu bol jediným, ktorý prežil zrútenie režimu bez toho, aby prišiel o všetko, čo predtým získal.

Nerád sa niekomu podriaďoval a bol veľmi chytrý. Svoje ciele sa snažil dosiahnuť predovšetkým obratným jednaním a dohodou, a to aj v čase vojenských ťažení.

V dobe, keď slúžil Napoleonovi, prichádzal na bojisko so svojím zborom často vtedy, keď už bolo všetko rozhodnuté, ale zase nie tak pozde, aby si nemohol prisvojiť podiel na víťazstve.

Jeho vzťahy s Napoleonom boli často napäté. Nebola v nich tá srdečná a otvorená dôvera, akú mal cisár napríklad k Muratovi, Neyovi, Lannesovi a Davoutovi. Pri osobných jednaniach s cisárom bol k nemu pokorný, ale za chrbtom ho často bezdôvodne kritizoval.

Stal sa manželom ženy, ktorá bola predtým milenkou a snúbenicou Napoleona. Tiež v tom môžeme hľadať príčiny vzťahov medzi ním a cisárom, aj keď ten sa snažil podporovať Bernadottovu kariéru a tolerovať jeho chyby.

V mladosti bol presvedčeným jakobínom. Keď zomrel 8. marca 1844 ako švédsky kráľ Karol XIV., lekári našli na jeho hrudi vytetované heslo jakobínov:

Smrť kráľom!

Zoznam použitej literatúry:
AUGUSTA, J. M.: Napoleon: sborník prací: Recueil des études. Praha: Ignis, 1932, 279 s.
BEDNAŘÍK, P.: Slavkov 1805 Austerlitz. Ostrava: Avant, 1990, 43 s. ISBN 80-900-296-04.
ČORNEJ, P. a kol.: Evropa králů a císařů. Praha: Ivo Železný, 2005, 410 s. ISBN 80-237-3941-7.
DRŠKA, V.: Encyklopedie osobností Evropy. Praha: Nakladatelský dům OP, 1993, 711 s. ISBN 80-85841-00-2.
HIBBERT, CH.: Francouzská revoluce. Ostrava: Domino, 1999, 322 s. ISBN 80-86128-57-1.
HROCH, M.: Buržoázní revoluce v Evropě. Praha: Nakladatelství Svoboda, 1981, 472 s.
JOHNSON, P.: Napoleon. Brno: Barrister & Principal, 2003, s. 166 s. ISBN 80-86598-52-7.
JUN, L.: Napoleonské války. Praha: Triton, 2005, 196 s. ISBN 80-7254-594-9.
KAN, A. - S.: Dějiny skandinávských zemí. Praha: Nakladatelství Svoboda, 1983, 450 s.
KOVAŘÍK, J.: Orlové Napoleonovy armády. Třebíč: Akcent, 1999, 299 s. ISBN 80-7268-037-4.
ŠVANKMAJER, M. a kol.: Dějiny Ruska. Praha: Nakladatelství Lidové noviny, 2002, 560 s. ISBN 80-7106-183-2.
TARLE, E.: Napoleon. Bratislava: Pravda, 1949, 461 s.
UHLÍŘ, D.: Slunce nad Slavkovem. Praha: Mladá fronta, 1984, 422 s.
WINTR, S.: Napoleon I. a ti druzí. Cheb: Svět křídel, 2003, 219 s. ISBN 80-85280-88-4.
Autor : Ján Kovačič 🕔04.06.2008 📕13.999

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře