Bitka pri Rozhanovciach

Autor : Radoslav Turik 🕔16.04.2008 📕18.820

Začiatok 14. storočia bol trpkým obdobím pre uhorské kráľovstvo. Za vlády posledných Arpádovcov postupne upadala kráľovska moc. Krajina zápasila s rôznymi problémami, ktoré sa postupne hromadili. Z ťažkej situácie mohol krajinu vyviesť iba rozhodný a silný panovník. Dynastia Arpádovcov na začiatku 14. storočia rozhodne takýmito jedincami neoplývala.

Rozklad kráľovskej moci v Uhorsku vyvrcholil smrťou Ondreja III. Jeho smrť znamenala vymretie kráľovskeho rodu Arpádovcov v Uhorsku. Vymretím Arpádovcov sa začal zdĺhavý boj o uhorskú korunu. Nastal správny čas pre silných a bohatých šľachtických oligarchov, ktorí striedavo ponúkali svoju podporu rôznym uchádzačom o kráľovskú korunu a vytĺkali z toho rôzne výhody. Najprv sa o uhorský tron uchádzal Václav, maloletý syn českého kráľa Václava II. Jeho súpermi boli Karol Róbert z Anjou a Otto Bavorský. Každý z uchádzačov sa snažil získať podporu uhorskej šľachty, ktorá to využila. Rozhodujúce slovo mala skupina bohatých oligarchov, spomedzi ktorých vynikal Matúš Čák Trenčianský. V prvej fáze konfliktu podporoval záujmy Václava III. Prispel k jeho víťazstvu nad Karolom Róbertom pri Ostrihome i jeho korunovácii. Za túto podporu mu Václav III. potvrdil titul uhorského palatína, zlegalizoval držbu mnohých majetkov, ktorých sa predtým zmocnil.

Voľbu Václava III. za uhorského kráľa neuznal pápež, ktorý naďalej podporoval nároky Karola Róberta z Anjou. Pre Václava sa vytvorila nepriaznivá situácia a z Uhorska musel odísť za pomoci svojho otca. V zmenenej situácii sa rýchlo zorientoval aj Matúš Čák, ktorý využil vojnovú situáciu a dokonca vpadol na Moravu.

V roku 1305 bol za uhorského kráľa korunovaný Otto Bavorský. Ani on nenašiel na uhorskom tróne svoje šťastie. Nepodarilo sa mu získať podporu uhorskej šľachty a nakoniec musel Uhorsko opustiť.Zo všetkých troch kandidátov tak zostal v hre iba Karol Róbert. Uhorská šľachta ho zvolila za panovníka v roku 1307. Korunovaný mohol byť len náhradnou korunou, pretože svätoštefanskú korunu nechcel vydať sedmohradský vojvoda.

Pre nového panovníka však neveštil nič dobré fakt, že sa voľby nezúčastnili traja najmocnejší oligarchovia krajiny, medzi ktorými nechýbal Matúš Čák. Oligarchovia si boli istí svojou pozíciou a čakali od panovníka výhodné ponuky za svoju podporu. Pomocou pápežských vyslancov bola uskutočnená dohoda o Matúšovej podpore novému panovníkovi. Matúš Čák získal mnohé nové majetky, funkcie a výhody.

V roku 1310 bol Karol Róbert korunovaný znovu. Tentokrát mu bola na hlavu položená pravá koruna a podľa všetkých uhorských zákonov bol právoplatným kráľom. Šľachtickí oligarchovia si z toho ťažkú hlavu nerobili a naďalej sa správali ako suverénni vládcovia. Vôbec nerešpektovali centrálnu moc a riadili sa len právom silnejšieho. Ak mala byť autorita kráľa uplatnená, muselo dôjsť k mocenskému stretu.

Karol Róbert musel konať, pretože daný stav ruinoval celú krajinu. Nelegálne aktivity oligarchov prekročili všetky hranice únosnosti. Rozširovanie majetku a osobnej moci otvoreným násilím, zastrašovaním, intrigami a podplácaním boli úplne bežnou praxou. V roku 1311 pohár kráľovej trpezlivosti pretiekol. Zbavil Matúša Čáka všetkých úradných funkcií a pápežský legát kardinál Gentile uvalil na Matúšovo územie interdikt (cirkevnú kliatbu).
Zlikvidovať opozíciu šľachtických oligarchov nebolo vôbec jednoduché. Len samotný Matúš Čák ovládal takmer 12 stolíc, asi 30 hradov. Podobne na tom boli aj jeho spojenci Omodejovci, ktorí ovládali takmer celé východné Slovensko. Tento bohatý rod prahol po ovládnutí kráľovského mesta Košice a nelegálne držal v rukách aj ďalšie kráľovské majetky. Karol Róbert ich požadoval späť a v spore Omodejovcov s Košicami sa jednoznačne postavil na stranu mesta Košice.

Omodejovci uzavreli s Matúšom Čákom dohodu o spoločnom postupe a otvorene vystúpili proti panovníkovi. Začali napádať kráľovské majetky a majetky jeho spojencov. Obdobie šľachtickej anarchie v krajine dosiahlo svoj vrchol a Karol Róbert musel konať.

V roku 1312 Karol Róbert zhromaždil armádu a v apríli ju pritiahol na východné Slovensko. Istý čas sa zdržal v Košiciach a plánoval svoj postup. Na začiatku svojho ťaženia sa rozhodol dobyť Šarišský hrad. Hrad bránil Demeter Balassa, schopný veliteľ, ktorý sa zodpovedne pripravil na obliehanie. Obrancovia mali dostatok zásob a umne sa bránili všetkým pokusom o dobytie hradu. Asi po mesiaci márneho obliehania sa znepokojený kráľ dozvedel, že jeho protivníci sformovali pomerne silnú armádu a chystajú sa k rozhodujúcemu boju. Len Matúš Čák posielal na východné Slovensko vojsko zložené z asi 1700 kopijníkov. Tejto armáde velil Aba Veľký. Z obavy, že sa jeho armáda dostane do zovretia dvoch nepriateľských zoskupení, ukončil Karol Róbert obkliehanie Šarišského hradu a ustúpil na Spiš, kde mal pevné pozície. S armadou sa rozložil pri Levoči, kde sa snažil zozbierať posily. Jeho armádu významne doplnili oddiely spišských Sasov. Najmä jednotky spišských kopijníkov boli vítanou posilou.

Kráľovská armáda bola nehomogénnym zoskupením jednotiek rôzneho druhu. V jej radoch boli oddiely vernej šľachty, kontingent rytierského rádu johanitov, jednotky z kráľovských miest a množstvo nižších šľachticov a zemanoc, ktorí mali nevybavené účty s oligarchami. Mnohí šľachtici videli v podpore panovníka možnosť rýchlej kariéry a zisku. Podľa vtedajších zvyklostí sa jedinci, ktorí sa vyznamenali v kráľovských službách, mohli tešiť na majetky a tituly porazených kráľových protivníkov. V tomto ohľade sa mnohí nesklamali.

Armáda šľachtických oligarchov využila kráľov ústup a pritiahla ku Košiciam, ktoré začala okamžite obliehať. Na túto situáciu musel kráľ reagovať. Opustil s posilnenou armádou Levoču a postupoval pozdlž horného toku Hornádu ku Košiciam. Velitelia šľachtického vojska sa čoskoro dozvedeli o kráľovom postupe. Prerušili obliehanie Košíc a pripravovali sa s armádou na presun v ústrety kráľovskému vojsku. Obe armády sa ponáhľali zaujať čo najvhodnejšiu pozíciu pred nadchádzajúcou bitkou. Vojská sa stretli neďaleko obce Rozhanovce. Lepšie postavenie zaujala armáda šľachtických oligarchov. Ich jednotky sa rozvinuli na úpätí kopca pri Toryse. Armáda Karola Róberta zaujala menej výhodné postavenie v údolí.Velitelia šľachtickej armády neotáľali a snažili sa okamžite využiť svoje výhodné postavenie.

S veľkým dôrazom zaútočila šľachtická armáda na stred kráľovskej zostavy. Velenie šľachtickej armády stavilo na prvý rozhodný úder, ktorý mal rozbiť zostavu kráľovskej armády, spôsobiť paniku a rozvrat. Aby bol účinok maximálny, mal byť pre očami celej armády vyradený sám Karol Róbert. Hlavný úder preto smeroval na miesto, kde bola pod kráľovskou zástavou zoskupená osobná družina kráľa Karola. Podľa stredovekých kroník to bola krvavá zrážka, ktorá sa vyrovnala osudnej bitke na rieke Slanej.Od začiatku bitky ťahala kráľovska armáda za kratší koniec. Sila prvého náporu naozaj narušila zostavu kráľovských vojsk. Šľachtické oddiely vedené Demeterom Balassom tvrdo dotierali na kráľovskú družinu s cieľom zabiť alebo zajať kráľa. Veľká časť kráľovej družiny bola v tejto fáze bitky vyradená z boja.

Najnebezpečnejšia situácia nastala potom, čo padol kráľovský zástavník. Pád kráľovskej koruny bol nebezpečný najmä pre morálku kráľovskej armády, ktorá mohla považovať kráľa za mŕtveho alebo zajatého, a tým aj bitku za stratenú. Dokonca sám Karol Róbert podľa neskorších svedectiev uviedol, že v tejto fáze považoval bitku za stratenú.

V tejto naoko zúfalej situácii však postupne nastal nečakaný obrat. Dôrazný úder na stred kráľovskej zostvavy s cieľom vyradiť kráľa spôsobil, že šľachtické vojska sa nedostatočne venovali krídlam kráľovskej armády. Ako sa nakoniec ukázalo, práve jednotky na oboch krídlach kráľovskej armády rozhodujúcim spôsobom zasiahli do bitky.

Na pravom krídle bojoval oddiel rytierov rádu johanitov. Tento vojenský kontingent bezvýhradne stojaci na strane panovníka z príkazu pápeža bol vítanou posilou kráľovskej armády. Išlo naozaj o vojenských profesionálov svojej doby. Vzhľadom na fakt, že hlavný úder nepriateľa smeroval na kráľa a jeho jednotky v strede zostavy, mali johaniti ľahkú prácu. Po odrazení slabého úderu na pravom krídle si johaniti všimli zúfalu situáciu kráľovských oddielov a okamžite im vyrazili na pomoc. Skúsení a ostrieľaní profesionáli sa prebili k panovníkovi a vytiahli kráľa z najhoršej situácie. Do konca bitky už Karol Róbert bojoval pod zástavou rádu johanitov.

Obrat v bitke potvrdilo aj nalomenie sebavedomia šľachtických vojsk. Nielen, že prvý úder na kráľovskú armádu nevyšiel, ale v tom čase padlo niekoľko hlavných vodcov ich vojska. Zahynul Demeter Balassa, Aba Pekný, ako aj dvaja zo šiestich bratov Omodejovcov. O víťazstve kráľovho vojska rozhodlo vojsko spišských Sasov a košických mešťanov, ktorí bojovali na ľavom krídle. Podarilo sa im preraziť línie otrasených šľachtických jednotiek. Tento posledný nápor kráľovskej armády definitívne rozhodol. Vojsko oligarchov, ktoré prišlo o svojich veliteľov, nemal kto povzbudiť, preskupiť a ani zorganizovať k účinnej obrane. Vojnová šťastena sa definitívne priklonila k armáde Karola Róberta. Netrvalo dlho a kráľovská armáda ovládla bojisko.

Bitka pri Rozhanovciach zničila mocný rod Omodejovcov. Karol Róbert nechal tento rod vymazať z uhorskej histórie. Jeho majetky boli pridelené verným kráľovským služobníkom. Nezachoval sa ani erb tejto pyšnej a mocnej rodiny, čo je veľmi nezvyčajné. Môže to poukazovať na fakt, že všetko čo súviselo s Omodejovcami, bolo za vlády Karola Róberta systematicky likvidované.

Pre vládu Karola Róberta bolo víťazstvo pri Rozhanovciach vítanou vzpruhou a odkazom bohatým magnátom, že kráľovskú moc nemožno beztrestne ignorovať. Najmä stredná a nižšia šľachta sa primkla ku kráľovi. Kráľ sa postupne snažil eliminovať vplyv a moc ďalších oligarchov. V roku 1316 porazil panovník pri Debrecíne bývalého palatína Jakuba Boršu Lysého a ešte v tom istom roku obsadil dŕžavy odbojných pánov z Kyseku (Köszegu).

Napriek úspechom v boji proti oligarchom sa Karolovi Róbertovi nepodarilo odstaviť najväčšieho oligarchu Matúša Čáka Trenčianského. Jeho panstvo zostalo celistvé až do Matúšovej smrti v roku 1321. V auguste tohto roku konečne zaviala anjuovska zástava aj na trenčianskom hrade. Celú kapitolu boja s oligarchami uzavreli roky 1322/23, kedy kráľ pokoril rodiny Šubičovcov a Baboničovcov, ktorí paradoxne ako jediní významní uhorskí veľmoži podporovali kandidatúru Karola Róberta z Anjou na post uhorského kráľa.

Zdroj:
Dangl, V.: Bitky a bojiská. Bratislava 1984
http://sk.wikipedia.org/wiki/Bitka_pri_Rozhanovciach
http://web.klasici.sk/view.php?cisloclanku=2007080008
Autor : Radoslav Turik 🕔16.04.2008 📕18.820

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře