Civilizácia v tieni pyramíd III.

Autor : Radoslav Turik 🕔09.05.2008 📕8.525

V 16. storočí pred naším letopočtom sa začína najslávnejšie a najúspešnejšie obdobie egyptského štátu. Toto obdobie je chronologicky datované približne rokmi 1560-1080 p.n.l. Začalo sa zvrhnutím hyksóskej nadvlády a obnovením egyptskej suverenity. Oslobodzovací boj sa začal už počas druhého prechodného obdobia za vlády hyksóskeho panovníka Apópiho II. Jeden z prvých vodcov egyptského odboja, vesetský kráľ Sekenenré, bol v boji zabitý, ale odpor voči cudzím votrelcom naberal na intenzite.

Následník padnutého kráľa Kamóse vyhnal Hyksósov z oblastí Stredného Egypta a z časti delty Nílu. Víťazné ťaženie ukončili panovník z nastupujúcej 18. dynastie. Tvorcom nového egyptského štátu sa stal Ahmose I. Čakalo ho niekoľko dôležitých úloh pri obnove štátnosti. Najťaživejšie naňho doľahla bezpečnosť Egypta, ktorému opäť hrozilo nebezpečenstvo z niekoľkých strán súčasne. Bolo potrebné obnoviť rešpekt egyptského štátu u jeho susedov.

Zašlú slávu egyptských zbraní mohol obnoviť iba faraón – bojovník. Ahmóse I. takýmto typom faraóna rozhodne bol. Dobyl hlavné mesto hyksóskeho štátu Hatvoret a vyhnal hyksósov z Egypta. Definitívne hyksósku hrozbu ukončil trojročným obliehaním a dobytím pevnosti Šaruhen na juhu Palestíny. Zbavil Egypt dlhoročnej hrozby, ale nedostal veľa času na oddych a konsolidáciu.

Podobne ako mnohí jeho predchodcovia musel ukázať tvrdú ruku egyptského vladára vzbúreným núbijským kmeňom. Veľký dôraz kládol aj na vybudovanie silných mocenských pozícii v Ázii. Postupne ovládol celý rad fénickych prístavov, čím na celé štvrťstoročie zabezpečil Egyptu vplyv v tomto priestore. Podobným štýlom vládli aj jeho nástupcovia Amenhotep I. a Thutmose I. Celou plejádou vojenských výprav udržiavali a dokonca rozširovali egyptskú moc. Thutmóse I.(asi 1506-1494 p. n. l.) na svojich výpravách prekročil Eufrat a dorazil až do ríše Mitanni. Egyptské výboje v Núbii rozšíril až po tretí katarakt. Moc egyptských faraónov bola v tomto období skutočne impozantná.

Éra výbojov sa prerušila nástupom faraónky Hatšepsovet na egyptský trón. Táto žena sa dostala k vláde po smrti svojho manžela Thutmóse II. a mala vládnuť v čase nedospelosti svojho syna Thutmóse III. Povolanie vládkyne sa jej však natoľko zapáčilo, že vládla 22 rokov, napriek tomu, že už dávno mal na trón nárok jej syn.

Obdobie jej vlády sa vyznačuje ekonomickým a kultúrnym rozkvetom, aj keď mocenský vplyv Egypta postupne upadal. Neuspokojené ambície jej syna vyvrcholili zrejme konfliktom s matkou, aj keď žiadne bližšie informácie nemáme. Po jej smrti sa Thutmóse III. snažil zničiť každú zmienku o svojej matke. Nechal stesať jej meno aj zo stien jej monumentálneho zádušného chrámu v Dér el-Bahrí.

V osobe Thutmóse III sa na egyptský trón dostal najväčší dobyvateľ v egyptských dejinách. Hneď na začiatku svojej vlády musel mladý faraón dokazovať svoje schopnosti a moc v ostrom vojenskom konflikte. Počas vlády jeho matky sa rôzne sýrske a palestínske národy postupne uvoľňovali z dosahu egyptskej moci. Vládca mesta Kadeš zorganizoval silnú koalíciu, ktorá si kládla za cieľ definitívne striasť egyptské jarmo z pliec. Nový faraón reagoval energicky. Vydal rozkaz zhromaždiť egyptskú armádu pri pohraničnej pevnosti Tjaru. Zatiaľ čo sa schádzali povolanci z celého Egypta, zhromažďovali sa zásoby a formovali jednotky, pripravoval Thutmóse prekvapivý plán, ktorým chcel prekonať svojich protivníkov.

Napriek protestom skúsených veliteľov nariadil bleskový a utajený presun cez úzky skalný priesmyk vedúci naprieč pohorím Karmel. Jeho armáda prechádzala týmto priestorom nebezpečne roztiahnutá. Ak by jeho nepriatelia vedeli o jeho úmysloch, stačila by pomerne malá vojenská jednotka, ktorá by zablokovala priesmyk a egyptská armáda by sa musela stiahnuť. Jeho plán využiť najnebezpečnejšiu cestu slávil úspech. Nebezpečný prechod horami ostal postupujúcej armáde za chrbtom a Thutmóse sa mohol postaviť prekvapenému nepriateľovi s počiatočnou psychologickou výhodou na svojej strane. Svoj brilantný výkon zavŕšil slávnou bitkou pri meste Megiddo. Prekvapený a demoralizovaný nepriateľ nedokázal vzdorovať rozhodnému náporu egyptskej armády.

Víťazstvom omámené jednotky Egypťanov však urobili chybu. Namiesto toho, aby prenasledovali porazeného nepriateľa za hradby mesta, začali sa venovať okrádaniu nepriateľa. Kým dôstojníci obnovili poriadok, bolo neskoro. Megiddo bolo treba zdĺhavo obliehať. Napriek tomu sa celá kampaň skončila egyptským víťazstvom.

Thutmose III. požadoval od porazených panovníkov ich deti ako rukojemníkov. Kráľovskí rukojemníci dostávali egyptskú výchovu a v dospelosti boli posielaní domov, aby vládli vo svojich krajinách v prospech Egypta.

Dobytím Megidda sa pacifikácia Palestíny neskončila. Thutmóse musel uskutočniť ešte niekoľko výprav do sýrsko-palestínskeho priestoru, kým si ho definitívne podmanil. Hranice Egypta posunul až k hraniciam Chetitskej ríše, prekročil Eufrat a prenikol do severozápadnej Mezopotámie. V Núbii dosiahli jeho výboje až po štvrtý katarakt.
Výborne si viedol aj v námorných bitkách. Vybudoval mocné námorníctvo. Využíval najmä služby skúsených fénických moreplavcov. Flotila sa skladala z veľkých korábov nazývaných depet aat. Každej lodi velil kapitán, teda dôstojník titulovaný Im Irti. Flotile velil Im Irti ur Imira (majster loďstva). V období Novej ríše malo egyptské námorníctvo asi 200 lodí a ovládalo celé východné Stredomorie.

Jeho armádu netvorili iba odvedenci. Vytvoril silnú žoldniersku armádu. Jeho územné zisky mali zachovať silné oporné body s vycvičenými posádkami. Spolu uskutočnil 17 veľkých vojnových výprav. Nikdy predtým ani potom neovládal žiaden faraón také rozsiahle územie. Thutmóse III sa stal bezkonkurenčne najväčším dobyvateľom v dejinách Egypta.

Svojim nástupcom zanechal Thutmóse naozaj impozantnú ríšu. Po jeho smrti prevzal ríšu schopný nástupca Amenhotep II. Jeho úlohou bolo udržať mocenské zisky svojho predchodcu. Neustále musel pacifikovať dobyté územia v Palestíne i v Núbii. V tejto snahe bol pomerne úspešný, ale jeho vládou sa končí éra faraónov-vojvodcov na dlhší čas.

V nasledujúcom období sa egyptskí panovníci prestávajú spoliehať na silu zbraní a vedú zložitú diplomaciu, ktorou sa snažia zabezpečiť svoj štát. Diplomacia sa opiera tiež o celú sériu dynastických sobášov. Táto diplomacia prinášala Egyptu úžitok iba určitý čas. Za vlády Thutmóse IV. a Amenhotepa III. sa darilo udržiavať dobré vzťahy s ríšou Mitanni a Babylonom. Egypt rozkvital a bohatol. Priaznivý vývoj však závisel od silnej ústrednej vlády. Ak faraón nedosahoval dostatok schopností, na prosperite a bezpečnosti krajiny sa to muselo časom prejaviť.

Kríza začala nástupom faraóna Amenhotepa IV. na egyptský trón. Agresívny nástup chetitského panovníka Šuppluiliumaša v sýrsko-palestínskej oblasti znamenal pre Egypt vážnu hrozbu. Egyptskí úradníci v Palestíne prosili faraóna o pomoc, no ten ich žiadosti ignoroval. Venoval sa iba svojmu životnému projektu – náboženskej reforme. Pozície Egypta v Palestíne tak boli značne oslabené.

Amenhotep IV. zrušil v Egypte polyteizmus a nahradil ho jednotným kultom boha Atona. Jeho reforma si kládla za cieľ zasiahnuť na citlivom mieste obrovskú moc kňazov v spoločnosti. Sám panovník prijal meno Achnaton a nechal postaviť nové hlavné mesto Achetaton. Manželkou tohto faraóna bola Nefertiti, o ktorej kráse kolovali legendy. Achnatonove reformy vzbudili veľký odpor a vyčerpali krajinu. Po jeho smrti bol obnovený polyteizmus, no prestíž krajiny nezadržateľne klesala.

Situácia sa nezlepšila ani za jeho nasledníkov Smenchkarého a Tutanchamóna, ktorí vládli tak krátko, že sa nestihli zapísať nijakým výrazným činom do dejín. Tutanchamón sa napokon slávnym stal dlho po svojej smrti. Keď jeho hrobku v roku 1922 objavil lord Carter, bol to svetový objav, pretože po prvýkrát sa archeológovia dostali k nevylúpenej hrobke faraóna.

Úpadok sa zastavil za vlády vojvodcu Haremheba, ktorý sa stal faraónom vďaka sobášu s egyptskou princeznou. Vďaka svojim schopnostiam sa vypracoval do najvyšších pozícii egyptskej armády a hoci pochádzal z chudobnej rodiny, stal sa veľkým faraónom. Obnovil vnútorný poriadok v krajine spôsobený náboženskou reformou. Po obnovení stability sa pustil do obnovy mocenskej prestíže Egypta. Uskutočnil niekoľko úspešných vojenských výprav, čím pripravil pôdu pre posledné mocenské vzopätie Egypta za vlády dynastie Ramessovcov.

Označenie Ramessovci sa používa pre 19. a 20. dynastiu, pretože veľa faraónov z týchto dynastií nosilo meno Ramesse. Zakladateľom 19. dynastie bol schopný a energický dôstojník Haremhebovej armády Ramesse I. Patril medzi Haremhebových dôverníkov a podarilo sa mu prevziať po ňom vládu. Predčasná smrť mu zabránila výraznejšie sa presadiť na tróne. O to sa už postarali jeho známejší nasledovníci.

Po smrti Ramessa I. nastúpil na trón jeho syn Sethi I., ktorý je známy ako vynikajúci vladár a bojovník. Obnovil egyptský vplyv v Palestíne a uzavrel mier s chetitským panovníkom Muvatališom, čím na určitý čas zabránil zničujúcej zrážke medzi dvoma veľmocami. Hranice medzi nimi prechádzali Palestínou popri pevnosti Kadeš. Dvomi víťaznými bitkami zastavil nájazdy líbyjských kmeňov na Egypt. Po vojenskom zabezpečení krajiny sa Sethi mohol venovať vnútorným záležitostiam a upevneniu krajiny. Keď zomrel, odovzdal svojmu synovi Ramessovi II. konsolidovanú ríšu, ktorú ale ohrozovali nové zahraničnopolitické problémy, súvisiace s agresívnym mocenským nástupom Chetitskej ríše.

Ramesse II sa zaradil do kategórie veľkých faraónov. Musel čeliť veľkým problémom a vyvinul obrovské úsilie, aby zhromaždil zdroje svojej ríše a uchránil ju pred vonkajšou agresiou. Už vo 4. roku svojej vlády musel tiahnuť do Palestíny a o rok neskôr sa stretol s veľkou chetitskou armádou pri rieke Orontés, neďaleko pevnosti Kádeš. Táto bitka dopadla nerozhodne, hoci obe strany tvrdili, že ju vyhrali. V určitej fáze sa pre Egypťanov vyvíjala priam kriticky, ale osobný Ramessov príklad a odhodlaný odpor jeho elitných jednotiek zabránil porážke Egyptskej armády. Obe strany utrpeli ťažké straty a snažili sa od protivníka odpútať. Ďalšie meranie síl mohlo mať pre obe veľmoci fatálne následky, preto sa postupne začali vynárať určité mierové iniciatívy. Mier mohol byť nastolený až po smrti chetitského panovníka Muvatališa. Jeho brat Chattušil III. odstránil potencionálneho nástupcu, svojho synovca Urchi-Tešupa, a zmocnil sa vlády. Na rozdiel od svojho brata a synovca nepatril Chattušil medzi jastrabov chetitskej politickej scény a priaznivo reagoval na neoficiálne mierové iniciatívy Ramessa II. Nakoniec uzavreli mierovú zmluvu, ktorá vošla do dejín ako prvá zachovaná mierová zmluva v dejinách, čo znamenalo zrod diplomacie. Bol to vlastne pakt o neútočení a súčasne to bola spojenecká zmluva, podporená dynastickými sobášmi. Obaja vladári si múdro uvedomovali, že vzájomné súperenie vyčerpáva obe krajiny vo veľmi nebezpečnej dobe, keď sa celá oblasť začala obávať nového nebezpečenstva prichádzajúceho z Asýrie.

Zvyšok vlády už Ramesse musel riešiť len pohraničné nepokoje spôsobené nevýznamnými púštnymi kmeňmi a mohol sa venovať rozvoju svojej ríše. Vo východnej oblasti delty vybudoval nové hlavné mesto Pi – Ramesse (vybudoval ho na mieste niekdajšieho Hatvoretu). Ramesse II. Vládol viac ako 60 rokov a za jeho vlády prežíval Egypt pokojné a stabilné obdobie.

Jeho syn Merenptah, ktorý nastúpil na trón, musel podobne ako kedysi sám Ramesse II. od začiatku vlády čeliť prívalu agresora. Merenptah vybojoval niekoľko ťažkých stretnutí s tzv. morskými národmi, ktorých etnický pôvod nie je doteraz spoľahlivo určený. Nájazdníkov porazil, ale krajina sa neustálymi obrannými bojmi vyčerpávala a začal sa prejavovať úpadok. Zvyšní faraóni tejto dynastie boli úplne bezvýznamní a ich moc rýchlo upadala.

Prvým panovníkom 20. dynastie bol Setnachte. Jeho krátka, ale schopná vláda stačila na to, aby bol v krajine obnovený poriadok. Na takomto solídnom základe mohol stavať jeho syn Ramesse III. Bol to posledný veľký vojvodca na egyptskom tróne. Viac ako 10 rokov strávil na vojenských výpravách, ale výhradne defenzívneho charakteru. V niekoľkých krvavých bitkách opäť rozdrvil morské národy, ktoré ohrozovali Egypt. Bolo to posledné mocenské vzopätie starobylej ríše. Neustále vojny vyčerpávali krajinu a moc nástupcov Ramessa III sa zmenšovala. Všetci títo panovníci sa nazývali Ramesse. Za ich vlády výrazne vzrástla moc kňazov, čo tiež neprispelo k stabilite krajiny. Za vlády panovníka Ramessa IX. sa krajina de facto rozpadla.

Nastalo obdobie akéhosi tretieho prechodného obdobia, po ktorom vznikla Neskorá ríša, čo je v podstate úpadkové obdobie egyptskej civilizácie (1070-30 p.n.l.). Egyptský štát sa čoraz častejšie stával korisťou cudzích agresorov a egyptská kultúra a civilizácia sa premiešavala s prvkami cudzích kultúr. V každom prípade treba poznamenať, že aj v nasledujúcom období Egypt patril medzi najvýznamnejšie oblasti v celom Stredomorí.

Zdroj:
Hrych, E.: Velká kniha vládců starověku, Praha 2002
Löwe, G.: ABC Antiky, Praha 2005
Pečírka, J.: Dejiny pravěku a starověku, Praha 1988
O'Connel, R.: Duše meče, Praha 2002
Glassner, J.J.: Mezopotámia, Praha 2004
Autor : Radoslav Turik 🕔09.05.2008 📕8.525

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře